V strednej Európe sa vývoj poľovníctva v celej svojej histórii uberal v rámci troch podstatných prvkov: prírodné podmienky, majetkové pomery a vzťahy a vývoj zbraní (a vojenstva). Súčasťou druhého prvku rozvoja poľovníctva boli oddávna právne normy a opatrenia, ktoré svojim spôsobom z nich vyplývajú.
Do čias raného feudalizmu bol lov záležitosťou rodových skupín a revíri boli „zem nikoho“. Karol Veľký v 9. storočí stanovil, že všetka „zem nikoho“ je kráľovský majetok a „pôdou“ odmeňoval svojich verných, predovšetkým bojovníkov, ale aj cirkev - kláštory. U nás sa tak stalo v časoch budovania Uhorského kráľovstva v 12.-13. storočí. Prvým odmeneným kláštorom, ktorý získal lesy bol Sv.
Je len prirodzené, že kráľ a vládnuca elita, vlastníci revírov si vymedzovali aj „právo poľovať“. Tak sa formovali aj zákony. V podstate, kto bol majiteľom pôdy, lesov, mal revír mal aj právo poľovať s rôznymi obmedzeniami a trestami pre iných, nemajetných. Prirodzene, že svoje práva si majetná časť obyvateľstva aj patrične strážila. Postupom všetkých spoločenských formácií od raného feudalizmu až do kapitalizmus (s výnimkou socializmu), tento princíp platí.
Už vo feudalizme si elita spoločnosti budovala ozbrojené skupiny, aj s ich aktívnou účasťou na bojových akciách. Pre elitu - bojovníkov sa stal lov priestorom na získanie obratnosti v používaní zbraní, v jazde na koni, prejavom odvahy a statočnosti. V týchto vzťahoch a súvislostiach sa uberal aj vývoj poľovníctva a zbraní. História nám zaznamenala, že do 16. storočia sa aj v poľovníctve začínajú používať palné zbrane nabíjané ústim hlavne -„predovky“.
V prezentovaní vývoja „poľovníckych nožov“, treba uviesť, že poľovnícke nože sú len špička vývoja „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ , ktoré sú súčasťou vývoja chladných zbraní a po vzniku palných zbraní aj súčasťou vývoja všetkých zbraní. Našou sledovanou kategóriou teda bude vývoj „čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ až po poľovnícke nože a to v dvoch smeroch. Prvým smerom budú aspekty ich vývoja, druhým zdrojom poznatkov o vývoji bude „odpočet“ - výskyt čepeľových chladných zbraní s rukoväťou, aké nám história z ich vývoja zanechala.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať držiak na pušku
O aspektoch, resp. faktoroch vývoja čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžem jednoznačne uviesť, že v ňom dominuje prvý a primárny faktor - „účel“ (ich použitie). Mieru naplnenia „účelu“ vymedzuje druhý faktor - technické podmienky (možnosti) doby. Obidva faktory sa vyvíjajú v rámci tretieho faktora, ktorý tvorí historické prostredie a vplyvy, resp. Čepeľové chladné zbrane s rukoväťou sú „technické“ výrobky, ktorých technická úroveň je v širších súvislostiach záverečnou fázou výrobného reťazca, od baníctva - ťažby rúd, hutníctva - ich spracovanie na kovy, výrobu zbraní, nožiarstva všeobecne až po poľovnícke nože. Uvedený reťazec tvorí „technické podmienky doby“.
Na formovanie „účelu“ i „technických podmienok doby“ svojim vplyvom pôsobí historické prostredie. V ňom obidva faktory vznikajú a realizujú sa. Vo všeobecnosti vývoj všetkých čepeľových chladných zbraní s rukoväťou môžeme uviesť v kvalitatívnych stupňoch „účelu“. V prvom stupni klasifikácie „účelu“ vývoj stimulovali základné spôsobilostí čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“ - rezať, bodať a sekať. Druhou rovinou, druhým kvalitatívnym stupňom klasifikácie „účelu“ bolo prispôsobovanie jednotlivých druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou špecifickým odborovým požiadavkám, ako je vojenstvo, poľovníctvo, poľnohospodárstvo, remeselníctvo a pod.
Tretí stupeň klasifikácie vývoja „účelu“ sa týka vykonania špecifických úkonov až operácií v rámci odborových prác. Aplikácia vývoja v poľovníctve je „účel“ v prvom stupni klasifikácie formulovaný ako vykonanie všeobecných základných činností (rezať, bodať i sekať) a následne vznik druhov čepeľových chladných zbraní s rukoväťou“. V treťom stupni klasifikácie „účelu“ je účel formulovaný ako vykonanie špecifických úkonov a operáciív rámci odborových - poľovníckych prác.
V histórii poľovníctva sa na konečné usmrtenie poranenej (i uštvanej) raticovej zveri „bodnutím do „krajiny srdečnej“ (na komoru) používali poľovnícke tesáky, poľovnícke dýky, poľovnícke bodáky „zátkové špundbajonety“ - v počiatkoch pušiek „predoviek“. Usmrtenie zveri bodnutím „za väzy“ bolo súčasťou Alpskej tradície a používanie poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“.
V 20. storočí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou zákonnou úpravou (bezpečnosť) skončilo. V 20. storočí sa vývoj poľovníckych nožov uberal cestou zvyšovania „účelnosti“ univerzálneho poľovníckeho noža s pevnou čepeľou. Viedlo to k vzniku účelových prvkov noža s pevnou čepeľou (pílka na kosť, ostrý háčik na kožu a ozubené ostrie „žraločie zuby“ na účinné rezanie a na rezanie náročných materiálov), ako súčasť noža.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Vznikli aj „účelové doplnky“ (ocieľka, brúska, pilník, malý nožík a pod.) ako účelový doplnok spravidla v puzdierku na hlavnom puzdre noža . Druhým aspektom prezentovania vývoja poľovníckych čepeľových chladných zbraní s rukoväťou je „odpočet“, resp. výskyt, aký nám história ich vývoja zanechala v zbierkach múzeí, ústavov a jednotlivcov. Tu bolo potrebné orientovať sa na krajinu, ktorá v histórii vývoja zbraní bola pre strednú Európu lídrom. Takouto dominantnou krajinou v histórii vývoja a výroby chladných zbraní a v nožiarstve je Nemecko.
Z hľadiska vplyvov na vývoj chladných zbraní a nožiarstva mali v histórii strednej Európy prvoradý vplyv Kelti. 5. - 10. storočie. Prvou zmienkou o noži, ktorý používali bojovníci i poľovníci je nôž scramasax. Vo vývojových štádiách sa používal až do 10. storočia. V 8. V 11. storočí vývoj nadviazal na scramasax, vznikol univerzálny tesák, takmer s rovnakými prvkami ako scramasax.
V 12.- 15. storočí v čase rytierov a križiackych výprav dominovala dýka. Bola „zbraňou krajnej núdze“ bojovníkov i poľovníkov. V 14. storočí vznikol „univerzálny poľovnícky tesák“, ktorý z dýk prevzal výraznú priečku a stredový hrot . Univerzálny poľovnícky tesák“ bol skôr vo výzbroji profesionálnych lovcov. V Alpských krajinách, predovšetkým v Rakúsku sa v nadväznosti na poľovnícke kapitulárie Karola Veľkého a svätohubertskú tradíciu začína formovať stredoeurópska poľovnícka kultúraa poľovnícke tradície.
Presadzuje sa úcta k prírode, k živej i ulovenej zveri, starostlivosť o zver v čase núdze i čase vývinu a rodenia mláďat. Koncom 17. V 17. storočí (1672) vzniká v Nemecku zatvárací nôž s perom. Do 19. V 18. storočí sa používa poľovnícky tesák „plaute“ . Vznikol z švajčiarskej šable „plute“. V 19. storočí je už na vrchole vývoja formovanie Alpskej tradície poľovníckeho noža záražca - „zaväzáka“.
V 19. storočí vznikajú zatváracie nože s nástrojmi sklopnými do rukoväte. V druhej polovici 19. V druhej polovici 19. V 20. storočí končí používanie čepeľových chladných zbraní s rukoväťou. V 20. storočí vzniká nová koncepcia „noža s nepevnou - pohyblivou čepeľou“- multitool, alebo „súbor nástrojov“ aj poľovníckych, keď nositeľom sklopných nástrojov nie je rukoväť, ako u zatváracieho noža, ale ramená kombinovaných kliešti. V 20. storočí nové technické riešenia poskytujú množstvo doplňujúcich technických riešení.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Poľovníctvo malo v ľudskej spoločnosti výsadné postavenie už od pradávna. Na rozhraní 12. a 13. storočia si právo na poľovačky osoboval výhradne kráľ. Už vtedy sa musel adept poľovníctva podrobiť skúške, ktorá mala slávnostný, ba priam okázalý charakter. Kandidát, ak to takto možno povedať, sa na skúšky pripravoval tri roky u majstra- poľovníka. Po úspešnej skúške bol pasovaný za poľovníka, získal písomné oprávnenie na výkon poľovníckeho práva a smel nosiť odznak, tesák a lesnicu.
Novšie obdobie sa datuje od roku 1946, od kedy absolventi poľovníckych skúšok boli prijímaní za "členov poľovníckeho cechu."Zaužíval sa tiež zvyk pasovať poľovníka na lovca jeleňov, srncov, diviakov, hlucháňov a pod. Tento akt sa konal vtedy, keď poľovník po prvýkrát zastrelil spomenutú zver. Tradícia pasovania za poľovníka sa uchovala dodnes. Úspešný poľovník si ľahne na ulovenú zver a vedúci poľovačky, prípadne najstarší poľovník ho švihá po zadnej časti tela so slovami: "Pasujem na lovca jeleňov(podobne aj na inú zver) s tým, že musíš zver najprv chovať, chrániť pred nepriateľmi a len potom sa jej aj poľovníckym spôsobom zmocňovať."
Pasovanie sa môže vykonať aj tak, že poľovník sa postaví pred zver a pasujúci sa ho dotkne tesákom o rameno pričom hovorí podobné slová ako pri predchádzajúcom spôsobe pasovania. Ïalším zaužívaným zvykom, hoci sa už dnes veľmi neudržiava, je voľba kráľa poľovačky. Poľovný hospodár vhodným odznakom a zelenou stužkou dekoruje strelca, ktorý cez deň na poľovačke ulovil najviac jedincov zveri a vyhlasuje ho za kráľa poľovačky.
Pasovací list môže mať i primerane vhodnú grafickú, či dekoratívnu podobu. Osvedčujeme, že pán ..................... ulovil v revíri ................................. svojho prvého ( jeleňa, srnca, diviaka, hlucháňa a pod.) a je na počesť tohto úlovku podľa starej tradície a regulí poľovníckych dnes slávnostne pasovaný na poľovníka- lovca.