Hormuzská úžina sa dostala do popredia všetkých správ, najmä keď USA začali vytvárať novú koalíciu na zabezpečenie pokojného prechodu ropných tankerov vojenskou silou. Terajšia kríza má dve riešenia ‒ militaristické a diplomatické, a my sme svedkami, aké chabé možnosti má Európska únia zabrániť prvej možnosti a presadiť druhú.
O čo vlastne ide v najnovšej kríze na Blízkom východe? Strategický záujem USA je kontrola nad oblasťou, kde sú najväčšie svetové zásoby ropy a plynu. Kontrola najmä preto, že najväčšími odberateľmi teraz a aj v dohľadnej budúcnosti energetických surovín sú a budú Čína, Japonsko, India, Južná Kórea, štáty Európskej únie.
Kontrola energetických zdrojov a ázijskí konkurenti
Tri štvrtiny ropy z oblasti Perzského zálivu idú do Ázie. Kontrola Západu nad životne dôležitými energetickými zdrojmi, zabezpečenie stability tejto kontroly je vlastne aj kontrola nad ekonomickou, ako aj politickou stabilitou potenciálnych ázijských konkurentov či rivalov, pre USA zabezpečuje vplyv na značnú časť Ázie. Prirodzenou súčasťou tejto stratégie je aj snaha zabrániť, aby si najväčší odberatelia energetických surovín vytvorili možnosť sami si chrániť mohutné zdroje oblasti Perzského zálivu.
Pilier moci USA na Blízkom východe
Moc a vplyv USA v oblasti je obrovský, spočíva na mohutnom vojenskom, ako aj finančnom pilieri, čo vytvára najziskovejšiu ochrannú dohodu v moderných dejinách. Najväčšia letecká základňa amerického Pentagónu vo svete, udržovaná s desaťtisícovým personálom, je v Katare. Je tam aj regionálne veliteľstvo ozbrojených síl USA pre Blízky východ, východnú Afriku a strednú Áziu.
V Bahraine je hlavné veliteľstvo americkej V. flotily, ako aj letecká základňa so sedemtisíc vojakmi. Päťtisíc ďalších vojakov je v Spojených arabských emirátoch , kde sú na dvoch námorných a jednej leteckej základni. V Kuvajte má americká armáda tri oporné body a jednu leteckú základňu, v Ománe štyri letecké a dve námorné základne, v Iraku leteckú základňu a v Saudskej Arábii vojenské výcvikové centrum. Jediný štát, kde Pentagón nemá nijaké základne, je Irán. Ten je od roka 1979 mimo amerického vplyvu po tom, čo padol režim tamojšieho šacha.
Prečítajte si tiež: Čo je airsoft?
Ten bol nielen najväčším odberateľom amerických zbraní a lietadiel, ale mu aj USA poskytli všetko na odštartovanie jadrového programu, dodali mu všetko, čo na atómový program potreboval. Iránsky jadrový, atómový program sa začal za šacha s americkou podporou, zodpovedal americkým záujmom, nie je to program, ktorý začala Iránska islamská republika. Tá ho od šacha a od USA len zdedila a dnes tvrdí, že ho chce mať len a výlučne na mierové ciele.
V súčasnosti iná monarchia ‒ saudská, má plnú americkú podporu a dodávky americkej jadrovej technológie určenej, ako sa oficiálne tvrdí, len na mierové ciele.
Zbrane za miliardy dolárov
Teraz je najväčším odberateľom amerických zbraní iná monarchia ‒ Saudská Arábia. Saudský kráľ Salman podpísal s prezidentom USA Trumpom najväčšiu vojenskú dohodu v dejinách s tým, že priamo nakúpi zbrane za stodesať miliárd dolárov a v dlhodobých dohodách do budúcnosti dovedna za tristopäťdesiat miliárd dolárov.
Okrem toho Veľká Británia, ktorá sa nevzdala priamej vojenskej prítomnosti v oblasti, dodala Saudskej Arábii za posledné tri desaťročia zbrane za štyridsaťšesť miliárd britských libier a od roka 2015, začiatku vojny v Jemene, kde Saudi s britskou a americkou podporou zasahujú, za viac ako tri miliardy libier. Pre západné zbrojárske podniky je to mimoriadne výhodný obchod. Jeho hlavný zmysel podľa júlového vydania Le Monde Diploimatique (LMD) spočíva najmä v tom udržovať čo najpevnejšie prepojenie monarchií a režimov v Perzskom zálive s angloamerickými vojenskými záujmami a udržiavať ich v trvalej závislosti.
Práve v tom spočíva podľa LMD zhodný záujem západných vlád na tejto závislosti, práve tak ako aj zbrojárskych koncernov. Okrem toho Briti vytrvalo podporujú to, že Saudská Arábia gigantické príjmy z predaja ropy obchoduje cez Londýnsku City, britské banky počas finančnej krízy 2008/2009 doslova zachránili miliardy z Kataru a zo Spojených arabských emirátov.
Prečítajte si tiež: Airsoftové akcie, ktoré musíte zažiť
Sila dolára ako základ vplyvu USA
Základ vplyvu USA v oblasti spočíva vo výmene bezpečnostných garancií USA pre saudskú monarchiu a ďalšie štáty zálivu za to, aby sa celý predaj ropy a plynu konal výlučne v dolároch. Dohoda z roka 1974, v mnohom tajná, uzavretá vtedajším ministrom financií USA, sa tak vlastne stala pilierom, na ktorej dodnes už štyri desaťročia spočíva svetová dominancia amerického dolára. Odvtedy nielen Saudská Arábia, ale aj ďalšie štáty združené v OPEC-u ‒ Organizácii štátov vyvážajúcich ropu, založenej v roku 1960 s ústredím vo Viedni, musia obchodovať s ropou v dolároch.
Toto všetko si treba pripomenúť, ak chceme porozumieť nielen terajšej kríze na Blízkom východe, ale aj zrejme tomu, ako sú dejiny kľúčom na pochopenie globalizovaného sveta. Britský a následne americký, dnes možno povedať angloamerický vplyv, dominancia týchto krajín trvá totiž okolo sto rokov. Vzhľadom na strategický význam Blízkeho východu podporuje tento vplyv monarchie, ktoré sú vlastne diktatúrami rodinných klanov. Držia sa vďaka práve zahraničným záujmom, vďaka dlhodobej angloamerickej stratégii.
Cieľ: Irán
Okrem prakticky bezvýhradnej podpory vojny v Jemene, ktorá priniesla tamojšiemu obyvateľstvu obrovské utrpenie a desaťtisíce obetí na životoch, sledujeme v poslednom čase tvrdý prístup k Iránu, uvalenie tvrdých sankcií USA, ktoré priamo poškodzujú záujmy a medzinárodné záväzky štátov Európskej únie. USA, Saudská Arábia a Izrael tvrdia, že treba urobiť všetko preto, aby Irán nemohol uskutočniť svoj plán na výrobu atómovej bomby.
Práve v tom mala Iránu zabrániť dohoda, z ktorej USA prezidenta Trumpa vystúpili. Avšak štáty EÚ ‒ Nemecko, Francúzsko, Európska komisia, Čína a Rusko, naopak zastávajú názor, že dohoda by sa mala udržať pri živote, lebo práve ona je zábranou, aby Irán smeroval k výrobe bomby, a zabezpečuje trvalú kontrolu, dohliadanie medzinárodných organizácií nad iránskym jadrovým programom.
Otázka je, čo je vlastne americkým strategickým cieľom, čo Trumpove USA sledovali vystúpením z dohody, ktorá sa pripravovala sedem rokov za najširšej medzinárodnej účasti a ktorú doteraz Európania, Európska únia považujú za výhodnú a potrebnú. Začalo sa to vystúpením z jadrovej dohody s Iránom a teraz to prerástlo do prudkého sporu okolo Hormuzskej úžiny, ktorou prúdi pätina svetovej spotreby ropy. Zadržanie tankerov je tak rozbuškou pred ďalším vývojom hroziacim ešte väčšou destabilizáciou oblasti.
Prečítajte si tiež: Článok o najväčšej zbrani
Tankery práve tak ako iránsky jadrový program sú len zámienkou. USA vyhrocujú trvalo situáciu. S akým výsledkom? Sledujeme to, čo sa deje v Afganistane, v Iraku, Líbyi alebo aké dôsledky mal neúspešný pokus odstrániť režim prezidenta Asada v Sýrii. USA narušili najmä inváziou do Iraku v roku 2003 dlhodobo rovnováhu síl na Blízkom východe. To však posilnilo váhu a vplyv Iránu v oblasti. A tak v skutočnosti ide teraz o zvrhnutie „režimu ajatolláhov“ v Iráne, vlastne najstabilnejšieho štátu v celej oblasti, s ktorým sa Európska únia, Čína a Rusko dokázali dohodnúť.
Čo možno čakať?
Podľa LMD „USA vytvorili v regióne takú nadvládu nielen nad rivalmi, ale aj nad spojencami, že to v dejinách impérií nemá obdobu. Vytvorili extrémne konzervatívny systém spočívajúci na viacerých vojenských diktatúrach a etnonacionalistickom štáte Izrael“.
Stovka najväčších svetových zbrojárov vlani predala armádnu techniku a zbrane za 375 miliárd dolárov. Najviac americkí výrobcovia, za 217 miliárd USD. Stovka najväčších výrobcov pritom reprezentuje 81 percent celkového trhu obchodu so zbraňami. Celkový objem obchodu so zbraňami v roku 2016 vzrástol o takmer 2 percentá oproti roku 2015.
Trhu tradične dominujú americké firmy, nasledujú Briti s takmer šesťnásobne nižším, Rusi so sedemnásobne nižším a Francúzi s takmer dvanásťnásobne nižším podielom. Neohroziteľné postavenie Američanov (podiel 57,9 %) s predajom za 217 miliárd dolárov (USD) podľa SIPRI dosiahli aj vďaka operáciám ich ozbrojených síl vo svete. A tiež sa na ňom, samozrejme, podpísali dodávky zbraní iným štátom. Briti s podielom 9,6- percenta predávali vlani i predvlani približne rovnako. Rusi v roku 2016 predali o 3,8 percenta viac, polepšili si so 7,1 % na takmer 27 miliárd USD.
Výdavky na obranu
Zaujímavý je pohľad na výdaje, ktoré krajiny celkovo vyčlenili na „obranu“. Američania napríklad podľa údajov SIPRI vlani použili 611 miliárd USD (medziročný nárast o 1,7 %), Číňania 215 miliárd USD (nárast 5,4%), Rusko 69,7 mld. dolárov (nárast o 5,9 %), India 55,9 miliárd USD (nárast o 8,5 %).
„Amerika investovala alebo bude v tomto roku investovať okolo 700 mld. USD,“ domnieval sa ruský prezident Vladimír Putin, keď minulý týždeň na tlačovej konferencii v Moskve odpovedal na otázku jedného zo zahraničných novinárov. Ten chcel vedieť, či si Rusi v súčasnej ekonomickej situácii a pri pokračujúcich sankciách môžu dovoliť investovať ešte väčšie balíky peňazí do zbrojenia. Putin teda doplnil, že v Rusku sa tohtoročné náklady budú pohybovať okolo 70 miliárd USD. A novinára požiadal, aby sumu porovnal s americkou položkou a sám si urobil záver.
Počas aj tesne po nežnej revolúcii ( v roku 1989) bol v Československu obchod so zbraňami všeobecne vnímaný ako kšeft s bielym mäsom či s narkotikami. Teda ako nemorálny obchod so smrťou a s neskutočnými ziskami. Aj Američania, aj Angličania, aj Rusi, aj Francúzi, aj Izrael, aj Japonsko vyvíjajú, vyrábajú či kupujú zbraňové systémy, ponorky, lietadlá a bomby na svoju „obranu“. Chystajú sa nimi brániť voči nepriateľom, ktorí zbrane takisto využívajú na obranu, väčšinou nepriamo voči tým prvým. Všetci obhajujú svoje národné záujmy.
| Krajina | Výdavky na obranu (v miliardách USD) | Medziročný nárast (%) |
|---|---|---|
| USA | 611 | 1.7 |
| Čína | 215 | 5.4 |
| Rusko | 69.7 | 5.9 |
| India | 55.9 | 8.5 |
Zbrojársky priemysel po roku 1990
Výrazná zmena v zbrojárskom priemysle nastala po roku 1990, po konverzii. Tomu stavu predchádzal koniec Varšavskej zmluvy a pád (rozpad) ZSSR ako dôsledok prehranej studenej vojny so západom. Koniec fungovania závodov ZŤS bol zdĺhavý a problematický, dokazuje to aj reportáž TV Markíza z 90. Z roku 1990 je známa história vtedajšieho ministra hutníctva, strojárstva a elektrotechniky Slavomíra Stračára (nominanta VPN). Nebol odborníkom na zbrojárčinu (predtým pracoval vo VSŽ) , ale keď sa dozvedel, že je šanca aby Československo predalo tisícku tankov Saudskej Arábii za vtedy mimoriadne lukratívne ceny, okamžite informoval prezidenta ČSSR Václava Havla. A Havel okamžite informoval veľvyslanca USA v Prahe. A ten - zabudnúc na diplomatické vychovanie - okamžite Havla znosil pod čiernu zem! Tanky nesmeli skončiť v Iraku, ktorý vtedy ležal v žalúdku USA.
V každom prípade „obchod“ s Československom, ktorý si naozaj mohol objednať a platiť iracký vodca Husajn, sa nerealizoval. A ZŤS s vyše vyše 80 tisíc zamestnancami (Martin, Dubnica, Detva, Košice, Bratislava, Olomouc, Rimavská Sobota, Malacky atď.) padla šanca na ekonomické nadýchnutie sa (stačí vynásobiť cenu niekoľko milión dolárového tanku číslom tisíc). Sklamaný minister Stračár sa večer musel spiť pod obraz boží (onedlho zomrel v Brazílii ako 55-ročný na infarkt)!
Najpodstatnejšou otázkou však ostáva, či sa malý štát môže v súčasnosti výraznejšie podieľať na výrobe či obchode so zbraňami? Či mu to veľké štáty dovolia?
Formovanie americkej zahraničnej politiky na začiatku studenej vojny
Spojené štáty vzišli z druhej svetovej vojny ako najväčšia vojenská a ekonomická mocnosť na svete. Vlastnili dve tretiny zlatých rezerv sveta, tri pätiny vo svete investovaného kapitálu, polovicu svetovej lodnej tonáže a celkových výrobných kapacít. Podľa Lefflera sa to tak javilo minimálne Rooseveltovmu nástupcovi, dovtedajšiemu viceprezidentovi Harry S. Trumanovi. Na čelo USA sa dostal v kritickom čase.
Trumanovo počiatočné tápanie a neskúsenosť v zahraničnej politike kompenzovali tvrdé čísla americkej ekonomiky a vojenskej sily. Ako podčiarkuje Leffler, v roku 1945 predstavovali Spojené štáty najväčšiu vojenskú a ekonomickú mocnosť na svete. Hrubý národný produkt sa za vojny zvýšil o 60 percent, celkové príjmy o 50 percent. Následky ničivej hospodárskej depresie z 30. rokov 20. storočia boli takmer vymazané. Podobne impozantná bola podľa Lefflera tiež americká vojenská mašinéria. V roku 1943 produkovali USA takmer trikrát viac zbrojného materiálu než ZSSR.
Truman sa podľa Lefflera cítil neistý ohľadom povojnovej budúcnosti. Čo nahradí vojnový rast? Spojené štáty si museli pripraviť pre seba čo najvýhodnejšie podmienky mierového usporiadania, v prvom rade usilovať o čo najotvorenejšie globálne prostredie, kde by mohli uplatniť svoju ekonomickú a obchodnú silu.
Podľa Lefflera nadväzoval Truman na Rooseveltove plány, a to v tom, že chcel pokračovať v jeho snahe vytvoriť globálny svetový poriadok, v ktorom by základnými princípmi bolo brániť agresiám a podporovať princíp národného sebaurčenia, rovnostársky prístup k nerastným surovinám, voľný obchod a účasť v medzinárodných organizáciách. Lenže, ako podotýka Leffler, Truman nemal jasnú predstavu, ako takto široko a maximalistický definované ciele naplniť.
Len čo sa 8. mája 1945 skončila vojna v Európe, musel sa Truman intenzívne zaoberať situáciou na Ďalekom východe a stále prebiehajúcou vojnou s Japonskom. Od 8. mája totiž začala plynúť trojmesačná lehota, po ktorej uplynutí sa Stalin zaviazal, že vyhlási vojnu Japonsku a Červená armáda začne viazať japonskú armádu dislokovanú na čínskom území, a tým uľahčí americkým silám obojživelnú inváziu na japonské ostrovy.
Zato Stalinovi ešte prezident Roosevelt na Jaltskej konferencii sľúbil, že Moskva získa kontrolu na mandžuskými prístavmi, ako aj nad Sachalinom i Kurilskými ostrovmi, teda územiami, ktorých sa Japonsko zmocnilo po víťaznej vojne s Ruskom v rokoch 1904 - 1905.
Leffler upozorňuje, že s nástupom nového prezidenta sa vnútri amerického vedenia rozhorela ostrá debata, či v rooseveltovskej „japonskej“ stratégii pokračovať. Minister vojny Henry L. Stimson i bývalý veľvyslanec v Moskve Joseph C. Davies radili pokračovať a nad kopiacimi sa Stalinovými prehreškami „privierať oči“.
Druhá skupina, vedená súdobým veľvyslancom v Moskve W. Averellom Harrimanom, hlavným prezidentovým vojenským poradcom a náčelníkom štábu, admirálom Williamom D. Leahym, a ministrom námorníctva Jamesom V. Truman váhal, ale podľa Lefflera na neho urobil veľký dojem úspešný test jadrovej bomby v Novom Mexiku v júli 1945. Premietol si ničivý účinok novej zbrane do možnosti nanovo definovať a formovať povojnový svetový poriadok.
Leffler píše, že Trumana v tomto podporovali aj jeho najbližší spolupracovníci, ako nový minister zahraničia James F. S jadrovú diplomaciou začal podľa Lefflera Truman ihneď pracovať. Najprv sa o úspešnom teste zmienil pred Stalinom, lebo sa domnieval, že tým dostal do rúk tromf, pomocou ktorého donúti lídra ZSSR k väčším ústupkom vo veci rozdelenia Nemecka a východnej Európy. Potom prišli Hirošima a Nagasaki.
Podľa Lefflera však nechcel Truman zhodiť na Japonsko atómovú bombu primárne z toho dôvodu, aby tým demonštroval svoju novú schopnosť formovať povojnový poriadok. Domnieval sa, že bomby (alebo už len jedna bomba) donútia Japonsko ku kapitulácii ešte skôr, než mu Sovietsky zväz vyhlási vojnu. Trojmesačná lehota, dohodnutá medzi Stalinom a Rooseveltom, mala uplynúť 8. augusta.
Keby sa Japonci pod dojmom drvivej sily atómovej bomby vzdali ešte pred tým dátumom, Sovietsky zväz by nemusel vstupovať do vojny a predovšetkým by Washington nemusel Moskve „dať“ sľúbená územie Kuríl či Sachalinu. Ako však pripomína Leffler, Truman nechcel ísť so Stalinom do konfliktu, tým menej do vojny, lebo ho stále považoval za partnera, s ktorým by bolo možné uzatvárať dohody.
Vo svojom prejave pri príležitosti Dňa námorníctva (Navy Day) 27. októbra 1945 Truman obhajoval voľný obchod, slobodu plavby po moriach a medzinárodnú spoluprácu. Hlásil sa k sebaurčeniu národov a k národnej suverenite, to všetko však pri zabezpečení americkej superiority. Lenže, ako poznamenáva Leffler, USA v tom čase do sveta vysielali rozporuplné signály, ktoré nesvedčili o jasnej povojnovej stratégii. Rétorika aktívnej zahraničnej politiky neladila s konkrétnymi krokmi po skončení vojny, ako boli napríklad rýchla demobilizácia, vnútorné spory medzi jednotlivými zložkami amerických ozbrojených síl či rýchlo sa znižujúci vojenský rozpočet.
Trumanov počiatočný optimizmus ohľadom dohody so Stalinom koncom roka 1945 podľa Lefflera vyprchal. Nepáčili sa mu Moskvou zriadené „policajný štáty“ v Bulharsku a Rumunsku, odsudzoval pomalé sťahovanie sovietskych vojsk z Iránu, obával sa Stalinovho tlaku na Turecko. Cítil, že musí zaujať tvrdšie, nekompromisne stanovisko - len nemal predstavu, ako si ho zdôvodniť.
Určitým ideologickým návodom sa mu stal „dlhý telegram“ Georgea Kennana z februára 1946 a následný Churchillov prejav vo Fultone. Podľa Lefflera mali pre Trumana tú výhodu, že komplexnú problematiku zjednodušovali do zrozumiteľnej schémy boja proti totalitnej moci a zadržiavania jej inherentnej expanzie.
Ako zdôrazňuje Leffler, prvým krokom bolo výrazné pritvrdenie v rétorike a v diplomatickom tlaku. V polovici roka 1946 sa tak Trumanovi podarilo „zadržať“ a „vytlačiť“ Stalina z Iránu i Turecka. V Európe to už šlo oveľa horšie - v nemeckej otázke nenastal prakticky žiadny pokrok a pri rokovaní o uzavretí mierových zmlúv s bývalými nemeckými spojencami Rumunskom, Bulharskom, Maďarskom, Fínskom či Talianskom Američania narážali na pripravených, skúsených a ku kompromisom nie príliš ochotných sovietskych diplomatov.
Leffler píše, že u Američanov rástol pocit znepokojenia, ktorý však nepramenil z obavy zo sovietskej vojenskej agresie, ale zo sociálnych dôsledkov práve skončenej vojny a hroziaceho chaosu v Nemecku, vo Francúzsku či v Taliansku. Už 16. mája 1945 písal Stimson Trumanovi o tom, že na budúcu zimu bude v strednej Európe hladomor, nasledovaný politickou revolúciou. Zima na prelome rokov 1946 a 1947 bola skutočne tvrdá a spôsobila akútny nedostatok uhlia, odstávky tovární a nedostatok paliva pre domácnosti. Hladomor sa blížil predovšetkým v západných zónach Nemecka.
Prvý námestník ministra zahraničných vecí pre ekonomické otázky William L. Clayton po svojej európskej ceste v máji 1947 hlásil Trumanovi, že v Európe hladujú milióny ľudí a bez podstatnej pomoci zo strany USA hrozí sociálna a ekonomická dezintegrácia. Európskym krajinám došli dolárové zásoby, nemali za čo nakupovať uhlie ani potraviny, továrne stáli.
V novembri 1946 zvíťazili vo voľbách do Kongresu republikáni na základe “domácich“ tém - kritiky vysokých daní a cien, ktoré sľúbili znížiť. Ale Truman potreboval presný opak - dane neznižovať, zvýšiť americkú zahraničnú pomoc a posilniť aj americkú vojenskú kapacitu. Trumanovi republikánski kritici podľa Lefflera neboli ochotní niesť finančné bremeno, ktoré mala stratégia „zadržiavania komunizmu“ prinášať.
V tejto situácii predstupoval Truman v marci 1947 pred Kongres, aby ho požiadal o 400 miliónov dolárov na pomoc Grécku aj Turecku proti údajnej sovietskej expanzii. Proti svojim kritikom využil Truman ich vlastnú rétoriku. Načrtol jednoduchý, dichotomický obraz sveta. Podľa Trumana nastala unikátna situácia a národy stáli pred zásadnou voľbou, či sa vydajú cestou demokracie a prosperity, nebo sa zmenia na komunistické satelity.
Truman vo svojej doktríne identifikoval Grécko a Turecko ako primárnych recipientov americkej pomoci s tým, že nevylúčil, že v budúcnosti požiada Kongres o ďalšie peniaze pre iné regióny, ktorým by hrozila vonkajšia agresia či vnútorné subverzie. Ako však upozornil Leffler, nebolo vôbec jasné, akým smerom by sa americká pozornosť mala ďalej zamerať.
Nový minister zahraničia George C. Marshall preto nechal zriadiť interný ministerský think-tank Policy Planning Staff pod vedením najväčšieho znalca kremeľskej politiky Georgea F. Kennana. Prioritou podľa Lefflera zostávalo udržať kľúčové centrá v Európe a v Ázii mimo dosahu sovietskej moci a vplyvu. Kým Japonsko bolo pevne v rukách americkej okupačnej správy pod vedením generála Douglasa MacArthura, osud západných zón Nemecka bol v polovici roka 1947 stále neistý.
Trumanovým plánovačom bolo však podľa Lefflera jasné, že sa Nemecko musí primárne obnoviť ekonomicky a zapojiť sa do medzinárodného obchodu, že treba uviesť do chodu jeho inštitúcie a zaistiť jeho pevnú väzbu na USA. Bez toho nebolo možné ekonomicky resuscitovať celú západnú Európu. 5. júna 1947 v prejave na Harvardskej univerzite Marshall oznámil, že Trumanova administratíva plánuje tzv. Podľa Lefflera boli Trumanovi poradcovia, ako napríklad Kennan, v tomto období presvedčení, že by sa mali primárne zamerať na ekonomickú pomoc, nie na zbrojenie. Sovietske nebezpečenstvo totiž vnímali skôr v rovine psychologickej a politickej, ako vojenskej. Moskva bola podľa nich príliš slabá, aby riskovala vojnu.
V tomto kontexte potom podľa Lefflera neboli Američania ani príliš prekvapení, keď Stalin Poľsku a Československu účasť na Marshallovom pláne zakázal. Vzhľadom na uvedené americké priority smerom k západnej Európe možno však aj špekulovať, či ponuka krajinám za „železnou oponou“ bola vôbec myslená vážne.
V porovnaní s predchádzajúcim rokom nebolo na začiatku roka 1948 pre Trumana o nič jednoduchšie potrebné finančné prostriedky od Kongresu dostať. Americkému prezidentovi ale „pomohol“ sám Stalin a východoeurópski komunisti. Februárový prevrat v Československu Západ ohromil aj vydesil zároveň. Keď Stalin začal na konci júna 1948 blokádu Západného Berlína, vyzeralo to na zásadný konflikt.
Američania na čele s veliteľom americkej vojenskej správy v Nemecku, generálom Luciom D. Clayom, však nepovažovali tento krok za nič iné, než za obyčajný bluf. Boli presvedčení, že Moskva sa obáva americkej leteckej prevahy. V tom im dávalo za pravdu aj to, že Stalin nenariadil blokádu vzdušného priestoru. Američania si boli istí, že prevaha v strategickom bombardovacom letectve, a predovšetkým vlastníctvo jadrovej zbrane im dáva v berlínskom spore jednoznačnú prevahu.
Leffler upozorňuje, že americká snaha vytvoriť Trizóniu a konsolidovať Západné Nemecko sa nezaobišla bez problémov so spojencami. Predovšetkým Francúzi žiadali od Američanov jednoznačné bezpečnostné záruky. Americký sľub, že ich vojská zostanú v Západnom Nemecku na neurčito a že budú Francúzsku poskytovať vojenskú pomoc, nestačila. Transatlantické bezpečnostné garancie Francúzsku žiadala aj Británia ústami svojho ministra zahraničia Ernsta Bevina.
tags: #najvacsia #zbran #americanov #je #dollar