Ikonou, akou je v oblasti zbraní sovietsky Kalašnikov AK-47 či americká útočná puška M16, sa pre Čechov a Slovákov stal samopal vzor 58. Legendárna zbraň vyvinutá pred 60 rokmi dodnes slúži po celom svete.
V 50. rokoch minulého storočia tvorili základ pechotnej výzbroje Československej, od júna 1954 Československej ľudovej armády (ČSĽA), nové pušky vz. 52, doplnené samopalmi 23 a 25 (tieto zbrane boli zakrátko upravené na sovietske typy streliva a zavedené ako puška vz. 52/57 a samopal 24 a 26). Aj keď zavedenie samonabíjacej (poloautomatickej) pušky predstavovalo istý pokrok, táto kombinácia výzbroje svojou zastaranou koncepciou príliš neprekročila tieň 2. svetovej vojny.
Takýto stav bol ale mnohými chápaný len ako dočasné riešenie, pretože už na začiatku 50. rokov sa začal vývoj nového typu tzv. automatickej zbrane jednotlivca, ktorá by svojou univerzálnosťou nahradila zavedené pušky aj samopaly, pričom by v sebe spojila ich najlepšie vlastnosti. Zásadný posun nastal po vzniku Varšavskej zmluvy v máji 1955, keď prišlo k rozhodnutiu v rámci unifikácie zaviesť do výzbroje ČSĽA sovietsky 7,62 mm puškový náboj vz. 43.
Nie je prekvapujúce, že v tomto kontexte prišla na pretras aj myšlienka zavedenia celého súboru sovietskych pechotných zbraní vrátane mimoriadne vydareného AK-47 konštruktéra M. T. Kalašnikova. Socialistické Československo disponovalo rozvinutým zbrojným priemyslom, ktorý nadväzoval na úspešnú tradíciu predvojnovej a vojnovej produkcie zbrojoviek, ktorá svojou úrovňou patrila k svetovej špičke. V tomto prostredí bola prítomná prirodzená snaha udržať si určitú autonómiu od Sovietskeho zväzu, ktorý sám seba rád dával za vzor.
Pre budúcu automatickú zbraň boli stanovené nové parametre a v roku 1956 sa začal v národnom podniku Konstrukta Brno jej vývoj. Intenzívny vývoj bol napokon oficiálne zavŕšený v júni 1958. Vývojové práce prebehli pomerne rýchlo a postupne zdokonaľované prototypy priebežne absolvovali niekoľko polygónnych skúšok v Sovietskom zväze, kam s nimi cestoval aj Čermák.
Prečítajte si tiež: Rozdiely medzi elektrickými a plynovými airsoftkami
Príprava produkcie si však vyžiadala dlhší čas, pretože bolo treba zvládnuť nové výrobné technológie a zároveň opakovane dochádzalo k ďalším testom a čiastkovým úpravám konštrukcie. Na dodávky zbraní veľmi naliehala vojenská správa, čo spôsobilo paradoxnú situáciu, keď sa sériová výroba začala ešte pred dokončením overovacej série a jej skúšok, na základe ktorých spravidla nasledujú ďalšie vylepšenia konštrukcie. 10. februára 1959 sa zbraň dočkala oficiálneho zavedenia do výzbroje ČSĽA.
Stalo sa tak rozkazom ministra národnej obrany generála Bohumíra Lomského. V duchu vojenskej nomenklatúry jej bolo pridelené označenie „7,62 mm samopal vz. 58“. Hlavné konštrukčné uzly zbrane boli v Československu patentované a sám Čermák dostal za konštrukciu samopalu v máji 1960 štátnu cenu.
V období vývoja panoval zmätok v tom, akým termínom túto zbraň správne klasifikovať. Pomenovanie samopal totiž v skutočnosti označuje automatickú zbraň strieľajúcu pištoľové náboje, pričom vz. 58 bol riešený pre tzv. skrátený puškový náboj. Kategória moderných automatických zbraní, ktoré používajú túto muníciu, bola pritom technicky zadefinovaná len pomerne nedávno - počas druhej svetovej vojny, keď Nemci zaviedli novú zbraň Sturmgewehr (StG) 44.
V socialistickom Československu však pomenovanie útočná puška pre svoj pôvod nepripadalo do úvahy. Neujali sa ale ani neohrabané domáce terminologické pokusy ako „ťažký samopal“ či „samopal-puška“. Práve v Česku sa pojmom automat po vojne hovorovo označovali samopaly. Je preto možné, že k nesprávnemu označeniu slovom samopal tak mohlo prísť z dôvodu chybného prekladu z ruštiny.
Samopal vz. 58 bol pôvodne vyrábaný s pažbením z kvalitného bukového dreva, ktoré dávalo tejto čistokrvnej vojenskej zbrani takmer luxusný vzhľad. Socialistickí plánovači však požadovali jeho masovú produkciu, a tak výrobca hľadal ekonomickejšiu alternatívu pažbenia. Po zvážení viacerých možností sa výrobný podnik v Uherskom Brode priklonil k náhradnému materiálu v podobe lisovaných drevených častí, zaliatych plastickou hmotou, ktorému sa v súvislosti so samopalom nepovie inak ako drevotrieska.
Prečítajte si tiež: Airsoft: Kompletný sprievodca výberom plynu (CO2/Green Gas)
Technológia výroby súčiastok z nového materiálu bola spoločným dielom Konstrukty Brno a Štátneho drevárskeho výskumného ústavu v Bratislave. Ich výroba bola zverená drevospracujúcemu podniku Bučina Zvolen. Červenohnedé diely z drevotrieskovej hmoty začali byť na všetky nové zbrane montované od roku 1962 a stali sa pre vz. 58 charakteristickými.
Nový produkt československého zbrojného priemyslu sa v našich ozbrojených zložkách rýchlo etabloval. „Päťdesiatosmičku“ okrem vojska zaviedli aj útvary ministerstva vnútra (už v rokoch 1960 - 1961 odobrali 25 000 samopalov) a táto výkonná zbraň si našla cestu aj do arzenálov ľudových milícií. Na podporu „vývozu socializmu“ začalo Československo v polovici 50. rokov s dovolením, či dokonca požehnaním ZSSR, vyvážať zbrane pre „pokrokové režimy“ či revolučné a národno-oslobodenecké hnutia vo svete.
Hoci vz. 58 ako exportný artikel nemohol byť v celkovom množstve pre automaty Kalašnikov nikdy konkurenciou (jeho plošné zavedenie do výzbroje armády prišlo len v Československu), od 60. rokov sa aj ten dočkal slušného rozšírenia vo svete. Veľmi žiadaným bol samopal vz. 58 napríklad vo Vietname. Od roku 1965 do prvej polovice 70. rokov, teda počas prebiehajúcej vojny s USA, sem československá vláda bezplatne (!) poslala desaťtisíce týchto zbraní.
Ďalším príkladom politicky motivovaného exportu bol predaj vyše 35 000 samopalov v 60. a 70. rokoch do Somálska. Okrem spomenutých krajín sa vz. 58 dostal do ďalších rozvojových krajín a často „horúcich“ oblastí sveta, ako sú Afganistan, Kuvajt, Sýria, Burkina Faso, Nigéria, Peru a mnohé ďalšie, kde tieto zbrane bojujú dodnes. Ostatné štáty Varšavskej zmluvy sa priklonili k licenčnej výrobe sovietskych ručných zbraní, prípadne k nákupu niektorých typov priamo zo ZSSR, a tak sa československé vzory v rámci „bratskej pomoci“ do týchto krajín vyvážali skôr výnimočne.
Jedným z najrozšírenejších mýtov vo svete strelných zbraní je názor, že sovietsky AK-47 je len ľahko pozmenenou kópiou nemeckej útočnej pušky StG 44. Analogicky tomu sa objavil aj ďalší frekventovaný mýtus, podľa ktorého je vz. 58 označovaný za československú verziu Kalašnikova. Toto mylné tvrdenie bolo dokonca často šírené aj niektorými zahraničnými odbornými publicistami. Obľúbeným námetom diskusií či textov v odborných časopisoch býva porovnanie oboch zbraní s cieľom zistiť, ktorá z nich je lepšia.
Prečítajte si tiež: Prehľad kalibrov brokovníc
Podrobné porovnanie parametrov, vlastností či výhod a nevýhod týchto typov by vystačilo na samostatný článok. Z výsledkov skúšok vyplynulo, že si československý samopal neviedol vôbec zle. Bezproblémovo dopadla aj kontrola spoľahlivosti vykonaná streľbou nábojov pochádzajúcich z viacerých krajín Varšavskej zmluvy. Presnosť streľby bola overovaná na vzdialenosť 100 metrov.
Pri streľbe dávkami však československá zbraň zaznamenala značne horší rozptyl. Skúšobná komisia zhodnotila, že dôvodom bola vyššia kadencia streľby oproti AKM (800 oproti 600 výstr./min). Jeden z dodaných samopalov vz. 58 absolvoval skúšku životnosti vystrelením 15 000 rán. Potom strelec ponoril rozpálenú zbraň do nádoby s vodou a po jej rýchlom schladení obdobne pokračoval do vystrelenia požadovaného počtu nábojov.
Československý samopal v priebehu skúšky nemal žiadne zlyhania vo funkcii, avšak prasklo na ňom päť súčiastok, ktoré boli následne vymenené zo sady náhradných dielov. Nový samopal sa pred zrakom verejnosti prvýkrát objavil 9. mája 1960 na vojenskej prehliadke pri príležitosti osláv dňa oslobodenia v Prahe. Odvtedy sa stal v rukách vojakov pochodujúcich na Letenskej pláni neoddeliteľnou súčasťou tradičných ukážok bojovej sily socialistického Československa. Predaj a držanie týchto zbraní v civilnom sektore desaťročia nepripadal do úvahy.
Vz. 58 tak nečakane zažil druhú renesanciu, keď medzi českými a slovenskými strelcami zaznamenal značný komerčný úspech. Popularitu si však získal aj v USA a Kanade, kde táto zbraň z východného bloku predstavuje vítanú klasiku z obdobia studenej vojny. Doba pokročila a české aj slovenské ozbrojené sily pristúpili k modernizačným programom, ktoré zahŕňajú aj postupné prezbrojenie samopalov vz. 58 na novú generáciu útočných pušiek od rovnakého výrobcu - CZ 805 BREN.
Zdá sa, že ani po 60 rokoch od vzniku samopal vz. 58 ešte nepatrí do starého železa. Na vojenskom výcviku Národných obranných síl (NOS) sa zbrane neberú do rúk pre efekt, ale s maximálnou vážnosťou. Každý pohyb, každý zásah do mechanizmu samopalu či pištole je otázkou disciplíny a bezpečnosti.
Frekventanti výcviku sa učia, že útočná puška vz. 58 či pištoľ vz. 82 nie sú len kusom kovu - sú nástrojom, ktorý vyžaduje rešpekt, precíznosť a dôsledné dodržiavanie pravidiel. Jedna z najviac kľúčových súčastí výcviku je manipulácia so zbraňami a ich rozborka. Cvičenci, ktorí sú už v tomto štádiu vojakmi prvého stupňa, sa učia vykonávať sériu presných pohybov - od založenia zásobníka, cez nabitie a vybitie, výstrel naprázdno až po správne zaistenie. Všetko ešte bez streľby s ostrou muníciou.
Už v prvých dňoch výcviku sa ukazuje, že zbraň nie je len nástroj, ale aj zodpovednosť. Bezpečnostné návyky sú pritom absolútnym základom. Každý vojak musí pred manipuláciou a po manipulácii preveriť, či je zbraň skutočne vybitá. To znamená natiahnuť zbraň pozrieť do komory hlavne, skontrolovať čelo záveru aj priestor zásobníka a presvedčiť sa, že v nej nie je žiadny náboj.
Po kontrole inštruktorom sa následne vystrelí bez munície, tzn. Každý vojak musí svoju zbraň poznať detailne. Veľká pozornosť sa venuje samopalu vz. 58, ktorý je stále základnou zbraňou Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR). Účastníci výcviku NOS sa tiež učia, ako ho bezpečne rozobrať na hlavné časti - nosič záveru, záver, vratnú pružinu, kryty, pružiny, piest, vratná vzpruha - a opäť ho správne poskladať.
Vojak sa učí svoju zbraň poznať, aby ju vedel rýchlo vyčistiť, prípadne opraviť a pripraviť do akcie. Okrem dlhej zbrane sa preberala aj krátka - pištoľ CZ vz. 82. Aj pri nej platí rovnaký princíp: bezpečné zaobchádzanie, rýchla kontrola a schopnosť bezchybne zvládnuť rozborku aj zloženie.
Vďaka týmto opakovaným tréningom si cvičenci budujú nielen technickú zručnosť, ale aj rešpekt k zbrani, ktorú majú vo výcviku pri sebe. Inštruktori dbajú na absolútnu bezpečnosť. Pri ostrej streľbe sa výcvik posúva na úplne inú úroveň než pri nácvikoch s prázdnou zbraňou. Cvičenci už necvičia iba pohyby a manipuláciu, ale každý ich krok má okamžitý a hlasný dôsledok.
Najskôr sa začínalo statickou streľbou na terč, kde šlo o presnosť a dodržiavanie správneho postoja. Z útočnej pušky vz. 58 sa strieľalo po jednej rane na terč. Druhý deň sa už postupne prechádzalo k taktickejšej streľbe. Cieľom bolo napríklad rýchlo a spoľahlivo zasiahnuť obrys ľudskej postavy. Postupne cvičenci prechádzali k rôznym iným streleckým polohám.
Ďalšia časť patrila polohe v ľahu, kde sa ukázalo, akú stabilitu dokáže poskytnúť samotný zásobník zapichnutý do zeme. Táto varianta bola ideálna na presnú paľbu, zatiaľ čo „vyšší ľah“, kde zbraň držíte vo vzduchu, viac simuloval dynamickejší boj. Potom prišla na rad pištoľ a cvičenia, ktoré preverili rýchlosť a sústredenie. Typickým manévrom bol takzvaný „Mozambik“ - dve rany do hrudníka a jedna do hlavy alebo streľba na dva rôzne terče, teda s pohybom tela.
Vrcholom streleckého bloku bola streľba z ľahkého guľometu FN Minimi. Obsluhovali ho vždy dvaja ľudia. Pri tejto zbrani ležali frekventanti na zemi a vypúšťali dávky na ciele vzdialené 200 a 400 metrov. Každý mal k dispozícii stovku nábojov. Zvuk guľometu bol sám o sebe ohromujúci a okamžite bolo jasné, prečo sa zbraň považuje aj za psychologickú zbraň. Len ako zazneli prvé dávky, viacerým prebehol mráz po chrbte.
Muníciou sa pritom rozhodne nešetrilo - počas dvoch dní padli stovky výstrelov. Len z útočnej pušky každý vystrelil 160 rán, k tomu ešte viac z pištole a plná stovka z guľometu. Automatická karabína alebo útočná puška vz. 58, nesprávne označovaná ako samopal, sa dostal do výzbroje Československej ľudovej armády v roku 1959. Doteraz slúži ako základná zbraň pechoty OS SR a zbraň zálohy ozbrojených síl Česka.
Zbraň sa označuje ako samopal, lebo v čase jej vzniku termín ‚automatická karabína‘ neexistoval. Používa kaliber 7,62×39 milimetrov (štandard NATO je 5.56×45 milimetrov pozn. red.), má hmotnosť necelé tri kilogramy a kadenciu približne 800 rán za minútu. Vz. 58 si je možno ľahko pomýliť s útočnou puškou AK-47 (Avtomat Kalašnikova), lebo sú na pohľad podobné. Konštrukcia československého vz. 58 však pracuje na úplne odlišnej báze.
Hlavný rozdiel je v uzamykacom a plynovom mechanizme mechanizme. Vz. 58 má krátky zdvih piestu - piest udrie do nosiča záveru a vracia sa späť. Takže nosič záveru sa pohybuje samostatne, teda odlišne ako pri AK-47. Pištoľ vz. 82 v službe od roku 1982, nahradila v československej armáde staršie typy Tokarev. Strieľa náboje 9×18 mm Makarov, má 12-ranný zásobník a polygonálne drážkovanie hlavne, ktoré zvyšuje jej životnosť.
Vyznačuje sa obojstranným ovládaním a jednoduchou údržbou. Pištoľ má pevnú hlaveň a dynamický záver. Pištoľ vz. 82 slúžila aj Polícii Českej republiky a Policajnému zboru slovenskej republiky. Polícia Českej republiky nahradila postupne od roku 2001 pištoľ vzor 82 prevažne pištoľou CZ 75D Compact. Guľomet FN Minimi je belgickej konštrukcie a patrí medzi ľahké univerzálne guľomety, ktoré sú rozšírené vo viacerých armádach sveta vrátane NATO.
Konštruovaný je na strelivo kalibru 5,56 × 45 mm NATO a jeho hlavnou výhodou je kombinácia vysokej kadencie streľby (700 - 1150 rán za minútu), relatívne nízkej hmotnosti (okolo sedem až osem kilogramov, záleží od výbavy) a možnosti napájať ho jednak zo štandardného pásu s nábojmi, ale aj zo zásobníkov kompatibilných s útočnými puškami M16.
Jeden z najrozšírenejších mýtov vo svete strelných zbraní je názor, že sovietsky AK-47 je len ľahko pozmenenou kópiou nemeckej útočnej pušky StG 44. Analogicky tomu sa objavil aj ďalší frekventovaný mýtus, podľa ktorého je vz. 58 označovaný za československú verziu Kalašnikova. Toto mylné tvrdenie bolo dokonca často šírené aj niektorými zahraničnými odbornými publicistami. Obľúbeným námetom diskusií či textov v odborných časopisoch býva porovnanie oboch zbraní s cieľom zistiť, ktorá z nich je lepšia.
Podrobné porovnanie parametrov, vlastností či výhod a nevýhod týchto typov by vystačilo na samostatný článok. Z výsledkov skúšok vyplynulo, že si československý samopal neviedol vôbec zle. Bezproblémovo dopadla aj kontrola spoľahlivosti vykonaná streľbou nábojov pochádzajúcich z viacerých krajín Varšavskej zmluvy. Presnosť streľby bola overovaná na vzdialenosť 100 metrov.
Pri streľbe dávkami však československá zbraň zaznamenala značne horší rozptyl. Skúšobná komisia zhodnotila, že dôvodom bola vyššia kadencia streľby oproti AKM (800 oproti 600 výstr./min). Jeden z dodaných samopalov vz. 58 absolvoval skúšku životnosti vystrelením 15 000 rán. Potom strelec ponoril rozpálenú zbraň do nádoby s vodou a po jej rýchlom schladení obdobne pokračoval do vystrelenia požadovaného počtu nábojov.
Československý samopal v priebehu skúšky nemal žiadne zlyhania vo funkcii, avšak prasklo na ňom päť súčiastok, ktoré boli následne vymenené zo sady náhradných dielov. Nový samopal sa pred zrakom verejnosti prvýkrát objavil 9. mája 1960 na vojenskej prehliadke pri príležitosti osláv dňa oslobodenia v Prahe. Odvtedy sa stal v rukách vojakov pochodujúcich na Letenskej pláni neoddeliteľnou súčasťou tradičných ukážok bojovej sily socialistického Československa. Predaj a držanie týchto zbraní v civilnom sektore desaťročia nepripadal do úvahy.
Vz. 58 tak nečakane zažil druhú renesanciu, keď medzi českými a slovenskými strelcami zaznamenal značný komerčný úspech. Popularitu si však získal aj v USA a Kanade, kde táto zbraň z východného bloku predstavuje vítanú klasiku z obdobia studenej vojny. Doba pokročila a české aj slovenské ozbrojené sily pristúpili k modernizačným programom, ktoré zahŕňajú aj postupné prezbrojenie samopalov vz. 58 na novú generáciu útočných pušiek od rovnakého výrobcu - CZ 805 BREN.
Zdá sa, že ani po 60 rokoch od vzniku samopal vz. 58 ešte nepatrí do starého železa. Na vojenskom výcviku Národných obranných síl (NOS) sa zbrane neberú do rúk pre efekt, ale s maximálnou vážnosťou. Každý pohyb, každý zásah do mechanizmu samopalu či pištole je otázkou disciplíny a bezpečnosti.
Frekventanti výcviku sa učia, že útočná puška vz. 58 či pištoľ vz. 82 nie sú len kusom kovu - sú nástrojom, ktorý vyžaduje rešpekt, precíznosť a dôsledné dodržiavanie pravidiel. Jedna z najviac kľúčových súčastí výcviku je manipulácia so zbraňami a ich rozborka. Cvičenci, ktorí sú už v tomto štádiu vojakmi prvého stupňa, sa učia vykonávať sériu presných pohybov - od založenia zásobníka, cez nabitie a vybitie, výstrel naprázdno až po správne zaistenie. Všetko ešte bez streľby s ostrou muníciou.
Už v prvých dňoch výcviku sa ukazuje, že zbraň nie je len nástroj, ale aj zodpovednosť. Bezpečnostné návyky sú pritom absolútnym základom. Každý vojak musí pred manipuláciou a po manipulácii preveriť, či je zbraň skutočne vybitá. To znamená natiahnuť zbraň pozrieť do komory hlavne, skontrolovať čelo záveru aj priestor zásobníka a presvedčiť sa, že v nej nie je žiadny náboj.
Po kontrole inštruktorom sa následne vystrelí bez munície, tzn. Každý vojak musí svoju zbraň poznať detailne. Veľká pozornosť sa venuje samopalu vz. 58, ktorý je stále základnou zbraňou Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR). Účastníci výcviku NOS sa tiež učia, ako ho bezpečne rozobrať na hlavné časti - nosič záveru, záver, vratnú pružinu, kryty, pružiny, piest, vratná vzpruha - a opäť ho správne poskladať.
Vojak sa učí svoju zbraň poznať, aby ju vedel rýchlo vyčistiť, prípadne opraviť a pripraviť do akcie. Okrem dlhej zbrane sa preberala aj krátka - pištoľ CZ vz. 82. Aj pri nej platí rovnaký princíp: bezpečné zaobchádzanie, rýchla kontrola a schopnosť bezchybne zvládnuť rozborku aj zloženie.
Vďaka týmto opakovaným tréningom si cvičenci budujú nielen technickú zručnosť, ale aj rešpekt k zbrani, ktorú majú vo výcviku pri sebe. Inštruktori dbajú na absolútnu bezpečnosť. Pri ostrej streľbe sa výcvik posúva na úplne inú úroveň než pri nácvikoch s prázdnou zbraňou. Cvičenci už necvičia iba pohyby a manipuláciu, ale každý ich krok má okamžitý a hlasný dôsledok.
Najskôr sa začínalo statickou streľbou na terč, kde šlo o presnosť a dodržiavanie správneho postoja. Z útočnej pušky vz. 58 sa strieľalo po jednej rane na terč. Druhý deň sa už postupne prechádzalo k taktickejšej streľbe. Cieľom bolo napríklad rýchlo a spoľahlivo zasiahnuť obrys ľudskej postavy. Postupne cvičenci prechádzali k rôznym iným streleckým polohám.
Ďalšia časť patrila polohe v ľahu, kde sa ukázalo, akú stabilitu dokáže poskytnúť samotný zásobník zapichnutý do zeme. Táto varianta bola ideálna na presnú paľbu, zatiaľ čo „vyšší ľah“, kde zbraň držíte vo vzduchu, viac simuloval dynamickejší boj. Potom prišla na rad pištoľ a cvičenia, ktoré preverili rýchlosť a sústredenie. Typickým manévrom bol takzvaný „Mozambik“ - dve rany do hrudníka a jedna do hlavy alebo streľba na dva rôzne terče, teda s pohybom tela.
Vrcholom streleckého bloku bola streľba z ľahkého guľometu FN Minimi. Obsluhovali ho vždy dvaja ľudia. Pri tejto zbrani ležali frekventanti na zemi a vypúšťali dávky na ciele vzdialené 200 a 400 metrov. Každý mal k dispozícii stovku nábojov. Zvuk guľometu bol sám o sebe ohromujúci a okamžite bolo jasné, prečo sa zbraň považuje aj za psychologickú zbraň. Len ako zazneli prvé dávky, viacerým prebehol mráz po chrbte.
Muníciou sa pritom rozhodne nešetrilo - počas dvoch dní padli stovky výstrelov. Len z útočnej pušky každý vystrelil 160 rán, k tomu ešte viac z pištole a plná stovka z guľometu. Automatická karabína alebo útočná puška vz. 58, nesprávne označovaná ako samopal, sa dostal do výzbroje Československej ľudovej armády v roku 1959. Doteraz slúži ako základná zbraň pechoty OS SR a zbraň zálohy ozbrojených síl Česka.
Zbraň sa označuje ako samopal, lebo v čase jej vzniku termín ‚automatická karabína‘ neexistoval. Používa kaliber 7,62×39 milimetrov (štandard NATO je 5.56×45 milimetrov pozn. red.), má hmotnosť necelé tri kilogramy a kadenciu približne 800 rán za minútu. Vz. 58 si je možno ľahko pomýliť s útočnou puškou AK-47 (Avtomat Kalašnikova), lebo sú na pohľad podobné. Konštrukcia československého vz. 58 však pracuje na úplne odlišnej báze.
Hlavný rozdiel je v uzamykacom a plynovom mechanizme mechanizme. Vz. 58 má krátky zdvih piestu - piest udrie do nosiča záveru a vracia sa späť. Takže nosič záveru sa pohybuje samostatne, teda odlišne ako pri AK-47. Pištoľ vz. 82 v službe od roku 1982, nahradila v československej armáde staršie typy Tokarev. Strieľa náboje 9×18 mm Makarov, má 12-ranný zásobník a polygonálne drážkovanie hlavne, ktoré zvyšuje jej životnosť.
Vyznačuje sa obojstranným ovládaním a jednoduchou údržbou. Pištoľ má pevnú hlaveň a dynamický záver. Pištoľ vz. 82 slúžila aj Polícii Českej republiky a Policajnému zboru slovenskej republiky. Polícia Českej republiky nahradila postupne od roku 2001 pištoľ vzor 82 prevažne pištoľou CZ 75D Compact. Guľomet FN Minimi je belgickej konštrukcie a patrí medzi ľahké univerzálne guľomety, ktoré sú rozšírené vo viacerých armádach sveta vrátane NATO.