Výkladná skriňa nacistického sveta či ostrov pokoja uprostred zúriacej búrky. Aj takéto synonymá si vyslúžila prvá samostatná Slovenská republika, ktorá vznikla v turbulentnom roku 1939. Klérofašistický režim pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa sa nepochybne dopustil mnohých zločinov proti ľudskosti a predovšetkým proti svojim vlastným obyvateľom.
Na jednej strane síce stáli vojnové krutosti, ktoré sa ku koncu druhej svetovej vojny výrazne podpísali aj na obraze našej krajiny, no na druhej strane bol nevídaný ekonomický rozmach, spôsobený rozumnými investičnými rozhodnutiami, kvalitnou menovou politikou a šikovným zahraničným obchodom.
Vojnová konjunktúra a rozvoj priemyslu
Napriek ťažkému nemeckému vojnovému diktátu dokázala vtedajšia slovenská vláda rozbehnúť rozsiahle rozvojové programy. Samozrejme, bez tých správnych kontaktov a členstva v Hlinkovej garde ste nevybavili nič, no priame zásahy vlády v regiónoch pomocou priemyselných a obchodných komôr dokázali oživiť podniky, ktoré v medzivojnovom období zámerne utlmovali české kartely.
Ďalším veľkým plusom bola špeciálna odpisová politika, ktorá by sa do dnešnej reči dala preložiť ako investičné stimuly. Zjednodušene išlo o to, že ak firmy investovali do svojho rozvoja alebo do sociálneho programu pre svojich zamestnancov, daňová povinnosť im vzhľadom na objem investovaných prostriedkov prudko klesala. A oba sa podarilo pomerne úspešne naplniť.
Prejavilo sa to napríklad pri výstavbe v tom čase najmodernejšieho závodu na výrobu umelého hodvábu Vistra v Bratislave či pri výstavbe nových Baťových závodov v Partizánskom, toho času v Baťovanoch.
Prečítajte si tiež: Súťaže Klubu 3 beč Partizánske
Úžasný rozvoj v tom čase, pochopiteľne, zaznamenávali najmä strojárske a zbrojárske podniky. Už počas rokovaní v Berlíne 19. apríla 1939 nemecký štátny tajomník Wilhelm Keppler budúcemu slovenskému prezidentovi Tisovi oznámil, že zbrojovky boli v súkromnom vlastníctve českého kapitálu „a týmto prešli do nemeckých rúk“.
Veľká časť závodov najmä v údolí Váhu sa tak začlenila do závodov Reichswerke Hermann Göring.
Baťa: vojnový rozmach v Partizánskom
Baťove závody v Partizánskom začali vznikať v ťažkých časoch - v roku 1939. Po vzniku protektorátu a slovenského štátu boli z koncernu vyčlenené slovenské závody, ktoré boli tentoraz riadené spoločnosťou Baťa, Slovenská účastinná spoločnosť.
Následník Tomáša Baťu Jan Baťa začal v roku 1939 budovať na mieste dnešného Partizánskeho nové mesto - Baťovany. Ak mali závody na výrobu obuvi fungovať, museli sa chtiac-nechtiac podriadiť ideológii tých čias.
V každom prípade platí, že pre Baťov koncern bola druhá svetová vojna veľmi výnosným a rozvojovým obdobím.
Prečítajte si tiež: Poľovníctvo na Slovensku: Prehľad diania
Partizánske a Slovenské národné povstanie (SNP)
Keď Nemci začali obsadzovať hranice Slovenska od západu, 29. augusta 1944 bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie, keď sa veľká časť bývalej armády Slovenského štátu na čele s plukovníkom Jánom Golianom postavila Nemcom na odpor.
Podobne aj partizáni sa postavili na odpor nemeckým okupantom, keď predtým už robili rôzne prepadové a deštrukčné akcie.
Prípravy na povstanie v Hrochoti
Hrochoťania sa na povstanie pripravovali už pred jeho vypuknutím. Na začiatku augusta 1944 bol v obci zvolený Revolučný národný výbor, ktorý mal 24 členov. Jeho predsedom bol Ján Filkor. V revolučnom národnom výbore boli zástupcovia komunistov, roľníkov, poľnohospodárskych a lesných robotníkov.
Hneď po vypuknutí SNP prevzal moc v Hrochoti RNV od bývalého vládneho komisára Juraja Slávu, od podkomisára Juraja Mazúcha-Varechu a bývalého notára Jána Šafránku.
Prevzatie vedenia obce prebehlo bez prekážok, bývalí funkcionári nekládli žiadny odpor, naopak, aj oni ešte za tzv. Slovenského štátu spolupracovali s ilegálnou organizáciou Komunistickej strany a upozorňovali na nebezpečenstvo, ktoré hrozilo komunistom zo strany gardistov.
Prečítajte si tiež: Dopad priemyslu na životné prostredie
Revolučný národný výbor začal zabezpečovať organizačné práce pre povstanie. Hneď na svojej prvej schôdzi vytýčil si hlavné úlohy, plnenie ktorých začal riadiť. Boli to tieto úlohy:
- Odzbrojenie žandárov miestnej žandárskej stanice a vytvorenie poriadkovej služby pod vedením Juraja Seleckého-Kapráľa.
- Organizovanie nástupu dobrovoľníkov do partizánskych jednotiek.
- Zriaďovanie poľných skladov v budove miestnej školy, v osade Kyslinky a na Sihle.
- Organizovanie občanov do pracovných jednotiek na kopanie zákopov v priestore Horná Mičiná, Dolná Mičiná, Čerín a Oravce.
Už 30. augusta okamžite po tom, ako bol v rozhlase prečítaný Manifest Revolučného národného výboru v Banskej Bystrici a Proklamácia Vojenského ústredia, odišlo z Hrochote do Banskej Bystrice asi 100 dobrovoľníkov, ktorí boli zaradení ako vojaci na rôzne bojové úseky.
Pomoc partizánom a boje v okolí Hrochote
Muži, ktorí ostali doma, sa tiež aktívne zúčastňovali SNP. Chodili kopať zákopy, odovzdávali potraviny, pomáhali pri premiestňovaní bojového materiálu smerom na Poľanu.
V druhej polovici októbra 1944 boli na rozkaz veliteľa I. československej armády v Banskej Bystrici vyslaní dôstojníci štábu III. taktickej skupiny na Poľanu, aby tam na ťažko dostupných miestach vysoko v horách vyhľadali priestory pre sklady výstroja, proviantu, streliva, pre veliteľstvo skupiny a ubytovanie mužstva.
Sklady sa vybudovali pri horárni na Kyslinkách a na Prednej Poľane. Potom neprestajne, vo dne v noci sa vozili zásoby zo Zvolena do Očovej a odtiaľ lesnou železnicou hore Hrochotskou dolinou až do konečnej stanice pod Kyslinky.
Koncom októbra prechádzali cez Hrochoť partizánske a vojenské jednotky, ktoré smerovali na Poľanu. Ženy z dediny ich zásobovali najmä potravinami, piekli pre nich chlieb, dávali im mlieko, mäso, pomáhali pri usmerňovaní povstalcov do hôr.
Ich ústupom sa však boj slovenského národa nekončí. Husté lesy na Poľane stali sa útočiskom vojakov, partizánov a rasovo prenasledo-vaných občanov.
Okupácia a represálie
25. októbra Hrochotskou dolinou prišla na Kyslinky aj partizánska brigáda Alexandra Nevského. V tom čase sa už fašistické jednotky rýchle približovali k Zvolenu. Preto bola premiestnená na Poľanu aj partizánska nemocnica.
Vtedy už aj na Hrochoť prišli Nemci. Na rozkaz nemeckého veliteľstva po obsadení Banskej Bystrice boli vyslané jednotky 18. SS divízie „HORST WESSEL" do okolia obce, aby prenasledovali povstalcov v horách. V Hrochoti bolo zriadené nemecké Ortskomando a umiestnených asi 60 vojakov, ktorí denne robili prepady do hôr smerom na Poľanu.
Fašistickou okupáciou trpeli aj obyvatelia Hrochote. Ešte pred príchodom Nemcov 98 % obyvateľov odišlo spolu s partizánmi do hôr. Ubytovali sa najmä v senníkoch a žili tam temer dva týždne. V tom čase Nemci nerobili ešte žiadne perzekúcie v obci najmä preto, lebo plne boli zaujatí bojom s povstalcami. Preto sa Hrochoťania vrátili späť do dediny.
Len čo však zatlačili fašisti partizánov vyššie do hôr, obrátili svoju pozornosť aj k občanom. Zatkli všetkých členov Revolučného národného výboru a odvliekli ich na veliteľstvo gestapa do Ocovej, kde ich mali nasledujúci deň popraviť. Po celonočnom vypočúvaní ich však na príhovor farára a komisára obce prepustili.
V dedine vyhlásili Nemci štatárium. Večer po 18. hodine bolo zakázané zdržovať sa na ulici, nehovoriac o tom, že každá pomoc povstalcom v okolitých horách trestala sa smrťou. Ale Hrochoťania aj napriek prísnym nariadeniam zásobovali partizánov potravinami.
Boje a ústup partizánov
Dňa 7. novembra 1944 večer, prišla do obce partizánska hliadka pre potraviny a informácie o Nemcoch. V hliadke bolo 7 partizánov a velil im Vincent Orság. Hoci sa zdržiavali len v okrajových domoch, predsa ich fašisti zbadali a prepadli. V prestrelke boli zabití traja partizáni a traja ťažko ranení. Raneným poskytol pomoc majiteľ salaša Ján Mazúch-Fúčik. Na druhý deň pochovali občania zabitých partizánov na miestnom cintoríne.
Nemecké fašistické jednotky čoraz viac zvierali povstalcov. Hneď pri prvom nápore na Poľanu zmocnili sa zásobovači skladov na Kyslinkách aj na Prednej Poľane.
Povstaleckí vojaci a partizáni v priestoroch Poľany začali trpieť hladom, pretože Nemci všemožne bránili okolitým obyvateľom zásobovať povstalcov. Hitlerovské tanky prenikali do hôr, boli husto rozostavené na cestách a silné jazdecké a motorizované hliadky chytali pod horami skupinky vyhladnutých povstaleckých vojakov a partizánov, ktorí sa snažili prebiť z obkľúčenia.
Oslobodenie
Medzi najvýznamnejšie oporné body fašistickej nepriateľskej obrany na strednom Slovensku patril Zvolen a Banská Bystrica. Dôležitosť udržať čo možno najdlhšie vo svojich rukách tieto oporné bašty na strednom Slovensku, plne pochopilo velenie nemeckých fašistických vojsk, ktoré nielenže využilo opevnenia 1. česko-slovenskej povstaleckej armády, ale navyše obranné postavenia zdokonalilo a zosilnilo. Následkom toho boje za oslobodenie Zvolena a Banskej Bystrice trvali od konca januára až do tretej dekády marca 1945.
Útok na Zvolen a Banskú Bystricu bol vedený z dvoch smerov: z východu od Brezna nad Hronom a z juhovýchodu od Kriváňa údolím rieky Slatiny.
Hoci obec Hrochoť neleží v blízkosti spomínaných hlavných úderov sovietskej armády, predsa počas oslobodzovacích bojov nesmierne trpela fašistickou zbesi-losťou. Nemci totiž počas bojov v okolí Zvolenskej Slatiny, Ocovej a Poľany neprestajne prichádzali na Hrochoť, najmä získať potraviny, odpočívať, vozili sem ranených i mŕtvych, ktorých občania museli pochovávať.
Výzbroj povstaleckej armády
Pod vplyvom filmov a komunistickej propagandy sa udomácnila predstava, že nacistické vojská útočili na povstaleckých vojakov najmodernejšími zbraňami, tankami Tiger a samohybnými delami Ferdinand. V skutočnosti to tak nebolo, pravdou však je, že nemecká armáda a Waffen SS mali voči povstalcom v kvalite výzbroje a výstroja výrazne navrch.
Pomerne často sa píše, že jednou z príčin neúspechu Povstania bol nedostatok výzbroje či jej typová skladba. Pod vplyvom filmov z 50. až 80. rokov minulého storočia si široká verejnosť často predstavuje útočiacich nemeckých vojakov podporovaných tankami Tiger a samohybnými delami Ferdinand. Pravda je tak trochu iná a oveľa prozaickejšia.
Povstalecká armáda používala v prevažnej miere výzbroj slovenskej armády, a teda výzbroj pôvodne česko-slovenskú, nemeckú a v menšej miere slovenskú či taliansku. Podobne ako v iných armádach sa používali aj koristné zbrane. V priebehu Povstania došlo k dodávkam zbraní zo strany Spojencov, pričom zásadnejší význam mali dodávky zo Sovietskeho zväzu. Vybavenie dodané Američanmi nebolo zanedbateľné, ale zohralo menšiu úlohu.
Zabezpečenie výzbroje slovenskou armádou
Po svojom vzniku slovenská armáda zdedila výzbroj a výstroj od svojej predchodkyne armády Československa. Na území novovzniknutého štátu bolo väčšie množstvo vojenských útvarov, zariadení a skladov, v ktorých sa nachádzalo úctyhodné množstvo zbraní, výstroja a vybavenia, ktoré prevzala vznikajúca slovenská armáda.
Od vzniku slovenskej armády jej velenie rátalo najmä s dodávkami nových zbraní od Nemecka. Nemecko síce prezbrojenie slovenskej armády prisľúbilo, no neplánovalo ho dodržať, nehovoriac o tom, že v čase druhej svetovej vojny by to dokázalo len s ťažkosťami. Slovenské ministerstvo národnej obrany (MNO) na základe týchto neistých prísľubov predkladalo nerealistické požiadavky, ktoré v drvivej väčšine ostávali nerealizované.
K zmene došlo až po výraznejšom zapojení slovenskej armády do bojov po boku Wehrmachtu. V lete 1941 sa výraznejšie prejavili nedostatky v slovenskej výzbroji a Wehrmacht uvoľnil pre slovenské jednotky zapojené do bojových akcií zbrojný materiál priamo na fronte.
Dodávky z Nemecka, respektíve z Nemeckom okupovaných krajín začali byť systematicky riešené v roku 1942. Vtedy bola podpísaná rámcová zmluva s AGEKA (tiež A. G. K.), ktorá umožňovala operatívnejšie získavanie vojenského materiálu. Samozrejme tak, ako to vyhovovalo nemeckej strane. Napriek tomu znamenala výrazný pokrok pri modernizácii slovenskej armády a využívala sa aj po dohodnutí neskorších výzbrojných programov.
V rámci tejto zmluvy bolo slovenskej armáde dodané množstvo materiálu, najmä munícia, ženijná munícia či automateriál.
V roku 1943 došlo k výraznej zmene v dodávkach výzbroje pre slovenskú armádu. Bol vypracovaný program dodávok výzbroje a výstroja z Nemecka s krycím názvom Eiche. Základnou zbraňou povstaleckej pechoty bola čs. puška vz.
S tým, ako postupne dodávala nemecká strana materiál v rámci programu Eiche, začala slovenská armáda uvažovať o ďalšom prísune materiálu. Nemecká strana sa snažila dotlačiť slovenskú armádu k tomu, aby zásobovala výzbrojou len útvary priamo na fronte, respektíve tie, ktoré sa v krátkom čase na front nasadia. Napriek tomu v lete 1944 slovenská strana pripravila zoznam materiálu do ďalšieho programu, ktorý by nasledoval po skončení Eiche. Na tento účel uvoľnili 300 miliónov korún. Nasledovali rokovania a do 10. augusta 1944 dala nemecká strana na slovenské požiadavky čiastočnú odpoveď. Z plánovaných dodávok sa však už Slovensko nedostalo nič.
Výzbroj povstaleckej armády v čase vypuknutia SNP
Na konci augusta 1944 sa tak na povstaleckom území nachádzali zbrane rôzneho pôvodu. Pôvodné česko-slovenské, nemecké, slovenské, talianske a koristné, najmä sovietske. V okamihu vypuknutia Povstania bola zásoba zbraní a munície relatívne dostačujúca na obdobie asi troch mesiacov. Nedostatky sa týkali najmä samopalov, protitankových zbraní a niektorých druhov munície.
Celkovo mala 1. čs. armáda na Slovensku disponovať asi 46-tisíc puškami, 1500 ľahkými guľometmi, 250 ťažkými guľometmi a 2000 samopalmi. Pechotné zbrane dopĺňala ťažká výzbroj v podobe viac ako 200 poľných a protilietadlových diel a asi 100 mínometov.
Velenie povstaleckej armády od začiatku počítalo s dodávkami zbraní od Spojencov, najmä od Sovietskeho zväzu. Z rôznych príčin, či už z politických, technických alebo meteorologických, boli letecké dodávky zbraní od Spojencov obmedzené. Pomoc v podobe spojeneckých dodávok začala prichádzať v prvej dekáde septembra 1944. Väčšinu tvorili zbrane sovietskeho pôvodu. Určité množstvo sovietskych zbraní priniesli so sebou partizánske organizátorské skupiny a vcelku malé množstvo bolo na Slovensku ako korisť z východného frontu.
Od 5. septembra 1944 začali dodávky zbraní zo ZSSR. Hneď v prvú noc bolo dodaných 120 samopalov, 22 guľometov a 40 protitankových pušiek. Zbrane boli ihneď pridelené jednotkám, najmä do Turca, ale aj na Hornú Nitru a k Ružomberku.
Tu je potrebné povedať, že tieto dodávky neobsahovali len sovietske zbrane, ale aj nemecké pušky, samopaly a guľomety.
Z amerických dodávok dosiahli asi najuniverzálnejšie uplatnenie v povstaleckej armáde samopaly či Bazooky.
Výroba zbraní na povstaleckom území
Na povstaleckom území sa tak ocitli len podniky, ktoré nedokázali pokryť potreby armády. Výroba sa obmedzila na ženijné nálože, protitankové míny a pravdepodobne na obmedzený počet mínometov.
Medzi najznámejšie výrobky povstaleckých podnikov patria tri improvizované pancierové vlaky Štefánik, Hurban a Masaryk. Spomenúť možno aj menej známu výrobu dvoch obrnených vozidiel kolesového vozidla Dunaj a pásového vozidla Hron.
tags: #partizanske #predajna #zbrani