Benito Mussolini, známy ako Duce, stál pri zrode prvej fašistickej organizácie, ktorá viac než 20 rokov ovládala Taliansko. Bol jedným z najväčších zločincov 20. storočia.
Pred skoro deväťdesiatimi rokmi - 30. októbra 1922 - sa talianskym premiérom stal Benito Mussolini.
V povojnovej biede rýchlo získavali sympatie extrémisti - čoskoro malo Taliansko vládu, ktorá sľubovala krajine poriadok. Hoci Taliansko sa napokon ocitlo na strane víťazov, následky, ktoré nieslo, boli strašné. Neprekážalo ani to, že ho dosiahla násilím a diktatúrou.
Životopisné údaje
Benito Mussolini sa narodil 29. júla 1883 v severotalianskom meste Dovia ako syn kováča a učiteľky. Narodil sa v rodine kováča a učiteľky. Jeho výchova prebehla v saleziánskom kláštore, neskôr v učiteľskom inštitúte vo Forli.
Kvôli svojej divokej povahe a napádaniu spolužiakov, dokonca nožom, bol vylúčený z dvoch škôl. Nakoniec však predsa doštudoval a začal učiť na základnej škole v Gualtieri neďaleko rodného mesta. Svoju povahu však nedokázal skrotiť. Už po štyroch mesiacoch ho vyhodili z miesta kvôli sexuálnym škandálom. Do svojich 26 rokov sa šesťkrát ocitol vo väzení pre ruvačky, výtržnosti a násilie na ženách.
Prečítajte si tiež: Mussoliniho metódy manipulácie
Po neslávnom konci učiteľskej kariéry v roku 1902 sa dva roky živil vo Švajčiarsku ako pomocný robotník. Po návrate do Talianska v roku 1904 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu. Od roku 1908 skúšal šťastie ako príležitostný novinár a bez úspechu sa pokúsil aj o literárnu kariéru.
Vstup do politiky
Vo veku 17 rokov, roku 1900, vstúpil do Talianskej socialistickej strany (PSI). V roku 1912 sa Benito Mussolini stal redaktorom straníckych novín talianskej socialistickej strany Avanti (Vpred), o dva roky neskôr už bol ich riaditeľom. V tom istom čase ho však zo socialistickej strany vylúčili pre názorové rozpory ohľadom vstupu Talianska do vojny.
Ešte kým narukoval, vydával noviny Il popolo d’Italia, kde už načrtáva víziu svojej budúcej politickej strany. Po vstupe Talianska do vojny išiel dobrovoľne bojovať. V rokoch 1915-17 bojoval v prvej svetovej vojne až do zranenia črepinami granátu do zadnej časti tela.
Doma sa znova venoval politike. Hneď po demobilizácii sa vrátil k myšlienke na založenie vlastnej strany. Už v novembri 1914 vstúpil do milánskej časti Fasci d'azione rivoluzionaria internazionalista (Zväzky revolučných internacionalistických akcií), čo boli syndikalistickí socialisti, ktorí boli za vstup Talianska do prvej svetovej vojny). V roku 1919 sa stáva v Miláne spoluzakladateľom polovojenskej politickej organizácie Fasci di Combattimento (Bojové zväzky).
Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili. Zakrátko sa okolo neho zoskupili muži a mladíci, ktorí sa začali obliekať do čiernych uniforiem a dali si meno fašisti.
Prečítajte si tiež: Čistenie zbrane: Prečo na ňom záleží?
Z Fasci di Combattimento neskôr vznikla fašistická strana a Mussolini sa stal jej vodcom. Mussolini z nich vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v štáte. Fašisti získavali podporu vďaka neutešenej situácii krajiny po prvej svetovej vojne (politický chaos, nezamestnanosť a pod.).
Časť fašistov vytvorila polovojenské ozbrojené organizácie, ktoré vyvolávali na uliciach sústavné bitky a prepadávali príslušníkov iných, najmä robotníckych strán. Bojové družiny fašistov („zväzky“) organizovali aj krvavé útoky proti predstaviteľom demokratickej verejnosti. Mussolini teror v uliciach zámerne stupňoval a sľuboval, že len čo zveria vládu jemu, nastolí všade pokoj a poriadok.
Prevzatie moci
15. mája 1921 sa stal poslancom. Po volebnom víťazstve v roku 1922 donútili fašisti kráľa Viktora Emanuela III., aby Mussoliniho vymenoval za ministerského predsedu. Na jeseň 1922 už Mussolini otvorene žiadal účasť svojej strany vo vláde.
Ako 39-ročný sa stal Mussolini najmladším premiérom v histórii Talianska. Koncom októbra 1922 spolu s ďalšími predákmi fašistického hnutia preto zorganizovali tzv. Pochod na Rím, pochod „zväzkov“ do hlavného mesta, ktorý sa skončil tak, že kráľ Mussoliniho požiadal o vytvorenie novej vlády.
Najprv v nej Mussolini, ako najmladší predseda vlády v talianskych dejinách, mal len štyroch ministrov, ale volebný zákon z roku 1924 a niekoľko výnimočných opatrení z rokov 1925 - 1927 (o. i. zavraždenie socialistického vodcu Giacoma Matteotiho v júni 1924, vyhlásenie diktatúry v januári 1925, zrušenie slobody tlače v decembri 1925, zavedenie korporatívneho systému v roku 1926) umožnili ovládnutie politiky a hospodárstva Talianska fašistami. Mussoliniho fašistická strana odstránila všetky občianske práva a slobody, podriadila si celé vedenie štátu, súdnictvo, školstvo, kultúru a začala ľuďom predpisovať aj to, čo si majú myslieť a ako sa majú správať.
Prečítajte si tiež: Osobné skúsenosti s airsoftom
Diktátorskými metódami sa mu podarilo stabilizovať ekonomiku, znížiť nezamestnanosť a dosiahnuť prosperitu. Otvorene diktátorskými metódami začal Mussoliny vládnuť od roku 1925, odkedy sa necháva titulovať ako capo del governo e duce del fascimo (šéf strany a vodca štátu). Je nastolená diktatúra jedinej politickej strany, zavedená cenzúra a politickí oponenti sú zastrašovaní a bez rozsudkov vraždení.
Nakoniec v roku 1929 získali podporu aj katolíckej cirkvi (tzv. Lateránske zmluvy).
Zahraničné výboje a pád
Keď už mal Taliansko pevne v hrsti, začína v 30. rokoch podnikať zahraničné výboje. V roku 1935 bez vyhlásenia vojny prepadol africký Habeš (dnešná Etiópia) a v máji 1936 ho vyhlásil za taliansku kolóniu. Od roku 1939 Taliansko okupuje Albánsko a o rok vytvorí s Nemeckom a Japonskom tzv. Pakt troch. Zúčastňuje sa na útoku na Francúzsko a Grécko, neskôr po boku Nemecka aj na Sovietsky zväz.
Napokon roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Anglicku. V tom istom roku zaútočil Mussolini proti Grécku, ale neuspel a Nemci museli Talianov roku 1941 v Grécku zachraňovať (Taliansko potom do roku 1943 spolu s Nemeckom a Bulharskom okupovali Grécko).
Po neúspechoch v Grécku sa neúspechy Talianska kopili. V roku 1943 sa však pozícia Benita Mussoliniho začala rúcať. Samotné vedenie jeho strany usúdilo, že bude lepšie zbaviť sa svojho capa del governo e duce del fascimo a dáva kráľovi podnet, aby ho zbavil premiérskeho postu. 25. júla 1943 sa väčšina Mussoliniho kolegov (aj gróf Galeazzo Ciano, minister zahraničia a Mussoliniho príbuzný) obrátila proti nemu a na hlasovaní Veľkej fašistickej rady hlasovali proti nemu. Kráľ Viktor Emanuel III. nato vyšiel zo svojho dovtedajšieho ústrania, Mussoliniho odvolal a dal ho rýchlo zatknúť.
Mussolini je uväznený, ale po oslobodení nemeckým komandom sa ešte dostáva do čela tzv. Talianskej socialistickej republiky na severe krajiny, plne podriadenej Nemecku. Mussoliniho nahradil Maresciallo d'Italia Gen. Pietro Badoglio, ktorý ihneď vyhlásil vo svojom slávnom prejave „La guerra continua a fianco dell'alleato germanico“ ("Vláda pokračuje po boku spojenca Nemecko"), ale pritom v skutočnosti pracoval na dohode kapitulácie, ktorú potom aj 8. O niekoľko mesiacov Mussoliniho skupina hitlerovských dobrodruhov na čele s generálom Kurta Studentom uniesla v špektakulárnej akcii z Gran Sasso.
Mussolini potom v severnom Taliansku zriadil nemeckú bábkovú Taliansku socialistickú republiku (tzv. Republika Saló), pričom Mussolini býval v Gargnane. V tejto republike sa Mussolini vrátil ku svojim predošlým názorom socializmu a kolektivizmu, a popravil aj niektorých z fašistických vodcov, ktorí ho predtým „zradili“, vrátane Galeazza Ciana.
V roku 1945 chce ujsť pred spojeneckými vojskami do Nemecka, ale pri jazere Como je zatknutý aj so svojou milenkou C. Petacciovou a 28. apríla ich partizáni popravili a zavesili za nohy v Miláne. 27. apríla 1945 popoludní pri dedine Dongo (jazero Como), tesne pred tým, ako spojenci dorazili do Milána, Mussoliniho spolu s vtedajšou partnerkou Clarettou Petacci chytili talianski partizáni, keď smeroval do Chiavenni, aby nastúpil do lietadla do Švajčiarska, kam chcel utiecť.
29. apríla 1945, mŕtve telá fašistov na Piazzale Loreto v Miláne. O deň neskôr oboch popravili spolu s ich 16-členným sprievodom (spravidla ministri a úradníci Talianskej socialistickej republiky). Mussoliniho potom pochovali v neoznačenom hrobe na milánskom cintoríne. Roku 1950 jeho telo preniesli do Predappia.
Je tam pochovaný v krypte (jediná posmrtná česť preukázaná Mussolinimu).
Ako Mussolini sfanatizoval davy
Mussolini vedel, že v modernom štáte vedie cesta do politiky cez parlament, preto začal zvolávať verejné zhromaždenia a sľubovať, že všetky problémy vyrieši, len čo sa dostane k moci. Vedel, že v modernom štáte vedie cesta do politiky cez parlament, preto začal zvolávať verejné zhromaždenia a sľubovať, že všetky problémy vyrieši, len čo sa dostane k moci. Zavedie vraj vládu silnej ruky, ktorú budú všetci poslúchať.
Robotníkom sľuboval lepšie mzdy, nezamestnaným prácu, podnikateľom vyššie zisky, jednoducho sľuboval všetkým všetko. Keďže ľudia už boli unavení večnými štrajkami a demonštráciami, mnohí jeho sľubom uverili. Mussolini z nich vytvoril fašistickú stranu, ktorej cieľom bolo získať všetku moc v štáte.
Diktátor Benito Mussolini, oblečeného v nemeckej uniforme, zadržali talianski partizáni aj s jeho milenkou Clarou Petacci vo vojenskej kolóne wehrmachtu pri pokuse utiecť do Švajčiarska. Na brehu jazera Como ich zastrelili 28. apríla 1945 a ich telá zavesili dolu hlavou na výstrahu na námestí v Miláne.
Aj Mussoliniho plán bol jasný - k moci sa chcel dostať demonštráciou sily, a preto vyhlásil pochod svojich prívržencov na Rím. Tisíce mužov v čiernych košeliach sa vydali 27. októbra 1922 na pochod. K bránam Ríma dorazili na nasledujúci deň vo večerných hodinách. Ich počet sa však rôzni a pohybuje sa od 10.000 do 100.000. S určitosťou sa však vie, že samotný vodca medzi nimi nebol - odišiel do Milána, kde čakal, ako sa jeho pokus o štátny prevrat skončí.
tags: #preco #mussolini #chcel #sfanatizovat #davy