Popularita Petra Sagana vyplýva z toho, akým je šoumenom, hovorí Ján Svorada.
Nech je však akokoľvek, neskôr je to rutina. Venujete sa jej každý deň, trénujete, nacvičujete si situácie, rozbiehanie šprintov.
Pred pretekmi je to o splnení taktiky, ktorú si tím určí.
Samozrejme, najmä na Tour býva ten tlak najväčší, ide o najväčšie preteky sezóny a je potrebné sa ukázať.
Keď sa v úvode podarí víťazstvo, dobré umiestnenie alebo aspoň významnejší únik, z tímu to trochu spadne.
Prečítajte si tiež: Svätý Peter: Vývoj miestnej strelnice
Podľa mňa to vtedy bolo zlyhanie tímu, možno to aj on sám dobre nevyhodnotil.
Tam bola v hre otázka zeleného dresu a samozrejme som tomu rozumel.
JÁN SVORADA (50) vyrastal v Bratislave, bol československým a neskôr českým reprezentantom v cestnej cyklistike.
Ako šprintér vyhral etapy na Tour de France, Giro d’Italia aj Vuelta a España.
V roku 2001 vyhral na Tour prestížny záverečný šprint na Champs-Élysées.
Prečítajte si tiež: Medzinárodné súťaže v lukostreľbe
Aj keď sme žili za železnou oponou, ako Bratislavčania sme chytali rakúsku televíziu.
Navyše som navštevoval jazykovú školu, kde som študoval francúzštinu.
Z týchto zdrojov som mal nejaký obraz o tom, že niekde existuje iná cyklistika, na vyššej úrovni než Preteky mieru, ktoré boli u nás najlepšími pretekmi.
Bol to veľký skok, ale ja som ho očakával.
Mal som šťastie, že som sa dostal k profesionálom v ideálnom veku.
Prečítajte si tiež: Slovenská ochrana prírody
Som presvedčený, že ak by začal medzi profesionálmi v mladšom veku, dosiahol by úplne iné výsledky.
Ak však človek jazdí roky na nižšej úrovni, jeho výkonnosť tam aj zostane.
Ak vás neťahajú silnejší pretekári, nemáte ako prekonávať svoje limity.
Najmä zo začiatku som vo vytrvalosti zaostával za skúsenejšími pretekármi, pomerne dosť som trpel v kopcoch, ktoré pre mňa ako šprintéra bývali slabinou.
V prvých rokoch sa mi ani nedarilo vyhrávať, keď som skončil do tretieho miesta, bol to úspech.
Vnímal a dlho mi trvalo, kým som dosiahol ten správny stupeň agresivity, aby som si dokázal vybudovať pozíciu a mať možnosť zašprintovať.
Zažil som množstvo nepríjemných situácií, v roku 1999 som bol na pretekoch Okolo Katalánska v páde, pri ktorom jeden z pretekárov zomrel.
Takáto skúsenosť sa človeku vryje hlboko do pamäti.
Mal som po nej obdobie, keď som uvažoval, či má zmysel pokračovať ďalej.
Už som nebol v situácii, že som si potreboval niečo dokazovať.
Mal som rodinu, deti a bol som do určitej miery zabezpečený.
Ľudia vám z vašej kariéry asi najčastejšie pripomínajú práve víťazstvo na Champs-Élysées.
Víťazstvo v Paríži je pekné, ale pre mňa osobne je najhodnotnejšia iná vec - že som medzi profesionálmi jazdil pätnásť rokov a každý rok sa mi darilo obnovovať zmluvu.
Keď som prišiel k profesionálom, hovoril som si, že by bolo fajn jazdiť na tejto úrovni desať rokov.
Tých desať rokov uplynulo veľmi rýchlo a stále som šiel ďalej.
Keď som si po čase znovu pozrel váš šprint v Paríži, víťazstvo vyzeralo presvedčivo až ľahko.
To víťazstvo bolo relatívne jednoduché.
Na to, aby ste vyhrali v Paríži, však musíte absolvovať tri týždne po celom Francúzsku, čo už také jednoduché nebolo.
V druhej polovici Tour som dosť trpel, ťažko sa mi dýchalo, až som sa ku koncu trochu zotavil a mohol sa opäť dostávať do šprintov.
Na pódiu ste sa vtedy vystriedali s Lanceom Armstrongom, ktorý bol na vrchole slávy.
Lance nebol mojím priamym súperom, ale rešpektoval som ho.
Myslím si, že pre cyklistiku urobil veľmi veľa a spopularizoval ju.
Spôsob, akým to dokázal, je druhou stránkou veci.
Cyklistika bola jedným z prvých profesionálnych športov a v jej počiatkoch žiadne kontroly neexistovali.
Cyklistika bola tiež jedným z prvých športov, ktorý sa snažil proti tomuto nejako zakročiť a postupne sprísňovať pravidlá.
Lance však v tej dobe jazdil podľa pravidiel, ktoré boli dané.
Spätné vracanie sa k týmto záležitostiam podľa mňa nikomu nepomohlo, ale myslím si, že Lance si za to svojím spôsobom môže sám.
V určitých momentoch bol dosť arogantný a začal si myslieť, že je pánboh a môže si dovoliť čokoľvek, čo nebola pravda.
Vždy ide o to, ako sú nastavené podmienky.
Viac-menej ich mali všetci rovnaké a Lance vyhrával.
Ak by boli všetci rovnako kontrolovaní a nič by nebrali, niekto by nakoniec tiež vyhral a podľa mňa by to aj tak bol Lance.
Čím sa príprava šprintéra líši od ostatných cyklistov?
Základom je mať na to vlohy, rozhodujú svalové vlákna, ktoré sú rýchlostné, alebo vytrvalostné.
Potom je to o špecifických formách tréningu.
Šprint sa dá najúčinnejšie rozvíjať do určitého veku, povedzme do osemnástich, dvadsiatich.
Do tohto veku je potrebné pracovať na frekvencii šliapania, organizmus sa dokáže najviac rozvinúť.