Priznám sa, som sklamaná. Po peknom úvode som čakala, že sa to rozbalí a rozbehne a že nás povlačieš po tom zvláštnom svete ako sa patrí na dobrodružnú plavbu. Ibaze zrazu sa objavi Lukes ako dedko vsevedko (ktory na mna sposobom reci posobil uplne nevierohodne, bolo citit ze je tam umelo dosadeny ako nutny element pre vysvetlenie), odbavi si svoju prednasku a koniec. Príbeh jednej planéty, možno ľudstva. Celé to veľké vysvetlenie ti asi muselo dať zabrať, všetka česť (v podrobnostiach sa nevrtam lebo sa nevyznám) ale bez nejakeho osobnejšieho príbehu jednotlivca je to také prázdne.
Súhlasím s Puf. Je to tak, ako predtým. Odohralo sa tam málo naozaj dôležitých udalostí, ale je to hrozne rozťahané. Toto isté zdelenie by sa dalo napísať nie na 3 časti o (čo ja viem, odhadom) piatich stranach, ale na šest-sedem stran. Je to v zásade iba opis sveta, deja je tam skromne, koniec je neuspokojivy a keď by sa to malo konečne rozbehnúť, tak to skončí. Nemá to dobrú dramaturgiu, ak chceš. Tvári sa to ako niečo veľké, obsiahle a hlboké, ale je to v podstate plytké a neuspokojivé. Myslím, že si tu ešte trpela klasickou začiatočníckou ukecanosťou. Informácie by sa mali (podľa mňa) dávkovať efektívne. Keď je niečo dôležité, venuj tomu čas. Keď je to epizódka, zbytočne sa ňou nezaoberaj. Tu to ale vyzerá skôr opačne. Každopádne sa mi páčil opis ich vnímania Lukesa a jeho vybavenia a oblečenia (opis pušky bol super, aj na ňu dobre reagovali).
Ono v podstate hlavným zámerom príbehu bolo podať víziu sveta ďalekej budúcnosti, príbeh bol len vedľajší. To vysvetlenie ale nie je v súlade so súčasnými poznatkami, ako som tušila už vtedy a teraz to už viem naisto... Len mi nejde dokopy tá “ukecanosť” s tým, že je tam málo vysvetlení, čo niektorých čitateľov ruší. Najprv som dostala tip, že taký námet by bol prijateľnejší ako knižná trilógia, a teraz zrazu skrátiť na 6-7 strán? Chceli povedať, že to čo sa tam odohralo celkovo, by sa dalo opísať aj na tých 6-7 strán, ale všetci sme čakali, že to bude nejako pokračovať, ako povedali nado mnou, že sa to rozbehne. Ako si povedala, mala si zámer len podať víziu sveta ďalekej budúcnosti... My sme čakali, že sa to viac rozvinie a keby sa to rozvinulo, dalo by sa to spraviť aj na knihu, nie len na poviedku.
Súhlasím s dotazmi nad, chcelo by to pokračovanie, nie náhly záver... keď som prečítala, že to bude záver príbehu, tak som vysoko zdvihla obočie :D Škoda, čakala som niečo viac. Všetko je skoro popísané vyššie. Začínalo to ako dlhé putovanie po apokalyptickej krajine s očakávaní deja a dobrodružstiev, vývojom postáv. Ako scifi román pre mládež. No tento posledný diel to úplne zosekol dolu. Už to nie je žiadny začiatok románu, ale nejaká vysvetľovacia poučná poviedka. Opis možného konca sveta s navyše pridanými troma postavami detí. Na čo tam boli ? Mohla si opísať krajinu a vzápätí dodať večerné rozprávanie a vysvetľovanie vediaceho starčeka učňovi a splnilo by to ten istý účel. Ako takto ukončený celok sa mi to nepáči. Až by som povedal, že Nepozvaný hostia od Ester boli lepší, hoci úplne naivný. No pre začínajúceho čitateľa sci-fi lepšie. Po prvých dvoch častiach by som to nepovedal.
Načo tam boli tie tri postavy? Ony mali byť práve ten ľudský prvok. Niesli v sebe aj záhadu, Lailinu prvú spomienku, ktorá spolu s očakávaním rozlúštenia záhady stavu okolitého sveta by mala podľa zámeru nútiť čítať do konca. Prekvapuje ma, že je vyčítaný náhly záver. Pri poslednej časti som čakala, že sa výčitky prihrnú z úplne inej strany - zo strany faktických chýb, zvlášť, keď im bol prikladaný taký význam v prvých dvoch častiach, kde ich bolo menej ako v tejto. Ak však čitatelia chcú pokračovanie, je to signál, že to nebolo až také zlé. Nuž, ja som od začiatku vedel, že ide o poviedku. Očakávať teda dej v rozsahu románu je nereálne. Čítam sem tam zbierky sci-fi poviedok, a podobné schémy nie sú nezvyčajné. Sú aj vyložene popisné poviedky, kde deja je menej ako tu. Nie je nič nezvyčajné, že na konci je "vševedúca" postava, ktorá všetko objasní. Prípadne tak urobí sám rozprávač. V poviedke proste nie je rozsah na to, aby sa to urobilo "poriadne". Často tie poviedky dokonca končia bez vysvetlení, človeka navnadia, vykreslia svet, a skončia - a sú v celoročných výberoch "najlepších" poviedok. V poviedke nie je rozsah na to, aby sa to dalo urobiť poriadne?
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Adhara: Lailina spomienka ako nosná záhada príbehu mi ušla. Buď som nepozorne čítal alebo to tam nebolo naznačené dostatočne. Akási tam na začiatku skutočne bola, ale vysvetlenie ako sa jej a len jej dostala do hlavy mi akosi ušlo. Postapo román z takéhoto sveta by bol zaiste dobrý nápad, ak by mal zaujímavé postavy a bol okorenený dejom :D. Martin Makúch:Tak to si mal výhodu, že si od začiatku čakal vysvetľujúcu poviedku. Ja som sa v prvej časti v upútavke dočítal, že ide o prvú časť dlhšieho diela. Preto som bol asi na záver sklamaný, že myšlienka a odkaz autora bol v inom ako som očakával. To, že ide o prvú časť dlhšieho diela, mi do anotácie doplnil admin. Ja som tam pôvodne mala napísané to, že ide o poviedku, ktorá je kvôli dĺžke rozdelená na viacero častí. Ach, tieto schvaľovacie servery...
Písala si vyššie, že tieto tri ľudské postavy niesli v sebe záhadu, Lailinu prvú spomienku, ktorá mala spolu s vysvetlením stavu sveta ťahať a držať čitateľa do konca. Na druhú stranu to má byť predstavenie postapa po zmenách rotácie zeme, možná budúcnosť. V prvom prípade mi však chýba vysvetlenie, keď už sa má toľko vysvetlovať, ako sa jej a zbytku sveta táto spomienka dostala do hlavy, keď nakoniec na to aj tak potrebujú vysvetlenie starčeka o Veľkých. Ak by to malo byť ťahákom deja, očakával by som postupné odkrývanie spomienok toho "tzv." tajomného média, či společného vedomia a pamäte :D. Tak isto tú spomienku mohol mať teda aj ten učeň a v tom prípade bez deja a zápletky mi zase prídu tie tri postavy ak neboli ich dobrodružstvá pointou príbehu zbytočné :D. Tie postavy boli uplne zbytocne, s tym suhlasim aj ja. Ich vyznam bol v podstate nulovy, rovnako ako vyznam vsetkych ostatnych postav z ich kmena. Je tiez uplne zbytocne tam vobec davat nejake tajomstvo (a jeho nositela) ak sa tym tajomstvom nechce potom autor zaoberat.
Tento citat pouzivam casto, ale kedze je taky pravdivy, tak ho pouzijem znova: "Ak v prvom dejstve visi na stene puska, musi vystrelit v poslednom." (Cechov). Ty si tam mala tych pusiek tolko, ze by si vyzbrojila Cecensko, ale na konci si vystrelila z gumipusky, ktora v tej pomyselnej zbrojnici visela na poslednom haciku posledneho regala. To je to, co tvori ten rozpor. [pokr.] rovnako ako si sa vykaslala na cely sposob zivota toho kmena, opisany v jednotke, a na Azula, ktory mal velky potencial ako otcovska postava. Tie tri deti boli synonymom vsetkeho, co bolo na tej poviedke zle - ich uloha bola iba byt trojicou otravnych, umrncanych a hlupuckych spratkov, ktorych skrytou tuzbou bolo zomriet a poukazat na nelogizmy vo fungovani sveta. Presne ako vravel Bill Cody - keby pri ohni rozpraval o tom, ako sa co stalo, ten majster svojmu ucnovi, ako nacrtok sveta by to bolo urcite dostatocne (a mozno aj lepsie), nez ked si deti nechala prejst celou road-movie, kym ho nasli. Pretoze ta road-movie bola vlastne hrozne zle napisana, deti mali stastie (a iba stastie), uspesne dosiahli svoj ciel v priebehu hodin a zistili iba to, co sme vsetci uz davno tusili - ze sa Zem otaca pomalsie. To, ze by sa takto nespomalila za taky kratky cas, je uplne jedno. [pokr.] mohla byt ako vysvetlenie pouzita vojna, nejake masivne nuklearne vybuchy by mozno dokazali os otacania tak rozhasit, ze by to pripominalo ten stav, ako si ho nacrtla. Ale ta pricina a vysvetlenie sveta, na ktore si cakala, ze budu ludia nadavat, je fakt druhorada, pretoze cele dielo dovtedy bolo o tych troch deckach a chyby v suvislosti s nimi su omnoho citatelsky zavaznejsie, nez to, ze precesny pohyb sa tak velmi zintenzivnil v takom kratkom case, aby este fungovali niektore druzice, vypustene pred touto udalostou. O tom su tie pripomienky.
Ak teda road-movie, tak musis postupne vystrelit z kazdej jednej z tych pomyselnych pusiek. Co si nespravila a je to teda prilis nevysvetlene a kratke, pretoze na tuto strelbu by si potrebovala rozsah v dlzke knihy. Ak teda zjednodusujuce vysvetlenie, tak su deti uplne zbytocne a dalo sa to napisat na par stran, a nie to natahovat. [pokr.] Ale tie dva pristupy (road-movie vs. vysvetlovacka) rozhodne nie su v tejto forme kompatibilne. Na jeden je ta forma prilis kratka, na druhy prilis dlha. S tou rotáciou Zeme sme sa evidentne nepochopili. Lailina spomienka bola spomienka na časy, keď zemská os smerovala na iné miesto, nie na časy, keď sa Zem otáčala rýchlejšie. Ani zemská os sa nemôže tak prudko vychýliť v takom krátkom časovom intervale, ale toto mi pripadalo reálnejšie. Zmenu sklonu osi všetci ľudia na Zemi registrovali, no nepoznali vysvetlenie tohto javu - na to potrebovali Lukesa. Dobre, decká mali obrovské šťastie, že ho našli, ale nepoznám dielo, aspoň fantasy žánru, ktoré by nebolo o fenomenálnych zhodách okolností, ktorým postavy vďačia za život a vyriešenie svojich problémov. Kto určuje, ktorá zhoda je ešte akceptovateľná a ktorá premrštená? Neviem, či by bol čisto popis fungovania sveta akceptovateľný ako poviedka. A či by to vôbec niekto mal chuť čítať. Skúsenosti ma presvedčili, že ťažké vysvetlenia treba zastrčiť hlbšie do príbehu alebo až na koniec, keď sú čitatelia už namotaní na dej a trochu odborných žvástov ich neodradí. V každom prípade sa mi potvrdilo, že poviedka nie je môj žáner.
Poradim Ti jednu taku dobru knihu, ak naozaj nepoznas:-). C.J.Cherryh Paladin. Trosku ma trapi tvoj odpor k pisaniu poviedok. Poviedka ako amorfny utvar, symbolizujuci vsetky poviedky na planete vo vsetkych casoch, nemoze za to, ze si tuto jednu nenapisala vyborne. Mala si 17, je to starsie dielo a je v nom citit snahu rozplietat ten dej do neuveritelnych sirok. Co moze fungovat vo vacsom diele, ale zaroven poukazuje nie na to, ze poviedka je nejake obmedzenie, ktore ta kvari, ale skor na to, ze nie si (resp. nebola si) schopna pisat kratko a sustredit sa na podstatne detaily. Ja stale povazujem poviedku za dobry cvicny nastroj. Rozsirovat dej a svet a donekonecna ho roztahovat a pripisovat stale nove postavy a stale nove udalosti - to nie je tazke. Tazke je sustredit sa na jednu liniu a vybudovat na nej zmysluplny pribeh. To ta poviedka nauci lepsie ako roman.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Adhara: Ono ja som Jurinkovi al za ulohu, aby popis poviedky skusil nejako prepisat, ak autor zada nieco typu Toto je tretia cast poviedky. Ono neviem preco si autori myslia, ze to je vec, ktoru chce navstevnik vidiet. Preco sa autori nepozeraju na veci marketingovo: Napisal som poviedku, podme ju spropagovat, aby sa citala. Nazov a anotacia, to su veci, ktore ked ta nenadchnu, ides dalej, ved len u nas na scifi.sk je 769 poviedok. Jurinko, môj odpor k písaniu poviedok nepramení primárne z toho, že sú krátke, ale z toho, že na ne nemám dosť nápadov. Vlastne počas posledných 6 rokov som nemala žiadny nápad na poviedku v niektorom zo žánrov fantastiky. Bez nápadu, nápadu vhodného pre túto literárnu formu (ja si tie pojmy žáner a forma stále pletiem :-)) - čo napokon zrejme nebol ani tento - nemajú nijaké rozpravy zmysel. Napísať rozsiahle dielo tak, aby udalosti a postavy boli navzájom prepojené, však tiež len tak hocikto nedokáže. Pokr. Preto podľa mňa nie je nutné dobiehať v tejto fáze niečo s poviedkami - samozrejme, keby som dostala dobrý nápad na poviedku, tak poviedku napíšem, ale nútiť sa nasilu do skopčenia nejakého krátkeho príbehu v presvedčení, že kým nezabodujem s poviedkou, tak nikdy nič nedosiahnem, podľa mňa k ničomu nevedie.Napísať dobrú anotáciu je veda, s tým súhlasím, ale nechápem, čo je zlé na informácii, že je niečo prvá, druhá či posledná časť poviedky. Pre mňa tie postavy neboli zbytočné, oboznámenie sa so svetom ich prostredníctvom bolo zaujímavejšie ako len suchý opis.
Ester: poriadne som asi mal dať do úvodzoviek. Narážal som na to, ako mnohým vadí, že ich poviedka navnadí a skončí - presne takto totiž končí naozaj veľké množstvo sci-fi poviedok. Takisto vysvetľujúci rozprávač na záver je bežná vec, aspoň v sci-fi, kde obvykle treba vysvetľovať (na rozdiel od poviedky z bežného života).William: Zvláštne, ja som Lailinu spomienku jasne zachytil a aj pochopil. Adhara: Ta anotacia nie je nepravda a za ocakavania citatelov ja nemozem. Martin Makuch: Tam ale nejde o predvidatelnost, tam ide o to akesi "literarne remeslo". Ak chces byt nepredvidatelny, vzdy mozes na konci napisat, ze sa postava zobudila - a bude to hrozny koniec, klise a vsetko. Zhodis tym to dielo do suterenu. Ale nepredvidatelny predsa mozes byt aj vtedy, ak citatelovi ukazes vsetky ingrediencie. Pretoze je iba na tebe, kolko z ktorej pouzijes a co z nich uvaris. Nemozes nahle prihodit zasadnu vec, ktoru si doteraz nespomenul, pretoze je to automaticky WTF!? moment, ktory citatela vytrhne zo zaujatia a rozbije ten pribeh. Rovnako nemozes predstavit tristo ingrediencii a uvarit z nich prazenicu, pretoze je to tiez WTF!? moment a tiez to citatela neuspokoji.
Tak ok, chvíľa času a chuť trochu polemizovať, tak si ešte rypnem :D. Adhara : Anotácia versus očakávanie čitateľa. Kdesi nie tak dávno v diskusii si písala niečo o nejakých cez 40 stranových poviedkach(ktoré sem vyvesíš) a aj nechuti písať poviedky a obľube dlhších diel. Tiež ma baví písať rozsiahlejšie veci a neshlasím v tomto s Jurinkovým názorom, že na poviedkach je potreba začínať aby sa zrodil dobrý románopisec. Nie každý románopisec bol zároveň aj v začiatkoch poviedkár a máloktorý dlhodobý poviedkár je automaticky aj dobrý románopisec. Kto dar má, môže možno hupnúť rovno na romány, možno to inak nejde, ako poviedkami, snáď tento rok zistím na vlastnej koži:D. Dokonca som to vnímal ako predstavenie hlavnej hrdinky(nie ako ľudský faktor na vtiahnutie čitateľa) okolo ktorej sa to bude celé točiť(náznak vzťahu so starším spolucestujúcim - iskrenie), tak ako aj miestny čudák(očakávanie budúcej hlavičky tímu a objaviteľa) a to je len malá troška z toho čo všetko poukazovalo na niečo iné ako poviedku s pointou o dôvodoch a spôsobe konca života na Zemi.Ako keby chcel niekto opisovať chlapčenskú Cestu do praveku a v polovici filmu to prestrihol na dokument o vyhynutí Dinosaurov. Martin Makúch : Ja si cením každú lojialitu a ešte viacpriateľstvo, úprimne:D. Fakt Ti z tých dvoch nevysvetliteľných spomienok o stojacom slnku nad pokojnou hladinou mora bolo všetko jasné?? Aj to Ťa ťahalo celým príbehom?? V tom prípade máš akýsi monkovský či podobný dar, gratulujem. Možno som len ja mimo a všímal som si v príbehu nepodstatnosti, nehľadal som v detektívke vraha:(. No každopádne o tom to je. Niekto má rád Twighlit a niekto Dunu alebo iný Piesne ľadu a ohňa. Ak si cieľová skupina, ok nalož nám ja som možno Starwarsák a Ty Klingon :D. Len sme si každí napísali svoj dojem a podporili čo sa nám páči a ofrflali čo nie :D. Su uznavani autori romanov, ktori v z...
„Príbehy sú dôležitejšie než to, že máme protiľahlý palec,“ povedala v rozhovore pre The Times Shonda Rhimes, významná televízna producentka a scenáristka (jej najznámejším dielom je seriál Grey’s Anatomy, u nás známe ako Chirurgovia). Cez príbehy si budujeme povedomie o tom, kým sme - ako jednotlivci, rodiny aj komunity. Prostredníctvom nich sa snažíme pochopiť historické súvislosti, ktoré ovplyvňujú súčasnosť. Zároveň nám príbehy ponúkajú možnosť vidieť a prežívať svet očami iných. Na chvíľu - v prítmí kina alebo zhrbení nad knihou - precítime emócie hlavných postáv akoby boli naše vlastné. Príbehy zachytávajú rôzne ľudské skúsenosti, zážitky zvierat alebo dokonca predmetov (možno si práve teraz spomeniete na svoju učiteľku literatúry a termín personifikácia). Práve toto im dáva silu - opierajú sa o to, čo sme sami prežili a prežívame. Napríklad: Aha, ani jej to nevyšlo na prvýkrát! Alebo: Aj on musel zvládnuť rozvod a má tri deti. Alebo ešte: Ani jej sa nepáčilo pracovať so skorumpovaným šéfom!
Mýlili by sme sa však, ak by sme si mysleli, že príbehy existujú hotové samy o sebe - ako niečo, čo stačí len prepísať. Také jednoduché to nie je. Príbeh treba vytvoriť, jemne a premyslene ho poskladať. Pomôžeme si tu známym prirovnaním Antona Pavloviča Čechova, ktorý písanie príbehov prirovnal k práci sochára, ktorý odstraňuje všetko nadbytočné, až kým neostane to podstatné. Písanie príbehov je veľmi subjektívny proces výberu a zoraďovania jeho častí. V súčasnosti najúspešnejšie príbehy (ako hollywoodske kasové trháky) využívajú tzv. High Concept prístup (možno preložený ako silný koncept). Je to premyslený a rokmi overený spôsob, ktorý autorov vedie pri budovaní príbehu. Pre bežnú pracovnú komunikáciu nie je potrebné podrobne študovať komplikované dramatické štruktúry. High Concept prístup však nie je len o štruktúre. Môže nám poslúžiť ako inšpirácia pri výbere hlavného hrdinu pre naše príbehy. Jedno z jeho základných pravidiel hovorí, že ideálny hrdina je ten, kto musí na ceste k svojmu cieľu prekonať čo najviac prekážok. Ak navyše prejde aj výraznou vnútornou zmenou a na záver získa niečo oveľa cennejšie, než o čo pôvodne usiloval?
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky
Pri písaní príbehu sa spýtaj sám seba: Baví ma to, čo tvorím? Smejem sa, pohltilo ma to, alebo ma to už teraz nudí na smrť? Dobrý príbeh môže priniesť nečakanú perspektívu na známe situácie. Skvelým príkladom je kniha On Boxing od Joyce Carol Oates. „Box nie je o rozdávaní úderov, ale o ich prijímaní a zvládaní bolesti.“ Tento postreh ponúka nový pohľad na boj v ringu - mení ho z čisto fyzického úsilia o víťazstvo na vnútorný zápas boxera, možno až proces sebapoznania: Koľko úderov zvládnem? Boxér sa z „mašiny na víťazstvo“ premieňa na zraniteľného človeka. Počas reportáže o následkoch hurikánu Katrina nedokázala novinárka Robin Roberts zadržať slzy. V tej chvíli bola presvedčená, že zaručene príde o prácu. Ako profesionálka si uvedomovala, že pri takejto práci sa od nej očakáva čo najviac objektívne a faktické hodnotenie situácie. Robin Roberts o prácu neprišla. Jej emocionálny prejav, ktorý odhalil jej zraniteľnosť, spojil divákov s komunitou, o ktorej rozprávala, a dokonca priniesol reálnu finančnú pomoc tým, ktorí ju najviac potrebovali. Príbehy nie sú len o slovách - sú o spojení, ktoré vytvárajú medzi rozprávačom a poslucháčom. Práca so zraniteľnosťou - či už našou vlastnou, alebo zraniteľnosťou našich hlavných postáv - môže toto spojenie ešte viac prehĺbiť. Aj zraniteľnosť má však svoje pravidlá.