Tenis je nádherná a čistá hra. Tento šport kladie veľké nároky na fyzickú aj psychickú prípravu hráča. Moderný špičkový tenis vyžaduje maximálne nasadenie a odhodlanie.
Motivácia a tréning
Už ako hráč chcel byť najlepší. Ešte viac ako snaha prekonať ostatných ho motivovala túžba dostať najlepšiu verziu zo seba samého. Dominik Hrbatý hovorieva, že šikovnosť trénera je aj v schopnosti vybrať si zverenca. Jeho bývalý kouč Marián Vajda prevzal v roku 2006 talentovaného Srba Novaka Djokoviča a spravil z neho svetovú jednotku a 17-násobného grandslamového šampióna.
K výnimočného talentu sa dostal koncom minulého roka aj Dominik Hrbatý. Slovenský daviscupový kapitán trénuje 18-ročného Ceng Ťun-sina z Taiwanu - bývalú juniorskú svetovú jednotku a víťaza Roland Garros aj Wimbledonu 2018. Marián Vajda mal trochu lepšiu štartovaciu pozíciu, keďže 19-ročný Djokovič bol na začiatku ich spolupráce na 40. mieste. Hrbatého Ceng Ťun-sin má osemnásť a v renkingu mu patrí 296. priečka.
Ako vznikla spolupráca s taiwanským talentom? „Úplne prvý raz som ho videl, keď mal štrnásť. Robil som riaditeľa challengerového turnaja v Trnave a on tam vtedy prišiel. Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo na Roland Garros 2018, kde vyhral juniorskú dvojhru. Bol tam vtedy bez trénera, tak som mu päť dní pomáhal. V ďalších mesiacoch som mu dával odporúčania a koncom roka 2018 ma oslovil s trénerskou ponukou. Vtedy som sa rozhodol pokračovať v práci s Martinom Kližanom, preto som ho odmietol. Keď sme s Martinom vlani po Roland Garros skončili, ozval sa znovu. Tentoraz som už ponuku prijal.“
„Dohodli sme sa na 24 týždňoch, z toho počas 18 budem aj na turnajoch. Nechcem byť totiž stále preč od rodiny. Možno s ním nakoniec strávim aj viac času. Som človek, ktorý drží slovo. Preto radšej sľúbim menej s tým, že viem garantovať dodržanie dohody.“
Prečítajte si tiež: Čistenie zbrane: Prečo na ňom záleží?
Vysvetlili vám ľudia z Taiwančanovho tímu, prečo si vybrali práve vás? „Neviem, nikdy som sa na to nepýtal. Možno zavážil podobný štýl hry. Hrá ako ja - rýchlo od základnej čiary. Veľa toho nabehá, snaží sa súperov unaviť pohybom a vyrovnanými údermi. Zohrať rolu mohol aj fakt, že ma predtým trénoval Marián Vajda, ktorý dnes vedie svetovú jednotku Novaka Djokoviča. Bolo dôležité určite aj to, že som s Jasonom bol už štyri roky v kontakte. Možno im imponovalo, že tenis vidíme podobne.“
Váš zverenec sa v juniorskej kategórii stal svetovou jednotkou a vyhral dva grandslamy. Meria však len 173 centimetrov, čo je v mužskej konkurencii hendikep. Aké s ním máte ambície? „Chcel by som, aby sa do konca roka dostal aspoň na 120. miesto a budúci rok prenikol do stovky. Ak to nedosiahne, bude to pre mňa menšie sklamanie. Stále sa najmä spoznávame. Možno zistím, že niektoré veci idú pomalšie a iné zas rýchlejšie. Jedna vec je trénerova vízia, druhá schopnosť hráča využiť ju v zápasoch. Ako mu to ide, zistím až v ostrých dueloch.“
Keďže vyhrával juniorské grandslamy, zrejme mu nechýba mentálna odolnosť. Čo okrem servisu musí najviac zlepšiť, aby prerazil medzi mužmi? „Všetko! Je iné hrať s juniormi a mužmi. Chlapi ho z returnu budú viac tlačiť. Všetko je však o hlave. Aj nepríjemné lopty sa dajú zneutralizovať. Keďže nemá technické nedostatky, môžeme sa sústrediť na premýšľanie na dvorci. Pred pár dňami som sa rozprával dvadsať minút s Mariánom Vajdom. Aj on mi hovoril, že vo svetovej špičke už nerozhoduje forhend ani bekhend, ale schopnosť prinútiť hlavu v najväčšom strese a adrenalíne urobiť správne rozhodnutie.“
Aké veľká zmena je trénovať po Martinovi Kližanovi osemnásťročný talent z Ázie? „Je to iné. Martin mal tridsať rokov. Hráči v jeho veku sa trénujú inak ako mladíci na začiatku kariéry. Použijem prirovnanie. Ceng je ako študent, ktorý rastie a nasáva informácie ako špongia. Vníma veci inak ako 50-ročný človek, ktorého necháte robiť s počítačom alebo smartfónom.“
„Pravdaže terajšia práca, aj keď je to svojim spôsobom hazard s mojim menom. Každý si myslí, že juniorská jednotka musí byť výborný hráč a očakáva sa, že z neho niečo vychovám. V mojej generácii bol svetová jednotka Slovák Tomáš Čatar a medzi mužmi bol najvyššie v tretej stovke… Pravdaže, Ceng má obrovský potenciál. Je otázka, či ho naučím vidieť tenis tak ako má.“
Prečítajte si tiež: Osobné skúsenosti s airsoftom
Jeho otec dbá na vzdelaní - musí chodiť do školy a učiť sa angličtinu. Ceng má vysoké IQ, čo môže byť v tenise aj brzda. Človek, ktorý veľa rozmýšľa, sa na kurte niekedy zamotá.
Keď sa trénuje, ide na sto percent. Hrbatý sa ho skôr musí pýtať, ako sa cíti, aby som ho neuštval. Na Floride týždeň trénoval s krvavými pľuzgiermi. Večer sme mu ich prepichli, ošetrili a na druhý deň znovu hral. Po týždni som mu povedal, že mu radšej dáme deň voľna na zotavenie. Sám si ho nevypýtal, on by trénoval opäť. Musel som mu to nariadiť ja. Ázijčania naozaj drú a nesťažujú sa na bolesť. Pri mojom tréningovom tempe si musím dať veľký pozor, aby som mu nenaložil príliš.
Ázijčania spravia všetko, čo chcete, ale boja sa povedať ako vnímajú veci. Keď majú povedať niečo nevhodné, majú pocit, že stratia tvár. Učím ho európskemu mysleniu. Povedal som mu, že u mňa stratí tvár práve vtedy, keď mi nepovie, čo ho trápi.
V NTC si v týchto dňoch dá tréningový zápas na gemy s Norom Gombosom, tak uvidíme. Na tréningu už vyhrával aj so Stanom Wawrinkom. To je však len príprava. Keby hral tak dobre v zápasoch, nie je v rebríčku na 296. mieste. Všetko chce čas,“ odvetil Dominik Hrbatý.
Financie v tenise
Pre väčšinu hráčov je prechod na profesionálnu úroveň finančne neudržateľný. Štatisticky sú šance, že sa niekomu podarí preraziť a zároveň si týmto povolaním aj zarobiť na dôstojný život, takmer nulové. Treba brať do úvahy aj návratnosť už investovaných peňazí. To znamená, koľko rokov musia hráči „splácať“ sumu, ktorá už bola do ich kariéry predtým investovaná. Nehovoriac o tom, aká krátka je kariéra profesionálneho tenistu.
Prečítajte si tiež: Riešenia pre praskajúci PVC luk
Hráči, ktorí sa dostali do Top 50, alebo sa udržali v Top 100 dostatočne dlho, si sťažovať nemusia. Lenže tí, ktorí sú mimo prvej 150-ky, svojimi zárobkami často pokryjú iba základné životné náklady a výdaje spojené s fungovaním na okruhu.
V najpopulárnejších severoamerických kolektívnych športoch dostávajú hráči približne polovicu príjmov z ligy (45-51 % podľa športu). Naopak, tenisoví hráči (ATP/WTA) dostávajú len približne 17,5 % z celkových príjmov. Problémom je, že tenisoví hráči sú nezávislí živnostníci a všetky potrebné náklady spojené s tenisom si musia hradiť sami. Toho následkom je, že rozdiel z podielu celkových príjmov je ešte výraznejší. Bez sponzorov by drvivá väčšina tenistov na okruhu neprežila.
V tenisovom svete je naivné očakávať, že tréner svojou tvrdou prácou zbohatne. Dokonca aj tí najlepší kouči svetových hráčov môžu iba závidieť plat priemerným futbalovým, či hokejovým trénerom pôsobiacim v lepších európskych či amerických ligách. Väčšina trénerov hráčov z prvej svetovej stovky zarába vrátane bonusov od 120 do 180-tisíc eur ročne. A to hovoríme o úplnej špičke. Na prémiách si tréner hráča z prvej desiatky samozrejme zarobí oveľa viac.
Tréner hráča z prvej stovky rebríčka ATP, zohľadňujúc aj bonusy a odmeny, zarába sto až dvesto tisíc ročne, zatiaľ čo priemerný ročný plat trénera v poprednej európskej futbalovej lige dosahuje niekoľko miliónov. Tento kontrast jasne ukazuje, aký obrovský je rozdiel nielen vo financiách, ale aj v prestíži medzi individuálnym tenisom a tímovými športmi.
Pre svoju finančnú náročnosť, riziká a veľmi malú šancu, že sa týmto športom bude talentovaný športovec jedného dňa aj živiť, sa univerzitný tenis v Spojených štátoch stal jasnou voľbou pre drvivú väčšinu ambicióznych juniorov z celého sveta. A to platí aj pre svetové juniorské jednotky. Štipendiá, ktoré pokrývajú všetky životné, študijné aj tréningové náklady, im poskytujú pocit istoty. A navyše vysokoškolský diplom slúži ako návratnosť investovaných peňazí a zároveň záruka stabilnej budúcnosti. Viac než 90 % najlepších juniorov sveta si preto vyberá americký univerzitný tenis namiesto toho, aby sa okamžite snažili presadiť na profesionálnom okruhu.
A pokiaľ ide o trénerov, tak tí najlepší tréneri na amerických univerzitách zarábajú približne toľko, ako profesionálni tréneri na okruhu ATP, pričom ako zamestnanci inštitúcie majú oveľa väčšie istoty. Univerzitný tenis tak jasne nastavuje kurz pre budúcnosť tohto športu.
Martin Kližan a financie
Martin Kližan vymenil tenisovú raketu za obchodovanie s kryptomenami a začal sa pohybovať aj v politickej sfére. Bývalý tenista v rozhovore pre ŠPORT24.SK spomína na svoju kariéru a s odstupom času tvrdí, žeby v nej zmenil jedinú vec.
Tesne po ohlásení konca kariéry ste nechceli prezrádzať dôvody, prečo ste sa tak rozhodli. Boli dva hlavné faktory. Najhlavnejší boli financie. Môj mesačný finančný výdaj bol 15-tisíc eur. Rok a tri štvrtiny som chodil po turnajoch, kde som vlastne nezarobil nič. Navyše, na začiatku minulého roka kvôli koronavírusu turnaje ani neboli, potom, keď sa to rozbehlo, boli všetci všade zapísaní. Ja som bol v rankingu asi na 130. mieste a nikde som sa prakticky nedostal. A keď už som sa niekde dostal, bol to tak náročný turnaj, keďže tam všetci kvalitní tenisti hrali, že bolo ťažké sa presadiť a ja som nezarobil skoro nič. Takto to bolo skoro dva roky. Byť v mínuse 180-tisíc ročne a nezarábať nič sa mi nechcelo, to boli peniaze vyhodené do vzduchu. Trénerov som musel platiť tak či tak, k tomu som všade musel platiť za nejaké testy, aj hotely boli kvôli pandémii drahšie ako predtým. Podporu od zväzu som žiadnu nedostal, čo je smutné, od štátu keď prišla, bola minimálna, boli to len omrvinky. Zdravotné a sociálne odvody som platil 4-tisíc mesačne. Už som toho mal celého dosť. Tenis som hrával od troch rokov, od piatich som mal trénerku. Robil som to tridsať rokov, totálne ma to prestalo baviť. Aj keď som sa extrémne snažil, výsledky neprichádzali.
Príbehy známych tenistov
Kristína Kučová
Kristína Kučová sa prvýkrát dostala do povedomia verejnosti, keď v roku 2007 vyhrala juniorský titul na US Open. V roku 2021 bola slovenskou tenisovou jednotkou. Od roku 2023 však neodohrala na okruhu ani jeden zápas. Keď sme ju oslovili na rozhovor, zavolala nás do tenisového klubu Lokomotíva na Žabotovej ulici v Bratislave. V rozhovore hovorí aj o tom, že si ako hráčka, ktorá bola veľkú časť kariéry mimo top 100, nemohla väčšinou ani dovoliť trénera. Tiež vysvetľuje, prečo bola iba veľmi krátko členkou NTC.
Na stránke WTA figuruje váš posledný zápas z októbra 2023 v Monastire. Áno, ukončila som kariéru definitívne. Vedela som, že Monastir bude môj posledný turnaj. Nemala som potrebu to hovoriť médiám a verejnosti - skôr to vedeli len moji najbližší. V tenisovom klube na Žabotovej, kde sme sa stretli, ale na svojom Instagrame píšete aj o tenisovej akadémii. Po skončení kariéry som si dala pauzu, ale potom mi kurt začal chýbať. Založila som si vlastnú akadémiu - volá sa Heartbeat Tennis Academy. Mám Instagram, kam pridávam tréningy, tipy, videá - ľudia sa mi môžu ozvať na tréning. Občas si ešte idem zahrať ligu v Nemecku alebo Rakúsku, aby som sa udržala vo forme. Naposledy som hrala aj na dvoch UTR turnajoch - to sú turnaje, kde nejde o body, získavate iba peniaze. Prečo práve Monastir bol váš posledný turnaj? Nebol ničím výnimočný, ale viaže sa k tomu príhoda.
Naomi Osaková
Štvornásobná grandslamová šampiónka Naomi Osaková pred týždňom vyhrala svoj prvý turnaj od Australian Open 2021. Na antuke vo francúzskom Saint-Malo zvíťazila na malom turnaji kategórie WTA 125. Pritom so svojím menom a už pomerne slušným rebríčkovým postavením (aktuálne 48. miesto) by na takéto podujatie ani nemusela cestovať.
Ukazuje však, že sa tenisom baví a nerobí jej problém hrať mimo svetla hlavných reflektorov. "Vždy som vravela, že môžem hrať pokojne na kurte číslo 16," uviedla Osaková.
Karin Cíleková-Habšudová
Karin Cíleková-Habšudová sa stala prvou Slovenkou, ktorá sa prebojovala medzi najlepších desať hráčok sveta. Prvá okúsila štvrťfinálovú atmosféru grandslamového turnaja. O jej výnimočnosti vypovedá aj fakt, že nik pred ňou nezarobil na prémiách viac ako milión amerických dolárov.
Takmer všetky veľké tenisové hviezdy prišli po prvý raz do kontaktu s raketou v ranom veku. Habšudová nemala šajnu o tenisových základoch ešte ani ako desaťročná. U malého dievčatka víťazila gymnastika. O tom, že má na tenis talent, sa dozvedela v Prievidzi - na prázdninách u starých rodičov. S mamou neváhali a prešli pár klubov. O dievča, z ktorého o niekoľko rokov vyrástla svetová hviezda, však nikde nemali záujem. Bola som vraj príliš stará a z tenisu v podstate ešte nič neviem.
Pod Belešovým vedením však rýchlo napredovala, a tak nemala gymnastika v súboji s tenisom najmenšiu šancu. Netrvalo dlho a ambiciózna a pracovitá hráčka sa dočkala prvých trofejí. V štrnástich rokoch sa stala majsterkou Slovenska a prebojovala sa do finále majstrovstiev Československa. Okrem maminej odhodlanosti a trpezlivosti vďačí za úspešný rozbeh kariéry aj starým rodičom. Obaja sa starali najmä o jej materiálne zabezpečenie. Tenis totiž nie je vôbec lacný špás.
Aj vďaka výraznej podpore rodiny mohla sympatická Slovenka cestovať po svete za úspechmi. Prvý veľký prišiel v roku 1990. Vtedy sedemnásťročná vychádzajúca hviezda triumfovala s Andreou Strnadovou v juniorskej štvorhre slávneho Wimbledonu.
Na Roland Garros 1996 prichádzala v pozícii nenasadenej hráčky. Napokon sa z nej stal postrach favoritiek. Razom sa ocitla vo štvrťfinále - v spoločnosti chýrnej tenisovej smotánky na čele so Steffi Grafovou, Monicou Selešovou či Conchitou Martínezovou. Tu sa však jej úspešná cesta Parížom skončila. V boji o semifinálovú miestenku nestačila na Arantxu Sánchezovú-Vicáriovú. Podľahla jej po veľkej dráme v treťom sete 8:10.
Jedinej trofeje z profesionálneho okruhu WTA sa dočkala v roku 1999 v Portschau. Čo chýbalo, aby bola jej zbierka o čosi bohatšia? „To, že som sa vydala na dráhu tenistky, som nikdy neoľutovala. Vždy som bola vďačná za to, čo mi tenis do života dal. Mrzí ma však, že som si viac neverila. Mohla som sa dostať aj na vyššie ako desiate miesto vo svetovom rebríčku,“ povzdychne si Habšudová.
Kariéru ukončila v roku 2004. Bez oficiálneho vyhlásenia, bez veľkej slávy. Len tak - sama pre seba. Dôvod bol jednoduchý. „Keďže som sa chcela aj naďalej plnohodnotne pohybovať a rekreačne si zašportovať, nebola iná možnosť. Viac som nemohla riskovať. Uvedomovala som si, že sa skončila etapa života, ktorá sa už viac nezopakuje. Prišli však nové naplnenia,“ neľutuje svoje rozhodnutie.
„Priznávam, bolo náročné zavrieť dvere za niečím, čo som robila s radosťou a zároveň to bola moja každodenná práca,“ tvrdí. „Zrazu som si musela čas zorganizovať úplne inak. Dovtedy som všetko podriaďovala jednej priorite. Zrazu som mala viac záujmov, činností, ktoré sa navzájom prelínali.
Daniela Hantuchová
Po Daniele Hantuchovej totiž okamžite po skončení tenisovej kariéry siahli veľké svetové televízie.
Hantuchová hovorí, že si tenisový dôchodok celkom užíva. Vie, že dala do svojej tenisovej kariéry všetko, je hrdá na to, čo dokázala. A, samozrejme, za všetko som veľmi vďačná. Teraz mám pocit slobody a profesionálny tenis mi vôbec nechýba.
Začala si zvykať na realitu. Športový svet totiž nemá nič spoločné s normálnym životom. Napríklad obyčajný nedeľný obed s rodinou, to som nezažila asi dvadsať rokov. Bežní ľudia si takéto veci nevážia, lebo ich berú ako samozrejmosť. Pre ňu je to najkrajšia vec na svete.
Záver
Tenis je šport, ktorý prináša radosť, ale vyžaduje si aj veľké úsilie a odhodlanie. Či už ste hráč, tréner alebo fanúšik, tenis vám môže priniesť mnoho pozitívnych zážitkov a motivácie.