Jednou z úspešných kapitol vývoja ručných palných zbraní v povojnovom Československu bol vývoj samopalov. Moderný samopal bol vyvíjaný pre potreby čs. armády. Vývoj nového samopalu sa uskutočnil v rokoch 1947 - 1948 v Českej zbrojovke Strakonice.
Základy zbrane položil konštruktér Jaroslav Holeček, ktorý pritom využil ním vytvorené nové konštrukčné prvky. Avšak zbraň bola výsledkom inovatívnych prvkov celého tímu ďalších známych konštruktérov, ako Jiří Čermák, František Myška, Jan Kratochvíl či Václav Zíbar. Pri vývoji ručnej palnej zbrane bol zmenený hranatý tvar puzdra na kruhový, čo bolo technologicky výhodnejšie pre výrobu záveru.
Tiež bola splnená požiadavka vymeniteľnej hlavne, čo umožňovalo jej zámenu aj za hlaveň cvičnú a streľbu s cvičným strelivom. Zásobník bol umiestnený do ťažiska zbrane. Excelentne jednoduchým spôsobom bol navrhnutý miskový cieľnik, čím sa spolu s niektorými ďalšími prvkami inšpirovalo aj niekoľko zahraničných výrobcov.
V rámci požiadaviek bola zaujímavým konštrukčným doplnkom tzv. plnička zásobníka integrovaná priamo na zbrani, ktorá umožňovala pomocou nabíjacích pásikov rýchle plnenie zásobníka. Ďalšou technickou zaujímavosťou, uplatnenou prvýkrát pri sériovej výrobe, bol záver riešený okolo hlavne. To umožnilo pri relatívne malej dĺžke zbrane použiť dlhšiu hlaveň. Zároveň bol takto dosiahnutý menší zdvih hlavne pri streľbe dávkou a lepšia stabilita zbrane.
Prevratným prvkom bola aj myšlienka jednotného systému zbrane, spočívajúca v jednoduchom držiaku ramennej opierky na konci každého puzdra. Týmto spôsobom mohol byť samopal s pevnou drevenou pažbou používaný v rámci pozemné vojska, resp. Samopal prešiel okrem skúšok životnosti aj náročnými skúškami v nepriaznivých klimatických podmienkach, ktoré sa uskutočnili vo Vysokých Tatrách vo februári 1948.
Prečítajte si tiež: Česká Zbrojovka: Názvy a vývoj
Počas jedného roka bola vytvorená zbraň, ktorá v auguste 1948 zvíťazila v súťaži a bola označená ako 9mm samopal vz. 48a (pechotný) a vz. 48b (výsadkový). V roku 1950 začalo ministerstvo národnej obrany označovať vojenský materiál iba krycím číslom, ktoré nezodpovedalo priamo roku zavedenia, teda bez označenia „vzor“. Uvedený spôsob značenia sa napokon neujal a trval iba dočasne.
Práve v tomto období bol samopal vz. 48 preznačený na samopal 23 (pechotný) a samopal 25 (výsadkový), čo pretrvalo ako následok uvedeného obdobia v jeho označení dodnes. Ďalším zlomom vo výrobe bol rok 1951, keď bola uskutočnená rekonštrukcia na náboj 7,62 x 25 mm Tokarev (TT vz. 30) podľa sovietskej špecifikácie, a výroba samopalu na náboj 9mm Parabellum bola ukončená.
Za povšimnutie však stojí, že v ZSSR prechádzali v tom čase na pištoľový náboj 9mm Makarov na úkor náboja 7,62 x 25 mm Tokarev. Vo výrobnom závode v Uherskom Brode bolo v rokoch 1949 - 1951 vyrobených 200 205 kusov 9mm samopalov 23/25 a do roku 1969 vyvezených 157 500 kusov. K jednému samopalu boli vždy štyri záložné zásobníky na 40 nábojov a pre samopal 25 naviac jeden zásobník na 24 nábojov. Vo výzbroji ich postupne nahradili samopaly 24 a 26 vyrábané v rokoch 1951 - 1953.
Samopal 25, s ojedinelou krátkou verziou zásobníka, možno vidieť aj na fotografiách prezentujúcich zbierkové predmety z fondu Vojenského historického múzea v Piešťanoch. V zbierke sa nachádza i pôvodná sumka pre zásobníky na 40 nábojov.
Vývoj ručných palných zbraní v povojnovom Československu priniesol zaujímavý projekt zbrojného priemyslu, ktorý sa síce dočkal sériovej výroby, ale jeho masové využitie na domácej pôde sa vo väčšom rozsahu neuplatnilo. Prototyp označovaný zo začiatku ako ČZ 47/II alebo aj vz. 47 nadväzoval na predvojnovú guľometnú pištoľ vz. 38 Františka Myšku, avšak s použitím silnejšieho streliva.
Prečítajte si tiež: Vývoj samopalov v slovenskej armáde
Hlavnú kurióznu konštrukčnú prednosť samopalu však realizoval konštruktér Jaroslav Holeček v Českej zbrojovke v Strakoniciach. Išlo o otočnú zásobníkovú šachtu s možnosťou otáčania o 90o. K inšpirácii poslúžil samopal Sten Mk. II. Avšak pri čs. konštrukcii mohol jednotlivec voliť polohu zásobníka dokonca aj pri streľbe. V závislosti od terénu umožňovala funkcia otočnej zásobníkovej šachty lepšie využite prírodných krytov.
Vývoj samopalu prebiehal prioritne pre náboj 9 x 19 mm (9 mm Parabellum). V povojnovom období bolo toto strelivo určené i pre množstvo koristných zbraní pridelených vojenským útvarom. Aj produkcia v Považských strojárňach v tomto období zahŕňala výrobu uvedeného streliva. Desať kusov samopalu ČZ bolo upravených aj na 9 mm československý experimentálny valcový náboj. Vzorky tohto streliva boli vyrobené Blanickými strojárňami vo Vlašimi.
Jeden z viacerých zámerov použitia takéhoto druhu streliva spočíval aj vo vylúčení okamžitého použitia ukoristeného streliva v poľných podmienkach protivníkom v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Pritom by bežné strelivo Parabellum bolo možné použiť v zbraniach určených pre valcový náboj. V období začínajúcej studenej vojny táto myšlienka predstavovala významný politický argument. Avšak nový experimentálny náboj sa nakoniec do sériovej výroby nedostal.
Samopal vzbudil záujem v Egypte a v Habeši, kde ho predviedla Česká zbrojovka koncom roka 1947. Následne vo februári 1948 navštívila egyptská vojenská misia výrobný závod v Uherskom Brode, kde bola pripravovaná jeho výroba pod vnútorným označením „objekt 015“. V polovici mája bola podpísaná zmluva na dodávku 7 250 samopalov prostredníctvom egyptského veľvyslanca. O niekoľko dní mala byť prvá časť zásielky z Uherského Brodu odoslaná civilným lietadlom s odstránenými sedačkami pre cestujúcich.
V rámci utajenia nemalo mať lietadlo žiadne medzipristátie a náklad bol deklarovaný ako hospodárske stroje. Predaj zbraní Egyptu, ktorý zaujímal nepriateľské postavenie voči Izraelu, bol veľmi citlivý vzhľadom k podpore Československa pri jeho vzniku. Na dojednaný obchod boli upozornené orgány čs. ministerstva zahraničných vecí a lietadlo bolo pred odletom zadržané.
Prečítajte si tiež: Všetko o expanzných samopaloch
Náklad putoval späť do výrobného závodu, kde bolo celkovo do konca roku 1949 vyrobených 10 815 kusov. V tom čase sa 250 kusov podarilo exportovať iba do Bolívie. Samopal nakoniec niesol označenie ČZ 247 a nejaký čas ho mali vo výzbroji aj Ľudové milície. K jeho skvalitneniu prispeli aj tzv. protiodrazová poistka Františka Myšku a plnička nábojov Václava Zíbara vsadená do pažby.
Ďalším zdokonalením bolo aj jednoduché spúšťové ústrojenstvo, ktoré umožňovalo strieľať jednotlivými ranami alebo dávkou na základe menšieho či väčšieho tlaku prsta na spúšť. Uvedené prvky sa neskôr uplatnili aj pri samopaloch 23/25 a 24/26. V druhej polovici 60. rokov 20. storočia bolo vyvezených do zahraničia 8 498 kusov samopalu ČZ 247 a v súčasnosti predstavuje vzácnu zberateľskú kuriozitu nielen v Českej a Slovenskej republike.
Vo VHM-Piešťany sa zachovali exempláre, ktoré boli trvalo znefunkčnené. S najväčšou pravdepodobnosťou sú to verzie, ktoré boli v minulosti upravené a určené výhradne na streľbu s cvičným strelivom a nachádzali sa ešte vo výzbroji rôt pohraničnej stráže. Na rozoznanie od plne funkčnej zbrane boli vybavené aj hliníkovým štítkom na ľavej strane pažby s vyrazeným upozornením: „POZOR jen pro cvičnou střelbu“.
Táto verzia sa využívala ako pomôcka pri výcviku pohraničných hliadok a pri výcviku psov. O tejto upravenej verzii sa možno občas stretnúť aj v osobných výpovediach bývalých príslušníkov jednotiek PS. Z historického hľadiska bol samopal ČZ 247 druhý sériovo vyrábaný samopal v Československu.
V zbierke VHM Piešťany sa zachoval aj jeden vzácnejší exemplár so skorším označením „ČESKÁ ZBROJOVKA - NÁRODNÍ PODNIK/ STRAKONICE“ a „Vz 47“ s nízkym výrobným číslom „33“.
Prehľad výroby a exportu 9mm samopalov 23/25
| Obdobie | Vyrobené kusy | Vyvezené kusy |
|---|---|---|
| 1949 - 1951 | 200 205 | |
| Do roku 1969 | 157 500 |