Je veľmi pravdepodobné, že každý, kto sa iba trochu zaujímal o tieto aktivity, sa stretol s pomenovaním Coburg, a to vo viacerých súvislostiach. Ide vlastne o zjednodušený názov rodiny Coburgovcov, ktorá, ako jedna zo šľachtických rodín v 19. storočí, zohrala na vtedajšom Slovensku, predovšetkým v železiarstve, jednu z hlavných úloh.
Coburgovci boli vetvou Saskej kniežacej rodiny Vettinovcov a vládli v Sasko-coburgovsko-gothajskom kniežatstve. Potomkami Coburgovcov sú vládnuce triedy v Belgicku, Portugalsku, Bulharsku i Anglicku.
Začiatky pôsobenia Coburgovcov na Slovensku
Začiatok pôsobenia tejto rodiny u nás sa spája s rodinou Koháryovcov, ktorá pôvodne vlastnila pohronský železiarsky komplex. Keď posledný vlastník, Jozef Koháry zomrel, jeho jediná dcéra Mária Antónia Gabriela, sa vydala za Ferdinanda Georga Coburga, ktorý pochádzal z tejto bohatej šľachtickej rodiny. Po smrti Jozefa Koháryho v roku 1826 získal Ferdinand Coburg dedičstvom všetky jeho majetky, vrátane železiarní.
Celý tak získaný železiarsky komplex naďalej zveľaďoval stavbou i kúpou nových prevádzok. Po smrti Ferdinanda Coburga, v roku 1851, jeho syn Augustín pokračoval v rozširovaní podnikania, okrem iného mal prenajatú aj dobšinskú vysokú pec a zmodernizoval aj vysokú pec v Stratenej.
Ďalším z potomkov bol aj Ferdinand Maxmilián Karol Leopold Mária Coburg (*1861 - †1948), ktorý bol neskôr bulharským panovníkom a po vzdaní sa funkcie prišiel žiť na Slovensko, kde sa venoval predovšetkým svojim záľubám. S ním, okrem iného, je spojená aj história kaštieľa vo Svätom Antone, či poľovnícka chata a kaštieľ na Prednej Hore pri Muráni, ako aj poľovnícky zámoček na Pustom Poli.
Prečítajte si tiež: Gemer: Po stopách poľovníckej histórie
Výskyt vhodných nerastných surovín v okolí Dobšinej bol predmetom záujmu aj Coburgovskej rodiny, ktorá sa po dlhé roky venovala podnikaniu v baníctve a železiarstve. Aktivity tejto rodiny na okolí spočívali nielen v realizácii ťažobných prác železných rúd, ale aj v prenájme vysokej pece, ktorá bola vo vlastníctve mesta.
V rokoch 1858 - 1869 mali podnikatelia Coburgovci prenajatú dobšinskú „vyšnú“ vysokú pec, ku ktorej patrili skujňovacie vyhne. V roku 1858 upravili výstroj vysokej pece, postavili skujňovacie vyhne a obytné budovy. Vo vysokej peci zhutňovali výhradne rudu z dobšinských baní, ako palivo používali drevené uhlie.
Banský majetok a ťažba železnej rudy
Železorudné baníctvo kniežaťa Coburga malo na území mesta Dobšiná pomerne veľký význam a v podstate bolo ťažiskom jeho podnikania. Jeho začiatok spadá do 30. rokov XIX. storočia (1830) a postupne sa rozrastal a to kúpou banských oprávnení, ale aj udeľovaním nových.
V roku 1867 jeho banský majetok predstavoval 18 plošných (šachtových) mier o rozlohe 563 623 m2 (udáva sa aj 593 623 m2 a 24 dĺžkových (štôlňových) banských mier (údaje o veľkosti banského majetku sú v jednotlivých podkladoch rôzne aj u iných majiteľov). V roku 1896 mal banský majetok rozlohu 883 073 m2 a 15 hornouhorských dĺžkových mier. V roku 1904 jeho majetok tvorilo už 61 plošných banských mier o rozlohe 1 769 379 m2 (podľa iných podkladov 1 840 052 m2) a 27 hornouhorských dĺžkových mier.
Jeho banské polia sa nachádzali severovýchodne od mesta v hone Altenberg, Biengarten a Massörter. Dobývanou surovinou bola železná ruda siderit a limonit. V ložiskovej výplni sa vyskytoval aj ankerit a miestami vylúhovaný siderit. Obsah železa v siderite sa pohyboval v rozmedzí 34 - 46% Fe a v limonite 30 - 49% Fe a to v závislosti od miesta výskytu. Ložisko železných rúd na Gugli malo dĺžku 1130 m, šírku 70 - 300 m a priemernú hrúbku 30 m.
Prečítajte si tiež: Aktivity Združenia Gemer
Nerastnú surovinu, okrem baní na Gugli a vo Vlčej doline, dobývali povrchovo - lomovým spôsobom. Dobývalo sa na etážach o výške 4 - 8 m. Pod miestom dobývania (porubu) vyrazili štôlňu, do ktorej sa sklzom spúšťala rúbanina a túto následne odťažili banskými vozíkmi na koľajniciach.
Dopravu vyťaženej suroviny z baní pred rokom 1897 vykonávali povozmi. Povozníci dopravovali železnú rudu a drevené uhlie do železiarne v Stratenej a vyrobené surové železo tzv. „langenbergskou“ cestou (cesta, ktorú postavilo mesto Dobšiná a knieža Coburg, sa na hrebeni rozdvojuje a jedna jej vetva smeruje na severozápad k železiarni v Stratenej, po postavení lanovky ju, z hľadiska dopravy produktov, prestali využívať) na železničnú stanicu v Dobšinej.
Produkty železiarne boli na ďalšie spracovanie dopravované aj do pohronských železiarní, či Hrabušíc cestou pozdĺž rieky Hnilec. Na tejto ceste bola do vápencového brala vyrazená tzv. skalná brána pri Stratenej, žiaľ počas obdobia poslednej vojny bola zničená.
V tejto súvislosti ešte dodajme, že príslušníci tejto rodiny vyvíjali aktivity aj v kultúrnej a osvetovej oblasti. Náklady na prepravu, vzhľadom na výkonnosť, boli však pomerne vysoké, a tak z hľadiska konkurenčnej schopnosti, bolo nevyhnutné zabezpečiť iné, lacnejšie a spoľahlivé možnosti výkonnejšej prepravy produktov. Týmto požiadavkám, vzhľadom na terénne danosti, najviac vyhovovala doprava lanovou dráhou, ktorú postavili v období rokov 1896 - 1898. Práce na jej realizácii zabezpečila firma Th. Obach - J.
Zamestnanci, pracujúci v dobšinských „Coburgovských“ baniach pochádzali bez výnimky z Dobšinej a to národnosti nemeckej i slovenskej. Okrem toho tu zriadili dve nové zvážnice o celkovej dĺžke 970 m. Zvážnu, o dĺžke 250 m, vedúcu k vysokej peci v hnileckom údolí odmontovali a jej prevádzku definitívne zastavili. Táto zvážna pôvodne predstavovala spojenie medzi vysokou pecou a lanovkou Dobšiná - Stratená.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky tesák: Zbraň pre poľovníkov
V banskej prevádzke kniežaťa Coburga v Mlynkoch-Havranej doline postavili v roku 1903 päť nových pražiacich pecí a v banských prevádzkach mesta Dobšiná dve (Wahlner, A.: Magyarország bánya- és kohóipara 1903. Postavenie pražiacich pecí v roku 1903 pri baniach kniežaťa Coburga v oblasti Mlynky - Prostredný Hámor, malo za následok odstránenie troch pražiacich pecí zo stratenskej železiarne (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1904 évben, BKL 1905, II.
Bane a hutné závody patriace k fideikomisu kniežaťa Coburga prešli ku dňu 1. 1. 1913 do vlastníctva účastinárskej spoločnosti s názvom „Účastinárska spoločnosť, predtým bane a huty Filipa Coburga“ (Cobug Fülöp herczeg - féle Bánya és Kohóművek Reszvénytársaság). Dotýkalo sa to aj banských prevádzok na území Dobšinej a Mlyniek (hollópataki bányaüzem), pričom nerealizovali žiadne nové otvárkové práce a ani nezaviedli nejaké nové zariadenia do prevádzky.
Všetky banské a hutnícke oprávnenia , ako aj majetok fideikomisu kniežaťa Filipa Coburga (Fülöp Coburg herczegi hitbizomány), boli úradne prepísané na Banskú a hutnícku účastinársku spoločnosť kniežaťa Filipa Coburga s pôvodným názvom Coburg Fülöp herczeg-féle bánya és kohóművek részvénytársaság (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1913. évben, BKL r. XLVIII , 1915, I.
V roku 1914 spoločnosť vykonávala svoju činnosť v obmedzenom rozsahu, pretože v dôsledku vojnových udalostí a nevyhovujúcim obchodným podmienkam, sa nepodarilo speňažiť vyrobené surové železo zo stratenských železiarní.
Banské prevádzky na území Mlynky - Havrania dolina, vo vlastníctve Banskej a hutníckej účastinárskej spoločnosti kniežaťa Filipa Coburga (Coburg Fülöp herczeg- féle bánya- és kohóművek r. t.), boli v roku 1915 podriadené pod účinnosť vojnových zákonov. Spoločnosť dostala od vojenskej správy väčšiu objednávku pre stratenskú železiareň, ktorú ak mali zabezpečiť, museli preradiť všetkých robotníkov z banských prevádzok do železiarskej výroby, následkom čoho museli všetky prieskumné, otvárkové a prípravné práce zastaviť. Nové prevádzkové zariadenia, v roku 1915, nezaviedli.
Na domácom trhu z vyťaženého množstva predali 6 396 q železnej rudy, ostatnú spracovali v stratenskej železiarni (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1915. évben, BKL r. L, 1917, II.
Spoločnosť napriek vojnovému stavu plánovala ešte v roku 1915 postaviť v Stratenej novú vysokú pec. V prevádzke kniežaťa Filipa Coburga banské a hutné závody úč. spol. (Coburg Fülöp herczeg -féle bánya- és kohóművek r.- t. iglóhollópataki üzeme) na území Mlynky - Havrania dolina, sa v r. 1916, nevyskytli žiadne mimoriadne prípady.
Podstata banských prác spočívala v ťažbe suroviny podobne ako aj v predchádzajúcom roku. Spoločnosť plánovala a z časti aj realizovala, stavbu 5. nových šachtových pražiacich pecí, ďalej zriadenie zariadení na strojné vŕtanie v bani Filip a v dedičnej štôlni Klementína a na nakladacej stanici lanovky stavbu výťahu, kde dokončenie prác ostalo na nasledujúci rok. Práce vykonávalo 57 robotníkov (predchádzajúci rok 60), ťažba železnej rudy bola vo výške 76 082 q (63 250 q) a ťažba železnej trosky 2 084 q (4 422 q). (Wahlner, A.: Magyarország bánya-és kohóipara az 1916. évben, BKL r. LIII, 1920, I. č.
Banské a hutné závody Filipa Coburga úč. spol. v roku 1916, vo svojich baniach na území mesta Dobšiná, intenzívne ťažili. Ich snahou bolo aj otvorenie baní vo Veľkej vlčej doline, ale pre nedostatok robotníkov, otvárky nepostupovali žiadane rýchlo. Spoločnosť utrpela značnú škodu, keďže pražiarne v Biengartene na území mesta úplne zhoreli. Príčinou požiaru bol skrat na zariadení elektrického výťahu. Prevádzka musela byť prerušená na tri týždne. Ako náhradu za požiarom zničený elektrický výťah, plánovali montáž výťahu na pohon tlakovou vodou, ktorej zdrojom boli banské vody. Pretože potrebné strojné súčasti nebolo možné zabezpečiť, realizácia a uvedenie do prevádzky bude iba nasledujúci rok.
V priebehu roka 1916 plánovali a z časti aj realizovali postavenie nových šesť šachtových pražiacich pecí v pražiarni Biengarten k 6. doterajším, tak aby v roku 1917 pracovalo všetkých 12 pražiacich pecí. V banskej prevádzke vo Vlčej doline plánovali postaviť kompresorovňu, ktorej stavbu aj začali. Po ukončení má zásobovať stlačeným vzduchom vŕtacie kladivá. Dokončenie stavby a uvedenia do prevádzky sa predpokladalo na budúci rok 1917.
V roku 1917 Coburgovci zrekonšruovali v Stratenej druhú vysokú pec. Niektoré pramene udávajú, že postavili ďalšiu (Alberty c. d. s. V tridsiatych rokoch uplynulého storočia bola situácia vo firme Železorudné baníctvo úč. spol. predtým Coburg banské a hutné závody v okolí Dobšinej nasledovná (Sborník Spojeného banského revíru pre Slovensko Podkarpatskú Rus, 2, Bratislava, 1938, s.
Vzhľadom k tomu, že sa nad úrovňou doliny nachádzajú ešte značné zásoby rudy, vykonávali otvárku a prípravné práce štôlňami a dovrchnými dielami. Dobývanie štôlňou, 4 rudné žily o hrúbke 1 - 30 m, 1 rudné ložisko. Dobývacie metódy: dobývanie dovrchné a priečne so základkou. Banská doprava bola ručná, rozchod banských vozíkov bol 60 cm, objem 0,5 m3, váha 380 kg. V Mlynkoch bola surová ruda zo zberného miesta pri bani dopravovaná do vzdialenosti asi 2 km do pražiarne dvojtaktovými dieselovými lokomotívami o výkone 12 HP, hodinový výkon prepravy bol 120-140 q. Odvodňovanie bane prirodzeným odtokom vody nižšie položenou štôlňou. Vetranie bane bolo prirodzené štôlňami a dovrchnými dielami v rôzne položených výškach.
Na svietenie používali otvorené Wolfove karbidové lampy s dobou horenia 8 - 10 hodín, ktoré boli zavedené v roku 1908. Elektrickú energiu odoberali z hydrocentrály mesta Dobšiná, ktorú transformovali. Pražiarne boli v Dobšinej a v Prostrednom Hámri, kde tieto boli vybavené elektricky poháňanými ventilátormi na odsávanie vzduchu.
Po skončení posledných nepokojných vojnových období, sa všetky podniky dostali pod národnú správu. Dekrétom vtedajšieho prezidenta republiky č. 100 Zb. boli znárodnené predovšetkým podniky kľúčového a ťažkého priemyslu. Železiareň v Stratenej a jej prevádzka bola ďalšou dôležitou oblasťou ich záujmu. Prevádzkové objekty sa nachádzali na ľavom brehu rieky Hnilec a východnom okraji osídlenia. Na mieste, kde sú objekty situované sa na začiatku 18. storočia nachádzala huta na spracovanie medi spojená s úradom kráľovského eráru, kde sa zamieňali okrem medených rúd aj rudy s obsahom striebra a kobaltu. Medená huta, v prvej štvrtine 19. storočia, už ...
Bulharský cár Ferdinand I. Coburg zväčša Slovákom známy nie je. Slovensko však slúžilo dlhé roky ako druhý domov pre panovníka, ktorý mal k našej vlasti výnimočný vzťah. Coburgovci boli významný nemecký rod s politickým vplyvom naprieč celou Európou. Samotný Ferdinand bol rodinne spriaznený dokonca s najvýznamnejšou britskou panovníčkou Viktóriou. Bol vzdelaný, ovládal sedemnásť jazykov, vrátane slovenčiny, ktorou na Gemeri plynulo rozprával. Okrem výkonu cárskeho „remesla“ študoval aj prírodu, botaniku či zoológiu, zbieral motýle i kvety. Do dejín sa zapísal ako spisovateľ, botanik a entomológ.
Prvýkrát som sa s touto osobnosťou stretol na cyklovýlete po Muránskej planine, kde na cára odkazoval nenápadný liatinový kríž. Dosť ma vtedy prekvapila informácia o bulharskom cárovi, ktorý mal panstvo na Gemeri. Neskôr som pri skúmaní trás Horala zistil, že jeho obľúbená lokalita bola chata na Pustom Poli pod Kráľovou hoľou a hlavne poľovnícka chata na Smrečinách, niektorí hovoria o zámočku, ktorý pravidelne navštevoval aj v pokročilom veku. My sme boli zvedaví na jeho gemerské sídlo, zámok v Jelšave.
Žiaľ, naše informácie sa potvrdili. Kaštieľ je priamo na hlavnom námestí, kde mohutnosť jeho hmoty je efektne vyvážená hmotou kostola Sv. Petra a Pavla. Historické udalosti sa na kaštieli a vlastne na celom meste negatívne podpísali. Najprv, počas prvej ČR, stratili Coburgovci vlastnícke práva k podstatnej časti svojich majetkov. Po Viedenskej arbitráži pripadla Jelšava Maďarsku a pre vojnový štát bola viac príťažou ako prínosom. Režim po roku 1948 nebol naklonený malému a strednému podnikaniu a industrializácia preferovala len veľké magnezitky.
Následná strata pracovných príležitostí a neskôr prítomnosť sovietskej posádky donútila k odchodu väčšinu pôvodného obyvateľstva, ktoré nahradila prevažne rómska komunita. Ale zmrzlina od Albáncov padla vhod a bola výborná, a tak sme sa posilnení vybrali naberať nejaké výškové metre.
Smerovníky nám prezradili, že Aragonitová jaskyňa je odtiaľ už len kúsok. Pôvodný plán bol pokračovať ďalej po chodníku Pavla Jozefa Šafárika ďalej na Homôľku a potom sa spustiť rovno k tunelu a do Slavošoviec. Temný mrak a prvé kvapky nás presvedčili zmeniť trasu. Cez malý vŕšok nás cesta doviedla do Štítnika a musím povedať, že som bol vďačný za túto zmenu trasy.
A nad tým všetkým čnie gotický evanjelický kostol so vzácnymi freskami zo 14., 15. a 16. storočia, čím predstavujú vôbec najrozsiahlejší súbor stredovekej nástennej maľby na Slovensku. Treba vidieť. Kávička, koláčik a nejaký pitný režim v príjemnej kaviarničke nám prišli veľmi vhod.
Potom nasledovala už len nudná asfaltka do Slavošoviec, ktorá nám umožnila podebatovať o zážitkoch z cesty. A vtedy sme si povedali, že to bolo naozaj ako z rozprávky do rozprávky. Nezlomná Johana, Janko Hraško a škriatkovia Pavla Dobšinského, zostup do podzemia, bulharský cár, štítnická stredoveká história namaľovaná na stenách kostola a samozrejme nedokončené Gemerské spojky. Výlet, ktorý sa vryje do pamäti.
Veľkú prízemnú zrubovú chatu s krytou pozdĺžnou verandou dali košickí poľovníci slávnostne do prevádzky 18. októbra 1891. Chata disponovala viacerými izbami a ponúkala ubytovanie pre viac ako 20 osôb naraz, čím slúžila ako významné horské útočisko koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
tags: #polovnicka #chata #gemer