Je nesporné, že úspešnosť športovej prípravy a dosahovanie maximálnych športových výkonov je podmienená úspešnosťou pri vyhľadávaní talentov. Vo vzpieraní sa snažíme plne zužitkovať poznatky z teórie výberu talentov a tieto poznatky sa snažíme premietnuť na naše podmienky, resp. prispôsobiť ich špecifickostiam tohto rýchlostno-silového športového odvetvia.
Prekážky pri Hľadaní Talentov
Pri hľadaní talentov pre vzpieranie sa nám do cesty stavia viacero prekážok. Asi najvážnejšou je fakt, že vzpieranie je vnímané ako menej populárny šport. Príčinou toho je zrejme názor, že vzpieranie a vzpieračský tréning je zdraviu nebezpečný šport a že vzpieranie vykonávané v mladom veku spôsobuje zabrzdenie rastu.
Treba si priznať, že každé športové odvetvie, najmä ak je vykonávané na vrcholovej úrovni, prináša určité riziká. Takéto riziko je aj vo vzpieraní, nemožno však nevidieť, že vzpieranie má mnoho pozitívnych stránok. V záujme rozvoja tohto športu treba sa týmito názormi, ktoré prechádzajú až do mýtov o vzpieraní, zaoberať. Názory o výlučne zdraviu škodlivosti tohto športového odvetvia, ktoré vplývajú najmä na mladých adeptov a na ich rodičov, často vedú k zanechaniu športovania a k znižovaniu počtu potenciálnych vzpieračov a nakoniec k oslabovaniu vzpieračskej základne.
Zo snahy objasniť niektoré skutočnosti, čo by prispelo k vytvoreniu objektívnejšieho názoru na túto problematiku, sme uskutočnili empirický výskum. Jeho výsledkov prináša tento príspevok. Realizácia výskumu a jeho spracovanie vyžadovalo oboznámiť sa s poznatkami o možnostiach zachovania funkčnej a morfologickej symetrie tela a s poznatkami o vplyve dynamického silového zaťaženia na mladý organizmus a to najmä na telesnú výšku. Osvojené poznatky sa aplikovali do oblasti vzpierania.
Empirický Výskum a Jeho Cieľ
Uskutočnil sa empirický výskum, v ktorom sa sledoval vplyv racionálneho vzpieračského tréningu na prípadné zmeny v lateralite mladého organizmu a na rast mladých adeptov vzpierania. Výsledky výskumu pomáhajú zodpovedať nastolené otázky a tým dopĺňajú systém poznatkov o vplyve vzpieračského tréningu na mladý organizmus. Požadovaný rozsah príspevku nás nútil niektoré časti vypracovanej štúdie uviesť v skrátenej forme resp. uviesť len heslovite. Dôraz kladieme na výsledkovú časť.
Prečítajte si tiež: Disciplíny športovej streľby
Šport je pevnou a rovnocennou súčasťou kultúry. V živote každého človeka zohráva viac alebo menej významnú úlohu. Šport prináša pre ľudí potešenie a radosť buď priamo, zo samotnej činnosti, alebo sprostredkovane pri sledovaní športových udalostí. Napriek kladným vplyvom športu na život ľudí, tento fenomén má aj svoje temné stránky.
K tomu prispeli štáty, ktoré zneužívali šport pre svoje politické pôsobenie a jednotlivci, ktorí zneužívali šport a v niektorých prípadoch aj športovcov, pre svoje individuálne a sebecké účely a pri tom neváhali prekročiť hranice fair play. Prispela k tomu aj vysoká komercionalizácia športu, ktorá bola prirodzeným javom počas vývoja športu a športových disciplín. Existencia tejto temnej stránky má z istého hľadiska aj svoje kladné dôsledky. Spôsobila totiž, že v súčasnosti sa staviame k športu ako ku komplexu kriticky.
Toto kritické stavanie prispelo k tomu, že šport je kontrolovaný, odborne vedený a že sa do podrobností prepracovala teória a didaktika jednotlivých športových činností s veľkým dôrazom na vplyv a pôsobenie zaťaženia na organizmus športovca najmä detí a mládeže. Prioritným cieľom športového tréningu vo vrcholovom športe je dosahovanie maximálnych športových výkonov. Cesta k týmto výkonom je dlhá a plná ťažkej a systematickej práce. Tie najvyššie výkony môžu dosiahnuť len výnimočne talentovaní jedinci. Vyhľadávanie talentov prebieha v mladom veku.
Pri ovládaní potrebných vedomostí a pri dostatočnej praxi samotný výber talentov by neznamenal veľkú námahu, ale napriek tomu môže trénerovi v úspešnosti prekážať existencia ďalšieho faktora. Je ním slobodná voľba a pri tomto bode prichádza do úvahy popularita športových disciplín. Existujú športové disciplíny, ktoré sa tešia veľkej popularite a sú aj také, najmä klasické športové disciplíny, ktoré až tak populárne nie sú.
Je prirodzené, že popularita alebo rebríček obľúbených a menej obľúbených športov sa v závislosti od miesta a od povahy spoločnosti mení. Živým príkladom toho je aj vzpieranie, ktoré u nás patrí medzi tie menej populárne, v niektorých krajinách (Bulharsko, Rusko, atď.) ho však považujú za národný šport. Vzpieranie patrí medzi rýchlostno-silové športové disciplíny. Jeho história a začiatky siahajú až do staroveku. Človek má potrebu vyniknúť v niečom, v čom je dobrý a v tom dosiahnuť svoje maximum. Každá športová disciplína svojím charakterom ponúka možnosti uspokojiť túto potrebu.
Prečítajte si tiež: Inštruktážne knihy o streľbe
História a Vývoj Vzpierania
Už na starovekých olympijských hrách boli disciplíny, v ktorých jednotlivci uspeli len pri preukázaní svojich silových schopností. Jednou z týchto disciplín bolo dvíhanie, vzoprenie ťažkých bremien, kameňov alebo zvierat. Tam sú historické korene vzpierania. Od tých čias vzpieranie prešlo veľkým vývojom. Bolo súčasťou aj prvých novodobých olympijských hier, avšak nie vo svojej dnešnej podobe. Najprv sa objavovali disciplíny, ako trh jednoruč a obojruč, nadhod jednoruč a obojruč, ktoré tvorili súčasť štvorboja a päťboja.
V roku 1911 inžinier Berg vymyslel otáčavú činku čo malo značný vplyv na vývoj vzpierania. Do roku 1972 sa pretekalo v olympijskom trojboji, ktorý sa skladal z tlaku obojruč, z trhu obojruč a z nadhodu obojruč. Po tomto roku z dôvodu nejednotnosti výkladu pravidiel a veľkého počtu zranení sa tlak zrušil. Odvtedy sa preteká v olympijskom dvojboji. Aj samotná technika týchto disciplín prešla veľkým vývojom.
Technika sa zdokonaľovala, čoho očividným príkladom bolo, že sa zmenilo premiestnenie sa pod činku do rozštepu na premiestnenie sa pod činku do drepu, a zo silového charakteru prešlo vzpieranie na typ športovej disciplíny, ktorý je technicky veľmi náročný a kladie nároky na silové ale najmä na rýchlostno-silové. Menšiu popularitu vzpierania spôsobuje asi aj to, že ako sme už uvádzali, ide o silový šport, kde sa kladú veľké nároky na organizmus a výskyt „dopingových hriešnikov“, ktorí porušili zásadné pravidlá športu.
Ďalšou príčinou prečo sa čoraz menej mladých ľudí hlási na tento šport je názor, že vzpierači nevyrastú. Presný prameň tohto názoru by sme asi ťažko hľadali, ale jeho existencia je jednoznačná. Táto situácia vyžaduje hľadať odpovede na nastolené otázky pomocou vedeckého výskumu. Na jeho základe vytvoriť systém poznatkov o vplyve vzpieračského tréningu na mladý organizmus vrátane vplyvu na pohybový a somatický vývin mladých vzpieračov.
Určitým vkladom do tvorby tohto systému je aj náš empirický výskum, v ktorom sme sa zaoberali vplyvom racionálneho a odborne vedeného vzpieračského tréningu na organizmus mladých vzpieračov. Sledovali sme vplyv na zachovanie funkčnej a morfologickej symetrie tela, čím sme chceli dokázať, že vzpieranie zaťažuje telo symetricky a je vhodným prostriedkom na vykompenzovanie jednostranného zaťaženia a na telesnú výšku.
Prečítajte si tiež: Úspechy streleckého tímu FEI STU
V našej kompletnej štúdii sme v jednej kapitole s názvom „Rozbor riešenej problematiky“ venovali pozornosť okruhom, ktorých rozpracovanie si vyžadoval cieľ práce. Cieľom nášho výskumu bolo skúmať vplyv racionálneho vzpieračského tréningu na pohybový a somatický vývin mladých vzpieračov so zreteľom na funkčnú a morfologickú lateralitu a na telesnú výšku.
Racionálny Tréning a Hypotézy
Pod racionálnym tréningom rozumieme taký tréning, ktorý je v súlade s vedeckými poznatkami o zaťažovaní, a v ktorom sa uplatňujú všetky overené všeobecné aj špeciálne zásady športového tréningu. Predpokladali sme, že racionálny vzpieračský tréning napomáha zachovať funkčnú a morfologickú symetriu tela, to znamená, že miera laterality bude nižšia u mladých vzpieračov než u bežnej populácie.
V metodickej casti sme charakterizovali súbor, ktorý pozostával z dvoch skupín. Do prvej skupiny patrili vzpieraci s poctom 21 a do druhej skupiny sme zaradili rovnako starú tzv. bežnú populáciu s poctom 18. Medzi clenmi súborov boli individuálne rozdiely. Do výskumu boli zaradené osoby, ktoré zodpovedali kritériám vekových kategórii mladší žiaci, starší žiaci a mladší dorast, t.j. v súbore sa nachádzali osoby od 11 do 16 rokov života. Z dôvodu tejto vekovej rozmanitosti sme súbor, a tým aj skupinu vzpieracov a bežnej populácie, dalej rozdelili do kategórií podla veku. Do prvej kategórie sme zaradili osoby narodené v rokoch 1993 a 1994 (mladší žiaci) a do druhej kategórie sme zaradili osoby narodené v rokoch 1989 až 1992 (starší žiaci a dorastenci).
Náš výskum bol zameraný na zistenie a pozorovanie miery laterality a jej zmeny po 6 mesačnom časovom úseku u vzpieračov a u rovnako starej bežnej populácie. Sledovali sme morfologickú a funkčnú lateralitu, pri čom určovanie dominantnej a nedominantnej končatiny bolo pre potvrdenie či vyvrátenie nášho predpokladu nepodstatné. Pri určovaní miery funkčnej a morfologickej asymetrie sa postupovalo podľa metodiky Leško et al. (2001). Pre získavanie údajov na určovanie miery funkčnej laterality nám slúžili motorické testy a dynamometria sily stisku rúk.
Pri určovaní miery morfologickej laterality sme využili niektoré antropometrické ukazovatele. Z motorických testov sme si vybrali skok do diaľky z miesta jednonož, hod medicinbalom z ľahu pravou a ľavou hornou končatinou a skok obratom okolo vlastnej osi po odraze znožmo. Vymenovanými motorickými testami sme zisťovali výkonnosť, teda sme určovali úroveň vybraných pohybových schopností, ktoré nám poslúžili na odhalenie miery funkčnej laterality. V našej práci sme okrem funkčnej laterality skúmali aj morfologickú (tvarovú) asymetriu. K tomu nám slúžili vybrané antropometrické ukazovatele pre obidve strany tela: výška pleca, vzdialenosť konca najdlhšieho prstu ruky (daktylion), dĺžka hornej končatiny, dĺžka ruky, šírka ruky, obvod uvoľneného ramena, obvod napnutého ramena, maximálny obvod predlaktia, minimálny obvod predlaktia, maximálny obvod lýtka, minimálny obvod lýtka, obvod stehna. Okrem toho sa merala aj telesná výška.
Treba dodať, že okrem vlastnej telesnej výšky bolo nutné zisťovať u vzpieračov aj telesnú výšku biologických rodičov, ktorú sme zisťovali dotazníkovou metódou, kde sme ich žiadali o správne uvádzanie telesnej výšky. V prvej etape uskutočneného výskumu sa získali údaje, ktoré nám poskytli podklady pre potvrdenie alebo vyvrátenie našej hypotézy. Pri spracovaní a vyhodnocovaní údajov získaných pri dynamometrickom meraní, pri motorických testoch a pri antropometrii sme použili ako hlavný ukazovateľ index laterality. Index laterality sme vypočítali podielom väčšej hodnoty a menšej hodnoty.
Výpočet indexu laterality nám zabezpečil východisko pre štatistické vyhodnocovanie jednotlivých skupín, a to skupiny mladých vzpieračov a skupiny rovnako starej bežnej populácie. Pre štatistickú charakteristiku jednotlivých skupín sme použili aritmetický priemer, smerodajnú odchýlku, medián, minimum, maximum a variačné rozpätie. Z hľadiska plnenia úloh bolo potrebné porovnávať vstupné a výstupné údaje v rámci jednotlivých skupín. Pre tento účel sme si zvolili neparametrický Wilcoxonov T-test a to aj v skupine vzpieračov aj v skupine bežnej populácie. Pre porovnávanie jednotlivých skupín v prípade vstupných aj výstupných údajov sme si zvolili neparametrický Mann-Whitneyov U-test. Pre overenie druhej časti našej hypotézy sme vyhodnocovali telesnú výšky mladých vzpieračov. Použili sme metódy, ktoré nám čo najpresnejšie odrážajú vplyv vzpieračského tréningu na telesnú výšku.
Výsledky Výskumu
Cieľom našej práce bolo skúmať vplyv racionálneho vzpieračského tréningu na pohybový a somatický vývin mladých vzpieračov so zreteľom na funkčnú a morfologickú lateralitu a na telesnú výšku. Lateralitu sme vyhodnocovali osobitne u mladších a starších žiakov a dorastencov. V prípade mladších žiakov pri porovnávaní vzpieračov a bežnej populácie v prvom meraní v oblasti funkčnej laterality nám vyšlo, že zo štyroch testov, ktorými sme zisťovali mieru laterality, v troch nám vychádzajú mladší žiaci, hoci štatisticky nevýznamným rozdielom, ale laterálne menej vyhranení než bežná populácia.
V prípade somatometrických ukazovateľov v prvom meraní nám vyšlo, že z 12 ukazovateľov v 6 majú menší index laterality vzpierači a vo zvyšných 6 ukazovateľov je na tom lepšie bežná populácia. V týchto ukazovateľoch sa štatistická významnosť rozdielu ukázala len v prípade obvodu stehna, v čom majú menší index laterality vzpierači. V druhom meraní v oblasti testov funkčnej laterality sa nám pomery nezmenili, to znamená, že menšiu laterálnu vyhranenosť preukazujú mladí vzpierači zo štyroch v troch testoch a v štvrtom teste badať len minimálny rozdiel v indexe laterality.
Štatistická významnosť rozdielu sa ukázala len v sile stisku rúk, kde vystupujú mladí vzpierači s menším indexom laterality. V prípade somatometrických ukazovateľov sa nám pomery zlepšili v prospech mladých vzpieračov. Z 12 v 7 dosiahli vzpierači menší index laterality, v dvoch ukazovateľoch majú indexy rovnaké hodnoty a v troch ukazovateľoch majú predstavitelia bežnej populácie menší index laterality. Štatistickú významnosť rozdielu v druhom meraní sme nezaregistrovali ani v jednom somatometrickom ukazovateli.
Štatistickú významnosť rozdielu v zmene miery laterality v rámci skupiny vzpieračov a bežnej populácie medzi 1. a 2. meraním sme u vzpieračov zistili v prípade sily stisku rúk, kde bola pozitívna zmena a u bežnej populácie sme to zistili v prípade dvoch somatometrických ukazovateľoch, kde zmeny boli taktiež pozitívne. V kategórii starších žiakov a dorastencov sme získané údaje vyhodnocovali podobným spôsobom ako v prípade mladších žiakov.
Pri porovnávaní vzpieračov s bežnou populáciou v oblasti funkčnej laterality nám pri vstupnom meraní vyšlo, že zo štyroch testov v troch sú vzpierači viac laterálne vyhranení a iba v jednom teste sa ukázali ako menej zlateralizovaní oproti bežnej populácii. Štatistická významnosť rozdielu sa ukázala len v tom teste, kde boli vzpierači laterálne menej vyhranení. V prípade somatometrických ukazovateľov v prvom meraní nám vyšlo, že z 12 ukazovateľov v 7 sú menej laterálne vyhranení vzpierači a z tých 7 ukazovateľov sa prejavil jeden ako so štatisticky významným rozdielom.
Zo zvyšných 5 ukazovateľov vyšla ako laterálne menej vyhranená bežná populácia. V druhom meraní v oblasti testov funkčnej laterality sa nám pomery obrátili a zo štyroch ukazovateľov v troch sa prejavili vzpierači s menším indexom laterality, z čoho dva rozdiely nám vyšli ako štatisticky významné. V prípade somatometrických ukazovateľov sa nám pomery v druhom meraní vyrovnali, a to takým spôsobom, že v 5 ukazovateľoch sú menej laterálne vyhraní vzpierači, v 5 predstavitelia bežnej populácie a vo dvoch sú priemerné hodnoty indexov laterality vyrovnané. Ako štatisticky významný rozdiel sa preukázali hodnoty v jednom ukazovateli, v ktorom menšiu laterálnu vyhranenosť mali vzpierači. Štatistickú významnosť rozdielu v zmene miery laterality v rámci skupiny vzpieračov...
Vzpieranie ako rýchlostno-silová športová disciplína je jednoznačne nositeľom hodnôt aj v smere uplatnenia prostriedkov vzpierania v kondičnej príprave.
Tabuľka: Porovnanie Indexu Laterality medzi Vzieračmi a Bežnou Populáciou
| Ukazovateľ | Mladší Vzierači (1. meranie) | Mladší Bežná Populácia (1. meranie) | Mladší Vzierači (2. meranie) | Mladší Bežná Populácia (2. meranie) |
|---|---|---|---|---|
| Sila stisku rúk | Menej vyhranení | Viac vyhranení | Menej vyhranení (štat. významné) | Viac vyhranení |
| Obvod stehna | Menej vyhranení (štat. významné) | Viac vyhranení | Menej vyhranení | Viac vyhranení |
Táto tabuľka ilustruje niektoré zistenia výskumu ohľadom miery laterality u mladších vzpieračov a bežnej populácie, pričom zdôrazňuje rozdiely a štatistickú významnosť v niektorých ukazovateľoch.
tags: #sportova #priprava #vzpieranie