Celý život sa profesijne zaoberám poľovníctvom a čím ďalej viac ma trápia prehlbujúce sa problémy a konflikty, ktoré poľovníkov a poľovníctvo dostávajú na posledné priečky akceptovateľnosti v očiach verejnosti. Kladiem si otázky: Čo sa stalo? Kde je kameň úrazu? Tých problémov je isto viac, ako to v živote býva, pretože nič nie je čierne, ani biele. Poďme ich však pomenovať a hľadať východisko.
Stavy zveri a ich vplyv na ekosystémy
Prvý problém sme si spôsobili my, poľovníci, sami a je šanca ho vyriešiť. Ide o historicky neúnosne vysoké stavy raticovej zveri, predovšetkým jelenej, danielej a, samozrejme, aj diviačej. Takzvané prezverenie je v niektorých regiónoch priam likvidačné pre lesníctvo či poľnohospodárstvo a absolútne neakceptovateľné z hľadiska zachovania ekosystémov, zvlášť pri zohľadnení klimatických zmien, ktoré sa prejavujú už aj v našich podmienkach.
Kladiem si opäť jednoduchú otázku: Ako sa to mohlo stať, čo k tomu viedlo? Odpoveď je z hľadiska zoologického takisto veľmi jednoduchá: Menej lovíme, ako by sme mali. Žiaľ, je to podmienené u nás zakorenenou predstavou, že veľa znamená dobre. V týchto intenciách len dobre zazverený revír, rozumej vysoko prezverený a pokiaľ možno so všetkými dostupnými druhmi raticovej zveri, je dobrý revír. Lebo prináša veľa úlovkov, zaujímavé výrady a treba veľa ručiacich jeleňov, lebo iba silné trofeje sú zaujímavé...
Plánovanie chovu a lovu raticovej zveri
Nalejme si už konečne čistého vína. Súčasný model plánovania chovu a lovu raticovej zveri je, slušne povedané, vo voľných poľovných revíroch nevyhovujúci. Dá sa použiť výlučne v uzavretých chovoch, vo zverniciach! Dôkazom toho je situácia, do ktorej sme sa dostali. Predstava, že určíme správne jarné kmeňové stavy (JKS), že máme pod kontrolou celý následný prírastok, že poznáme pohlavnú a vekovú štruktúru zveri, je mylná. V praxi, podotýkam vo voľných revíroch, to nie je možné. Preto sa deje, čoho sme svedkami.
Plány chovu a lovu zveri sa „pasujú“ na výšku lovu, ktorú chcú (sú schopní) užívatelia revírov odloviť, v horšom prípade na papieri vykázať. Kontrola zo strany štátu takmer neexistuje. Niet sa čo čudovať pri ich personálnom obsadení, kompetenciách a možno i previazanosti na politickú moc. Pomaly budeme v niektorých regiónoch vykazovať vyšší lov, ako boli nahlásené JKS. Samozrejme, sú veľké regionálne rozdiely.
Prečítajte si tiež: Všetko o poľovníckych zbraniach
Návrh riešenia pre efektívnejšie plánovanie
Existuje, povedal by som trocha prehnane, asi jediná cesta. Celé plánovanie raticovej zveri treba postaviť a odvíjať od hodnotenia vplyvu zveri na jej životný priestor. Tam, kde je vplyv zveri negatívny, lov úmerne navyšovať (znižovať tzv. JKS), tam, kde sú všetci spokojní (poľovník, lesník i agronóm) nič nemeniť, a nakoniec tam, kde je nespokojný len poľovník (málo zveri) odstrel znížiť.
To, ako navyšovať lov v regiónoch, kde dochádza ku škodám, by riešila výlučne metodika určenia JKS cez spätný prepočet. Na začiatku by sa vychádzalo z predpokladaných úbytkov za predchádzajúce tri roky. Prečo z predpokladaných úbytkov a nie z lovu vykázaného na papieri? Lebo tam, kde sú veľké šelmy, prioritne vlk a rys (tretina územia Slovenska, ak nie viac), musíme dopočítať k výslednému lovu poľovníkmi aj lov šelmami. Doteraz to bolo len cez vykázaný úhyn so zníženým koeficientom prírastku, čo vôbec nezodpovedá realite.
Tento model je komplikovanejší, lebo spätne by sme museli aj uvedený moment pri určení kvóty lovu zohľadniť a časť prírastku „prenechať“ (naplánovať) na šelmy. V revíroch s vysokou denzitou vlkov a rysov totiž celkové ročné straty na jelenej zveri predstavujú minimálne polovicu z celého prírastku. Pri srnčej zveri nemá klasické plánovanie v takých revíroch absolútne význam, tu treba lov zamerať na srnce II. a III. vekovej triedy, a to iba v minimálnom počte.
Tento model je vzhľadom na reálne prezverenie presnejší, no keďže je komplikovaný, pri stanovení výšky lovu by sa v revíroch so stálym výskytom šeliem tento aspekt v praxi zatiaľ nevyužíval. V reálnom zisťovaní JKS cez spätný prepočet by sa vychádzalo len a len z výšky odlovu (úbytku, tj. lov + úhyn) v predchádzajúcich troch rokoch.
Únosné stavy zveri
V tomto modeli by imaginárne normované kmeňové stavy (NKS) neexistovali, boli by len takzvané únosné stavy. Také, ktoré zabezpečia zdravý les, lúky, dozrievajúce poľnohospodárske plodiny a zároveň zdravú, kvalitnú zver. Nepotrebujem vedieť presné číslo, veď sa stále mení ako všetko okolo (veková štruktúra lesných porastov, osevné plány, atď...).
Prečítajte si tiež: Služby pre držiteľov zbraní
Na dokreslenie stavu, Koncepcia poľovníctva pre rok 2035 určila NKS jelenej zveri 32 600 kusov, pritom v súčasnosti len veľké šelmy na Slovensku jej ulovia ročne viac ako 10 000 kusov. Čiže celý očakávaný prírastok z navrhovaných NKS. A to majú vlky v ponuke ešte aj diviaky.
Vykazujme realitu
Chcem dať ešte do pozornosti tri významné momenty, ktoré tento stav spôsobili a súčasný model plánovania diskvalifikovali. Prvým je, že bezparohú jeleniu, srnčiu, danieliu a sčasti aj muflóniu zver lovíme tak, ako to vykazujú niektorí neseriózni užívatelia poľovných revírov len na papieri. Samozrejme, netýka sa to všetkých, ale vplyv takéhoto neakceptovateľného konania na Slovensku, keď ho chápeme ako jeden revír, je enormný.
Isto sa niektorí funkcionári budú na mňa hnevať, ale, žiaľ, moje osobné dlhoročné skúsenosti a poznatky ma o tom presvedčili. Jednoducho, čo je každoročne vykázané na papieri v kategóriach lovu samíc, nie je pravda. Stačí si lepšie posvietiť na každoročne vykazovaný podiel samíc na celkovom úbytku a následne, čuduj sa svete, ako sa to neprejaví na ich podiele v jarných kmeňových stavoch.
Ako je možné, že takmer dvojnásobný vykázaný úbytok samíc - jeleníc (2017-2019) v pomere k jeleňom sa v nasledujúcom roku (2018-2020) neprejavil na ich zastúpení v JKS? Vysvetlenie je, že údaje v kolonke samíc sú absolútne nedôveryhodné a nepoužiteľné. Papier znesie veľa, no takto diskvalifikujeme celú odbornosť a zmysluplnosť plánovania. Podobne, ak nie horšie to bolo pri danielej zveri.
Čo s tým? Nuž iba jediné! Kontrolovať a zasa len kontrolovať. Čím skôr personálne posilniť štátnu správu. Už včera bolo neskoro, a ak si to ministerstvo neuvedomí, nepohneme sa. Dôležité je takisto predkladať znaky všetkej ulovenej zveri! To znamená povinne zaviesť elektronické knihy návštev a po ulovení zver zdokumentovať, na mieste urobiť aj fotku (hoci mobilom) tak, aby bolo detailne vidieť, o akú zver ide, a následne odfotiť aj založenú kontrolnú značku. Iná cesta nie je!
Prečítajte si tiež: Kaliber SP: Poľovnícke potreby
Prikrmovanie zveri
Vo voľných revíroch treba zakázať akékoľvek prikrmovanie jadrovým krmivom, a to celoročne. Prehnaná starostlivosť o zver v podobe „prikrmovania“ v čase núdze vedie k zníženiu prirodzenej mortality voľne žijúcej zveri a v konečnom dôsledku k nárastu jej početnosti so zhoršením zdravotného stavu. Pri súčasnom prezverení raticovou zverou je akceptovateľné jedine predkladanie objemového krmiva a soli. Tak je to už vo viacerých štátoch EÚ.
V Škandinávi, ale aj v Rumunsku je prikrmovanie raticovej zveri dokonca zakázané! Lov na vnadiskách je síce pre niekoho jediná cesta, ale tá cesta vedie do „pekla“. Z mnohých častí revírov sa stali doslova maštale a z poľovníkov zootechnici, ktorí pomaly nevedia, čo je pirsch, teda sliedenie za zverou. Stiera sa tak zároveň rozdiel medzi lovom a zabíjaním. A tu sme pri tom možno najdôležitejšom, čo z nás robí neakceptovateľných v očiach laickej verejnosti.
Veľmi dôležité je zmeniť aj hodnotenie a posudzovanie kvality populácii raticovej zveri najmä cez kvalitu trofejí. Meradlom kvality musí byť únosná početnosť a následne pohlavná a veková štruktúra zveri.
Etika a technika lovu
Veľkým úskalím pre povesť poľovníctva sa môže stať používanie nových technológií pri love, ich dostupnosť pre všetkých, aj tých menej slušných medzi nami. Opäť je reč o stieraní rozdielu medzi lovom a zabíjaním v očiach verejnosti. Preto kladiem na prvé miesto pri riešení problémov v poľovníctve etiku. Stavať musíme na úcte k zveri a životu ako takému, na dobrých medziľudských vzťahoch a dodržiavaní zákonov.
Ak sa chceme odraziť od dna, musíme začať od seba a na nič sa nevyhovárať. Až potom si môžeme s čistým svedomím sadnúť za stôl s poľnohospodárom či ochranárom a argumentovať aj ich chybami, nevhodnými osevnými postupmi, bezbrehou ochranou niektorých druhov a podobne. Nahromadilo sa toho veľa, prvým krokom k náprave je zaviesť do praxe, čo je absolútne priechodné, metódu preukazovania všetkej ulovenej zveri cez fotodokumentáciu a elektronickú knihu návštev. Čas je náš nepriateľ a veci treba naozaj riešiť.
Technika vábenia jeleňov hlasom rujnej jelenice
Každý skúsený jeleniar vie, že ruju robia jelenice. Býva považovaný len za akýsi sprievodný a na súťažiach vo vábení je skôr témou rozstrelovej disciplíny. V prírode ho však málokto počul a ešte menej poľovníkov ho aj využíva. No práve na tomto hlase stojí celá ruja.
Na konci ruje sme spolu otcom čakali v jednom elektrovode, asi 100 metrov od seba. Vábil som pomocou teleskopického ručadla faulhaber. Ani nie o 5 minút som zaregistroval pohyb. Najskôr som si myslel, že je to jelenica. Zavábil som znova. Otáčal som sa ako pri vábení srncov v polkruhu a za chrbát, 180 stupňov od smeru príchodu jeleňa. Keď zver už vidíme, nie je dobré vábiť smerom k nej. Môže nás odhaliť. A tento jeleň išiel rovno "do mňa"! Bol to výradový ihličiak. Ulovil som ho.
Ďalší rok som mal možnosť počas ruje prednostne loviť jeleňa II. vekovej triedy. Prizval som kamaráta z Česka, nech si užije ruju u nás. Ráno sme čakali už za tmy na posede. Na rozvidnení sa nám za chrbtom ozval jeleň. V momente sme sliezli z posedu a vydali sa do doliny a pod hrebeň, kde som mal vyhrabaný chodník. Posledných 150 metrov sme lomozili, ručal som jeleňa pri jeleniciach, ochkal ako pri zbíjaní jeleníc. Po dorazení na vytypované miesto sme sa usadili pod hrebeňom a počkali 10 minút.
Zavábil som ručadlom Hubertus 4-5-krát nosovo-hrdelné „eä-ä“ a ihneď prišla odozva. Taký roztúžený hlas hľadajúceho jeleňa so zajódlovaním počas celej slohy, som doteraz nepočul. Na 8-10 krokov k nám prišiel 4-ročný výradový osemtorák. Bolo 8 hodín ráno. Strieľať sme nemohli. Nedisciplinovaný kolega totiž na povolenku ulovil jedného jeleňa II.VT pred tým ako sme sa dohodli. No v tejto chvíli to nebolo podstatné. Opojení nádherným prírodným divadlom sme nechali jeleňa odísť a pokračovali na hrebeň. Posilnený úspechom som z mladiny vytiahol ešte dva jelene doslova na jedno miesto! Najskôr 4- až 5-ročného, potom 6- až 7-ročného. Neverili sme vlastným očiam. Nasledujúci deň som privábil ešte dva jelene II. vekovej triedy a ďalší deň ešte jedného z veľkej diaľky.
Nikdy nezabudnem na 10. október 2010. U nás už bolo prakticky po ruji. Sedeli sme večer so synom na posede. Vyšla črieda jeleníc a s nimi jeleň. Nedal sa presne posúdiť, pokúšal som sa aj vábiť, ale neúspešne. Rozlepilo sa mi dvojdielne ručadlo Hubertus. Nechali sme to na ráno. Ráno som sa vrátil na rovnakú lokalitu, ale na iný posed. Nachystaný Faulhaber som zabudol v aute. Začal som vábiť až po rozvidnení, keď som bezpečne vedel posúdiť jeleňa. Zavábil som v poloblúku zopäťktát v jednej slohe "eä-ä" a počas 10 minút to zopakoval 5-krát. V tom som zbadal na 150 metrov jeleňa. Lokalizoval ma a kráčal po lúke presne ku mne. Ani GPS nie je presnejšie. Bol to ten z predchádzajúceho večera, osemtorák. Ulovil som ho na 80 metrov.
Hlasová technika
Ukazovákom a palcom stlačíme nosné dierky, pootvoríme ústa a v tom zatiahnutím v hrdle ako keby sme chceli prehltnúť, vylúdime "eä-ä". Také chrapľavé „ä“. Otáčame sa pritom v polkruhu a keď sa nám jeleň ozve, vábime o 180 stupňov v polkruhu v smere od jeho príchodu. Pokiaľ možno nie priamo proti jeleňovi, hoci výnimky potvrdzujú pravidlo. S použitím ručadla znie hlas na väčšiu vzdialenosť.
Samozrejme, treba mať dobrý vietor! Dobré je používať maskovacie rukavice, prípadne maskovaciu sieť na tvár. Budem rád, keď túto techniku a hlas rujnej jelenice v praxi využijú aj iní. Každému pritom prajem veľa neopakovateľných poľovníckych zážitkov.
tags: #polovnicke #videa #lovu #raticovej #zveri