Poľovníctvo je fenomén pretrvávajúci tisícročia. Prešlo dlhým a zložitým vývojom. Poľovníctvo, tak ako aj všetko ostatné, sa neustále mení. Dôvodom sú nielen stále sa meniace poznatky výskumu a praxe, ale i neustále sa meniace prostredie, v ktorom zver žije. Bežný človek čoraz viac, občas i devastačne, zasahuje do prírody a jej ekosystémov, preto je nutné v poľovníctve svoju pozornosť obrátiť predovšetkým na ochranu a chov voľne žijúcej zveri spolu s ochranou prírody a životného prostredia. Veď príroda patrí človeku, ale nielen jemu. Zdravé a zdatné môže vyprodukovať len zdravá a vo svojom ekosystéme dokonale zdatná, vyvážená príroda.
Poľovnícke tradície a zvyky
Novému poľovníkovi sa dostáva cti pri prijatí do radov poľovníkov, kde vyšší funkcionár PZ vykonáva obrad: Nový poľovník pokľakne na pravé koleno a pasujúci sa ho trikrát dotkne ostrím loveckého noža ľavého ramena so slovami: “Vítam ťa medzi poľovníkmi v mene nášho patróna Sv. Huberta”.
Pasovanie za lovca sa koná vtedy, keď nový poľovník prvý krát uloví zver. Môže sa vykonať obdobným spôsobom ako pasovanie za poľovníka. Pasovaný poľovník pokľakne na pravé koleno a pasujúci sa ho trikrát dotkne ostrím loveckého noža ľavého ramena so slovami: “Týmto ťa pasujem v mene Sv. Huberta za lovca”.
Často sa vykonáva pasovanie za lovca ľudovým spôsobom nasledovne: Pasovaný poľovník pokľakne na obe kolená tak, že sa pomocou rúk nakloní nad ulovenú zver. Pasujúci trikrát udrie pasovaného poľovníka do zadnej časti teľa, pričom hovorí: “Prvým úderom ťa v mene Sv. Huberta, nášho patróna, pasujem na lovca diviakov/jeleňov/muflónov/… Pamätaj, že zver musíš najprv chovať a chrániť a len potom sa jej môžeš poľovníckym spôsobom zmocniť. Druhým úderom ti blahoželám k uloveniu tvojho prvého diviaka/jeleňaúmuflóna/apod. Tretím úderom ti pripomínam, aby si za každých okolnostívždy zostal čestným poľovníkom, statočným členom našej krásnej prírody.
Za správne ulovenie zveri sa strelcovi odovzdáva poľovnícky zálomok, ktorý môže strelec nosiť na klobúku do západu slnka. Strelec si okrem trofeje zaslúži i poľovnícke právo, t.j. pri poslednej rozlúčke s poľovníkom členovia PZ zakúpia veniec, prednesú smútočnú reč. Jeden zálomok sa položí na rakvu a ostatné majú členovia pripnuté na kabáte. K poľovníckej tradícii patrí aj dávanie zálomku zomretému poľovníkovi do hrobu.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky tesák: Zbraň pre poľovníkov
Poľovnícka latinčina
Nastal čas rôznych poľovníckych zábav a radovánok, Preto sa aj napriek neradostnému pandemickému času budeme s poľovníckou latinčinou stretávať stále častejšie. Zlý poľovnícky jazyk treba odmietnuť. Väčšinou je naplnený poverami, môže slúžiť na nepravdivú ba dokonca klamlivú prezentáciu prírodovedeckých poznatkov, chýba mu nadsadenie a láskyplný vzťah k tomu, ktorého „ťaháme za nos“.
Dobrý poľovnícky jazyk je naopak charakteristický vtipom a poetickou, má sa predkladať tak, aby aj laik nakoniec spoznal, že je to práve „rozprávanie s nadsázkou“, dobre sa pri ňom zasmial a aby čas napríklad po vydarenom love poznamenala pohodová a optimistická nálada. Pravá poľovnícka latinčina je humor, nápaditosť, poézia a autorská invencia v jednom.
Názory, ako pomenovanie poľovnícka latinčina vôbec vznikla, nie sú jednotné, často sa aj zásadne rozchádzajú. Interpretácia aj napriek rozdielnosti prístupov vedie väčšinou k tomu, že poľovnícka latinčina je rovnako stará, ako lov sám. Až do polovice predminulého storočia sa za poľovnícku latinčinu považovala zvláštna reč poľovníkov. V stredoveku bola latinčina ako jazyk všeobecne rečou tajomnou, umelo udržiavanou, rečou učencov, kňazov, obyčajnému ľudu bola nezrozumiteľná a cudzia.
V súvislosti s poľovníctvom napísal v polovici 19. storočia J. V. Neskôr sa v poľovníctve pod pojmom rozprávať latinčinou rozumelo líčiť príhody síce zaujímavé, ale ťažko pochopiteľné tým, ktorí nepoznali poľovnícke zásady a zvyky zveri. S takýmito poslucháčmi si poľovníci radi zažartovali a svoje zážitky „okorenili“ nevšednou poetikou, humorom a nadsadením.
Pôvod poľovníckej latinčiny môžeme hľadať už v praveku. Keď sa vtedajší človek stal zo zberača lovcom, bol nútený používať nielen svoje zmysly a úsudok, ale aj svoju fantáziu. Musel sa vcítiť do postavenia lovenej zveri, aby ju oklamal. To napokon platí dodnes. Jeho rozprávanie o loveckých zážitkoch nezodpovedalo vždy skutočnosti. Bol ovládaný rovnakými pocitmi ako dnešný poľovník - túžbou po loveckom úspechu, nervozitou, nádejou a ješitnosťou. Tieto pocity dráždili jeho fantáziu, zahmlievali reálnu spomienku a dodatočne dotvárali lovecký zážitok.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať držiak na pušku
Podnetov, z ktorých vzniká poľovnícka latinčina, je mnoho. Príroda so svojimi rôznymi javmi, kontakt so zverou, všetko to pôsobí na fantáziu poľovníka, jatrí ju a obohacuje. A je to práve fantázia, ktorá poľovníkovu reálnu spomienku mätie a podľa docenta Kovaříka spôsobuje „vykoľajenie z dráhy pravdy a nastoľuje básnickú pravdu“. Ďalej je to túžba po sebauplatnení a istá dávka ješitnosti. Poznáme rôzne rozprávania o puškách, ktoré nikdy neminú, o bájnych výradoch, o psoch s najjemnejším nosom. Latinské príslovie hovorí Famacresciteundo - povesť rastie so vzdialenosťou.
Poľovnícka latinčina si všíma všetko, čo nejako súvisí so zverou, poľovačkou a poľovníkom. Niektoré témy sú obzvlášť obľúbené. Lovec sa pri poľovačke musí vcítiť do rozpoloženia zveri. To samé o sebe vedie k záveru, že zveri prisudzuje ľudské city, pohnútky, vlastnosti. Poľudšťovanie zveri patrí k poľovníckej latinčine. Koľko latinčiny sa nakopilo napr. okolo parožia, výmeny srsti, zimného spánku či zvukových prejavov zveri. Klasickým príkladom je zajac s parôžkami, ktorého opísal Buffon vo svojom prírodopise z roku 1785. Vraj žije osamelo v hlbokých lesoch a pre nedostatok zajačíc vrhá svoju silu do tvorby parôžkov.
Poľovnícka latinčina sa zaoberá lovom a správaním sa lovnej zveri a osobou poľovníka. Kto by nepoznal historky o ostrostrelcoch, sviatočných lovcoch a historky o poľovníkoch, ktorí sa stali legendami, čo platí aj o sv. Huberte. „Latinsky“ sa hovorí na poľovačkách a honoch, na poľovníckych chatách aj v poľovníckych krčmičkách. Preto je pre poľovnícku latinčinu najpôsobivejšie a najčastejšie hovorené slovo, humorne zafarbené a gradujúce. Každý poľovnícky vtip obsahuje zrnko poľovníckej latinčiny. Urobiť iným radosť, to je cieľom pravej poľovníckej latinčiny a takú je nevyhnutné pestovať a propagovať.
Sklon na obohacovanie a romantizáciu poľovníckych zážitkov nie je nikde tak zakorenený ako v českom a slovenskom poľovníctve.
Poľovnícke združenia a ich činnosť
V sobotu 10. júna 2023 si Poľovnícke združenie Voniaca pripomenulo 40. výročie svojej novodobej histórie. S obdivom pripomínam prvé dochované a organizované zoskupenie ľudí, ktorí mali radi prírodu a záležalo im na jej ochrane a na ochrane zvierat. Fungovali pod názvom Lovecká spoločnosť Tisovec. Podľa databázy Slovenského poľovníckeho zväzu je táto spoločnosť desiatym najstarším Poľovníckym združením na Slovensku, pochádza teda ešte z čias Rakúsko-Uhorska. Ich nepretržitú činnosť neskôr dokumentuje aj najstaršia známa fotografia z 10. septembra 1931.
Prečítajte si tiež: Nálepky pre milovníkov prírody
V horizonte času sa samozrejme menilo aj osadenstvo združenia, aj samotný poľovný revír. Je preto vrchovatou povinnosťou vás, súčasných členov, pokračovať v diele, ktoré začali vaši-naši predkovia, pokračovať v ochrane a zveľaďovaní poľovného obhospodarovania lesnej zveri, ako aj v ochrane prírody v našom krásnom revíri, ktorý podľa novodobej histórie vznikol spojením Poľovníckeho združenia Tŕstie a Poľovníckeho združenia Voniaca oficiálne zapísaným 15. V súčasnosti toto združenie obhospodaruje poľovný revír o výmere 4 482 ha. K dnešnému dňu má 36 členov a dvoch čakateľov na členstvo.
V poľovnom revíri členovia vybudovali množstvo krmelcov pre jeleniu zver, viacero prístreškov pre prikrmovanie diviačej i srnčej zveri. Vybudovali soliská, do ktorých pravidelne predkladajú kamennú soľ alebo minerálne lizy pre zver. Na pozorovanie a poľovnícke obhospodarovanie vybudovali tiež niekoľko kazateľnicových a aj rebríkových posedov.
Členovia Poľovníckeho združenia Voniaca počas svojho pôsobenia zveľadili aj chatu na Voniacej, ktorá má tiež svoju nezameniteľnú históriu. Tá sa začala písať v roku 1946 a ako lovecká chata Voniaca sa stala veľkou pýchou poľovníkov. Postavili ju ako náhradu rubárskej koliby, ktorá stála pri lúke Dážďovnica. Po postavení, kedy jej hodnota dosiahla sumu 150 000 Kčs, bola dokonca vyzdobená obrazmi s poľovníckou tematikou od tisovského výtvarníka Emila Pekára a darovanými poľovníckymi trofejami od poľovníkov. K jej 50. výročiu bola chata roku 1996 opäť vynovená. Dnes môžeme kladne skonštatovať, že je stále príjemným zdrojom oddychu a čerpania nových síl pre všetkých návštevníkov, o čom svedčia aj jej bohato zaplnené kroniky.
Za ten čas sa vystriedalo niekoľko členov združenia v pozícii predsedov: Dušan Manica, Pavel Korniet, Ján Dianiška - Doriš st., Rastislav Ondrejka - rosco a v súčasnosti Poľovnícke združenie vedie Miroslav Zvara ml. Vo funkcii hospodárov sa vystriedali, napr. Ľudovít Komora, Ján Šablatúra a 27 rokov neúnavne vedie agendu poľovníckeho hospodárenia Ľudovít Hudec. No dôležité je to, že všetci členovia dbajú o zachovanie tradícií a kultúrnych hodnôt poľovníctva, ako súčasti národného a prírodného dedičstva, podieľajú na zachovaní, zveľaďovaní, ochrane a optimálnom využívaní genofondu zveri a ostatnej fauny ako prírodného bohatstva Slovenskej republiky a v najväčšej možnej miere sa snažia o zachovávanie poľovníckej etiky.
Súčasťou tejto krásnej pripomienky bolo aj odovzdávanie pamätných listov a ďakovných plakiet členom poľovníckeho združenia za ich zodpovednú, cieľavedomú a obetavú prácu pre našu Tisovskú prírodu pre združenia a revír Voniaca. Oslava vášho novodobého 40. výročia Poľovníckeho združenia Voniaca je veľkou výzvou k pokračovaniu a rozvíjaniu vašej poľovnej činnosti. Rovnaký diel úcty a vďaky preto patrí aj vašim najbližším, rodinným príslušníkom, lebo bez ich pochopenia, by ste sa tejto svojej záľube, ale predovšetkým poľovníckemu poslaniu nemohli naplno venovať.
Po ukončený slávnostného aktu pozval predseda združenia Miroslav Zvara ml. všetkých prítomných aby sa spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi a hlavne s detičkami presunuli na výborný poľovnícky guľáš a občerstvenie do poľovníckej garáže, kde boli prichystané rôzne súťaže pre naše ratolesti. Tu sa pokračovalo v oslave v príjemnej nálade a priateľskom duchu do večerných hodín.
tags: #polovnicka #kronika #lovu #zdar