Keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna, bolo letectvo ešte v plienkach. Niet sa čo čudovať, veď len jedenásť rokov predtým sa od zeme odlepilo prvé lietadlo. Vtedy 17. decembra 1903 sa bratom Wrightovcom podarilo vzlietnuť s podomácky zostrojeným Letcom. Počas premiéry sa Orwill Wright dostal do výšky tri metre nad zemou a rýchlosťou 50 km/h preletel 36,5 metrov. Od tej chvíle sa letecký priemysel začal pomaly rozvíjať. Vznikali nové a stále dokonalejšie lietadlá.
Tento vynález neušiel pozornosti vojenských predstaviteľov. Stroj, ktorý by dokázal zaletieť nad územie protivníka, z vtáčej perspektívy sledovať jeho pohyby a priniesť čerstvé informácie k veliteľom, ich, pochopiteľne, zaujal. Vo chvíli vypuknutia veľkej vojny mala už každá z veľmocí vo svojej výzbroji aj tento nový vynález. Nikto však poriadne nevedel, ako lietadlá správne nasadiť. Boli považované väčšmi za kuriozitu než za zbraň. Prví letci si tak svoje miesto na poli cti a slávy museli zaslúžiť.
Prvé mesiace vojny boli pre letcov pomerne pokojné. Počet lietadiel bol malý a šanca, že vo vzduchu narazia na protivníka, ešte menšia. Ak k tomu aj došlo, piloti na seba maximálne zamávali. Nemali totiž nič, čím by protivníka dokázali zostreliť. Najskôr používali rôzne ručné zbrane a pušky, ktorých účinok však bol mizivý. Potom sa začali objavovať prvé guľomety. Ich nasadenie komplikovali dve veci. Jednak boli ťažké, a teda obmedzovali výkon lietadla. Druhý problém spočíval v mierení. Guľomet nemohol byť umiestený pred pilotom, lebo by musel strieľať cez vrtuľu. Tieto zbrane sa začali dočasne montovať na vrchné krídlo. Aj preto boli guľomety radšej zverené pozorovateľom. Tí mali viac času na streľbu a riešenie prípadných problémov. Od tej chvíle bola dvojica letcov vzájomne ešte viac spätá. Ich úspech či neúspech v leteckom súboji záležal od zohratosti. Úlohou pilota bolo dostať lietadlo do výhodnej pozície na streľbu, zatiaľ čo pozorovateľ mal čo najefektívnejšie zostreliť protivníka.
Situácia vo vzduchu sa zmenila na jar 1915. Mohol za to konštruktér Raymond Saulniere a Rolland Garros, muž, ktorého meno je neodvratne späté so slávnym tenisovým turnajom. Spoločne sa snažili vytvoriť synchronizovaný guľomet. Ten mal fungovať tak, že v momente, keď bol list vrtule pred ústím guľometu, guľka nemala vyletieť, hoci bola stlačená spúšť. Zariadenie ale nebolo dokonalé a približne každá desiata guľka narazila do vrtule. Aby zabránili jej zničeniu, namontovali na listy vrtule tzv. deflektor - oceľový plech, ktorý mal v prípade potreby odraziť projektily.
S takto vyzbrojeným lietadlom vzlietol Rolland Garros po prvýkrát na bojový let 1. apríla 1915. Počas misie narazil na nemecké dvojmiestne lietadlo a zostrelil ho. Začala sa nová éra. Garros v priebehu nasledujúcich dní zostrelil ďalšie lietadlá. Vo Francúzsku sa stal okamžite celebritou. Francúzske noviny ho označili za „eso“. Dovtedy sa tento termín v krajine galského kohúta používal najmä pre športovcov. Ukázalo sa však, že by sa z Garrosa mohol stať vítaný objekt propagandy. Jeho sláva ale netrvala dlho. Už 19. apríla mu zlyhal motor a musel pristáť za nemeckými líniami. Pokúsil sa svoje lietadlo zapáliť, no mokré plátno nechcelo chytiť.
Prečítajte si tiež: Prípad Ötzi: Staroveká vražda odhalená
Nemecké velenie zverilo preskúmanie synchronizátora do rúk holandskému konštruktérovi Anthonymu Fokkerovi. Ten ho mal odkopírovať a pripraviť na použitie na nemeckých lietadlách. Už v priebehu 48 hodín však Fokker prišiel s vlastným riešením. Bolo dokonca dokonalejšie než francúzsky model. Toto zariadenie prerušovalo streľbu guľometu vo chvíli, kedy sa list vrtule nachádzal pred ústím hlavne. Nemcom sa darilo udržať tajomstvo takmer pol roka, potom však jeden z cisárskych pilotov stratil orientáciu vo vzduchu a pristál na francúzskom letisku. Skôr než si stihol uvedomiť svoju chybu, padol do zajatia, a dohodoví spojenci získali nemeckú tajnú zbraň.
Nemecký ťažký guľomet MG 42 z druhej svetovej vojny bol jednou z najobávanejších zbraní svojej doby. Jeho vysoká kadencia streľby a spoľahlivosť ho robili mimoriadne účinným v boji. Táto zbraň sa stala štandardnou výbavou nemeckej armády a bola používaná v rôznych variantoch na rôznych frontoch. MG 42 bol známy svojou schopnosťou produkovať hustú paľbu, čo z neho robilo ideálnu zbraň na potlačenie nepriateľských pozícií a podporu pechoty.
Prečítajte si tiež: História a vývoj nemeckých samopalov
Prečítajte si tiež: Vývoj a použitie nemeckých samopalov v 2. svetovej vojne