Tatranská Javorina (poľ. Jaworzyna Spiska, nem. Urengarten, maď. Jávorkeret) je severotatranská podhorská obec neďaleko poľských hraníc. K obci patrí i osada Podspády a Lysá Poľana.
Obec vyrastala v lesoch, ktorých významnú zložku tvoril v minulosti javor. Možno predpokladať, že názov dediny nebol vlastne prvý svojho druhu v oblasti Javorovej a Bielovodskej doliny, kde azda niektoré poľany a lesy dostali zásluhou pastierov už skoršie „javorové“ mená.
Ale aj naopak: názov Tatranskej Javoriny bol neskoršie sekundárne prenášaný na ďalšie objekty pozdĺž pretekajúceho potoka (Javorinky), resp. v okruhu priľahlej doliny (Javorovej doliny).
Ba popri vlastníckom termíne „javorinský veľkostatok“ zaužíval sa v medzivojnových rokoch aj geografický pojem Javorinské Tatry, ktorý sa bez presnejšieho vymedzenia pripisoval nielen časti slovenských Vysokých Tatier, ale aj priľahlým oblastiam Belianskych Tatier.
Obec sa vyvinula zo sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole okolo majera spásali stáda neďalekých podtatranských obcí. Roku 1759 založili majitelia veľkostatku Horváthovci z Plavča železné huty a hámre v Javorine. Zamestnanci železiarní a uhliari, ktorí podnik zásobovali dreveným uhlím z blízkych lesov, boli prví stáli obyvatelia Javoriny.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky tesák: Zbraň pre poľovníkov
Pred rokom 1879 javorinský chotár s obcou Lendak vlastnila rodina Salomonovcov. Železné štôlne v Javorovej doline už neprinášali veľa úžitku, ale aj napriek tomu Salomonovci v roku 1837 železiarsky podnik rozšírili.
Pokus o zintenzívnenie výroby železa bol márny. Drahý a náročný dovoz rudy zo vzdialenejších špišských a gemerských baní viedol k úpadku a k likvidácii podniku. Preto železiarne prebudovali na lepenkárne a po šesťdesiatročnej prevádzke zrušili.
V rokoch 1789 - 1936 patrila javorinská oblasť aj s dedinou pruskému kniežaciemu rodu Hohenlohe. Pretvoril Javorinu na lesnícku osadu a sídlo tatranských a tokajských častí svojho veľkostatku. Založil tu zverník a nechal si tu vybudovať poľovnícky kaštieľ.
Z hlavnej rodovej línie rodu Hohenlohe, z ktorej pochádza Christian Hohenlohe, sa odvíja vetva Hohenlohe-Ingelfingen a z nej Hohenlohe - Öhringen. Knieža Christian Hohenlohe (vlastným menom Christian Kraft, Princ Hohenlohe - Öhringen, vojvoda von Ujest) sa narodil 21. marca 1848 v Oehringene a zomrel 14. mája 1926 v Somogyszobe.
Jeho otcom bol Hugo Hohenlohe - Öhringen a matkou Paulina von Furstenberg. Princ, generál, politik, bol vlastník pozemkového vlastníctva v Dolnom a Hornom Sliezsku a v Maďarsku, vrátane Tatier. Ako priemyselník Horného Sliezska mal v roku 1912 ročný príjem 7 miliónov mariek a imanie 151 miliónov mariek, čím bol jedným z najbohatších nemeckých šľachticov.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať držiak na pušku
Absolvent rytierskej školy v Legnici (vtedy Liegnitz) neďaleko Vroclavu (vtedy Breslau) v Sliezsku, absolvent právnickej fakulty univerzity v Bonne, generál major pruskej armády a najlepší podnikateľ svojho rodu, odkúpil v roku 1879 od Salomonovcov časť Dunajeckého panstva - Nedeca a to oblasť Javoriny a Lendaku za pol milióna korún.
V rokoch 1895 až 1898 k tomu prikúpil od Mariássyovcov Vyšné Hágy s priľahlou Batizovskou, Štôlskou a Mengusovskou dolinou. Jeho majetok tu dosiahol 15 tis. ha prevažne lesnej pôdy, na ktorej choval poľovnú zver.
Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Na poľovačkách sa zúčastňovala aristokracia z celej Európy. Za 22 rokov padlo na území veľkostatku oficiálne 252 kusov čiernej, 251 srnčej a 52 jelenej zveri, 194 kamzíkov, 11 medveďov, 34 rysov, 251 líšok, 838 zajacov, 13 jazvecov, 274 kún, 34 lasíc, 54 tchorov, 150 vydier, 50 hlucháňov, 3 tetrovy, 54 orlov skalných, 19 orlov krikľavých a tisícky kusov rôznych iných zvierat.
Maximálna poľovnícka aktivita bola v rokoch 1896 až 1900. Hohenlohe veľmi rád strieľal kamzíkov. Prvé tri kusy zastrelil 3. septembra 1879 na Muráni. Najaktívnejšie sa na ne poľovalo v rokoch 1886, 1895 a 1900, kedy zastrelil 121 capov a 73 kôz.
V Javorine zriadil riaditeľstvo svojich európskych revírov a 20. júla 1885 dostaval a otvoril svoj javorinský poľovnícky zámoček. Zriadil tu aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri. Na svojom území najprv v roku 1887 celkom zakázal vstup turistom a neskôr, po spore s Uhorským karpatským spolkom, do ktorého sa angažovala aj uhorská vláda, stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti. Vylúčil však možnosť budovať chaty.
Prečítajte si tiež: Nálepky pre milovníkov prírody
Zato na okrajoch jeho revírov vyrástla turistická útulňa Pod Spádami a 30 lôžkový hotelík na Nižných Hágoch a v roku 1898 dal postaviť chatu pri Popradskom plese. Knieža bol tiež podporovateľom Uhorského karpatského spolku a v roku 1902 sa stal jeho čestným členom.
Dňa 24. augusta 1903 dal knieža, síce evanjelik ale patrón, vysvätiť novopostavený katolícky drevený kostol sv. Anny v Javorine, patriacej cirkevne k Dunajeckému (Nedeckému) dištriktu, kapitulským vikárom Spišskej kapituly Ferdinandom Ferčekom. Drevený rímskokatolícky kostol sv. Anny dal vystavať v roku 1903 Kristián Hohenlohe.
Socialistická historiografia Kristiána Krafta vykresľovala ako krvilačného lovca a spupného magnáta, pripisujúc mu často i niektoré nelichotivé činy predstaviteľov jeho personálu, najmä voči miestnym ľuďom. Pamätníci ho však vykresľovali síce ako človeka vedomého si svojho postavenia, ale v podstate prístupného a spravodlivého.
Veľmi negatívne sa posudzovala i jeho snaha o presídlenie obyvateľov Ždiaru do klimaticky i bonitne príhodnejších oblastí Slovenska v záujme premeny tejto oblasti na poľovný revír. Nakoľko nedokázal presvedčiť všetkých Ždiaranov, tento zámer sa mu celkom nepodaril.
Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, ním a jeho personálom spravované územie predstavovalo pri vzniku TANAPu a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti národného parku.
Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z národných parkov v celom svete.
tags: #polovnicka #chata #v #belianskej #doline