Pre nemecký zbrojársky priemysel medzivojnového obdobia, resp. obdobia druhej svetovej vojny, bolo, okrem iného, charakteristické aj úsilie využívať pri výrobe zbraní v čo možno najviac prístupnej miere ľahké zliatiny kovov, najmä na báze hliníka.
Signálna pištoľ model „L“ z roku 1936
Popri štandardných signálnych pištoliach Walther model Heeres a Leuchtpistole model 1942, ktoré používala najmä pechota nemeckého Wehrmachtu, sa v roku 1936 dostala na trh aj dvojhlavňová signálna pištoľ od firmy Emil Eckoldt Waffenfabrik v Suhle, ktorá bola označovaná ako model „L“.
Konštrukčné vlastnosti
Táto pištoľ z konštrukčného hľadiska disponovala záverovým systémom Roux s jednočinným spúšťovým mechanizmom s vnútorným napínacím kohútikom a s dvoma sklopnými hlavňami bez vývrtu, ktorých pohyb sa ovládal pomocou špeciálnej predĺženej páčky (vyťahovač nábojníc) umiestnenej pred lúčikom dvojitej spúšte.
Dôležitým konštrukčným prvkom tejto pištole bol preraďovač streľby umiestnený na zadnej strane jej rámu, ktorý umožňoval výber prvého výstrelu z ľavej alebo pravej hlavne.
Polohy preraďovača streľby boli pritom vyznačené priamo na ráme pištole písmenami L (links - ľavá hlaveň) a R (rechts - pravá hlaveň). Po nastavení preraďovača do strednej polohy bolo možné vystreliť z oboch hlavní súčasne. To sa však kvôli príliš silnému spätnému rázu neodporúčalo.
Prečítajte si tiež: Testovanie stepperov
Na vrchnej časti rámu pištole bol za každou z hlavní umiestnený malý výstražný kolík, ktorého úlohou bolo indikovať prítomnosť náboja v hlavni. Na ľavej strane rámu bola tiež umiestnená manuálna poistka v podobe páčky.
Rukoväť pištole bola obložená črienkami, ktoré sa vyrábali najskôr z dreva, a potom z čierneho (čiernohnedého) bakelitu. Pištoľ dovedna tvorilo viac ako 80 súčiastok.
Jej rám a obe hlavne sa celé vyrábali z hliníkovej zliatiny, pričom iba preraďovač výstrelov, manuálna poistka, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje sa vyrábali z mosadze. Povrch zbrane bol chránený čiernením.
Použitie v Luftwaffe
Krátko potom, čo bola signálna pištoľ model „L“ uvedená na civilný trh (1936), zaviedlo ju do svojej výzbroje nemecké letectvo (Luftwaffe), pričom v rámci neho dostala označenie ako Fliegerleuchtpistole model „L“.
V rámci letectva jej bolo pridelené nomenklatúrne číslo 24 483. To bolo rovnaké pre všetky exempláre tohto modelu zbrane a razilo sa na ľavej strane jej rámu v mieste nad vyťahovačom nábojníc (na pravú stranu rámu sa v rovnakom mieste razilo výrobné číslo konkrétnej zbrane).
Prečítajte si tiež: Kúpa vzduchovky online
Pred týmto číslom sa najskôr objavovalo označenie „Fl.“ (Fliegergerät - výstroj pre letcov), pričom takto označené zbrane boli určené výlučne pre samotných letcov.
Neskôr bola táto pištoľ totiž v rámci Luftwaffe zavedená aj pre potreby spravodajcov a technického personálu, pričom tieto zbrane mali pred rovnakým nomenklatúrnym číslom vyrazenú značku „Ln.“ (Luftwaffennachrichtenmittel - komunikačný prostriedok pre Luftwaffe).
Pištole určené pre potreby spravodajcov a technického personálu mali na rozdiel od pištolí určených pre letcov manuálnu poistku, vyťahovač nábojníc a skrutkové spoje vyrábané z ocele, pričom preraďovač výstrelov bol pri nich zväčša vyrábaný z duralu.
Výroba
Výroba týchto pištolí (pre armádu a civilný trh) najskôr prebiehala výlučne vo firme Emil Eckoldt v Suhle, kde sa podarilo dovedna vyprodukovať 27 300 kusov (22 800 s logom ECKO a 4 500 s dislokačným kódom „ojr“).
Zaujímavosťou je, že táto firma pôvodne ponúkala tieto pištole v rámci civilného trhu predovšetkým pre potreby posádok civilných lodí a plavidiel.
Prečítajte si tiež: Nemecká airsoft prilba: Kompletný prehľad
Neskôr sa ich výroba v menšom množstve rozbehla aj v zbrojovke August Menz v Suhle (produkcia 3 000 kusov), avšak výlučne pre potreby armády začala tieto pištole vo veľkom počte produkovať ďalšia zbrojovka zo Suhlu - Heinrich Krieghoff (dislokačný kód „fzs“), kde celková výroba presiahla 38 000 kusov.
Ďalšie zbrane pechoty používané počas druhej svetovej vojny
Počas druhej svetovej vojny sa používalo množstvo ďalších zbraní, ktoré prinášali smrť, ale aj slobodu a budúcnosť pre mnohé národy. Medzi najznámejšie patria:
- M1 Garand
- PPsH-41 (Špagin)
- Samopal Thomson
- KA-BAR
- Luger PO8 (Parabellum)
- Sten (Sten Gun)
- Granát
- Maschinpistole 40 (MP 40)
- Karabina M1
- Karabine 98 K Mauser
Schwerer Gustav: Obrovské delo
Schwerer Gustav bol kanón, ktorý navrhla a zostavila nemecká spoločnosť Krupp. Výstavba začala ešte v roku 1930 a cieľom bolo zaistiť, aby bola zbraň schopná zničiť železnú stenu hrubú jeden meter a betónovú prekážku hrubú 7 metrov.
V roku 1933 bol schválený dizajn zbrane a na začiatku roka 1940 mala byť zbraň definitívne dokončená. Ako to už však býva, tento termín sa dodržať nepodarilo a posledné detaily sa podarilo dokončiť až koncom roka 1940.
Do akcie nastúpil Schwerer Gustav napokon až v júli v roku 1942 pri obliehaní Sevastopoľu. Hotová zbraň merala 7 metrov na šírku a 43 metrov na dĺžku. Na Sevastopoľ vypálil Schwerer Gustav celkovo 300 nábojov a narobil tak nemalé škody.
Aby bolo možné Schwerer Gustava premiestniť, bolo potrebné vybudovanie samostatnej železničnej trate a obrovské množstvo ľudí. Len sa samostatné vypálenie projektilu bola nutná spolupráca 2 000 ľudí. Vzhľadom na to, aké náročné bolo zbraň správne umiestniť a ovládať, dokázala denne vystreliť nanajvýš 14-krát.
Jedna z najväčších zbraní, aká bola kedy vybudovaná, však aj tak nemala dlhú životnosť. Vybudovanie zbrane stálo Nemecko v tom čase 10 miliónov ríšskych mariek, no nedá sa povedať, že by sa to oplatilo. Okrem Sevastopolu Schwerer Gustav veľa vody nenamútil a priebeh vojny nijak zvlášť neovplyvnil.
Jeho hlaveň bola dlhá 32 metrov, ráž 80 cm a jedna strela vážila až 7 ton.
Univerzálny guľomet MG 42
Univerzálny guľomet MG 42 bol vyvinutý a zavedený do výzbroje Wehrmachtu v priebehu druhej svetovej vojny, na jar 1942. Z konštrukčného hľadiska tento guľomet v podstate predstavoval inovovanú a zároveň aj zjednodušenú verziu svojho predchodcu - univerzálneho guľometu (Rheinmetall) MG 34, ktorý bol do nemeckej armády zavedený v roku 1936.
Konštrukciu tvorili predovšetkým lacnejšie plechové výlisky. Hlaveň a pažba zbrane boli usporiadané v jednej priamke, čo výrazne znižovalo zdvih hlavne po výstrele, čím bol guľomet pri samotnej streľbe pomerne stabilný.
Jeho vysoká kadencia spôsobovala, že zvuk dávky pripomínal trhanie papiera alebo látky. Zbraň sa používala so sklápacou dvojnožkou a odnímateľným bubnovým zásobníkom s kapacitou 50 nábojov, alebo na trojnožke s nábojovým pásom s kapacitou 250 nábojov.
Od roku 1942 do konca druhej svetovej vojny bolo vyrobených približne 750 000 kusov. Okrem nemeckej armády ho využívali aj nemeckí spojenci. Najmä Fínsko, Taliansko, Slovensko a Maďarsko.
V roku 1969 ho po prerazení na kaliber .308 Winchester (7,62×51 mm NATO) zaradil do svojej výzbroje Bundeswehr pod označením MG 3. V jeho výzbroji sa guľomet MG 3 nachádza dodnes.
Nemecká armádna pištoľ Walther P.38
Nemecká armádna pištoľ Walther P.38 kalibru 9 mm, ktorá bola vyrobená v zbrojovke Spreewerk GmbH, Spandau - pobočka Hrádek nad Nisou, je v súčasnosti evidovaná v zbierke VHÚ - Mo VHM Svidník.
Armádna pištoľ Walther P.38 bola z konštrukčného hľadiska samonabíjacou pištoľou s uzamknutým záverom a dvojčinným spúšťovým ústrojenstvom. Jej výhodou bolo jednoduché a ľahké rozoberanie, vyčistenie a spätné zloženie.
V priebehu druhej svetovej vojny nahradila vo výzbroji nemeckej armády dovtedy používanú služobnú pištoľ Luger P.08 Parabellum.
Podľa požiadaviek nemeckej armády mala byť nová pištoľ skonštruovaná na použitie štandardného náboja 9 x 19 mm Luger (Parabellum).
Do konca druhej svetovej vojny ich vyrobila zbrojovka Walther pre potreby nemeckej armády dovedna 583-tisíc.
Ďalším výrobcom pištole sa tak stala aj zbrojovka Spreewerk GmbH, Spandau. Vyrábala ich vo svojom pobočnom závode v českom Hrádku nad Nisou (Grottau). Hradecký Spreewerk vyrábal pištole Walther P.38 až do konca druhej svetovej vojny. Vyprodukoval ich zhruba 286-tisíc.
Treťou výrobcom pištole Walther P.38 bola zbrojovka Waffenfabrik Mauser z Oberndorfu am Neckar. Výroba vo firme Mauser prebiehala zhruba do konca apríla 1945 (cca 323 000 kusov).
Pištoľ Walther P.38 príslušníci Wehrmachtu všeobecne považovali za vynikajúcu zbraň. Do konca druhej svetovej vojny sa pre potreby nemeckej armády vyrobilo približne 1 200 000 kusov.
Poloautomatická pištoľ FEG model 37M
Poloautomatická pištoľ FEG model 37M s kalibrom 9 mm bola používaná maďarskou armádou od roku 1937 do konca 2. svetovej vojny. Po obsadení Maďarského kráľovstva nemeckou armádou sa objavila aj vo výzbroji nemeckých ozbrojených síl, konkrétne Luftwaffe, a to vo verzii s nábojom 7,65 mm. Nemecký variant navyše obsahoval aj manuálnu, palcom ovládanú poistku, namontovanú na ľavej strane rámu v blízkosti kohútika. Pištoľ bola tiež zreteľne označená na svojom závere nápisom „P. Mod. 37, Kal.
Pre model 37M je charakteristický tzv. čistý dizajn a nespochybniteľná inšpirácia americkým Coltom M1911 Johna M. Browninga. Spúšť mala pevný tvar a bola umiestnená v kruhovom chrániči. Kohútik bol čiastočne odkrytý, zatiaľ čo zadná strana rukoväte slúžila ako poistka. Pištoľ sa nabíjala odpruženým 7-ranovým zásobníkom, ktorý sa vkladal zospodu do rukoväte.
MP 40 (Maschinenpistole 40)
MP 40 (Maschinenpistole 40) bol nemecký samopal používaný v rokoch druhej svetovej vojny. S počtom viac ako milióna vyrobených kusov to bol najpoužívanejší samopal vo výzbroji nemeckej armády.
MP 40 patril do radu samopalov MP 38, MP 38/40 vyrábaných nemeckou firmou Erma Werke, ktorú nemecká vláda poverila vývojom nového samopalu v rokoch tesne pred druhou svetovou vojnou. Pri vývoji dala firma dôraz na jeho jednoduchú výrobu. Navrhol ho konštruktér Heinrich Vollmer; aj keď je samopal niekedy nesprávne označovaný ako Schmeisser , hoci nie je známe, že by konštruktér Hugo Schmeisser do jeho vývoja zasiahol.
Tento samopal mimo firmy Erma Werke vyrábala aj zbrojovka v rakúskom Štajeri.
Samopal sa vyznačuje hlavnou bez plášťa, pištoľovou rukoväťou a sklopnou ramennou opierkou. Má neuzamknutý, masívny záver s predzápalom.
Samopal nemá prepínač spôsobu streľby a umožňuje iba streľbu dávkou. Vďaka pomerne neveľkej kadencii je možné s určitou mierou zručnosti strieľať aj jednotlivými ranami. Nízka rýchlosť paľby sa prejavuje kladne na presnosti streľby a aj vystrieľanie všetkých nábojov zo zásobníka trvá dlhšie.
História zbrane: Modely:
- MP 36 Prvý prototyp z roku 1936 na rozdiel od ďalších modelov má zásobník zo strany. Sú dva kusy jeden v Prahe v múzeu a jeden je u súkromného zberateľa.
- MP 38 Prvá verzia vyrábaná od roku 1938 do roku 1940.
- MP 38 (L) Vyľahčená verzia vyrábaná v menšom množstve v roku 1938 s telom zbrane z ľahkej zliatiny ( L - Leichtmetall) .
- MP 38/40 Verzia vyrábaná v roku 1940.
- MP 40 Verzia vyrábaná od roku 1940 do roku 1944 . Technologické zjednodušenie a zlacnenie výroby. Puzdro záveru nahradené lisovaným. Najpočetnejšia masovo vyrábaná verzia.
- MP 41 Modifikácia s drevenou pažbou namiesto sklopnej ramennej podpery vyrábaná od roku 1941 do roku 1942 . Možnosť streľby dávkou aj jednotlivými ranami. Vyrábané firmou Haenel v Suhle v pomerne malej sérii. Nebol oficiálne zaradený do výzbroje nemeckej armády. Používaný bezpečnostnými zložkami, vojskami SS a exportovaná do zahraničia. S počtom 2000 kusov to bol od roku 1944 najrozšírenejší samopal vo výzbroji armády Slovenského štátu.
- MP 40 II. model Táto verzia sa vyrábala od roku Od roku 1942 do roku 1944. V podstate malá modernizácia MP 40.
- MP 45 Bol prototyp útočnej pušky vychádzajúci z MP 40 z roku 1945, ktorá používala náboj 7,92x33 mm Kurz. Preto útočná puška. Samopal používa iba pištoľové náboje.
Na začiatku vojny mali nemecké poľné jednotky vo výzbroji 8773 týchto samopalov. Prvá výrobná verzia MP 38 bola použitá pri invázii do Poľska. Používali ho hlavne výsadkári, či velitelia čiat pechoty a prednostne ním boli vyzbrojované jednotky SS. Pre svoj malý dostrel bol vhodný na boj v mestách av zákopoch. Jeho nevýhodou bol dlhý zásobník, ktorý sťažoval streľbu v ľahu.