Vývoj ručných palných zbraní v povojnovom Československu priniesol zaujímavý projekt zbrojného priemyslu, ktorý sa síce dočkal sériovej výroby, ale jeho masové využitie na domácej pôde sa vo väčšom rozsahu neuplatnilo. Prototyp označovaný zo začiatku ako ČZ 47/II alebo aj vz. 47 nadväzoval na predvojnovú guľometnú pištoľ vz. 38 Františka Myšku, avšak s použitím silnejšieho streliva. Hlavnú kurióznu konštrukčnú prednosť samopalu však realizoval konštruktér Jaroslav Holeček v Českej zbrojovke v Strakoniciach. Išlo o otočnú zásobníkovú šachtu s možnosťou otáčania o 90o. K inšpirácii poslúžil samopal Sten Mk. II. Avšak pri čs. konštrukcii mohol jednotlivec voliť polohu zásobníka dokonca aj pri streľbe. V závislosti od terénu umožňovala funkcia otočnej zásobníkovej šachty lepšie využite prírodných krytov.
Vývoj a Experimenty
Vývoj samopalu prebiehal prioritne pre náboj 9 x 19 mm (9 mm Parabellum). V povojnovom období bolo toto strelivo určené i pre množstvo koristných zbraní pridelených vojenským útvarom. Aj produkcia v Považských strojárňach v tomto období zahŕňala výrobu uvedeného streliva. Desať kusov samopalu ČZ bolo upravených aj na 9 mm československý experimentálny valcový náboj. Vzorky tohto streliva boli vyrobené Blanickými strojárňami vo Vlašimi. Jeden z viacerých zámerov použitia takéhoto druhu streliva spočíval aj vo vylúčení okamžitého použitia ukoristeného streliva v poľných podmienkach protivníkom v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Pritom by bežné strelivo Parabellum bolo možné použiť v zbraniach určených pre valcový náboj. V období začínajúcej studenej vojny táto myšlienka predstavovala významný politický argument.
Export a Utajenie
Samopal vzbudil záujem v Egypte a v Habeši, kde ho predviedla Česká zbrojovka koncom roka 1947. Následne vo februári 1948 navštívila egyptská vojenská misia výrobný závod v Uherskom Brode, kde bola pripravovaná jeho výroba pod vnútorným označením „objekt 015“. V polovici mája bola podpísaná zmluva na dodávku 7 250 samopalov prostredníctvom egyptského veľvyslanca. O niekoľko dní mala byť prvá časť zásielky z Uherského Brodu odoslaná civilným lietadlom s odstránenými sedačkami pre cestujúcich. V rámci utajenia nemalo mať lietadlo žiadne medzipristátie a náklad bol deklarovaný ako hospodárske stroje. Na dojednaný obchod boli upozornené orgány čs. ministerstva zahraničných vecí a lietadlo bolo pred odletom zadržané. Náklad putoval späť do výrobného závodu, kde bolo celkovo do konca roku 1949 vyrobených 10 815 kusov. V tom čase sa 250 kusov podarilo exportovať iba do Bolívie.
Ďalšie Zdokonalenia a Verzie
Samopal nakoniec niesol označenie ČZ 247 a nejaký čas ho mali vo výzbroji aj Ľudové milície. K jeho skvalitneniu prispeli aj tzv. protiodrazová poistka Františka Myšku a plnička nábojov Václava Zíbara vsadená do pažby. Ďalším zdokonalením bolo aj jednoduché spúšťové ústrojenstvo, ktoré umožňovalo strieľať jednotlivými ranami alebo dávkou na základe menšieho či väčšieho tlaku prsta na spúšť. Uvedené prvky sa neskôr uplatnili aj pri samopaloch 23/25 a 24/26. V druhej polovici 60. rokov 20. storočia bolo vyvezených do zahraničia 8 498 kusov samopalu ČZ 247 a v súčasnosti predstavuje vzácnu zberateľskú kuriozitu nielen v Českej a Slovenskej republike.
Samopal ČZ 247 v Múzeu
Vo VHM-Piešťany sa zachovali exempláre, ktoré boli trvalo znefunkčnené. S najväčšou pravdepodobnosťou sú to verzie, ktoré boli v minulosti upravené a určené výhradne na streľbu s cvičným strelivom a nachádzali sa ešte vo výzbroji rôt pohraničnej stráže. Na rozoznanie od plne funkčnej zbrane boli vybavené aj hliníkovým štítkom na ľavej strane pažby s vyrazeným upozornením: „POZOR jen pro cvičnou střelbu“. Táto verzia sa využívala ako pomôcka pri výcviku pohraničných hliadok a pri výcviku psov. O tejto upravenej verzii sa možno občas stretnúť aj v osobných výpovediach bývalých príslušníkov jednotiek PS. Z historického hľadiska bol samopal ČZ 247 druhý sériovo vyrábaný samopal v Československu. V zbierke VHM Piešťany sa zachoval aj jeden vzácnejší exemplár so skorším označením „ČESKÁ ZBROJOVKA - NÁRODNÍ PODNIK/ STRAKONICE“ a „Vz 47“ s nízkym výrobným číslom „33“.
Prečítajte si tiež: Modely slovenských samopalov
Jozef Gabčík: Hrdina a Jeho Príbeh
Na Jozefa Gabčíka tam už aj zabudli. Iba vražedný skutok zapríčinil, že sa ľudia naňho rozpamätúvali. Odstránenie SS-obergruppenführera a generála polície, šéfa bezpečnostnej polície a ríšskeho protektora protektorátu Čechy a Morava Reinharda Heydricha sa už mnohokrát detailne opísalo, útok inšpiroval veľa kníh a filmov. Sám Gabčík už nemôže prehovoriť: nepísal si denník, nezachoval sa jeho zápisník ani jeho listy. Mal iba 164 centimetrov, sivé oči a často sa usmieval. Narodil sa v roku 1912, čiže okrem 80.
„Hlásim, že náš sklad v Skalke pri Trenčíne strážili dvaja vojaci. Jeden z nich, vojak Jozef Gabčík dňa 3. júna 1939 predpoludním ušiel do Poľska. Gabčíka celoštátne hľadali, ale on bol v tej chvíli už na úteku do Poľska, kde sa formovala zahraničná československá armáda. Detstvo prežil malý Jožko v Poluvsí v žilinskom okrese. Bol najmladším, štvrtým dieťaťom, do obecnej školy chodil v Rajeckých Tepliciach. „S ostatnými chlapcami liezol po vápencových skalách pri Poluvsí, hral futbal, rybárčil,“ uviedol český bádateľ Jaroslav Čvančara v príspevku v historickej revue Paměť a dějiny. Bádateľ sa ešte stihol stretnúť s Jozefovou švagrinou, Máriou Gabčíkovou, poslednou nositeľkou priezviska, ktorá zomrela na konci minulého storočia. O mame Márii sa nezachovali takmer žiadne informácie, chýba aj jej fotografia.
Počas mníchovských udalostí sa zúčastnil protestných manifestácií na obranu republiky, odmietal jej rozbíjanie a nový vojnový režim na Slovensku neprijal. „Do slovenskej armády vstúpiť nehodlal,“ uviedol Čvančara. Prišiel tam na pozvanie prezidenta Edvarda Beneša, pôsobí pyšne. Gabčíkova rodina bola katolícka, no dokazovala, že zďaleka nie všetci Slováci podporovali Andreja Hlinku a jeho nacionalistickú stranu, sympatizujúcu s autoritárskou ultrapravicou. O tom, že jeho otec odmietal ľudákov, referovali Machovi tajní policajti z ÚŠB a túto informáciu posunul prednosta ÚŠB Peter Starinský aj policajnému atašé pri nacistickom veľvyslanectve Franzovi Goltzovi. Dôvodom bola nevídaná aféra ešte z čias prvej republiky. Verejná konfrontácia starého Gabčíka s Hlinkom nebola náhodná. Otec si nekompromisný protiľudácky postoj zachoval aj neskôr.
Atentát na Heydricha
„Na zastupujúceho ríšskeho protektora a hlavného skupinového vodcu SS Heydricha v stredu spáchali atentát. Prichádzal so svojím autom smerom od Libne a práve zatáčal na ceste do vnútornej Prahy. Tu sa postavil proti vozu muž, ktorý sa pokúsil strieľať z guľometnej pištole, v tom samom okamžiku hodil na auto druhý muž bombu, ktorá explodovala. Za dopadnutie páchateľa je vypísaná odmena milión ríšskych mariek. Kto po 21. hodine nezastaví na výzvu, toho zastrelia. Dnes už vieme, že Gabčíkovi zlyhal jeho samopal Sten, v ktorom sa spriečil náboj, Kubiš pohotovo vrhol bombu a zranený Heydrich o pár dní nato zomrel v nemocnici.
Podľa viacerých súčasných historikov je pochybné akciu nazývať atentát. Ide o produkt nacistickej propagandy, ktorá sa snažila vykresliť Heydricha ako hrdinu a Gabčíka s Kubišom ako zločincov. „Aj Spojenci prijímali teroristickú činnosť ako prirodzenú súčasť vojenskej aktivity,“ pripomína Peter Šumichrast z Vojenského historického ústavu. „V protiváhe k tomu mal byť bohabojný a štátu verný občan, ktorý plne podporuje režim a nikdy by sa nespreneveril siahnuť na život predstaviteľa spriaznenej veľmoci, ktorá dala národu jeho vlastný štát. Potom už netreba hľadať konkrétne zdôvodnenie, stačí ich takto propagandisticky označiť.
Prečítajte si tiež: Slovenská vojenská symbolika (1939-1945)
„Podľa hodnoverných dokumentov bol Gabčík vyrovnanej povahy, zároveň bol statočným vlastencom, nebojácnym vojakom a aj podľa hodnotenia po skončení výcviku išlo o výsadkára prvej triedy, výnimočne zdatného, ktorému sa môže zveriť akákoľvek operačná úloha,“ vysvetľuje. „Bol vojakom s priamou a statočnou povahou, ktorý sa na nebezpečnú operáciu prihlásil dobrovoľne. „Úspešný atentát na Heydricha vyvolal veľký medzinárodný ohlas,“ podotýka Šumichrast. Gabčík bol výborný, dynamický kamarát. Kubiš bol na rozdiel od neho uvážlivý, mal takú hanácku povahu.
Incident zároveň ukazuje, že Gabčík bol reálnym človekom a nie bezchybným filmovým hrdinom. „Gabčíka totiž často vnímame len cez optiku atentátu na Heydricha, a pritom zabúdame, že išlo o mladého muža, ktorý dokázal byť búrlivák, aj sa vedel tešiť zo života. O čine svojho syna sa lapidárne vyjadril jeho otec. Keď krátko po vojne žiadal ministerstvo národnej obrany o zaslanie jeho úmrtného listu, napísal: „Môj syn položil život v Prahe pri zavraždení netvora Heydricha.“
Dátum a Miesto Narodenia
Jozef Gabčík patrí k našim najväčším hrdinom druhej svetovej vojny, to je nespochybniteľné. Sú však aj tajomstvá zo života atentátnika na ríšskeho protektora v roku 1942, ktoré sa darí odkrývať až roky po jeho smrti. Vieme presne, kedy Gabčík zomrel. Vieme však presne, kedy sa narodil? O pol jedenástej predpoludním sa 27. mája 1942 na pražskej Kirchmayerovej ulici postavil pred auto, ktoré viezlo ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Samopal sa zasekol, tak mal Heydrich čas postaviť sa v aute a namieriť na atentátnika. Vtedy však Gabčíkov spolubojovník Ján Kubiš hodil na auto vlastnoručne upravený granát. Gabčík sa s ďalšími, ktorí sa zúčastnili akcie Antropoid, skrývali v krypte Chrámu sv. Cyrila a Metoda. Gestapo 18. júna 1942 kostol obkľúčilo, sedem mužov sa bránilo presile ôsmich stoviek. Vydržali sedem hodín. Kubiš zostal ranený na chóre a neskôr zomrel v sanitke pri prevoze do nemocnice.
V matrikách možno nájsť aj dobové zápisy o udalostiach v cirkevnom obvode, napríklad o požiaroch, moroch a podobne. "Nevýhodou pre historikov sú však zápisy v matrikách rímsko-katolíckej cirkvi, kde sa viedli zápisy o krste s dátumom krstu, nie s dátumom narodenia, takže o mnohých osobnostiach, ktoré sú predmetom záujmu historikov, nevieme dátum narodenia, ale len dátum krstu,“ upozorňuje archivár. Krstilo sa zvyčajne až deň či dva po narodení. V tomto čase bola Veľká noc, podľa cirkevných záznamov sa Gabčík narodil na Veľkonočnú nedeľu a kňaz Rojíček ho pokrstil na Veľkonočný pondelok 8. apríla. Podľa záznamu je otcom Ferdinand Gabčík, matkou Mária Baránková, obaja rodičia boli rímsko-katolíckeho vierovyznania, a krstnými rodičmi sa stali manželia Andrej a Rozália Knapcovci.
Podľa úradnej matriky, ktorá je uložená na Mestskom úrade v Rajeckých Tepliciach, však narodenie Jozefa Gabčíka bola nahlásené 14. apríla 1912 a chlapec sa narodil 8. apríla. V novších cirkevných matrikách, ktoré už boli vedené na predtlačených jednotných formátoch, sa evidoval okrem dátumu krstu aj dátum narodenia dieťaťa. „V podstate tento stav zotrval dodnes, aj keď sídla matrík sa menili. Zápis v matrike narodených štátnej matriky sa robil v úradnom jazyku, teda v období rokov 1895-1918 v maďarčine, potom v slovenčine. Omyl o dátume narodenia 8. apríla namiesto správneho 7. apríla mohol vzniknúť aj z neznalosti úradného jazyka otca Gabčíka.
Prečítajte si tiež: Startupová scéna na Slovensku
Rod Gabčíkovcov má korene v obci Stránske. Predkovia Jozefa Gabčíka teda skutočne stovky rokov žili v blízkom susedstve. Na adrese Stránske 11 sa narodil jeho otec Ferdinand spoločne so staršou sestrou Katarínou, dvojičkami Michalom a Máriou (tie žili len krátko) a najmladšou sestrou Máriou. Generácia Ferdinandových detí sa však už narodila v Poluvsí, nie v rodičovskom či starorodičovskom dome v Stránskom. Potvrdzujú to záznamy v cirkevných i štátnych matrikách. Pri dvoch starších deťoch je dokonca uvedené aj číslo domu, v ktorom uzreli svetlo sveta. Keďže Poluvsie nebolo nikdy prečíslované, aj dnes možno tieto miesta lokalizovať. V niektorých historických zdrojoch sa hovorí o otcovi Gabčíkovi ako o Františkovi. Narodil sa však i zomrel ako Ferdinand. V zázname o narodení je otec Gabčík zapísaný ako Ferdinand. Podľa neho sa narodil 10. decembra 1873 rodičom Adamovi Gabčíkovi a Judite Tkáčikovej. No v zápise o narodení pri deťoch Jozefovi a Františke je uvedený ako František s opravou na Ferdinanda.
AK-47 Kalašnikov
AK-47 alebo kalašnikov, jedna z najpoužívanejších zbraní sveta, bude mať tento rok už 70. rokov. Existuje niekoľko verzií príbehu o vzniku slávneho samopalu AK-47. Jedna hovorí, že Kalašnikov len okopíroval nemeckú útočnú pušku Sturmgewehr-44. Ďalšia, že ruský technik nemohol vynájsť a vyhrať súťaž v konštrukcii zbrane nad ostatnými odborníkmi, keďže mal len minimálne vzdelanie. V roku 1942 sa prihlásil do armádnej súťaže na konštrukciu armádneho samopalu. V priebehu troch mesiacov v miestnej železničnej dielni zhotovil prvý prototyp AK-47. Podomácky vyrobený samopal urobil na armádu dojem. V roku 1944 začal pracovať na novej verzii samopalu, upravenom, pre vtedy masovo používané náboje. V súťaži však prehral so S. G. Simonovom a s jeho SKS-45 karabínou, ktorá sa v sovietskej armáde začala používať v roku 1945. V roku 1945 - 1946 pokračoval Kalašnikov na konštrukcii automatickej zbrane.
Časť odbornej verejnosti riešila, že prototyp ruskej zbrane bola čiastočná alebo úplná kópia nemeckej pušky Sturmgewehr - StG-44, ktorú používala nemecká armáda na sklonku vojny. V preklade bola táto nemecká zbraň „útočná puška“. Útočná puška v presnej vojenskej terminológii nie je samopal, ten využíval náboje do pištole a mal väčší zásobník. V prospech názorov, že ruskí konštruktér len okopíroval nemeckú zbraň hovorí výrazná podobnosť vo vzhľade oboch zbraní. AK takisto obišiel nemeckú vzorku úrovňou výroby. Kalašnikov odsával z hlavne prachové plyny prostredníctvom plynového kanálika, čím sa zbraň stala odolnou. Automatické pušky iných výrobcov riešili problém zasekávania sa či „mrznutia“, kalašnikov bol spoľahlivý v akomkoľvek počasí - zvládal vodu, bahno, piesok či mráz.
Michail Kalašnikov sám k tejto téme pre ruské médiá uviedol: „Nemecký systém MP-43 a MP-44 sa objavil iba v roku 1944 a ja som mal niekoľko prototypov už v roku 1942, vrátane brokovnice a samopalu. Podľa odhadov špecialistov bolo na svete za 70 rokov vyrobených 75 až 100 miliónov kusov tejto zbrane, z toho 40 miliónov priamo v Rusku. Postupne bola zbraň viackrát zdokonaľovaná, celkovo sa vyrobilo približne 100 rôznych podtypov. V súčasnosti sú vo výrobe továrne v Iževsku AK - 101 a AK - 105, ročná produkcia dosahuje približne 100 tisíc kusov. Podľa ruských špecialistov sa ročne objaví do 900 tisíc rôznych falzifikátov tejto zbrane.
Na základe oficiálnych údajov existuje v súčasnosti viac ako 75 miliónov kusov AK-47. Za jeho rozšírenosť môže aj fakt, že AK-47 je lacný. Priemerná medzinárodná cena AK-47 na čiernom trhu bola v roku 2005 presne 534 USD. AKM verzia AK-47 je v súčasnosti najľahšia útočná puška na svete. Plne zaťažená váži iba 3,1 kg. Je to jediná útočná puška na svete, ktorú ľahko ovládajú aj deti.Michail Kalašnikov sa narodil v roku 1919 ako 17. dieťa do mnohopočetnej rodiny v altajskej tajge. V malej dedinke, vzdialenej od železnice 60 km nemal šancu na väčšiu kariéru. Odmala ho však fascinovala technika, čo určilo jeho osud. Kalašnikov žil od roku 1947 v Iževsku a až do pokročilého veku bol stále konštruktérom kancelárie pre strelné zbrane Iževsk akciovej spoločnosti Ižmaš. Kalašnikov nezískal z rekordných predajov svoje zbrane žiadne peniaze, ale dostal množstvo pôct, najvyššie vyznamenanie a generálsku hodnosť. Jeho vlasť sa mu vraj dostatočne odmenila aj tým, že dostal chatu a štvorizbový byt. Kalašnikov zomrel 23. decembra 2013 vo veku 94 rokov v Iževsku, kde sa s ním prišlo rozlúčiť počas smútočného obradu takmer 60-tisíc ľudí, potom rakvu previezli do Moskvy. Pohreb slávneho konštruktéra na novom vojenskom cintoríne v Mytišči pri Moskve sa konal so štátnymi poctami.
Slovenské Národné Povstanie
V tvári nezlomený, ošľahaný, hoci už nie najmladší muž stojí rozkročený, oblečený do plášťa s kapucňou a oboma rukami drží samopal. Najčastejšou témou slovenských výtvarníkov bolo Slovenské národné povstanie. V 40. rokoch sa téme SNP venovali Cyprián Majerník, Ján Želibský, Koloman Sokol, Imro Weiner-Kráľ, Gyula Lörincz a ďalší. Mnohí v Povstaní stratili svojich blízkych, ba aj vlastné životy. Napríklad partizán, ktorého Ladislav Guderna opakovane maľoval, je portrétom jeho brata, ktorý v boji padol. Brata stratil aj Gejza Štefunka, v Povstaní zahynuli maliari J. Svoju úlohu zohrala aj estetická príťažlivosť témy. Najviac však umelcov motivovali osobné zážitky, veď mnohí sa do Povstania aktívne zapojili. Podľa maliara a publicistu Štefana Bednára sa v ňom angažovala až tretina výtvarníkov, presne tridsaťdva maliarov, sochárov a grafikov, čo nebolo celkom zanedbateľné. Ak by sme samopal v rukách partizána nahradili valaškou, zistili by sme, že povstalecká ikonografia nadväzuje na inú, typicky slovenskú schému spojenú so zbojníckou tematikou. S nástupom socialistického realizmu sa SNP stalo oficiálnou témou, ba priam kolektívnou úlohou výtvarníkov. Odkaz Povstania mal dostať radostnú podobu. Postupné zmeny vrcholia súťažou k desiatemu výročiu Povstania v roku 1954. Tému SNP obohatil o typ ženy-bojovníčky.
| Verzia | Priemerná cena na čiernom trhu (2005) | Hmotnosť (plne zaťažená) |
|---|---|---|
| AK-47 | 534 USD | N/A |
| AKM (verzia AK-47) | N/A | 3,1 kg |