Zbrojárska výroba na Slovensku má už vyše 150-ročnú tradíciu. Ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1870 vybudovala viedenská muničná továreň v Bratislave (vtedajšom Prešporku) svoj nový závod G. A o tri neskôr takisto v Bratislave začal Alfred Nobel výstavbu ďalšej svojej továrne na výrobu dynamitu, neskôr slávnej Dynamitky.
Vrchol konjunktúry zažili obe spomínané fabriky počas prvej svetovej vojny. Dynamitka sa stala najväčším dodávateľom munície pre armádu habsburskej monarchie. V roku 1914 začala s výrobou trinitrotoluénu (TNT), ktorý nahrádzal dynamit. Rýchlo sa stal prakticky najrozšírenejšou vojenskou trhavinou.
Po vojne a vzniku Československej republiky sa závod na puškové strelivo stal akciovou spoločnosťou a jej zariadenie postupne premiestnili do Považskej Bystrice. V roku 1929 sa tam začala výstavba nového muničného závodu pod názvom Čs. muničné a kovorobné závody. Už o dva roky vyrábal delostrelecké nábojnice. Horšie dopadla po vojne Dynamitka.
Československo však zdedilo po Rakúsko-Uhorsku ďalšie, ešte významnejšie zbrojovky. Spomeňme aspoň Škodove závody v Plzni. Po vzniku ČSR si vyžiadali potreby ozbrojených síl mladej republiky, aby aj Škodove závody rozšírili svoju výrobu o ďalšie zbraňové systémy, predovšetkým obrnené vozidlá a tanky. Najmä ľahké tanky zo Škodovky sa v 30. rokoch vyvážali do zahraničia.
Ako vyplýva zo zistení českého vojenského historika Vladimíra Franceva, ČSR už v roku 1929 patrila spolu s Veľkou Britániou, so Spojenými štátmi, s Nemeckom, Talianskom a so Švédskom medzi najväčších vývozcov zbraní na svete. V tom čase už tunajšie zbrojovky bežali naplno a vyrábali toľko, že bolo toho dosť pre vlastnú armádu aj na export.
Prečítajte si tiež: Úspechy nemeckých reprezentantiek v biatlone
V Berlíne sa dostal k moci Adolf Hitler, ktorý sa netajil svojimi expanzívnymi plánmi. Medzi prvými štátmi malo byť na rane Československo. Ale zvýšené výdavky zo štátneho rozpočtu na zbrojenie sledovali v polovici 30. rokov dva ciele: jednak mali zvýšiť obranyschopnosť krajiny, a jednak - v duchu keynesiánskej teórie - podporiť zamestnanosť v čase hospodárskej recesie.
Staré zbrojovky pracovali na plné obrátky a budovali sa nové. Zároveň sa časť zbrojnej výroby premiestňovala z Čiech do bezpečnejšieho vnútrozemia pre prípad vojny s Nemeckom. Išlo predovšetkým o niektoré kapacity Škodových závodov, ktoré presunuli do Dubnice nad Váhom. Ako zistila historička Zdenka Muráriková z Univerzity Mateja Bela, začiatkom roku 1937 sa tam začala výroba protitankových kanónov v ešte nedokončenej fabrike.
V druhej polovici 30. rokov podiel výdavkov na obranu presiahol v Československu päť percent hrubého domáceho produktu (HDP). Na porovnanie: v Slovenskej republike i v Česku je to dnes okolo dvoch percent. Horúčkovité zbrojenie prebiehalo v celej Európe, a tak dopyt po výrobkoch našich zbrojoviek bol obrovský. Pritom ich vývoz trikrát prevyšoval dovoz a na celkovom zahraničnom obchode ČSR sa podieľal v roku 1938 ôsmimi percentami. To sú údaje z výskumu českého historika Aleša Skřivana.
Kto vtedy nakupoval československé zbrane a muníciu? V prvom rade štáty Malej dohody, vojensko-politického zoskupenia z rokov 1921 - 1939. Spočiatku malo byť protiváhou Maďarsku a po nástupe nacizmu - Nemecka. Obrnená technika však smerovala z ČSR aj do Švédska a Švajčiarska. Od uzavretia spojeneckej zmluvy v roku 1935 sa rozvíjala vojenská spolupráca ČSR aj so Sovietskym zväzom. Zvláštnou kategóriou bol export do Číny, lebo ČSR nepodporovala medzinárodnú dohodu o embargu dodávok zbraní do tejto, vtedy politicky nestabilnej, krajiny.
Po Mníchove, rozbití ČSR a vzniku slovenského štátu pod kuratelou nacistického Nemecka sa naše zbrojovky ocitli v rukách tamojších koncernov. Zbrojné závody potom cez celú vojnu pracovali pre nemeckú vojnovú mašinériu. Týkalo sa to aj bratislavskej Dynamitky, ktorú prevzal nemecký koncern IG Farben a obnovil v nej výrobu trhavín. Závod v Dubnici nad Váhom sa dostal pod kontrolu spoločnosti Hermann Göring Waffenwerke.
Prečítajte si tiež: PCP vzduchovky z Nemecka
Dvadsiateho augusta 1944 zažil závod spojenecký nálet. O život prišlo 16 zamestnancov a približne 40 bolo zranených. Vznikli materiálne škody na budovách a technickej infraštruktúre. Aj považskobystrickú zbrojovku začlenili do koncernu Hermann Göring Waffenwerke. Už v roku 1939 z nej Nemci vyviezli muníciu za 20 miliónov korún. Noví majitelia výrobu neustále rozširovali. Nálet spojeneckého letectva zažila Považská Bystrica 22. decembra 1944.
Väčšie škody spôsobili zbrojnému priemyslu na Slovensku ustupujúce nemecké vojská. V prvom rade sa to týkalo dubnickej fabriky, ktorú takmer úplne zlikvidovala špeciálna ženijná jednotka určená na deštrukčné práce. Už po oslobodení Bratislavy, v dňoch 7. a 8. apríla 1945 zničila 70 objektov zbrojovky vrátane podzemných prevádzok a viac ako tretinu obrábacích strojov.
Povojnová rekonštrukcia obsiahla aj zbrojný priemysel obnovenej ČSR. Ako uvádza historik Hallon, z prvých reparačných prídelov (spolu ich bolo desať) niečo „kvaplo“ aj slovenským zničeným alebo poškodeným zbrojovkám. Ale väčšmi nám pomohlo premiestnenie niektorých podnikov z českého pohraničia, zhabaných sudetským Nemcom, na Slovensko.
Po odstránení následkov vojny a po prevrate vo februári 1948 sa na Slovensku začala mohutná industrializácia s prívlastkom socialistická. Zúrila studená vojna, a tak nové československé zbrojovky sa budovali najmä na základe sovietskych licencií a v bezpečnejšom hornatom kraji na strednom Slovensku.
Mimochodom, o dva roky neskôr premenovali Škodove závody v Dubnici n. Váhom (Škoda Dubnica) na Závody Klimenta Jefremoviča Vorošilova, blízkeho Stalinovho spolupracovníka. A bratislavská Dynamitka niesla odteraz meno Juraja (Georgi) Dimitrova, bulharského komunistického politika, v minulosti generálneho tajomníka Komunistickej internacionály (Kominterny).
Prečítajte si tiež: Brokovnica pre deti: Na čo si dať pozor?
Plánované počty vojakov v kasárňach dosiahli v roku 1953 bezmála 300-tisíc mužov, čo bolo najviac od vzniku ČSR v roku 1918. „Zbrojilo sa toľko, že zbrojná výroba vytlačila zo strojárskych závodov civilnú,“ približoval svojho času vojenský historik Michal Štefanský. Medzi Východom a Západom sa totiž obnovili preteky v zbrojení. Preteky, v ktorých sa - povedané športovou terminológiou - v jedných etapách šprintovalo, kým v ďalších bežalo viac-menej poklusom.
V roku 1965 vznikol trust Závody ťažkého strojárstva (ZŤS) so sídlom v Martine. Mimochodom, v rokoch 1952 až 1989 sa na Slovensku vyrobilo 45-tisíc obrnených vozidiel, medzi nimi aj známych BVP 2. Martinský trust postupne zamestnával až 85-tisíc pracovníkov a takmer polovicu svojich výrobkov vyvážal do desiatok krajín. Úspech slávila napríklad samohybná kanónová húfnica vz. 77 DANA od vývojárov z trenčianskej Konštrukty.
Zbrojná výroba za socializmu dosiahla svoj vrchol v roku 1987, keď tvorila štyri percentá vtedajšieho HDP a v exporte zaujímala 6. až 7. miesto vo svete. Potom však nastal nieže pokles, ale krach výroby vo väčšine slovenských zbrojoviek. Zrazu sa povedalo: prekujeme meče na pluhy, namiesto tankov začnete vyrábať traktory. Alebo spotrebný tovar.
Inžiniera Jána Žirku zastihli tieto prevratné zmeny na generálnom riaditeľstve ZŤS v Martine, ktoré zrušili ako prvé. Jednotlivé závody niekdajšej oceľovej pýchy Slovenska sa mali zachraňovať samostatne. „Aj po rokoch si myslím, že to bola hlúposť,“ povedal.
Je málo známe, že o útlme zbrojnej výroby rozhodlo politické vedenie štátu už koncom roku 1988. Michail Gorbačov začal odzbrojovať a ZSSR prudko znížil objednávky špeciálnej techniky aj z ČSSR. Zodpovednosť za konverziu sa zvaľuje na Václava Havla, on ju však „len“ urýchlil.
Prízrak nezamestnanosti (jej miera sa čoskoro vyšplhala na 15 %) vtedy ohrozoval priamo 80-tisíc zamestnancov slovenských zbrojoviek. Technika Tomáša Friedmana konverzia nepostihla hneď na začiatku, hoci pracoval ako majster pri výrobe tankov v martinských strojárňach.
Nezvládnutá konverzia napokon postihla viac Slovensko ako Česko. "Možno to vysvetliť aj rozdielnym podielom zbrojnej výroby v štruktúre strojárstva ČR a SR,“ ozrejmuje Ladislav Ivánek z Masarykovej univerzity v Brne. Kým tam predstavovala koncom 80. rokov iba šesť, u nás až 24 percent.
Navyše, nie sú zbrane ako zbrane. Profesor Ivánek upozorňuje na rozdielne zameranie zbrojného priemyslu na Slovensku a v Česku, ktoré vzniklo už v 50. Samozrejme, že produkcia českých podnikov sa vďaka tomu aj v 90. rokoch predávala lepšie a aj ľahšie sa prispôsobovala zmenenej situácii vo svete než výrobky slovenských zbrojoviek.
Po rozpade varšavského paktu už nemal kto naše tanky a „bévepéčka“ kupovať. Cesta z tohto marazmu nebola ľahká a trvala desaťročia. Slovenský obranný priemysel až v posledných rokoch javí známky výrazného oživenia. Vlani sa tunajšie zbrojovky (často pod novými názvami) podieľali už viac ako miliardou eur na HDP. A export zbraní sa za jediný rok takmer zdvojnásobil.
Ťažko si predstaviť väčšie riziko priemyselnej havárie ako v prevádzkach, kde sa pracuje s muníciou, výbušninami či trhavinami. Preto je tam dodržiavanie bezpečnostných predpisov a technologickej disciplíny kategorickým imperatívom.
Vojnoví stratégovia v Moskve totiž predpokladali že prebiehajúca kórejská vojna prerastie do tretej svetovej. Podľa Stalina sa tak malo stať už v nasledujúcom roku. A tak na prípravu ostávalo čertovsky málo času. Preto častejšie bývali - vojensky povedané - mimoriadne udalosti.
Už 3. apríla 1952 to buchlo v Dubnici nad Váhom, v tamojších Závodoch K. J. Vorošilova (predtým Škodove závody, dnes ZŤS). Pred trinástimi rokmi sme sa o tom mohli ešte porozprávať s očitým svedkom tragédie, vtedy 90-ročným konštruktérom Ivanom Urbanom. "Doba bola taká, že hneď sa začalo šuškať o sabotéroch a záškodníkoch,“ spomínal.
Zranených prevážali nákladným autom (!) a autobusom do trenčianskej nemocnice. V decembri 1952 nasledoval výbuch v bratislavskej Dynamitke, premenovanej na Chemické závody Juraja Dimitrova (CHZJD), v oddelení trhavín. Zahynulo šesť pracovníkov. Vtedajšie médiá o týchto tragédiách vytrvalo mlčali. Prinášali politicky aktuálnejšie správy o jarných poľnohospodárskych prácach a o uplatňovaní Tancerovej metódy v stavebníctve. Tretia svetová vojna v roku 1953 nevypukla.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1870 | Viedenská muničná továreň vybudovala závod v Bratislave. |
| 1873 | Alfred Nobel začal výstavbu Dynamitky v Bratislave. |
| 1914 | Dynamitka začala s výrobou TNT. |
| 1929 | ČSR patrila medzi najväčších vývozcov zbraní na svete. |
| 1937 | Výroba protitankových kanónov v Dubnici nad Váhom. |
| 1938 | Vývoz zbraní tvoril 8% zahraničného obchodu ČSR. |
| 1944 | Spojenecký nálet na závod v Dubnici nad Váhom. |
| 1945 | Zničenie dubnickej fabriky ustupujúcimi nemeckými vojskami. |
| 1952 | Výbuch v Závodoch K. J. Vorošilova v Dubnici nad Váhom. |
| 1952 | Výbuch v bratislavskej Dynamitke. |
| 1987 | Vrchol zbrojnej výroby za socializmu (4% HDP). |