Smrť legendárneho mafiána Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď, ostala nevyjasnená. Bratislava 18. novembra (Teraz.sk) - Vo svojej novej knihe sa Gustáv Murín venuje príbehu bratislavskej mafiánskej legendy, Petra Steinhübela, prezývaného Žaluď.
"Bola to príležitosť spisovateľsky dotvoriť príbeh, ktorý stále ostáva záhadou," povedal na margo Žaluďovej vraždy zo 4. "Vychádzame z toho, že vrahom Žaluďa bol elitný kat ruskej mafie, ktorý túto zákazku zobral z núdze, keď unikal ruskej kriminálke aj kriminálnikom," dodal.
Portál Teraz.sk vám ponúka na pokračovanie ukážky z knihy Gustáva Murína, ktorá vychádza v nakladateľstve Matice slovenskej. EXKLUZÍVNE vám ponúkame ukážku z knihy G. Murína o tom, ako to mohlo byť. Pridávame REÁLNE FOTOGRAFIE z archívu TASR.
Konfrontácia s Albánskou mafiou
Hlavným bitevným poľom zrážky slovenskej a albánskej mafie sa stalo nákupné stredisko Jadran. V prvej línii za slovenskú stranu boli dvaja bossovia - Surovčík, ako „ekonóm mafie“ a jemu blízky Takáč, ako šéf „bojovníkov“. Albánci si robili kšefty v Bratislave od pádu komunizmu už roky, ale pri svojej expanzii narazili na Surovčíkove podniky, ktoré chránili Takáčovci.
A Takáč dokázal dať dokopy celkom slušnú armádu bijcov. Už o dva dni, len čo Takáčovci zoskupili potrebné sily, vyrazilo komando dvadsiatich vyholených hláv do nákupného strediska Jadran, kde mali Albánci niekoľko barov a hlavný distribučný sklad drog. Svalovci predstierali policajnú raziu. Mali na sebe kukly a maskáče.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Vzápätí bejzbalovými palicami zničili zariadenie albánskych podnikov. Päť hostí bolo zranených. Majiteľ jedného zo zdemolovaných podnikov, kosovský Albánec, verejne hovoril o pomste.
Surovčík s Takáčom prešli do protiútoku. Dvadsať ozbrojených mužov prišlo do Cafe Vienna v centre Bratislavy a donútili albánskeho majiteľa odísť. Albánci sa rozhodli povolať posily, najmä z Kosova. A o mesiac vyrazili do protiútoku práve v Jadrane, kde mal reštauráciu aj Surovčík.
Signálom mal byť výbuch ich obľúbenej zbrane - ručného granátu zo skladov bývalej juhoslovanskej armády. Ten mal hodiť Bosniak Marko K., ale ten to zbabral. Granát mu vybuchol v rukách skôr, ako ho stihol odhodiť, a zabil ho. Výbuchom prišiel o tvár a policajti ho identifikovali len podľa pasu, čo mal pri sebe.
Ešte v to poobedie desať svalovcov vážne dobilo dvoch Albáncov, ktorí sedeli v bare Regina v centre Bratislavy. Z tridsiatich prítomných zákazníkov nepodal svedectvo ani jeden. Ani nemusel, lebo Albánci odmietli podať trestné oznámenie na neznámych útočníkov. Oni si vraj takéto spory riešia inak...
Život na úteku a skromnosť
Ich najvyššia autorita a šéf Nedžad A. alias Samko, sa preventívne stiahol a urobil všetky opatrenia proti možnému útoku. Patril mu hotel Evona na Zlatých pieskoch, vďaka čomu sa toto miesto stalo najväčším prekladiskom drog a kradnutých áut. Na to, aký bol bohatý, žil pozoruhodne skromne.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Jeho bytík na prízemí bol situovaný hneď vedľa recepcie, takže mal prehľad o tom, kto ide. Na vrchole vojny jeho ľudí s miestnou mafiou už z neho prakticky nevychádzal. A ak, tak s početnou ochrankou. Okná mal zadebnené, žil v polotme. So zbraňou chodil neustále aj po tom malom byte.
Podľa policajnej správy bol Samko, muž macedónskeho pôvodu, veku 64 rokov, nižšej korpulentnej postavy, nájdený vo vlastnom byte. Vrah vstúpil bez stôp násilia na dverách. Zavraždený sedel pri otvorených dverách toalety na záchodovej mise s jedinou strelnou ranou v strede čela.
Jeden zo scenárov vyšetrovania sleduje motív osobných konfliktov v manželstve. Slovenská manželka poškodeného v tej dobe chodila s iným mužom. V dobe vraždy boli spolu v Tatrách. Poškodený o nevere vraj vedel. Ako sa mohol vrah dostať do bytu je predmetom vyšetrovania.
Od tejto chvíle sa začali Albánci sťahovať a predávať svoje podniky, medzi nimi aj Queen´s Pub.
Pokus o vraždu a mediálna manipulácia
Žaluď trieska do svojho mahagónového pracovného stola, až spisy lietajú. Novinárovi sa trasie zložka novín v ruke. „Ten somár sa postrelil sám. „Na pleci? „Tak dosť! Kto vás platí? Žaluď rytmicky, ale o poznanie menej hlučne, bije päsťou do stolu.
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky
„Chcú ma zničiť. Takéto reči ma oberajú o partnerov. Zastrašuje ich to a ja akurát teraz najmenej potrebujem takéto očierňujúce správy.
„Z čoho vás zaplatím, keď mi takéto údajné správy zruinujú kšefty? Je to aj vo vašom záujme, aby nič také nebolo v novinách. „Napíšete to... „Napríklad. Ochrankára pošleme hneď na dovolenku, aby ho tí zmrdíci nevyčmuchali. A zistite si, čo a kde sa v ten večer v meste hralo. Pokojne aj v opere. A napíšte, že som tam bol. Svedkov si kúpime...
Osudná noc v Mraziarňach
Bratislavské Mraziarne na Trenčianskej ulici v Bratislave, kde v noci 4. augusta 1999 zastrelili kontroverzného podnikateľa Petra Steinhübela, 5. augusta 1999. Saša opäť pozrie na hodinky. Ak by šlo všetko podľa plánu, čo u mafiánskych popráv nie je vždy zvykom, tak bude mať terč menom Žaluď do polnoci na muške.
Pušku už skontroloval. Je to spoľahlivá guľová zbraň značky Sauer and Sohn s kvalitným zameriavačom. Fajnová vecička pre fajnových poľovníkov. Ako mu bolo povedané, patrila istému Hansovi Jochenovi P., Nemcovi, čo si prišiel do tejto krajinky, kde je momentálne všetko na predaj, zastrieľať. Urobil len tú chybu, že sa s rakúskym priateľom zastavili 6. októbra 1996 na večeru v pohostinstve na Májovej ulici v bratislavskej Petržalke a práve tam mu ukradli terénne Mitsubishi Pajero. V ňom bola navyše slušná suma peňazí a táto puška. Trojnásobný osoh pre zlodejov, ktorých miestna mafia samozrejme „zdanila“.
Tak sa Saša dostal k puške, ktorá mu dáva šancu splniť jeho životnú úlohu. Pokiaľ vie, tak na tento živý terč sa už strieľalo minimálne päťkrát. To je oficiálne číslo. Saša vsunie do komory zbrane špeciálne upravený zakázaný náboj zvaný dum-dum. Jeho špička je stupená a navyše narezaná do kríža.
Vďaka tomu nepreletí hladko telom, ale na prvej prekážke, ktorou môže byť kosť, ale aj pevnejšia šľacha, sa odkloní, začne blúdiť telom obete a trhá po ceste všetko mäkké tkanivo. Zásah strelou dum-dum má charakter definitívy. A Saša vie, že šancu na výstrel má len niekoľko sekúnd a ten výstrel môže byť len jeden. Druhý by prezradil jeho polohu.
Policajné krytie a informácie
OPERATÍVEC s prezývkou Ruža práve končí zápis do zväzku záujmovej osoby s prezývkou Žaluď. Tá znie: „Objekt varovaný o 22:45 hod.“ Dobre vie, že najnebezpečnejším nepriateľom policajta je zasa iný policajt. Preto musí mať spoľahlivé krytie. Táto krajina sa totiž pustila dolu hlavou toboganom menom „ekonomika voľného trhu“ a popri tom adaptovala zákony, nad ktorými ostáva rozum stáť.
Jeden je napríklad o tom, že ak sa Polícia na úrovni ktorejkoľvek jej zložky dozvie o nebezpečí zabitia slovenského občana, hoci aj mafiána, musí urobiť všetky opatrenia, aby tomuto útoku zabránila. A keďže avízo o strelcovi menom Saša Makedonský dostal oficiálnou cestou aj so zložkou podrobností o tomto elitnom zabijakovi ruskej mafie, musel konať.
Je to o to ľahšie, že každý mafiánsky boss, a Žaluď nie je výnimkou, tak či onak s policajtmi spolupracuje. Je to výhodné pre obidve strany - mafiózo tým, že natrie svoju konkurenciu, zbaví sa ich, a jeho operatívec môže vykázať výsledky, často veľmi pozoruhodné. Ruža má Žaluďa v osobnom referáte. A navyše od neho berie slušné mesačné „všimné“, čo nijako nenabúrava jeho duševnú rovnováhu. Berie to ako prémiu za to, čo robí pre tento štát.
Napríklad pre tento štát teraz robí to najlepšie, čo môže - nič. Predstava, že celá sieť operatívcov, vyšetrovateľov a motorizovaných hliadok je v tejto chvíli v pohotovosti pri hektickom hľadaní chlapíka, ktorý sa chystá dnes dať Žaluďa dolu, je absurdná. Jediný, kto tu v pohotovosti strávi nedobrovoľne celú noc, je len Ruža.
Žaluďa nikto nemá rád. Je to sebec, ktorý napálil a pripravil o peniaze toľko vplyvných ľudí v tomto meste, aj mimo, že je už dnes prakticky chodiaca mŕtvola. Je len otázkou času, kedy ho niekto dostane. A Ruža má času dosť. Keď už tu musí vysedieť noc v pohotovosti čakaním na správu z nejakej nemocnice, či rovno z márnice, tak si aspoň preberie hrubý zväzok s názvom „Žaluď“.
Viac ho ale láka tenká zložka Sašu Makedonského. Do dnešného dňa, kým mu nadriadený s krycím menom Sivý tú zložku nehodil na stôl, o aktivitách ruskej mafie veľa nevedel. Ani to nepotreboval. Ale Sivý povedal jasne - toto je elitný kat ruskej mafie. To, že je tu, je výnimočné. Buď aktivity Žaluďa prekročili hranice tejto malej krajiny, alebo je Rusko pre Sašu Makedonského odrazu primalé. Čo by vysvetľovalo, prečo zobral aj takúto bokovku.
Jitka je „šikovná holka“, ktorá je tu zabudnutá z čias federálu. Privydala sa do Bratislavy a uchytila na sekcii operatívneho odposluchu. Dnes má službu, a samozrejme zachytila jeho telefonát so Žaluďom a archivuje ho najbližších sedem dní. Každé podozrenie, ktoré by ten telefonát mohol dodatočne vyvolať, Ruža eliminoval záznamom do zväzku. Ruža pozrie na hodinky. Žaluď to má z baru West na bratislavskej Kolibe do mraziarní odhadom päť kilometrov. Poloprázdnymi nočnými ulicami môže byť v bezpečí svojho opancierovaného mercedesu za nejakých pätnásť minút.
No a keď už ju má Ruža nejako zmysluplne stráviť, tak kombináciou hrubého zväzku a tenkej zložky. Vyloží si nohy na stôl v kancelárii, kde svieti len stolná lampa. Inak je všade okolo ticho a pokoj. Siahne po zložke s nápisom Saša Makedonský (ešte že ho na základnej škole, tak ako ostatných, povinne mučili s ruštinou a azbukou!) a v okamihu sa tak vráti do roku 1960. Tým začína prvý záznam v zložke...