Ponorte sa do mozaiky príbehov a spomienok z rôznych kútov Slovenska, ktoré odkrývajú životy ľudí v rôznych časových obdobiach.
Spomienky na detstvo a mladosť
Buzice (dnes Valaliky) - prelome 19. a 20. storočia: „Ilonka bola tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mala. Pamätám sa, ako sme sa raz vybrali kúpať do Hornádu. To sme boli ešte malé dievčatá, možno desaťročné, s dlhými vrkočmi a cez prázdniny sme spolu pásli husi. Tie sme nechali v dedine pri jarku a šli samé. Nesmeli sme, ale to nás neodradilo. Jednak sme nevedeli plávať, a keď by sme sa aj chceli schladiť v toku rieky, mohli by sme ísť len so staršími.“
Kluknava - časť Štefanská Huta, 1940: „Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, my im, oni nám. Viem, to!“ chválila sa Hanka Betke. Dve spolužiačky, obe štvrtáčky, sa vracali zo školy domov. Zima bola poriadna, mráz až štípal a Hornád zamrzol snáď po samé dno. Isto by po ňom teraz mohli prejsť aj kone s vozom. Tak si jeho stredom, ako po širokánskej ľadovej ceste z Kluknavy do Štefanskej Huty vykračovali dve malé chudé dievčatá a tešili sa, že idú domov. Hľadeli na brehy a hory zasypané snehom, sťahovali si do tvárí šatky pred hlúpym vetrom, krehli im prsty na rukách. Ale i tak je cesta domov veselšia než do školy.
Zalužice - začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia: Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká. Ešte rok vydržať, vlastne už ani toľko, hádam tri štvrtiny roka a povýšia ma za parobka. A potom... Potom môžem mať frajerku a nikto na mne za to nedoláme palicu. Zakaždým, keď si to predstavím a privriem oči, vidím Marču. Niežeby tu nebolo viacej pekných dievčat, niektoré mi už dlhý čas nedajú spávať, ale sú staršie alebo majú frajerov, a i keď nie, hoc sa stanem parobkom, nezavadia o mňa ani potom. Staršie chcú starších. Ale Marča... Už ako decko sa mi páčila, keď naháňala husi ku Barine, nech sa napasú a poriadne sa vyčvachtajú vo vode. Ešte bola malá, útla, s pekným svetlým hrubým vrkočom, ale ten malý noštek sa jej dvíhal trochu dohora rovnako ako teraz. Nie žeby bola namyslená. To nikdy! Vtedy sme sa dokonca aj spolu hrávali, hoc sa zo mňa ostatní chlapci smiali, že som dievčenský pupok. No neskôr už na mňa ani nepozrela. Stalo sa to po tom, ako som sa zabával tým, že som hádzal kamene. Husi jej totiž plávali hore dole a ona ich nevedela zahnať domov. Musela vojsť k ním do vody a ja som tie kamene naschvál hádzal tesne vedľa nej, aby ju ošpliechalo.
Brzotín, 1954: Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz! Prípadne: Nech žije KSČ! Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval. Je to úžasný pocit, keď dievčatá, na ktoré zvyčajne zazeráte nesmelo len tak kútikom oka, vám odrazu samé podajú ruku, dovolia, aby ste ich obchytili okolo pása a hľadia vám priamo do tváre, krútiac sa s vami v rytme hudby, pri ktorej zabudnete na okolitý svet. Ten odrazu nie je, nejestvuje a vnímate akurát akési prazvláštne teplo, čo napåňa vaše vnútro. Chvíľami som mal pocit, že priam horím.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Kechnec, 19. storočie: „Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu.“ Šani, zľahka sa hompáľajúc sa stoličke, z ktorej ešte akoby zázrakom nespadol, sa nahol nad stôl a chytil hrdlo fľaše. Pozrel na mňa lesklými očami, čo mu pod spoteným čelom priam svietili a zaváhal. „Pišta, ty si ako Žid!“ „Nenadávaj na Židov, dávajú nám robotu. A keby som bol ako oni, tak by som nesedel u teba, ale niekde v riadnej krčme, platil by som z plného mešca a o nič by som ťa neprosil,“ snažil som sa položiť Šanimu priateľsky ruku na rameno, ale on sa odtiahol. „Tak ti nenalejem. Nič ti nenalejem, lebo tu trieskaš sprostosti, jednu po druhej a vôbec, ale vôbec ničomu nerozumieš!“ V prítmí Šaniho kuchyne, kde vzduch po horúcom dni stál, nehýbal sa a ešte aj v túto večernú hodinu ostával len ťažko dýchateľný, som hľadel na toho starého mládenca, s ktorým zdieľam podobný osud.
Košťany (dnes Valaliky) - tridsiate roky 20. storočia: Vždy som chcel byť rytierom. Bojovníkom za spravodlivosť. Chrabrým a nebojácnym mužom, ktorý sa nebojí postaviť zlu, bojuje s mečom v ruke a ničí všetkých nepriateľov, čo páchajú na ľuďoch krivdy. Túlal by som sa po svete a kadiaľ by som chodil, všade by s úctou vyslovovali moje meno. Vďačne by ma vítali v každom meste i dedine, dievčatá by na mňa pozerali s iskrami v očiach a volali by mi na slávu. Muži by zasa snívali, že raz budú takí ako ja. To by som ale musel mať meč.
Kendice - pravdepodobne 1947: Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali. Aspoň nie tak, ako kedysi. Keď správne vytočila členky, špičkami prstov dosiahla až na chladnú podlahu a to pre ňu znamenalo, že je už veľká. Pravda, vždy svojich rovesníkov trochu prečnievala, ale stolička bola dosť vysoká, presne taká, akú má otec. Trochu vàzgala, lebo bola i poriadne stará, možno ešte z čias, keď v krajine vládol dáky chýrny kráľ či cisárovná, nie prezident Beneš. Lenže ona nad tým takto nerozmýšľala.
Život na dedine a udalosti v ňom
Šaca (v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca) - okolo roku 1925: Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. Do posledných dní chodila, i keď už nie do Košíc na trhy, ale aspoň na krátku prechádzku od Semseyho kaštieľa po kostol Nanebovzatia Panny Márie a nazad, no aspoň zo tri razy každučký deň okrem nedele. Možno sa to nezdá tak veľa, ale pre ženu jej veku bol takmer zázrak, ak dokázala vôbec vyjsť na dvor. Občas ju sprevádzal Béla, jej muž. Nie vždy, on už toľko nevládal, i keď bol od nej oveľa mladší. To jeho rodičia tak kedysi rozhodli, že vek nie je podstatný a ožení sa s Veronou, hoc on by rád prijal za ženu nejakú mladšiu, aspoň o desať rokov. Ale Verona bola lepšia partia, dostala do vena pole, pasienky, dve kravy, zopár oviec, večne zlostného a ukričaného kohúta, no najmä dom po jej starej mame. Syn musí poslúchať rodičov a tak Béla pristal. Nakoniec, Verona v tom čase bola tiež krásna žena, zrelá, rozvážna, hoc jeho priťahovali také tie mladé a pojašené.
Gánovce - údajne 6. januára 1940: „Isto, dalo sa to predpokladať. Po Mníchovskej dohode nebolo nikoho silnejšieho než Hlinkova slovenská ľudová strana. Aj tu sa značili dve možné riešenia a myslím si, že to dopadlo najlepšie, ako mohlo. Teda v strane bol boj o moc, i keď vyslovene bojom by som to nenazýval. Ale v podstate išlo o to, kto ju bude viesť a pod čím vplyvom sa bude Slovensko vyvíjať. Monsignor Tiso stál na čele viac umierneného krídla, ale Karol Sidor a jeho ľudia popravde nemohli Čechov ani cítiť. Darmo boli jedna strana, Sidorovci hlásali spoločnú úniu s Poľskom. Nakoniec, ani krídlo monsignora Tisa nesmerovalo rovno k samostatnému Slovensku, ale žiadalo pre našu krajinu autonómiu.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Čečejovce - november 1944: „Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky,“ krútil Feri neveriacky hlavou. „Farár nám o tom nikdy nerozprával. Iba toľko, že rodina je posvätná a kto túži po ženskom tele predtým, než uzavrie manželstvo pri oltári, je obyčajný smilník. Hriešnik, čo si nezaslúži viac než peklo. Ten by mal počuť dnešné učivo,“ prikyvoval mu Karči.
Straty a ťažké chvíle
Podomí, Česko - bližšie neurčený čas: Mal som pocit, akoby ma pri každom údere zvona pichol hrot neviditeľného noža. Až ma zakaždým stiahlo a nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Potili sa mi ruky, zrak sa mi zahmlieval a len ťažko som zadržiaval plač. Jeník zomrel. Mladý. Občas sa tak stáva, že niektorého z drevorubačov, či už z Podomí alebo z okolia, zavalí strom. A na Jeníka padla mohutná jedľa. Ak sa pri tom všetkom dá vôbec hovoriť o nejakom šťastí, tak možno iba v tom, že netrpel. Nezvíjal sa a nekričal pod ťažkým kmeňom, nemuseli sme ho ťahať s trčiacimi kosťami z otvorených rán, s očami, ktoré prosia o život dlhší aspoň o toľko, čo trvá jediný nádych.
Byster (dnes Sady nad Torysou) - približne okolo roku 1950: Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť? Ten výstrel, čo okolie ohluší len na kratučkú chvíľu, vám potom znie v hlave ešte veľmi dlho, zovrie srdce a vháňa slabosť do kolien. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Prečo si kôň zlomí nohu takmer vždy len keď ide dolu kopcom?
Tabuľka miest a časov
| Miesto | Čas | Téma |
|---|---|---|
| Buzice (dnes Valaliky) | Prelom 19. a 20. storočia | Priateľstvo a detské dobrodružstvá |
| Kluknava - časť Štefanská Huta | 1940 | Cesta zo školy v zime |
| Kendice | Pravdepodobne 1945 | Spomienky na cestovanie vlakom |
| Gánovce | Údajne 6. januára 1940 | Politická situácia po Mníchovskej dohode |
| Fričovce | Prvá polovica 19. storočia | Myšlienky baróna Splényiho |
| Podomí, Česko | Bližšie neurčený čas | Smrť drevorubača |
| Byster (dnes Sady nad Torysou) | Približne okolo roku 1950 | Zastrelenie koňa |
| Brzotín | 1954 | Radosť z tanca |
| Ždaňa | Údajne prelom dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia | Smútok nad stratou dieťaťa |
| Zalužice | Začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia | Sny o láske a budúcnosti |
| Fričovce | 1944 | Záujmy dospievajúceho chlapca |
| Kendice | Pravdepodobne 1947 | Pocit dospelosti |
| Košťany (dnes Valaliky) | Tridsiate roky 20. storočia | Sny o rytierstve |
| Šaca | Okolo roku 1925 | Život a smrť starej Verony |
| Čečejovce | November 1944 | Rozhovor vojakov |
| Medzev | Po II. svetovej vojne | Túžba po uznaní |
| Košická Nová Ves | Začiatok roku 1946 | Čakanie na stretnutie |
| Kluknava | Koniec 19. storočia | Láska k dievčatám |
| Kechnec | 19. storočie | Rozhovor v krčme |
| Chminianska Nová Ves | Štyridsiate roky 20. storočia | Súťaživosť chlapcov |
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky