História biatlonu siaha do dávnej minulosti. Jeho prvopočiatky je potrebné hľadať už v lovectve a vojenčine, pretože pri týchto činnostiach dochádzalo ku spojeniu strieľania a kvalitnej fyzickej záťaže. Prvé zaznamenané „biatlonové preteky“ boli organizované Spoločnosťou bežeckého lyžovania blízko švédsko-nórskych hraníc v roku 1767.
Za oficiálny vznik biatlonu je považovaný rok 1958, keď sa v rakúskom Saalfeldene uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta v biatlone. Historicky prvým víťazom vo vytrvalostných pretekov na 20 km sa stal Švéd Adolf Wiklund. Tomuto podujatiu svetovej kvality predchádzalo množstvo pretekov, ktoré boli označené prívlastkom pokusné.
Biatlon si veľmi rýchlo získal srdcia športovcov, ktorí sa novému odvetviu zimného športu začali venovať, ale prakticky okamžite aj divákov. Jeho popularita stúpala každým dňom a už o dva roky neskôr, teda v roku 1960, bol biatlon zaradený do Zimných olympijských hier v americkom Squaw Valley. Zaujímavosťou je, že takýmto rýchlym rozvojom sa nemôže pochváliť žiadne iné športové odvetvie.
Štartovalo sa v pôvodnej jedinej disciplíne na 20 km so štyrmi streleckými položkami. Súťažili iba muži. Rozdiel však bol v tom, že počas pretekov sa strieľalo z veľkokalibrovej pušky a na štyri rôzne vzdialenosti - 250, 200, 150 a 100 m. Prvé tri vzdialenosti sa na terče mierilo poležiačky, na poslednú najkratšiu vzdialenosť mierili športovci postojačky.
Až do roku 1984 bol biatlon výsostnou doménou mužského osadenstva. Zmena nastala na Svetovom šampionáte tohto roka vo francúzskom Chamonix, hoci v 80-tych rokoch bolo nežnejšie pohlavie v úzadí. Jazdili vlastné šampionáty a iba disciplíny na päť, resp. desať kilometrov. Prvou majsterkou sveta sa vo vytrvalostných pretekoch na 10 km stala Venera Černišova, druhá bola Ľudmila Zabolotnaja a tretia Tatiana Brilinová. Všetky zo Sovietskeho zväzu.
Prečítajte si tiež: Ženský biatlon a hromadný štart na olympiáde
Víťazka vytrvalostných pretekov opanovala aj šprint. Tretiu zlatú medailu si na krk na svetovom šampionáte zavesila v štafete žien. V tom čase v nej nesúťažili štyri pretekárky, ale len tri. Ľudmila Zabolotnaja a Kaija Parve tvorili zvyšné dve členky reprezentácie Sovietskeho zväzu.
O rok neskôr bola na MS výborná aj Slovenka Alena Fusková, ktorá vo švajčiarskom Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch. Roku 1989 bol pre ženy prelomový tým, že začali jazdiť súčasné dĺžky tratí a podujatia simultánne s mužmi.
O štyri roky neskôr bola na kongrese v Londýne založená Medzinárodná biatlonová únia známa pod skratkou IBU a v roku 1994 sa uskutočnil prvý riadny Kongres IBU v rakúskom Salzburgu, kde sa rozhodlo o organizácií prvých Majstrovstiev Európy v biatlone, ktoré sa konali vo fínskom Kontiolahti.
V roku 1997 mal premiéru nový typ pretekov, ktoré dnes poznáme ako stíhacie preteky. Zaujímavosťou je, že táto disciplína sa v rámci Majstrovstiev sveta prvý raz odohrala na Slovensku - v Národnom biatlonovom stredisku Osrblie. Prvým mužským víťazom sa stal Rus Viktor Majgourov, v ženskej kategórií vyhrala legendárna Magdalena Forsbergová zo Švédska.
Pozícia IBU bola silná aj voči Medzinárodnému olympijskému výboru a stíhacie preteky sa na OH dostali v roku 2002. Dva roky po stíhačke sa pridali aj preteky s hromadným štartom pre tridsať najlepších pretekárov. MS 1999 sa konali vo fínskom Kontiolahti a prvú zlatú medailu z „masáku“ si do Nemecka odniesol Sven Fischer a Olena Zubrilová, vtedy ešte reprezentujúca Ukrajinu.
Prečítajte si tiež: Olympijské nádeje v biatlone
Tento druh disciplíny sa prvý raz pod piatimi olympijskými kruhmi predstavil v stredisku Cesana San Sicario neďaleko Turína. Boom nových disciplín pokračoval a v roku 2005 sa v ruskom Chanty-Mansijsku uskutočnili prvé Majstrovstvá sveta zmiešaných štafiet.
Doteraz jedinými olympijskými víťazmi v zmiešanej štafete sú Nóri. Biatlon sa môže pýšiť najlepším zimným olympionikom všetkých čias. Nór Ole Einar Björndalen získal na piatich OH trinásť cenných kovov - osem zlatých, štyri strieborné a jeden bronz. Deväť medailí, ale iba dve zlaté nazbierala Nemka Ushi Dislová.
Slovensku patrí veľmi slušná 9. pozícia so siedmimi medailami, keď Kuzminovú vo Vancouveri bronzom doplnil Pavol Hurajt. Získal 26 individuálnych medailí, z toho jedenásť zlatých. Spolu so štafetami 45 cenných kovov. Ženám so šiestimi individuálnymi zlatými medailami kraľuje Magdalena Neuner, ktorej sa vyrovnali velikánky svojej doby Magdalena Forsberg a manželka Raphaela Liv Grete Poirée.
Nasťa Kuzminová má na svojom konte zlato z Östersundu v roku 2019, striebro z masového štartu z kórejského Pjongčangu 2009 a z Chanty-Mansijsku 2011 si priniesla bronz zo šprintu. Na Kontiolahti 1999 zasa dobre spomína Martina Halinárová, ktorá má doma striebro zo stíhacích pretekov.
Zaujímavosťou je, že pre Československo tak trochu revolučnú sezónu 1989/90 vyhrala Jiřina Pelcová-Adamičková. Nezískala však žiadnu individuálnu medailu z OH ani MS. Pri počte víťazstiev vo Svetovom pohári nikoho neprekvapí prvá pozícia Oleho Einara Björndalena, ktorý zaznamenal až 95 triumfov.
Prečítajte si tiež: Úspechy Johannesa Thingnesa Bö v biatlone
Zo Sloveniek sa podarilo až neuveriteľných osemnásťkrát spolu na OH, MS a SP zvíťaziť Nasti Kuzminovej (10x šprint, 5x stíhačka, 3x masák, z toho 6x Oslo, 2x Oberhof, 2x Hochfilzen, 1x Vancouver, 1x Anterselva, 1x Soči, 1x Annecy, 1x Pjongčang, 1x NMNM, 1x Ruhpolding a 1x Östersund).
V roku 1994 sa uskutočnili zimné olympijské hry v nórskom Lillehammeri štartovali kde sa na štart postavili naši zverenci - Bukvajová Jaroslava a po prechode na biatlon Martina Jašicová, Táňa Kutlíková a Malák Michal.
Naša bývalá športovkyňa Martina Jašicová sa zúčastnila na 5. zimných olympijských hrách. Športovcom klubu ŠKP Banská Bystrica sa dariť neprestalo a športovci podávali kvalitné výkony nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.
Biatlon patrí na Slovensku k najpopulárnejším športom už od 90-tych rokov a je z hľadiska výsledkov našim najúspešnejším zimným olympijským športom. Aj keď popularita biatlonu na Slovensku rástla najmä v ostatných rokoch, tento šport sa u nás začal rozvíjať už po skončení druhej svetovej vojny.
V tomto období však neniesol dnešný názov, ale ľudia ho poznali ako Sokolovské preteky brannej zdatnosti a letný biatlon bol pomenovaný ako Dukelské preteky brannej zdatnosti. Disciplíny určené pre všetky vekové kategórie zastrešovali masovo-branné športy Zväzoramu.
Prvé úspechy slovenských biatlonistov je potrebné hľadať ešte v ére Československa. Na OH 1980 v americkom Lake Placid si Peter Zelinka vybojoval 6. miesto v rýchlostných pretekoch. V ženskej kategórii zas svojimi výsledkami vyčnievala najmä Alena Fusková. Hneď na druhých ženských Majstrovstvách sveta v roku 1985 vo švajčiarskom stredisku Egg am Etzel obsadila 4. miesto vo vytrvalostných a 5. miesto v rýchlostných pretekoch.
Slovenská biatlonová reprezentácia začala písať svoju históriu na Svetovom pohári v Pokljuke v decembri 1992, keď Slovensko získalo výnimku ako samostatná krajina. Od tohto podujatia sa do povedomia slovenských fanúšikov biatlonu zapísali najmä tri mená - Martina Jašicová (Schwarzbacherová-Halinárová), Soňa Mihoková a Anna Murínová.
Raketový vstup na scénu Svetového pohára mala najmä Jašicová, ktorá už v devätnástich rokoch vyhrala vytrvalostné preteky v Östersunde 11. marca 1993 tesne pred Nathalie Santerovou, neskoršou manželkou Oleho Einara Bjorndalena. V sezóne 1992/93 dokonca obsadila 8. miesto v celkovom hodnotení SP.
Za jeho najvýznamnejší úspech sa považuje 8. miesto v rámci Svetového pohára vo vytrvalostných pretekoch vo švédskom Östersunde z roku 1997, kde mu mimoriadne vyšla streľba iba s jednou chybou.
V roku 1993 sa u nás mali vôbec prvý raz konať Majstrovstvá Európy, no bola slabá zima a nedostatok snehu. V ďalšej zime už perinbaba nesklamala a kompetentní získali do rúk organizovanie Juniorských majstrovstiev sveta 1994. Tu sa prvý raz svetu ukázal Francúz Raphael Poirée, a to poriadne. Domov si odniesol zlato tak zo šprintu ako aj individuálu.
18. a 20. januára 1996 dedinka na Horehroní prvý raz hostila Svetový pohár. Vo februári 1997 sa už nášmu areálu dostalo cti organizovať Majstrovstvá sveta elitnej kategórie. Svoju prvú z 22 individuálnych medailí tu získal Ole Einar Bjorndalen, a to v stíhacích pretekoch, disciplíne, ktorá mala práve v Osrblí majstrovskú premiéru.
Bolo tomu tak aj pred vstupom Nasti Kuzminovej na scénu, ktorá tento fakt povýšila na ešte vyššiu úroveň. V oblasti športovej diplomacie či organizovania medzinárodných podujatí si počas svojej existencie našiel svoje miesto areál v Osrblí a dodnes je veľmi dôležitým prvkom vývoja nášho biatlonu.
Do olympijskej histórie sa Slovensko vpísalo veľkými písmenami. O tom, že už od začiatku sa veľké nádeje vkladali práve do biatlonu, svedčí aj fakt, že Martina Jašicová spolu s hokejistom Petrom Šťastným skladala za celú slovenskú výpravu olympijský sľub pred odchodom na ZOH 1994 v nórskom Lillehammeri. Obaja líderstvo potvrdili a odniesli si šieste miesto.
Ak by ho trafila, vo vytrvalostných pretekoch by získala bronz na úkor legendárnej Nemky Uschi Dislovej. K rodáčke z Dolného Kubína sa pridala 12. pozíciou zo šprintu Soňa Mihoková, ktorá v tom čase ešte len začínala svoju úspešnú kariéru. V rýchlostných pretekoch obsadila štvrté miesto napriek tomu, že netrafila až dva terče, čo vie v šprinte zmariť šance na úspech. Ženská štafeta v zložení Martina Jašicová, Erika Lehotská, Anna Murínová a Soňa Mihoková dobehla do cieľa štvrtá. V rokoch 1995 a 1996 sa Slovenkám podarili vyhrať aj dve súťaže Svetového pohára.
Mihoková potvrdila svoj výborný kredit štvrtým miestom v šprinte a piatym v „individuále“, ale medailu znova nezískala a ako sa neskôr ukázalo, tak blízko k nej už na MS nikdy nebola. Už za Romana Schwarzbachera vydatá Jašicová sa v Osrblí nepresadila.
V rýchlostných pretekoch na 7,5 km skončila Mihoková štvrtá, Schwarzbacherová siedma a Murínová deviata. V Top 10 sme teda mali tri pretekárky, čo je na OH výsledok z ríše absolútneho science-fiction, v žiadnom športe už nikdy nedosiahnuteľný.
Na šampionáte vo fínskom Kontiolahti si po stíhacích pretekoch a iba jednom netrafenom terči striebornú medailu na krk zavesila Martina Schwarzbacherová. Bola to vôbec prvá medaila zo svetového šampionátu pre Slovensko.
Najlepšie obdobie kariéry naopak zažívala Anna Murínová, ktorá v sezóne 1999/2000 obe kolegyne prevýšila 17. miestom v celkovom hodnotení Svetového pohára. Najlepší výsledok dosiahla Martina, už vydatá za Ivana Halinára, vo vytrvalostných pretekoch. Po dvoch minelách obsadila deviate miesto.
Rovnako ako Kutlíková nezvládla stojku tretieho úseku a po trestnom kole sme klesli na šiestu pozíciu. Počas posledného spoločného olympijského cyklu sa ešte Halinárová s Mihokovou po čistej streľbe ukázali 6. a 9. miestom v šprinte na MS v Chanty-Mansijsku 2003. V tomto roku si Martina odskočila aj na ME v talianskom Forni Avoltri, kde vyhrala šprint. Potom ju čakala materská dovolenka pri narodení syna Michala.
Čistá streľba Halinárovej v šprinte stačila "iba" na 16. miesto. V štafete bez trestného okruhu skončila rovnaká štvorica ako v Salt Lake City desiata. Po olympiáde v reprezentačnom družstve skončili Murínová, Pavkovčeková i tréner Sanitra (ten sa zameral na Pavla Hurajta), o rok neskôr Mihoková.
Vzostup mužského biatlonu ale odštartoval pár rokov skôr, hoci bol trochu v úzadí úspešných žien. Pavol Hurajt bol od začiatku skvelým strelcom a kariéru odštartoval neuveriteľným Osrblím v decembri 2003 (3. kolo SP), keď v individuále, šprinte i stíhačke minul z päťdesiatich terčov jediný, hneď na prvej položke.
Hurajt sa ale na MS nikdy nedostal do Top 10. Po OH v Cesane San Cicario prišlo najhoršie obdobie slovenského biatlonu. Pred sezónou 2008/09 však zo Sibíru prišla istá Anastázia Kuzminová. Vicemajsterka sveta v kategórii kadetiek totiž tesne pred svojou druhou sezónou vo Svetovom pohári otehotnela. V decembri 2006 ešte ako Anastázia Šipulinová stihla prvý raz v kariére zabodovať 13. miestom v Östersunde.
Keď sa začlenila späť do tréningového procesu nastali problémy. Rusi známi svojimi prísnymi pravidlami Kuzminovej odopierali syna a začali spory. Napokon sa do reprezentácie ani nezačlenila a boli iba dve možnosti - s biatlonom skončiť alebo reprezentovať iný štát. V úvodných kolách SP sa Kuzminová rozbiehala bez lepšieho výsledku, ale na MS v juhokórejskom Pjongčangu vyletela do nebies.
Olympijské hry v kanadskom Vancouveri 2010 boli poznačené generačnou výmenou v ženskom družstve. Mladé pretekárky v podobe Anastázie i Jany Gerekovej, Ľubomíry Kalinovej a Natálie Prekopovej boli podporené skúsenou Martinou Halinárovou, ktorá zavŕšila bohatú kariéru piatou olympiádou.
Ani nedoliečená ruka ale nezabránila slovenskej reprezentantke k tomu, aby sa postavila na štart rýchlostných pretekov na 7,5 km. Kuzminová minula len posledný terč, pred ktorým si dala dlhú prestávku. 33-ročná Slovenka získala v Pjongčangu tretiu medailu, už má striebra z pretekov na 10 aj 15 km.
Preteky s hromadným štartom boli pre Kuzminovú zrejme poslednými individuálnymi na olympiáde. Dve strieborné a jedna zlatá - to nie je bilancia kolektívu, to je zbierka medailí len a len Naste Kuzminovej z olympiády v Pjongčangu. Máme zlato! Nasťa, ty si kráľovná biatlonu! Tri zlaté medaily a tri strieborné na olympijských hrách, si definitívne zapísaná do bežeckej histórie.
Tempo v miernom točivom vetre s mrazom -6 od začiatku udávala na čele Kuzminová a hlavne vďaka nej sa pole dosť roztiahlo už pred úvodnou streľbou. Kuzminovej „ležka“ (celková strelecká bilancia 0-0-0-1) bola vynikajúca. Druhú streľbu ležmo zvládla Kuzminová opäť čisto a náskok pred druhou, obhajkyňou titulu Domračevovou, natiahla na 7,9 sekundy.
Ďalších päť terčov Kuzminová opäť výborne zvládla, Domračevová nevybielila prvý terč a slovenská biatlonistka mala na špici náskok 28,2 sekundy pred Wiererovou, pred treťou Vítkovou 37,6. Ani P. Fialková chybu neurobila a posunula sa na 23. Na medzičase pred záverečnou streľbou Kuzminová viedla o 50,3 sekundy, úplne záverečný terč po veľmi dlhom mierení síce netrafila, no vybehla na trať ako prvá, Domračevová za ňou zaostávala o 24,7 sekundy a bolo viac-menej jasné, že Kuzminová si zlato už nenechá vziať.
Preteky žien s hromadným štartom na 12,5 km:
- Anastasia KUZMINOVÁ (SR) 35:23,0 (1 tr. okr.)
- Darja Domračevová (Biel.) +18,8 (1)
- Tiril Eckhoffová (Nór.) 27,7 (2)
- Lisa Vittozziová (Tal.) 45,6 (2)
- Hanna Öbergová (Švéd.) 46,5 (1)
- Dorothea Wiererová (Tal.) 47,3 (1)
- Nadežda Skardinová (Biel.) 47,9 (0)
- Marte Olsbuová (Nór.) 51,6 (1)
- Marie Dorin Habertová (Fr.) 57,9 (2)
- Kaisa Mäkäräinenová (Fín.)