Hudba od nepamäti sprevádza človeka pri rôznych príležitostiach, a poľovníctvo nie je výnimkou. V slovenskej kultúre majú poľovnícke hudobné nástroje bohatú históriu a dodnes zohrávajú dôležitú úlohu pri rôznych podujatiach.
Hubertova omša
Hubertova omša je tradičné podujatie, ktoré spája poľovníctvo a úctu k prírode. Táto tradícia vznikla v stredoveku, pričom prvé zmienky o nej pochádzajú z 15. storočia. V 18. storočí získala slávnostnejší charakter a vzťah k prírode. Dnes sa Hubertova omša koná v rôznych podobách a prispieva k regionálnej identite.
Svätý Hubert sa narodil v 7. storočí v oblasti, ktorú dnes poznáme ako Belgicko. Pochádzal zo šľachtickej rodiny a mal rád poľovačky. Práve preto ho ľudia považujú za patróna poľovníkov a lesníkov. Podujatie spája prepojenie medzi vierou a prírodou.
Hudba je výraznou súčasťou Hubertovej omše. Silné a jasné tóny často otvárajú a uzatvárajú bohoslužbu. Spojenie hudby, spevu a symbolickej výzdoby vytvára jedinečnú atmosféru. Hudobný a duchovný rozmer sa navzájom dopĺňajú.
V posledných rokoch sa Hubertova omša často otvára širšiemu publiku, vrátane rodiny s deťmi, mladých ľudí a aj tých, ktorí sa poľovníctvu nevenujú. Na Slovensku má Hubertova omša v rôznych regiónoch vlastnú podobu, často spojenú s kultúrnymi aktivitami. V niektorých častiach strednej Európy sa spája s tradičným oblečením a folklórnymi prvkami.
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Počas Hubertovej omše poľovníci nesú zástavy a niekedy aj symbolické trofeje. Umelecký rozmer sa prejavuje aj vo výzdobe chrámu, s použitím lesných plodov a kvetov, ktoré prinášajú do priestoru symboliku lesa. Zelená farba sa často spája so životom, rastom a nádejou. Slávnostná atmosféra umocňuje obnovu a úctu k lesu. Záverečné požehnanie je pre Hubertovu omšu typické, prináša pokoj a rešpekt k prírode pre ľudí, ktorí vstupujú do poľovníckej sezóny. Omša je spravidla súčasťou rímskokatolíckej liturgie, v ktorej sa ďakuje za dary prírody. Stretávajú sa na nej poľovníci, ich rodiny a širšia verejnosť, aby spoločne oslávili poľovníctvo a úctu k prírode a jej zdrojov. Súčasťou bývajú tradičné piesne a jedlá.
Hudobný folklór Myjavskej pahorkatiny
Hudobný folklór Priepasného a jeho kopaníc treba vnímať v kontexte tradičnej hudobnej kultúry celej myjavskej kopaničiarskej oblasti, ktorej súčasťou je táto obec. Najstarším známym hudobným sprievodom v regióne boli gajdy. Jedným z dôvodov postupného miznutia gajdošov bola stále väčšia popularita sláčikových hudieb, o ktorých máme priame správy z myjavskej oblasti od polovice 19. storočia.
Základné obsadenie - primáš, kontráš a basista, ktoré tvorí základ sláčikových muzík na celom Slovensku - bolo na myjavských kopaniciach ku koncu 19. storočia obohatené o dychové nástroje - C klarinet (píščela, klarinjét) a C trúbku (tá sa v Priepasnom do sláčikovej hudby pridáva začiatkom 20. storočia). V plnom obsadení tak mala kopaničiarska banda sedem hudobníkov - primáš, tercista, dvaja kontráši, basista, píščelista a trubač (trumpeter) -, čo nie je málo, najmä keď si uvedomíme, že v kopaničiarskych, resp. lazníckych oblastiach Slovenska boli obvyklé skôr malé, troj-, štvorčlenné muziky.
Prirodzene, muzikanti neraz chodievali v menšom obsadení, čo záviselo o. i. od typu hernej príležitosti alebo majetnosti svadobnej rodiny. V menšom obsadení mohol chýbať druhý huslista, druhý kontráš, tiež mohol byť zastúpený len jeden dychový nástroj, príp. hrali iba sláčikové nástroje. Spomínané nástrojové zloženie na kopaniciach v kraji pod Bradlom a Javorinou pretrvalo bez zmien až do polovice 20. storočia.
Popri sláčikových muzikách sa na kopaniciach od medzivojnového obdobia objavuje aj diatonická gombíková harmonika - heligónka (harmaniga), ktorá zaobstarávala hudobný sprievod pri komornejších príležitostiach, akými boli varenie lekváru, driapanie peria, nedeľné tancovačky, ale aj na chudobných svadbách.
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Postupné formovanie populárnej tanečnej hudby (na Slovensku od 30. rokov 20. storočia) malo vplyv aj na hudobnú kultúru na dedine. Na vidieku si tak popri módnych tancoch (tango, fox a iné) získavajú obľubu i nové hudobné nástroje. Ako prvý sa v priepasnianskej muzike niekedy po 2. svetovej vojne objavuje akordeón (harmaniga), ktorý kopaničiarom pomohol zhutniť zvuk celej kapely. Keďže ide o ľahko prenosný nástroj, na rozdiel od cimbalu si rýchlo našiel uplatnenie po celých kopaniciach. Druhým hudobným nástrojom, ktorý pod vplyvom populárnej tanečnej hudby prenikol do ľudových muzík, je altový saxofón (saksafón).
Pribratie týchto nástrojov znamenalo postupné rozrušenie pôvodného nástrojového obsadenia: akordeón nahrádza kontru, saxofón strieda klarinet. Tak sa niekedy na prelome 50. a 60. rokov v myjavskej oblasti kryštalizuje nástrojové zloženie husle, saxofón, akordeón a kontrabas.
Z priepasnianskych muzikantov pôsobiacich v druhej polovici 19. storočia sú známe len mená niektorých huslistov. Sú to primáš Petrucha (* okolo 1850) - starý otec Jána Petruchu (* 1904) - a ľudoví hudci Blanár a Krásny, ktorých ako svojich predchodcov spomína Ján Kolárik (1880 - 1977). Práve primáš Kolárik bol ten, ktorý so svojou muzikou kraľoval počas prvej polovice 20. storočia v Priepasnom i širokom okolí.
Obsadenie tejto hudby sa rokmi obmieňalo, no viacero priepasnianskych muzikantov tvorilo jej stabilné jadro. Takými boli Hrajnohovci - Pavel (huslista) a jeho brat Ján (* 1895), pôvodne hrávajúci v muzike na husliach, neskôr však predovšetkým výborný basista (hrával aj v turolúckej hudbe Rudolfa Hrdličku). Syn basistu, Ján Hrajnoha ml. (* 1929), hrával zasa v muzike na C trúbku. Súčasťou muziky v medzivojnovom období boli aj dvaja Markovci - kontráš Samko a kontrabasista nezisteného krstného mena -, husľoví kontráši Jozef Pagáč, Ján Ančic[2]i(Krajné-Osikovce), huslista J(án?) Cigánek a trubkár Štefan Horniaček.
Kľúčovým menom je Ján Petrucha (1904 - 1985), kontráš a huslista, ktorý najmä po 2. svetovej vojne stále častejšie preberal primášsky post za Jána Kolárika. Petruchovým vrstovníkom bol hráč na C klarinet (a kontry) Ján Kováčiny-Šumien (* 1903) z Brezovej pod Bradlom-U Minárčiných. Z prespolných v priepasnianskej hudbe najčastejšie vypomáhali krajnianski muzikanti (okrem spomínaného Jána Ančica napr. huslista a kontráš Ján Jakubec (* 1899)[3] z Krajného-Chalúp a iní), ale aj chýrny trubač Michal Stančík (* 1876) z Vaďoviec.
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
Po 2. svetovej vojne sa v priepasnianskej hudbe objavujú ďalší muzikanti. Spomeňme aspoň Jozefa Slezáka[4] (* 1929), ktorý hral na husliach, altovom saxofóne a akordeóne, trubkára Štefana Milčíka (* 1931) z Prašníka a akordeonistu Jána Kováčinyho-Šumiena ml.
Ján Kolárik sa narodil 6. 1. 1888 v Priepasnom v rodine roľníka. Na husliach sa začal učiť hrať asi ako štrnásťročný, keď mu starý otec zhotovil jednoduché husličky. Postupne sa priepasnianska hudba pod vedením Jána Kolárika stala vyhlásenou v širšom okolí. Pravidelne hrávala v okolí Brezovej pod Bradlom a po dedinách a kopaniciach od Krajného po Sobotište a Vrbovce, príležitostne vo vzdialenejších obciach smerom k Váhu.
Úspech Jána Kolárika spočíval, popri jeho prirodzenej muzikalite a „nose“ na dobrých spoluhráčov, aj v jeho spoločenskej povahe a prirodzenom zabávačskom talente. Ten bol - vzhľadom na to, že muzikanti na svadbe neplnili len úlohu hudobného sprievodu, ale starali sa aj o pobavenie svadobčanov - dôležitým kritériom dobrého primáša. Kolárika si, podobne ako iných kopaničiarskych muzikantov, príležitostne volával na výpomoc primáš Samko Dudík (* 1880) z Myjavy. Ján Kolárik zomrel v Myjave 15. 2. 1977.
Ján Petrucha sa narodil 6. augusta 1904 v Priepasnom v roľníckej rodine. Jeho starý otec (Petrucha) bol jedným z prvých známych huslistov v regióne. K husliam sa dostal ako štvorročný. Začínal na podomácky robených detských husličkách. Keď začal chodiť do školy, rodičia mu od miestneho muzikanta kúpili trojštvrťové, už riadne muziganské husličky. V dvanástich rokoch získal prvú muzikantskú skúsenosť na svadbe v Končinách, na ktorú ho zavolal ktorýsi starší primáš ako výpomoc za chorého muzikanta. Neskôr hrával terc v muzike Pavla Šebestu z Podkylavy (* 18??). Po odchode Šebestu prebral primášsky post, avšak nie nadlho. Talent mladého, ešte neskúseného primáša si všimol Ján Kolárik, ktorý ho zavolal do svojej muziky. Tu hrával na violu ako kontráš, prípadne ako tercista.
Ďalšie muzikantské skúsenosti získal v hudbách Rudolfa Hrdličku (* 1901) z Turej Lúky a Samka Dudíka (* 1880) z Myjavy. Ján Petrucha bol aktívny aj v rámci povojnového folklorizmu. Keď v roku 1966 vznikla v Brezovej pod Bradlom folklórna skupina (od roku 1972 folklórny súbor) Brezová, Ján Petrucha sa stal jej súčasťou a spolu s ďalšími staršími muzikantmi (Ján Hrajnoha, Ján Kováčiny-Šumien) dôležitým štýlovým pilierom tohto folklórneho kolektívu. Počas pôsobenia vo FS Brezová vystupoval vo viacerých európskych štátoch a v Tunise. Z účinkovania na domácich folklórnych festivaloch (Strážnice, Východná, Myjava a i.) hodno spomenúť jeho účasť v programe Rodokmeň zeme II. - Ľudia rolí (Východná 1981, autor V. J. Gruska), kde podal svedectvo o svojom živote muzikanta a sedliaka. Petrucha sa objavil aj v televíznom filme Sváko Ragan (1976, réžia M. Ťapák), kde hral s hudbou súboru Brezová (obohatenú o trubkára Štefana Milčíka) v závere prvého a druhého dielu v scénach tanečnej zábavy. Ján Petrucha zomrel 31. 3.
Svojráznou hrou Jána Petruchu sa dnes inšpirujú mnohé ľudové hudby na Slovensku a Morave. Kopaničiarky muzikant Ján Petrucha neunikol pozornosti inštitúcií (Ústav hudobnej vedy SAV, Československý rozhlas v Bratislave a Československý rozhlas - stanice Brno). Tie jeho hru viacnásobne zdokumentovali a viaceré z nahrávok (kde hrá Petrucha väčšinou v rámci rôznych súborových zostáv) sa objavili na LP platniach OPUS-u. Mimoriadnym edičným počinom je Petruchova profilová krátkohrajúca platňa, ktorú pripravil Jan Krist, Primáš Ján Petrucha.
Herný prejav priepasnianskych muzikantov, ako bol zaznamenaný predovšetkým v 60. rokoch 20. storočia, patrí medzi výrazne vyhranené lokálne štýly v rámci myjavského hudobného dialektu. U primášov možno sledovať postupný vývoj miestnej tradície, kde Ján Kolárik predstavuje jej archaickejšiu podobu. U Jána Petruchu už vidno posun v technike hry a aj iné hudobné vplyvy (Samko Dudík, Rudolf Hrdlička, Karol Kopas[7]), avšak pri zachovaní kolárikovského poňatia hry.
Hru oboch huslistov charakterizuje obľuba bodkovaného rytmu a zostrovanie rytmických tvarov, úsečnosť sláčika a obľuba drobnej ornamentiky (príraz, nátril...). Z figurálnych ozdobných tvarov sú najčastejšie obaly a behy, v archaickejšom prejave Jána Kolárika využívané striedmo a často v legátovanej podobe. Naopak, Ján Petrucha tieto ozdoby využíva častejšie a neraz ich spája do súvislých šestnástinových pasáží.
Kým hra huslistov sa pohybuje hlavne vo vyšších polohách nástroja (dvojčiarková oktáva), klarinet a trúbka vypĺňajú priestor o oktávu nižšie. Variačná technika klarinetu je v porovnaní s trúbkou bohatšia. Popri drobnej ornamentike sú časté najmä melodické behy a jednoduché obaly. Hra trúbky je striedmejšia, objavuje sa hlavne nátril a príraz a rozdvojovanie rytmických hodnôt, improvizácia sa prejavuje skôr v rytmických obmenách základnej melódie a vo vytváraní melodických variantov. Práve individuálne „pohrávanie sa“ s melódiou vplýva na celkovú súhru melodických nástrojov.
Viacero štýlových špecifík možno nájsť v hre sprievodných nástrojov - kontier a kontrabasu. Typické je archaické vedenie basu (niekedy aj partu kontry) paralelne, obyčajne v oktáve, s melódiou. Medzi staršie prejavy hudobného myslenia možno zaradiť aj používanie durovej toniky v molových piesňach a modálne harmonické spoje v kontrovaní Jána Petruchu.
Pôvodný interpretačný štýl muzikantov z Priepasného a okolia nepochybne patrí medzi výrazné tradičné lokálne herné štýly západného Slovenska. Napriek tomu, že dnes v samotnom Priepasnom nemá nasledovníkov, táto hudobná tradícia žije naďalej.
Dychový súbor Hornád
Dychový súbor Hornád vznikol v roku 1947 ako cirkevný dychový súbor z podnetu miestneho duchovného otca, pána Kundera a organistu pána Nagya. Z radu miestnej mládeže sa zišlo 24 nadšencov. Začiatky boli ťažké pretože všetci boli hudobnými laikmi. Výučba hudobnej teórie a prvé skúšky prebiehali v starej cirkevnej škole, na mieste ktorej sa dnes nachádza Dom smútku.
Ako prvé nacvičili cirkevné piesne spolu s orgánom, neskôr hrali veselicu. V roku 1949 nastal výrazný posun príchodom vojenského muzikanta pána Šoltésa, ktorý správne usmernil jednotlivé hudobné nástroje, zadovážil a porozdeľoval noty k nástrojom. Vďaka jeho snahe a veľkému odhodlaniu všetkých členov sa dychový súbor Hornád stal plnohodnotným hudobným telesom. Prichádzali prvé úspechy, po každom vystúpení získavali muzikanti nové skúsenosti a zážitky.
Pozvania prichádzali z rôznych strán na rôzne príležitosti kultúrno-spoločenského života našej ale aj iných obcí, napr: zábavy, jarmoky, pohreby, prvé máje, kladenie vencov a.i. Dychový súbor Hornád sa pravidelne zúčastňoval okresných a krajských súťaží dychoviek, táto tradícia sa zachovala dodnes. V súčasnosti má súbor 20 členov pokračuje vo svojej viac ako päťdesiatpäťročnej tradícii.
Vedúcim súboru a zároveň aj kapelníkom je pán Ľudovít Ruščák, ktorí prevzal dirigentskú taktovku po pánovi Mikulášovi Papugovi, ktorí sa pre svoj zhoršený zdravotný stav nemohol hudbe ďalej venovať. Pán Papuga je jedným zo zakladajúcich členov a je aj najdlhšie pôsobiacim muzikantom v súbore. Vďaka dobrej spolupráci s obecným úradom a starostom obce môže súbor nacvičovať a skúšať na obecnom úrade. Skúšky sa konajú v nedeľu poobede, prípadne iný deň vo výnimočných prípadoch. Dychový súbor Hornád môžete vidieť a počuť na rôznych akciách na ktorých ich spevom doprevádza dievčenská spevácka skupina.
tags: #polovnicke #hudobne #nastroje