S vývojom poľovníctva sa v poľovníckych kruhoch takmer všetkých národov rozvíjali aj rozličné poľovnícke zásady, mravy, obyčaje a zvyklosti, ktoré sa tradične prenášali z pokolenia na pokolenie. Mnohé z nich udržiavame a uplatňujeme dodnes. Našou povinnosťou je tieto zvyklosti si starostlivo zachovávať, dodržiavať a podporovať súdržnosť kolektívu.
Majú poľovníkov vychovávať a viesť k humánnemu prístupu k zveri, k lovu i k úprimnému priateľstvu jedného k druhému. Majú vychovávať oddaných poľovníkov, ktorí budú dobre reprezentovať poľovníctvo i pred širokou nepoľovníckou verejnosťou.
Poľovnícka reč a názvoslovie
Je to reč, ktorú používajú poľovníci medzi sebou. Vznikla veľmi dávno - medzi poľovníkmi, ktorí sa pokladali za určitú kastu a i svojou rečou sa chceli odlišovať od ostatného obyvateľstva. Okrem odborných poľovníckych výrazov (termínov) zahŕňa v sebe i slangové výrazy prevzaté z ľudovej reči alebo z iných jazykov (nemčina, maďarčina, čeština).
Na poľovnícku reč nadväzuje i "poľovnícka latina' - veselé často zveličené i vymyslené poľovnícke zážitky. Poľovnícka reč je súčasťou poľovníckyh zvykov a obyčají.
Poľovnícke názvoslovie vzniklo zdokonaľovaním správnej poľovníckej terminológie. V snahe zachovať čistotu slovenského jazyka i v poľovníctve je správne používať poľovnícke názvoslovie už v teoretickej príprave adeptov poľovníctva v rámci prednášok, besied, v odbornej literatúre, v časopisoch, v masovokomunikačných prostriedkoch, na kultúrnych podujatiach, ap. Poľovníckou rečou sa ešte hovorí na poľovačkách, pri práci v revíri, ap.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky tesák: Zbraň pre poľovníkov
Poľovnícke tradície a zvyky
Pri spoločných poľovačkách treba dodržiavať správny priebeh poľovačky. Ten upravuje Poľovnícky poriadok SPZ a presne formulovaný domáci poriadok združenia. Pri spoločnej poľovačke na malú a diviačiu zver sa poľovníci i hostia dostavia načas, skontrolujú sa poľovné lístky a zbrane, upozorní sa na zákaz požívania alkoholu, vedúci poľovačky rozostaví poľovníkov, poľovníci sa správajú disciplinovane.
Na nástupe stoja v čele funkcionári, oproti nim lesničiari. Signály lesničiarov, ich použitia je presne stanovené. Po ľavej strane od funkcionárov sú nastúpení strelci, oproti nim nosiči, psovodi a honci. Na slávnostnom výrade sa zver ukladá na pravý bok v poradí jeleň, diviak, líška, pri poľovačke na malú zver v poradí líška, zajac, králik, bažant.
Priestor vyradu - zoradisko je lemovaný čečinou, vo všetkých štyroch rohoch sa zapália menšie vatry. Na čele stoja funkcionári, oproti ním lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a poľovnícky personál. Strelci nastupujú s nenabitými puškami na ľavom pleci, s ústiami smerom rovno hore. Zver sa na výrade nesmie prekračovať.
Už od dávna sa poľovníci na poľovačkách navzájom zdravia pozdravom Lovu zdar!
Pasovanie za poľovníka a lovca
Pasovanie za poľovníka pravdepodobne pochádza z obradu, aký sa používal pri pasovaní za rytiera. Začiatkom 19.storočia pozval majster poľovník vyučených mládencov po skúške z poľovníctva (neskôr i lesníctva) do lesovne, kde prebehol slávnostný obrad za prítomnosti ostatných poľovníkov. Majster predstavil žiaka, precital jeho vysvedčenie, v jeho mene požiadal o prijatie do radov poľovníkov.
Prečítajte si tiež: Ako vybrať držiak na pušku
Potom zľahka udrel vyučeného na ľavé líce. Ten si kľakol na pravé koleno a majster sa plochou ostria loveckého tesáka trikrát mierne dotkol jeho ramena so slovami: Prepúšťam ťa z učenia a zaraďujem ťa medzi slobodných poľovníkov v mene nášho patróna Sv.Huberta (Eustacha), v mene našej vrchnosti a v mene starodávneho práva. Prítomný najvyšší hodnostár mu potom pripol vľavo na opasok tesák, cez rameno zavesil lesnicu a odovzdal výučný list.
Pasovanie za lovca sa koná vtedy, keď nový poľovník prvýkrát uloví zver. Tak sa pasuje za lovca jeleňov, srncov, diviakov alebo dravej či malej zveri. Pasujúci vyzve strelca, aby pristúpil k ulovenej zveri a pýta sa: Pýtam sa ... je to tvoj prvý jeleň, ktorého si dnes ulovil? - Áno - odpovie strelec, kľakne si na pravé koleno vedľa ulovenej zveri.
Pušku drží v pravej ruke s pätkou opretou na zem a ľavú ruku položí na trofej, resp. hlavu zveri. Pasujúci čepeľou poľovníckeho tesáka (dýky) sa zľahka dotkne jeho ľavého ramena a povie: Vážený. . týmto úderom vás (ťa) v mene Sv.Huberta slávnostne pasujem za lovca jeleňov.
Iný spôsob pasovania za lovca - lovec prinesie ulovenú zver. Lovec a pasujúci majú klobúky na hlavách, ostatní s obnaženými hlavami utvoria polkruh. Obrad je podobný ako vyššie uvedený. Pri pokľaknutí sa zahrá signál - Lovu zdar a počas celého ceremoniálu signál - slávnostné lesnice.
Pasujúci sa tri krát dotkne tesákom ľavého ramena lovca a hovorí: Vážený ...týmto úderom ťa v mene Sv.Huberta pasujem za lovca jeleňov s tým, že najprv musíš zver chovať, chrániť, a len potom sa jej poľovníckym spôsobom zmocniť. Druhým úderom ti blahoželám k uloveniu tvojho prvého jeleňa. Tretím úderom ti pripomínam, aby si za každých okolností zostal čestným poľovníkom, statočným členom našej poľovníckej rodiny a oddaným ochrancom našej krásnej prírody. Prajem ti: Lovu zdar!
Prečítajte si tiež: Nálepky pre milovníkov prírody
Etické zásady lovu a vzdávanie pocty ulovenej zveri
Etickou zásadou lovu trofejovej zveri(jeleň, daniel, muflón, srnec, diviak) je, že jej dáme šancu - nelovíme ju na ležisku, matku pri mláďati, nelovíme v noci (okrem diviačej zveri). Usilujeme sa zver uloviť prvým zásahom. Pri postrelení zver dohľadáme, resp. zabezpečíme včasné dohľadanie. Ďalšieho jedinca ulovíme až po dohľadaní zveri.
Raticovú zver by mal vyvrhnúť sám strelec - pri vyvrhovaní si zver zaslúži úctu, strelcovi okrem trofeje patrí i tzv. poľovnícke právo: jazyk, srdce, pľúca, pečeň, slezina s priobličkovým tukom. Vyvrhnutá zver sa má čo najskôr dopraviť na miesto určenia. Ulovenú zver s posledným hryzom v papuli ukladáme na dopravný prostriedok tak, aby jej hlava smeroval dozadu, aby sa "posledným pohľadom" mohla rozlúčiť so svojim domovom.
Za správne ulovenie zveri sa strelcovi odovzdáva poľovnícky zálomok . Taktiež streleckým zálomkom a posledným hryzom prejavujeme úctu k ulovenej zveri. Strelecký zálomok sa odlomí (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti okolia miesta ulovenia zveri.
Poľovačky s nástupmi a trúbením signálov citlivo pôsobia na povahu poľovníkov a vzbudzujú v nich ostražitosť a väčší pocit zodpovednosti.
Zálomok
Zálomky sa používajú na označenie rôznych miest a oznamov, alebo ako vetvička, ktorou sa ozdobuje klobúk poľovníka po ulovení trofejovej zveri, resp. pri slávnostiach, ďalej ako prejav poslednej úcty k ulovenej zveri, smútočné pri pohreboch ap. Zálomok sa odlamuje (nie odreže) z ihličnatého, resp. listnatého stromu z blízkosti miesta ulovenia zveri.
Strelecký zálomok -vetvička, resp. časť sa vkladá ulovenej zveri raticovaj medzi zuby, pernatej do zobáka ako posledný hryz, resp. zob, časť namočená v krvi zveri sa odovzdáva strelcovi na loveckom noži alebo klobúku so slovami: Lovu zdar!
Zálomok sa môže položiť i na ulovenú zver ležiacu na pravom boku - u samčej zveri odlomenou stranou smerom k hlave, u samičej naopak. Ďalej sa nosí i pri pohrebe poľovníka a ako posledná rozlúčka sa kladie na rakvu, resp.
Vzdanie poslednej pocty ulovenej zveri je prejavom našej úcty k nej. Posledná pocta zveri (malej) sa vykonáva na výradisku ceremoniálom - slávnostným výradom, ktorý má svoje pravidlá. Okolo zoradenej zveri sa urobí obruba z čečiny a na štyroch rohoch sa zapália vatry. V čele stoja funkcionári, oproti nim lesničiari, po pravej strane od funkcionárov stoja strelci, oproti nim honci a personál.
Zver sa ukladá na pravý bok - každý 10. kus zveri sa povytiahne o polovicu dĺžky tela. Chrbtami smeruje zver k čelu výradiska. Zoskupuje sa do vyrovnaných radov od najväčšej po najmenšiu v poradí diviak, líška, u malej zveri líška, zajac, bažant. Slávnostné signály, resp. fanfáry si účastníci vypočujú s obnaženými hlavami. Zver na výrade nik nesmie prekračovať.
U veľkej trofejovej zveri prejavujeme poslednú úctu aj posledným hryzom, resp. posledným zobom - odlomeným (nie odrezaným) konárikom ihličnatého alebo listnatého stromu z blízkosti miesta uhynutia zveri. Konárik vložíme do papule, resp. zobáka.
Tradičnou udalosťou po skončení spoločnej poľovačky býva posledný pohon v primeranej spoločenskej miestnosti, ktorú možno na tento účel vhodne vyzdobiť.
Poľovnícke oblečenie
Zelená farba poľovníckeho oblečenia je výborná krycia farba, lebo ladí s farbou prírody, aby splývala s okolím a aby zbytočne neupozorňovala na prítomnosť v revíri. V zimnom období poľovník používa termo oblečenie a kvalitnú obuv. V lete je oblečenie prispôsobené klimatickým podmienkam. Na slávnostné príležitosti slúži uniforma. Na spoločných poľovačkách by mal poľovník vyzerať ako člen Hubertovho cechu a nie ako vojak Slovenskej a či inej armády.
Pohreb poľovníka
Pred samotným obradom zakúpia členovia PZ, v ktorom poľovník poľoval veniec, pripravia smútočnú reč a zhotovia zálomky (vetvičky z jedlí, alebo smrekov previazané čiernou stuhou). Zálomky majú poľovníci pripnuté na ľavej strane chlopne kabáta, alebo na klobúku.
Po pohrebnom obrade sa zálomky buď položia na rakvu, alebo hodia do jamy. Prvý zálomok položí, resp. hodí do jamy zvyčajne ten člen, ktorý prednesie smútočnú reč. Tá musí vychádzať z reálneho hodnotenia osobnosti poľovníka. Po prejavoch sústrasti najbližšej rodiny vyslovia rodine úprimnú sústrasť podaním ruky i poľovníci.
Po pohrebe majú členovia výboru PZ povinnosť pomôcť pozostalým pri zabezpečení poľovníckych zbraní a streliva podľa platných predpisov. Niekde býva zvykom, že rakvu na cintorín nesú poľovníci. Vtedy i pred ňou a po jej bokoch kráčajú ďalší poľovníci so zlomenými puškami. Tí môžu rakvu vyprevádzať i v prípade, že ju nenesú poľovníci.
Ak ide o pohreb napr. v krematóriu, alebo sa na pohrebe zúčastní len menšia delegácia poľovníkov, vtedy rečník, resp. iný poľovník položí na rakvu len jeden väčší nepravidelný zálomok (cca 30 cm) previazaný čiernou stuhou. Pri položení zálomku na rakvu môže povedať: Dovoľ, priateľ náš..., aby sme ti na znak tvojej statočnej práci i na úseku poľovníctva odovzdali na rozlúčku tento posledný zálomok s čiernou stuhou!
Klub histórie slovenského poľovníctva
Poľovnícke múzeum vo Sv. Antone a Klub histórie slovenského poľovníctva pri SPZ, patria k sebe už od svojho vzniku. Toto tvrdenie potvrdzuje tá skutočnosť, že myšlienka vytvoriť zoskupenie zanietených osôb s láskou k prírode a jej živému bohatstvu, sa zrodila práve v priestoroch Múzea vo Sv. Antone. Dobrý úmysel našiel zmysluplnú cestu, možno aj preto, že riaditeľ Múzea vo Sv. Antone Ing. Marián Číž, vtedajší predseda osvetovej komisie SPZ sa podieľal veľkou mierou pri zrode klubu a jeho smerovania až do dnešných dní. Budúcnosť klubu ešte určite zúročí jeho bohaté a úprimné snahy v prospech histórie slovenského poľovníctva. Právom mu patrí naše poďakovanie.
„ Klenotnica poľovnej zveri Strednej Európy" také pomenovanie dostalo Slovensko od významných vedeckých pracovníkov vo svete. To je pocta, na ktorú môžeme byť právom hrdí, ale ktorá zaväzuje ku kvalitnej a statočnej práci. Faloš, pokrytectvo a nevedomosť tu neobstojí a ani nemá miesta. Toto si uvedomovala skupina osôb, s cieľom uchovať tieto hodnoty a ďalej ich zveľaďovať pre budúce pokolenia. Tak bol v roku 1994 pripravený návrh na založenie Klubu histórie slovenského poľovníctva a predložený prezídiu a následne rade Slovenského poľovného zväzu na prerokovanie.
Rozsiahly a vo svojej podstate náročný plán, ktorý obsahoval mapovanie pravdivých historických stránok poľovníctva na Slovensku, spolu s aktuálnou činnosťou podujatí sa stal skutočnosťou. Na výročných stretnutiach členov klubu, počas dní Sv. Huberta vo Sv. Antone sa bilancovalo a navrhovalo smerovanie, po ktorom by naše poľovníctvo malo kráčať. Toto stretnutie bolo a je náš najväčší sviatok v roku. V priestoroch Múzea vo Sv. Antone sa spája skutočnosť dávnej histórie so snahou pokračovať v tejto ceste, napĺňať odkazy a večné múdrosti v hlase Dey Sylvarum a v každom z nás.
KHSP spolu s ďalšími organizátormi počas Dni Sv. Huberta vo Sv. Za roky činnosti KHSP jeho členovia napĺňali poslanie a publikovali články v odborných časopisoch, ktoré presiahli číslo sto a knižné publikácie obsahujúce tému poľovníctva a ochrany prírody, vydané členmi klubu dosahujú na číslo sto. V spolupráci s organizačnými zložkami Slovenského poľovníckeho zväzu a odbornými pracoviskami (aj Múzeum vo Sv. KHSP má vypracovaný komplexný plán svojej činnosti, kde základným cieľom je pokračovanie v získavaní poznatkov o dosiahnutých výsledkoch pri ochrane všetkých hodnôt poľovníctva predkami, propagovať ich na verejnosti, ale taktiež hľadať možnosti ich využitia v zložitých podmienkach nášho spoločenského vývoja.
Chceme poskytovať návrhy na vytváranie takých právnych noriem, u ktorých bude záruka dokonalejšej ochrany prírody, akú poskytuje súčasná právna úprava. Bez pozornosti u nás neostáva ani sledovanie dosiahnutých výsledkov v tejto oblasti orgánmi štátnej správy. Za najväčší úspech pokladáme dôkladné zmapovanie a hodnoverné dôkazy, že rodiskom založenia medzinárodnej poľovníckej organizácie CIC ( Medzinárodná rada pre poľovníctvo a ochranu zveri ) je Slovensko.
Mnoho je už bohužiaľ takých osôb, ktorí nás opustili. Nepracovali v klube pre svoju slávu, ale z presvedčenia a pre úžitok všetkých a v prospech budúcnosti poľovníctva. Čo to je lov, čo to je poľovníctvo ? Poľovníctvo je zmysluplné využívanie prírody, oprávnené len v prípade, že je tesne spojené s princípmi jej dôslednej a funkčnej ochrany. Ochrana prírody a zvierat je založená na mravných hodnotách a tolerancii človeka. Toto je hlavný cieľ Klubu histórie slovenského poľovníctva, s účinnou a dôslednou osvetou vo vlastných radoch.
Práca s mládežou
Poľovníkom bol už dávno známy záujem mládeže o život voľne žijúcich zvierat, o tajomstvá prírody, o zbrane a o poľovnícke zážitky. Preto sa mnohí z vlastnej iniciatívy usilovali tento záujem uspokojiť. Bol z toho obojstranný úžitok: mladí ľudia si rozšírili svoje poznatky o prírode, rozvíjal sa ich citový vzťah k poľovnej zveri a poľovníci získali priaznivcov pre hospodárenie v poľovníckych združeniach a pre rozumné zásahy človeka do prírody.
V júni 1967 vtedajší Slovenský výbor Československého poľovníckeho zväzu (SV ČSPZ) schválil zásady práce s mládežou. Určil cieľ a obsah tejto činnosti, prostriedky, formy a metódy práce, ktoré boli zamerané na skupiny mládeže do 15 a nad 15 rokov. Na návrh Osvetovej komisie SV ČSZP bola vytvorená subkomisia pre prácu s mládežou a v roku 1967 sa uskutočnilo aj prvé školenie aktivistov pre prácu s mládežou.
V ďalšom období, po vzniku československej federácie, sa vytvoril Ústredný výbor Slovenského poľovníckeho zväzu (ÚV SPZ), ako súčasť Národného frontu. V roku 1971 bol v ÚV SPZ navrhnutý a menovaný jeden člen tejto najvyššej republikovej poľovníckej organizácie, pre prácu s mládežou. K tomu boli v rozpočte organizácie zabezpečené potrebné finančné prostriedky.
Najlepšiu krúžkovú poľovnícku činnosť v tom období vyvíjali krúžky na základných školách, kluboch mládeže pri osvetových besedách a v pionierskych domoch. Tu sa konali aj súťaže, obsahovo zamerané na faunu a flóru prírody Slovenska a poľovníctvo. V roku 1979 boli spracované metodické pokyny a výchovno-vzdelávacie programy Mladý priateľ poľovníctva a Zápisník mladého priateľa poľovníctva.
Bola taktiež vydaná vynikajúca knižná publikácia ZAJKO POĽOVNÍK, od autora Alojza Bernarda Herczega, určená pre vedúcich a členov krúžkov mladých priateľov poľovníctva a prírody. Pre žiakov základných škôl vyšiel súbor ilustrácií Poznaj a chráň, ako učebná pomôcka a farebné letáky malej a veľkej poľovnej zveri. Od roku 1980 sa okrem okresných súťaží konali aj celoslovenské súťažné kolá, na ktoré postúpili najúspešnejší jednotlivci a víťazné 3-členné družstvá z okresných súťaží. Prvá takáto súťaž sa v tom roku uskutočnila na výstave Agrokomplex v Nitre.
Po novembri 1989 viaceré okresné organizácie SPZ stratili záujem o prácu s mládežou, čo nedokázal zmeniť ani ÚV SPZ. Bolo to údajne najmä z ekonomických dôvodov, ale najmä preto, že táto činnosť už nebola pre jednotlivé PZ povinná a zaujímavá. Nepomohli v tom ani novoprijaté zmeny v Zákone o poľovníctve, ktoré naopak nasmerovali poľovníctvo do stále väčšej snahy PZ po čo najvyšších ziskoch z predaja ulovenej zveri, potrebných na úhradu poplatkov za nájom poľovných revírov od súkromných vlastníkov poľnohospodárskej a lesnej pôdy.
Aj následkom toho bola v roku 1992 evidovaná krúžková poľovnícka činnosť iba v 18 okresoch Slovenska, kde aktívne pracovalo ešte 36 poľovníckych krúžkov. Pohľad do minulosti tejto okresnej poľovníckej organizácie hovorí, že práca s deťmi a mládežou patrila vždy medzi činnosti, ktoré tu mali prvoradé miesto.
Zo spomienok žijúcich pamätníkov, ako aj z príspevkov publikovaných v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, možno ale zistiť, že výchova mladej generácie bola veľmi podporovaná. Bolo to realizované nielen cez krúžky mladých priateľov poľovníctva, ale aj cez organizovanie besied na základných školách so skúsenými poľovníkmi, ako aj ochrancami prírody. Veľký význam mali aj aktivity venované verejnosti a deťom počas júna - Mesiaca poľovníctva a ochrany prírody.
Ako veľmi dobrý príklad možno uviesť pravidelné ročné chovateľské prehliadky ulovenej zveri, spojené s výstavou preparátov poľovnej zveri, ako aj chránených druhov živočíchov, na ktoré boli pozývané všetky materské, základné a stredné školy mesta a okresu Levice. Po spoločenských udalostiach v novembri 1989 však začala táto činnosť stagnovať aj v okrese Levice, až nakoniec po roku 1990 v podstate zanikla.
Pre verejnosť tak zostali iba pravidelné ročné chovateľské prehliadky ulovenej zveri, ktoré sa museli podľa Zákona o poľovníctve pravidelne organizovať. Aj v tomto období však OkO SPZ Levice cez svoju Osvetovú komisiu dbala o to, aby boli tieto prehliadky rozšírené aj o výstavu preparátov poľovnej zveri a chránených druhov živočíchov, ktorá dostala názov „Príroda okolo nás“.
Veľmi významným bol v tejto oblasti rok 1995. Vtedy bola realizovaná myšlienka rozšíriť okresnú chovateľskú prehliadku a výstavu „Príroda okolo nás“ aj o ďalšie aktivity. Tým sa vytvorili vhodné podmienky na vznik nového spoločensko - odborného poľovníckeho podujatia, nazvaného „Levické poľovnícke dni“ (LPD). Výstavu „Príroda okolo nás“ začali podporovať svojimi exponátmi Tekovské múzeum v Leviciach a Múzeum vo Svätom Antone. Vytvorili sa podmienky aj na organizovanie odborných seminárov s medzinárodnou účasťou.
Ako dôležitý dátum obnovenia krúžkovej poľovníckej činnosti v rámci OkO SPZ Levice, možno považovať 6. december 2002. Vtedy vznikol KMPP na vtedajšej I. ZŠ na Ul. M. R. Štefánika v Leviciach. Píše sa o tom v oficiálnej žiadosti o zaregistrovanie krúžku na sekretariáte OkO SPZ, doplnenej o zoznam členov krúžku a podpísanej riaditeľkou ZŠ. Kópia tejto žiadosti a prvý zoznam členov krúžku, sú prvé dokumenty, ktoré sú zachytené v 1. diele kroniky KMPP, v ktorej začal vedúci tohto krúžku zaznamenávať všetky krúžkové aktivity.
Za významný rok, v ktorom sa začala krúžková poľovnícka práca s deťmi prezentovať na LPD, možno považovať rok 2003, kedy na VIII. ročníku tohto spoločenského podujatia bol po prvýkrát inštalovaný aj krúžkový stánok, so stálou službou členov tohto krúžku. Do roku 2009 pripravovali krúžkový stánok iba členovia KMPP z I. ZŠ Levice, ktorá od septembra 2007 nesie názov ZŠ Andreja Kmeťa. Po vzniku ďalších dvoch poľovníckych krúžkov pri ZŠ Čajkov a ZŠ Demandice, do prípravy krúžkového stánku a prezentácie svojej činnosti na LPD, boli už zapojení členovia všetkých troch poľovníckych krúžkov, čo prakticky trvá až do súčasnosti, kedy sa bude konať už jubilejný XX. ročník LPD.
Tu treba spomenúť ešte jednu dôležitú skutočnosť a to prezentáciu práce s deťmi v rámci SPZ, ktorú vo svojom krúžkovom stánku na Celoštátnej výstave s medzinárodnou účasťou Poľovníctvo a príroda - Nitra 2005, v priestoroch Agrokomplexu, pripravili a s veľkým úspechom realizovali členovia KMPP I.
tags: #polovnicka #kronika #predam