Červená čiapočka, Tri malé prasiatka alebo Vlk a sedem kozliatok. Čo spája tieto 3 rozprávky? Prítomnosť zákerného vlka, ktorý sa snaží zjesť iné, nič netušiace tvory. Potom máme príbehy opačného rázu, napríklad legendu Romulus a Remus o zakladateľoch Ríma, ktorých vychovávala vlčia matka, alebo skutočné zdokumentované prípady ako napríklad príbeh Marcosa Rodríguez Pantoju, ktorý žil s vlkmi od svojich siedmich do devätnástich rokov.
Vlk dravý (Canis lupus) je najväčším členom rodiny psovitých (Canidae), hoci jeho veľkosť závisí od poddruhu a lokality, v ktorej žije. Dosahuje priemernú výšku 70 až 95 cm v ramene, hmotnosť až do 80 kg a dĺžku od 180 do 270 cm, z čoho približne 50 cm tvorí chvost, ktorý mu pomáha nielen udržiavať rovnováhu, ale i pri komunikácii alebo pri ochrane pred chladom. Najmenší poddruh, vlk arabský (Canis lupus arabs), obýva Arabský polostrov a suchým horúcim podmienkam je prispôsobený malým vzrastom, hmotnosťou len 14 až 20 kg, redšou a kratšou srsťou a väčšími ušami, čo ho chráni pred prehriatím.
Život vo svorke a hierarchia
Vlky žijú vo svorkách, ktoré sa zväčša skladajú zo štyroch až desiatich členov. Ide v podstate o rodinu, ktorú tvoria rodičia, ich potomkovia, niekedy aj súrodenci rodičov alebo jedinci z iných svoriek - nájdeme v nej teda staré vlky, dospelé vlky a mláďatá. Vo väčšine prípadov nová svorka vzniká, keď samotárska samica, teda samica, ktorá opustila svoju svorku, vytvorí pár so samotárskym samcom. Tento pár je následne na vrchole hierarchie. Vedúca pozícia páru je často daná jednoducho tým, že rodičia dominujú nad svojimi potomkami.
Veľmi rozšírené je hierarchické rozdelenie na alfa, beta a omega jedince, ale táto klasifikácia vyplývala z výskumu vlkov v zajatí a z veľkej miery bola vyvrátená. V divočine často ide jednoducho o rodinu, prípadne širšiu rodinu, v ktorej je na najvyššej pozícii zakladajúci pár. V ideálnych podmienkach sa tomuto páru rodia mláďatá raz ročne (na jar). Členovia svorky majú medzi sebou veľmi silné väzby.
Starostlivosť o členov svorky
Vlky sú jeden z mála druhov, ktoré sa starajú o svojich zranených, chorých či starých členov. Keďže tieto jedince nie sú schopné lovu, je im pridelená nová úloha: starostlivosť o mláďatá a ich výchova. Prvé týždne života mláďat je hlavným opatrovateľom, samozrejme, matka, po ich odstavení od mlieka sa však na starostlivosti podieľajú ostatní členovia svorky. Tí ich strážia, kým je zvyšok na love, zásobujú potravou a učia stratégie lovu či prežitia. Ďalším svedectvom ich hlbokých vzťahov je trúchlenie po úmrtí iného člena svorky.
Prečítajte si tiež: Možnosti lovu bažantov
Komunikácia vlkov
Vlky komunikujú troma spôsobmi: zvukom, rečou tela a pachom. Ich hlasové prejavy zahŕňajú ikonické vytie, štekot, vrčanie a kňučanie. Vytie sa používa na zvolanie svorky, komunikáciu na veľké vzdialenosti alebo ochranu svojho teritória, štekot signalizuje nebezpečenstvo, vrčanie vyjadruje dominanciu alebo varovanie a kňučaním sa ukazuje podriadenosť. Kňučanie tiež využívajú matky pri interakcii s mláďatami.
Z druhého spôsobu, reči tela, sa dá relatívne jednoducho odpozorovať hierarchia svorky. Dominantné vlky držia chvosty vysoko a stoja vzpriamene, zatiaľ čo submisívne vlky sklonia telo, stiahnu chvosty a často olizujú papuľu vyššie postaveným vlkom. Pasívne správanie zahŕňa aj prevrátenie sa na chrbát a odhalenie brucha, čo ukazuje prijatie autority dominantného vlka, najmä ak sa schyľuje k boju.
Posledný spôsob komunikácie je pachový, teda prostredníctvom feromónov, moču a výkalov. Vlky majú asi stokrát silnejší čuch ako ľudia a náležite ho využívajú: výkalmi a močom označujú svoje územia, vďaka čomu vlky z inej svorky i bez priblíženia vedia, že daná oblasť už niekomu patrí. Zaujímavosťou je, že dominantný pár môže značkovať svoje teritórium aj každé dve minúty.
Lov a korisť
Vlky sú veľmi inteligentné predátory a dokážu svoju korisť prenasledovať pokojne niekoľko kilometrov. Sú na vrchole potravinového reťazca, bez vlastných prirodzených predátorov. V strednej Európe sa živia najmä jeleňmi, srnkami, divými sviňami alebo aj líškami, zajacmi, bobrami či príležitostne nedostatočne zabezpečenými hospodárskymi zvieratami. Kopytníky, ktoré tvoria najväčší podiel ich koristi, sú veľmi dobre uspôsobené na to, aby sa pred vlčími útokmi vedeli chrániť: majú perfektný čuch i sluch a tiež sa vyznačujú svojou rýchlosťou a obratnosťou.
Z tohto dôvodu si vlky zvyknú vyberať najzraniteľnejšie jedince, takže buď tie najslabšie, trpiace nejakou chorobou, staré, či, naopak, mláďatá. Najväčšia výhra je, samozrejme, naraziť na zdravého silného jedinca, ktorý ostal niekde zakliesnený a je neschopný sa brániť či utiecť, alebo na hospodárske zvieratá, ktoré sú zavreté v ohrade. Vďaka zameraniu sa na najzraniteľnejších pomáhajú udržiavať lesný ekosystém v rovnováhe - prakticky zvyšujú celkový zdravotný stav celého druhu, pretože eliminujú jeho slabé články, vďaka čomu prežívajú a rozmnožujú sa najmä najzdravšie jedince, a produkujú zdravé a silné potomstvo.
Prečítajte si tiež: Príbehy o poľovačkách
Práve pri lovení je najviac viditeľná vlčia schopnosť - a preferencia - spolupráce. Vlčia svorka môže prenasledovať svoju korisť (často celé stádo) pokojne niekoľko dní, kým sa rozhodne zaútočiť. Počas tohto obdobia stádo pozorujú, hľadajú jedinca, ktorý prejaví akýkoľvek náznak slabosti, a čakajú na vhodný terén či počasie. Svorka napríklad nezaútočí na jeleňa na rozsiahlej otvorenej rovine, pretože ak je dostatočne zdravý, je vysoká pravdepodobnosť, že im ujde. Na druhej strane hrubšia vrstva snehu je pre vlčí lov ideálna, pretože kopytníky sa do nej zabárajú, takže ich spomaľuje, alebo v nej môžu uviaznuť, zatiaľ čo vlky majú labky pre sneh uspôsobený a nezabárajú sa doň.
Za zmienku stojí aj to, že vlky sú oportunistické a počas lovu si môžu vyhliadnuť inú obeť: ak napríklad naháňajú mláďa, ale zrazu vidia, že dospelý, silný, veľký jedinec sa niekde zakliesnil alebo potkol, automaticky celá svorka vie, že sa stáva novým cieľom. Pri útoku sa svorka rozdelí, aby mohla svoju korisť obkľúčiť. Každý tu pozná svoju úlohu: rýchle samice obeť naháňajú a unavujú, pomalé mohutné samce priamo útočia a najmladšie jedince sú obďaleč, pozorujú a učia sa.
Vlk v rozprávkach a jeho reputácia
Pozrime sa ešte na tie rozprávky! Vlk je jednou z najrozšírenejších záporných postáv a bratia Grimmovci či Disney jeho reputácii veľmi nepomohli. Nebolo to ale vždy tak. Vlky sa v mnohom podobajú ľuďom: žijú v rodinách, budujú vzťahy na celý život, spolupracujú, trúchlia, starajú sa o zranených a starých, a preto pre ne cítili prvotní ľudia, najmä rôzne kmene, hlboký rešpekt a úctu. Problém nastal, keď sme začali hospodáriť. Z ľudí sa stali farmári, z vlkov monštrá, ktoré zabíjali dobytok a ničili živobytie.
Keďže vlky lovia pomerne krvavo, po ovciach často ostávali iba červené kaluže a kúsky končatín, čím si vyslúžili povesť krutých, brutálnych a neľútostných zvierat. V Troch prasiatkach, Siedmich kozliatkach a Červenej čiapočke vidíme ešte jednu charakteristickú vlčiu vlastnosť: ľstivosť. Pravdou je, že rozprávky často slúžili najmä na vystrašenie a výchovu detí alebo na detské „pochopenie“ toho, prečo sa vlky historicky vo veľkom lovili. Ich krvilačnosť a zákernosť bola veľakrát vyvrátená, ale ľudsko-vlčie konflikty a strach, ktorému pridávajú aj spomínané príbehy, v našej pamäti ostávajú a vedú k ich prenasledovaniu, ktoré trvá už stáročia.
Toto prenasledovanie v minulom storočí vyvrcholilo do takmer úplného vyhubenia vlkov v mnohých krajinách po západnej Európe, v Mexiku, USA alebo do úplného vyhubenia v Japonsku. Práve prebiehajú procesy ich reintrodukcie, a preto si treba obzvlášť pripomínať ich hodnotu, nezastupiteľné miesto v prírode a povahu v mnohých aspektoch podobnú tej našej.
Prečítajte si tiež: Chcete weimarského stavača? Prečítajte si nášho sprievodcu!
Červená čiapočka a jej interpretácie
Červená čiapočka (v češtine Červená karkulka) je ľudová rozprávka o dôverčivom dievčatku a zákernom vlkovi, ktorá sa šírila naprieč európskymi krajinami už v 14. storočí. Rozprávali si ju najmä vo Francúzsku a Taliansku. V 17. storočí túto rozprávku prerozprával Charles Perrault, ale jeho príbeh sa značne líši od dnešnej podoby, ktorú čítame deťom pred spaním. Túto verziu by sme dnes našim deťom sotva prečítali, keďže má smutný koniec. Autor týmto chcel u mladých dievčat upevniť morálku a varovať, aby nikomu nedôverovali lebo to môže mať tragické následky.
Na rozdiel od ľudovej verzie príbehu nosilo dievčatko v príbehu červenú kapucňu alebo plášť, čo vedie k rôznym dohadom, keďže červená farba býva niekedy označovaná ako farba hriechu. V stredoveku a novoveku nosili červenú farbu často krát prostitútky, čo vedie k teóriám, že autor chcel varovať mladé dámy pred mužmi, ktorí často zneužívali mladé dievčatá. Autor dôrazne upozorňuje, aké je dôležité nezísť z cesty, teda znamená žiť morálne a slušne.
V 19. storočí si potenciál príbehu všimli aj bratia Wilhelm a Jacob Grimmovci. Obsah rozprávky pozná hádam každý, no častokrát sa v rôznych rozprávkových zbierkach líši. Hlavná osa príbehu je však stále ta istá. Červená čiapočka má starú mamu, ktorá býva na kraji lesa a je chorá. Mama tak požiada Červenú čiapočku, aby odniesla starej mame košík s jedlom. V niektorých verziách sa uvádza aké jedlo má čiapočka v košíku, napríklad koláče, syr alebo víno. Dievčatko v červenom plášti sa teda vydáva na cestu. Niekde sa uvádza, že mamku poslúchla a šla rovno po ceste a do cesty jej skočil vlk, podľa inej išla mimo lesný chodník lebo uvidela lesné jahody alebo si chcela nazbierať krásne kvety. Každopádne sa stretáva zo zlým vlkom a ten sa jej pýta kam má namierené. Ona mu dôverčivo odpovedá, že k starej mame a ešte dôverčivejšie prezradí, kde stará mama býva.
Vlk sa po týchto slovách rozbehne k domu starej mamy. Vojde dnu a starú mamu zožerie. V iných spracovaniach starú mamu nezožerie lebo má staré mäso, ale zatvorí ju do skrine či truhlice. Oblečie si jej oblečenie, nasadí čepiec, ľahne do postele a čaká na svoju obeť. Keď Červená čiapočka otvorí dvere čuduje sa lebo stará mama má akési veľké oči, veľké laby a veľké ústa. Podľa Charlesa Perraulta tu príbeh končí. Bratom Grimmovcom sa však tento príbeh zdal pre deti veľmi tragický, tak prišiel lovec, horár alebo drevorubač, ktorý cez okno videl spať vlka v posteli. Zabil ho puškou alebo sekerou, rozpáral brucho a z neho vyskočila Červená čiapočka aj so starou mamou.
Vo verzii bratov Grimmovcov lovec vlka nezabije, ale v spánku mu rozpára brucho a naplní ho kameňmi. Keď sa vlk zobudí chce sa napiť zo studne, ale kamene ho prevážia, tak spadne do studne a utopí sa. Najstaršie ľudové príbehy však zobrazujú Červenú čiapočku ako veľmi múdru a prefíkanú. V ľudových rozprávkach ho spozná až keď si k nemu ľahne do postele. On ju síce nezje ale priviaže k posteli. Dievčatko sa však vyhovorí, že chce ísť na záchod a tak vyjde priviazaná na dlhom lane von. Podarí sa jej však lano rozviazať alebo jej niekto pomôže.
Ako som už vyššie spomenula rozprávka má rôzne interpretácie. Jednou z nich je prerod z dievčaťa na ženu, teda pubertálny vývoj. Les predstavuje jej prechod z naivného dievčaťa na dospelú dámu. V lese na ňu počas puberty číhajú rôzne nebezpečenstvá a pokušenia. Posledným vysvetlením je ročný cyklus. Červená čiapočka môže zobrazovať slnko, ktoré pohltí noc, teda v tomto prípade vlk. Po tom čo sa dievča dostáva z brucha vlka von nastáva úsvit. Zlý a zákerný. Chorá stará mama Červenej čiapočky, ktorá býva na kraji lesa. V iných príbehoch je to drevorubač. Zabije vlka a zachráni Červenú čiapočku aj starú mamu.
Rozprávanie: v 3. Rozprávka bola vydaná v obrovskom množstve rozprávkových zbierok, takisto samostatne, ako leporelo či ako omaľovánky. Ak si zadáte do vyhľadávača cbdb.cz heslo Červená čiapočka alebo Červená karkulka nájde vám stovky kníh.
Červená čiapočka na lúke netrhá kvety, ale píše esemesky a vlka po zjedení babičky a Čiapočky trápia výčitky svedomia... Čudujete sa, aká je to rozprávka? Toto je rozprávková pohroma! Dokonca aj hrdinovia rozprávok chcú držať krok s časom, a tak text, ktorý všetci poznáme, patrične okomentuujú. Prečítajte si klasickú rozprávku s vtipnými ilustráciami a komentármi, ktoré pobavia vás i vaše deti.