Vznik a rozvoj organizovaného telovýchovného hnutia a športu siaha do druhej polovice 19. storočia. Významným medzníkom tohto rozvoja bolo založenie telovýchovného hnutia Sokol v Čechách v roku 1862. Prvú sokolskú telovýchovnú jednotu Sokol Pražský založil vynikajúci telovýchovný odborník Dr. Miroslav Tyrš.
Sokolské hnutie, ktoré sa v Čechách v šesťdesiatych rokoch 19. storočia rýchlo rozšírovalo, vplývalo aj na slovenskú národne uvedomelú buržoáziu a inteligenciu. Pokusy založiť Sokol na Slovensku v rokoch 1871, 1908, 1911 a 1912 neboli úspešné. Vtedajšia uhorská vláda nepovolila žiadne spolky, v ktorých by sa mohli príslušníci slovenského národa zjednocovať a národne uvedomovať.
Významným propagátorom telesnej výchovy na Slovensku bol Ferdinand Martinengo (1825 - 1895), ktorý v r. 1844 založil telocvičnú a šermiarsku školu. Neskôr systematické včlenenie telesnej výchovy preniklo do slovenských škôl, predovšetkým na prvé slovenské gymnázia. Vynikajúcou úrovňou telesnej výchovy a najmä gymnastiky sa vyznačovalo revúcke gymnázium (1862 - 1874), na ktorom pôsobil známy profesor Dr. Podľa výroku profesora Augusta Horislava Škultétyho (1819 - 1892) ,riaditeľa gymnázia v Revúcej vedel „spiacich prebudiť a prebudených pobádať“.
Počas celého svojho pôsobenia vplýval na žiakov v škole i mimo školy. S nimi aj z vlastných prostriedkov zhotovoval rozličné telocvičné náradie. Svoje teoretické poznatky a praktické skúsenosti zhrnul do prvého slovenského telovýchovného diela „Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy“ (1873). Dielo obsahuje základné telesné cvičenia, ich názvoslovie a vlastné kresby. Pri tvorení názvov jednotlivých cvičení vychádzal najmä z Tyršovho názvoslovného fondu, no tvorí aj nové slovenské názvy. Zrušením slovenských gymnázií v r.
Koncom 19.storočia sa začal šíriť z Anglicka moderný šport. Na Slovensku vtedajšie „telocvičné spolky” preorientovávali svoju činnosť na športovú. V tejto športovej činnosti prevládal najmä futbal, nakoľko slovenské telovýchovné organizácie a športové kluby mohli existovať len pod maďarskými názvami. Aj napriek veľkému národnostnému útlaku slovenského národa v tej dobe vznikli ako prvé tieto telocvičné spolky: Bratislavský veslársky spolok (Poszonyi hajos Egyesulet - PHE) v r. 1862, Bratislavský telocvičný spolok (Pozsonyi Torna Egyesulet - PTE ) v r. 1880, v ktorom okrem gymnastiky sa pestovala aj atletika, plávanie, futbal a tenis, Košický telocvičný a šermiarsky spolok (Kassai Torna es Vivo Egyesulet) v r. 1892, ktorý v r. 1898 bol nahradený Košickým športovým spolkom (Kassai Sport Egyesulet) a v r. 1903 Košickým atletickým klubom (Kassai Athletikai Club - KAC).
Prečítajte si tiež: Široký výber športových potrieb
V ďalšom meste na východe Slovenska v Prešove vznikol v r. 1896 Prešovský telocvičný a šermiarsky spolok (Eperjesi Torna es Vivo Egyesulet). V spolkoch sa začali organizovať aj turisti. V roku 1873 založili Uhorský karpatský spolok (Ungarischer Karpatenverein) so sídlom v Kežmarku. Koncom 19. storočia vznikol v Bratislave I. bratislavský robotnícky cyklistický spolok a v r. 1912 bol založený železorobotníkmi a kovorobotníkmi futbalový klub VAS.
Na Slovensku pred l. svetovou vojnou vznikali robotnícke telocvičné jednoty podľa vzoru a za pomoci českých delnických telocvičných jednot. Najlepší slovenskí športovci mohli pred 1. svetovou vojnou pretekať len v drese Uhorska. Dokonca niektorí slovenskí športovci sa uvádzali pod pomaďarčenými menami ako napr.: Alojz Szokol - Alajos Szokolyi, Móric Koczán - Mor Koczan, atď. Na najvýznamnejšom vrcholnom podujatí športovcov - Olympijských hrách sa v období od 1. OH 1896 v Aténach po 5. OH v Štokholme 1912 zúčastnilo 20 športovcov zo Slovenska, ktorí samozrejme pretekali v dresoch Uhorska.
Ako jediný a prvý reprezentant zo Slovenska, ktorý sa zúčastnil OH v Aténach 1896 bol atlét Alojz Szokol, ktorý v behu na 100 m získal aj prvú olympijskú bronzovú medailu. Najväčšie úspechy však na OH získal Imrich Zoltán Halmaj, rodák z Dúbravy, ktorá je teraz časťou Vysokej pri Morave. Tento vynikajúci plavec sa zúčastnil až troch olympijských hier a to: v Paríži 1900, kde získal 2 strieborné a 1 bronzovú medailu, v St. Lois 1904, kde dosiahol najväčšie úspechy, keď získal 2 zlaté medaily a to na 50 y v. sp. a 100 y v. sp., v Londýne 1908, kde získal taktiež veľmi dobré výsledky - 2 strieborné medaily. Zúčastnil sa i tzv. "medzihier" v Aténach 1906, kde získal 1 zlatú a 1 striebornú medailu.
Košický rodák Alexander Prokopp na OH v Štokholme 1912 získal zlatú medailu v streľbe z ľubovoľnej pušky. Zlepšenie podmienok pre rozvoj telesnej výchovy a športu nastalo po 1. svetovej vojne, po vzniku Československej republiky. Na Slovensku nastal veľký prílev českých úradníkov, učiteľov a i., ktorí šírili myšlienky najmä sokolského hnutia. Nastal značný nárast telovýchovných jednot. Už v roku 1918 v Uhorskej Skalici vznikol prvý organizovaný sokolský zbor.
Na začiatku roka 1919 sa 39 sokolských jednôt združilo do Sokolskej župy Masarykovej. Jej starostom sa stal Vavro Šrobár. Koncom roka 1919 župu rozdelili na 6 žúp a to: Považská župa Štefánikova (sídlo Nové Mesto nad Váhom resp. Trenčín), Bratislavská župa Masarykova (sídlo Bratislava), Nitrianska župa Svätoplukova (sídlo Nitra), Podtatranská župa Hviezdoslavova (sídlo Martin), Pohronská župa Detvan (sídlo Banská Bystrica) a Východoslovenská župa Jána Kollára (sídlo Košice). Tieto župy existovali až do roku 1938.
Prečítajte si tiež: Základy výberu streliva
Počet členov Sokola na Slovensku sa postupne zvyšoval, keď v roku 1920 to bolo 18 499 členov a v roku 1937 už 49 378 členov. V Sokole vo väčšej miere sa pestoval náraďový telocvik, ale postupne sa presadzovali aj niektoré iné športy ako: volejbal, lyžovanie, basketbal, plávanie ai. Futbal bol stále zakázaný. Cvičenci Sokola zo Slovenska sa pravidelne zúčastňovali na všesokolských zletoch v Prahe v roku 1920, 1926, 1932 a 1938.
V rokoch 1923 - 1928 bol najsilnejšou telovýchovnou organizáciou Orol, ktorý stál na základoch rímskokatolíckej ideológie a jej náboženského a sociálneho programu. V roku 1923 bol na Slovensku počet členov 27 804, vyšší ako v Sokole, ktorý v tom období združoval 24 059 členov. Na čele slovenského Orla stál Andrej Hlinka. V telovýchovnej činnosti Orla obsah činnosti tvorili najmä nácvik povinných prostných, cvičenie na náradí, atletika a športové hry. Slovenskí orli usporiadali 3 celoslovenské zlety a to v r. 1923 v Bratislave, r. 1933 v Nitre a v r. Slovenský Orol bol obnovený na I.zjazde 7.marca 1992. V roku 1994 bol prijatý do Medzinárodnej katolíckej federácie FICEP. V súčasnosti má Slovenský Orol 240 klubov.
Okrem uvedených telovýchovných organizácií na Slovensku existovalo aj niekoľko menších telovýchovných organizácií, ktoré tiež propagovali a šírili telesnú výchovu a šport. Skautské hnutie sa začalo rozvíjať vznikom prvého skautského oddielu v Žiline v r. 1919, ktorý sa začlenil do Zväzu junákov, skautov a skautiek ČSR. Na Slovensku posílili menšinové telovýchovné zväzy: Maďarský telovýchovný zväz s takmer 19 000 členmi, Nemecký telovýchovný zväz, židovský telovýchovný zväz Makkabi. Turisti sa združovali v niekoľkých organizáciách.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia začali vznikať aj robotnícke telovýchovné jednoty RTJ. Na Slovensku na začiatku bolo 20 jednot v Martine, Bratislave, Košiciach ai. Počet členov v RTJ neustále rástla v r. 1937 v 112 oddieloch už bolo vyše 10 000 členov. Obsahom v týchto oddieloch bola najmä: atletika, volejbal, hádzaná a plávanie. V roku 1921 vznikla ďalšia telovýchovná organizácia a to Federácia robotníckych telovýchovných jednot FRTJ, ktorá úzko súvisela s činnosťou KSČ. Na Slovensku táto organizácia vyvíjala najlepšiu činnosť najmä vo Vrútkach, Trnave, Banskej Bystrici a v Košiciach. V roku 1926 sa FRTJ zlúčila s revolučnými robotníckymi športovými a turistickými organizáciami do Federácie proletárskej telovýchovy FPT. V tejto organizácii sa činnosť zameriavala najmä na verejné vystúpenia, atletiku. V roku 1938 FPT bola rozpustená.
Z futbalových klubov bol najúspešnejší I. Československý športový klub - ČSSK Bratislava, ktorý získal titul amatérskeho majstra ČSR v r. Významnú úlohu v oblasti telesnej výchovy a športu na Slovensku v prvej polovici 20. storočia zohral univerzitný šport a to spoločne so založením Univerzity Komenského v r. Už v r. 1922 študenti na UK založili prvý spolok Akademická YMCA. V tomto spolku sa postupne založili tieto oddiely: volejbalový, basketbalový, šermiarsky, futbalový, atletický, pästiarsky. V roku 1923 však študenti založili nový spolok pod názvom Slovenský športový klub Univerzita, do ktorého prešla väčšina športovcov z Akademickej YMCA.
Prečítajte si tiež: Použitie 308 Win
Výkonnostnému a vrcholovému športu v tej dobe na akademickej pôde však neboli vytvorené priaznivé podmienky, keď aj najvyšší predstaviteľ Univerzity rektor Dr. M. Weingart v r. 1925 na imatrikulácii študentov sa zmienil o športe, ako „že je v podstate zjev zdravý, jakožto vyvážení škodlivosti sedavého knižního života”, ale ostro sa stavia proti “rekordérstvu” - “jako posilování ješitnosti a škoda na zdraví”. V roku 1928 vzniká nový spolok, ktorý mal za hlavnú úlohu rozvíjať a propagovať po športovej stránke všetky druhy športu medzi študentami s názvom Vysokoškolský šport Bratislava VŠB. Medzi najvýznamnejších športovcov a funkcionárov univerzitného športu v období 1928 - 1938 patrili: Ján Prochádzka - dlhoročný predseda, I. Štípala, A. Bínovský, J. Kurhajec, V. Baracz, J. Doležel, J. Šnajdr, J. Viktory, Ján Hajdocy, Karol Stráňai, Andrej Kuchen a i.
V boxe reprezentoval Rudolf Kus, Jozef Benedik v šerme a Michal Schmuck vo vodnom póle, ktorý bol účastníkom aj OH 1928. Ostatní nedosiahli zvlášť dobré výsledky. Vo futbale ako aj v lyžovaní sa presadil budúci lekár Ivan Chodák, ktorého označovali - ,,rytier futbalu,,. Po vzniku slovenského štátu - 1939, VŠB pokračoval vo svojej činnosti. Vedúcimi osobnosťami tohto klubu boli: MUDr. Stekláčová, prof. Ledenyi, dr. J. Chovan, Dr. J. Viktory, prof. Švec a ďalší. V tomto období až do skončenia 2.
Významnú úlohu pri šírení telesnej výchovy a športu na Slovensku malo organizovanie stredoškolských hier, ktoré sa uskutočnili v r. V medzivojnovom období najväčšie úspechy na medzinárodnom poli dosahovali pretekári - gymnasti, ktorí sa pripravovali v Sokole. K najlepším patrili aj pretekári zo Slovenska a to: Jan Koutný, rodák z Vyškova pri Brne (1897 - 1976), ktorý sa zúčastnil na dvoch olympiádach - OH 1924 v Paríži a tu získal na preskoku striebornú medailu, na OH 1928 v Amsterdame v súťaži družstiev opäť získal svoju ďalšiu striebornú medailu. Ďalší vynikajúcim gymnastom bol Jan Sládek, rodák z Vranova na Morave (1907 -1984).
Ako rušňovodič bol zamestnaný v Bratislave od r. 1930 do r. 1938. Tu sa aj pripravoval na MS a OH, na ktorých dosiahol tieto vynikajúce výsledky: MS 1934 v Budapešti v súťaži družstiev získal striebornú medailu, na koni na šírku s držadlami získal bronzovú medailu a vo viacboji jednotlivcov bol na piatom mieste ! Na OH 1936 v Berlíne v súťaži družstiev obsadil 4. Z gymnastiek zo Slovenska sa presadila Matilda Pálfyová, rodáčka z Kostolian nad Hornádom (1912 - 1944), ktorá ako prvá slovenská športovkyňa získala medailu na OH - striebornú v súťaži družstiev roku 1936 v Berlíne.
Okrem spomenutých gymnastov v medzivojnovom období dobré výsledky vo vrcholovom športe dosahovali: šermiar Alexander Bárta, vodný pólista Vojtech Nemenyi, atlét Mikuláš Kucsera, ktorí reprezentovali aj na OH 1924 v Paríži; atlét Jozef Koscak, vodné pólo Pavol Steiner a Michal Schmuck, ktorí reprezentovali na OH 1928 v Amsterdame; atlét Andrej Engel, ktorý reprezentoval na OH 1932 v Los Angeles.
Prvú etapu po oslobodení charakterizuje úsilie o zjednotenie telesnej výchovy a športu. Vznikol Ústredný národný telovýchovný výbor a potom aj Slovenský ústredný telovýchovný výbor, ale niektoré telovýchovné organizácie i športové zväzy usilovali o samostatnosť. V novembri 1946 bol vytvorený Československý telovýchovný zväz (ČSTZ), ktorý existoval do marca 1948. ČSTZ združoval telovýchovné, športové a turistické organizácie pri zachovaní ich ideovej a právnej samostatnosti.
Na Slovensku vykonával svoju právomoc prostredníctvom Slovenskej telovýchovnej rady (STR), ktorá bola identická so slovenským zastúpením v predsedníctve ČSTZ. Zo strany STR vychádzali snahy o výraznejšie zastúpenie Slovenska v spoločných orgánoch, no právomoci slovenských orgánov boli postupne okliešťované a ich pôsobenie sa stalo formálnym. Až po februárových udalostiach 1948 došlo k vytvoreniu Jednotnej telovýchovnej organizácie Sokol a 31. marca 1948 bolo vyhlásené zjednotenie telesnej výchovy a športu. 14.júla 1949 bol schválený zákon o štátnej starostlivosti o telesnú výchovu a šport. Situácia sa ale zmenila koncom roka 1952.
12. decembra toho roku schválilo národné zhromaždenie ČSR zákon o organizácii telesnej výchovy a športu, ktorý uzákonil jednotné štátne riadenie a kontrolu telesnej výchovy a športu prostredníctvom Štátneho výboru pre TV a šport pri vláde ČSR. Nastáva obdobie štátneho riadenia a kontroly TV a športu (1953 - 1956). V zákone sa stanovilo, že na Slovensku vykonáva Štátny výbor svoju pôsobnosť prostredníctvom Slovenského výboru pre TV a šport pri zbore povereníkov v Bratislave. Jeho predsedom sa stal Július Viktory.
Výbor bol poverený vytvorením organizačnej štruktúry v súčinnosti s ministerstvami národnej obrany, pracovných síl, národnej bezpečnosti, školstva, vied a umení, zdravotníctva, informácií a osvety. 20. decembra 1956 bol schválený zákon o organizácii TV a športu, ktorý zrušil ŠV TVŠ, SIV TVŠ, ako aj krajské a okresné výbory pre TV šport a všetky DŠO. 3. a 4.marca 1957 sa konal ustanovujúci zjazd Jednotnej dobrovoľnej telovýchovnej organizácie (JDTO), ktorý prijal názov Československý zväz telesnej výchovy (ČSZTV). 2. a 3. apríla 1957 sa konal v Bratislave slovenský ustanovujúci zjazd ČSZTV, ktorý sa stal najvyšším orgánom zodpovedným za rozvoj základnej TV, športu a turistiky na Slovensku.
Novotnovská koncepcia jednotného československého národa sa však premietla aj do štruktúr ČSZTV. Slovenské orgány boli prakticky zbavené možnosti rozhodovať a riadiť rozvoj TV a športu na Slovensku. Prvú polovicu 60. rokov 20. storočia charakterizuje na Slovensku rast členskej základne, ktorý dosiahol svoj vrchol v roku 1965, potom nastal pokles. Vo východnej časti republiky bolo stále citeľné zaostávanie budovania materiálnej základne. Bratislava sústreďovala svoju pozornosť najmä na utvorenie národnej telovýchovnej organizácie v duchu chystaného zákona o československej federácii a v júni 1968 sa začali pripravovať stanovy Slovenskej telovýchovnej organizácie (STO).
30. júna a 1. júla 1969 sa zišiel I. Konsolidačné snahy likvidujúce údajné krízové obdobie rokov 1968 - 1969 spôsobili opätovný návrat k centralistickým a kontrolným metódam aj v oblasti TV a športu. Trvanie Slovenskej telovýchovnej organizácie skončilo v októbri 1973. Zdôrazňovanou skutočnosťou sa stalo klišé o zdokonaľovaní organizačnej a riadiacej práce s podčiarknutím masového rozvoja a vyzdvihovaním politickovýchovnej činnosti v ČSZTV. Osobitná pozornosť sa začala vo vrcholovom športe venovať vytváraniu stredísk vrcholového športu a stredísk vrcholového športu mládeže, žiaľ, so slabou materiálnou bázou.
Slovenský zjazd ČSZTV v októbri 1978 vyslovil nespokojnosť s podielom slovenských športovcov na reprezentácii. Dôležitým rozhodnutím koncom 70. a začiatkom 80. rokov bolo zriaďovanie internátnych športových škôl (Banská Bystrica, Košice, Trenčín, Bratislava). Nástupníckou organizáciou Československého zväzu telesnej výchovy na Slovensku sa stalo v nových spoločensko-politických pomeroch po roku 1989 Slovenské združenie telesnej kultúry, ktoré vzniklo v marci 1990.
V centre pozornosti športovej verejnosti bolo olympijské hnutie a úspechy s ním spojené. V roku 1947 boli do Československého olympijského výboru kooptovaní slovenskí zástupcovia. Ako prví dosiahli vynikajúce úspechy pod piatimi kruhmi boxeri. Hneď na prvých povojnových hrách, na OH v Londýne 1948, sa stal olympijským víťazom Július Torma vo welterovej váhe, pričom o štyri roky neskôr, na OH 1952 v Helsinkách ho napodobnil ziskom najcennejšieho kovu Janko Zachara v perovej váhe. Na tých istých hrách získal bronzovú medailu ďalší slovenský športovec, zápasník v gréckorímskom štýle Mikuláš Athanasov.
Ďalší prenikavý olympijský úspech dosiahol na OH 1960 v Ríme skifár Pavel Schmidt, keď si v dvojskife spoločne s V. Na OH 1964 v Tokiu boli úspešné aj naše kolektívne športy. Striebornú olympijskú medailu získali futbalisti ČSSR, v tíme ktorých hralo aj deväť Slovákov - kapitán mužstve Anton Urban, Vladimír Weiss, Vojtech Masný, Anton Švajlen, František Schmucker, Ján Geleta, Ivan Mráz, Ľudovít Cvetler a Štefan Matlák. Tretiu striebornú medailu získala gymnastka Mariana Krajčírová a bronzovú člen osemveslice Július Toček.
Z mexických výšin na OH 1968 priviezol volejbalista Bohumil Golian tento raz bronzovú medailu a Mária Krajčírová, už pod menom Némethová, opäť striebro. Slovenskí športovci nevyšli medailovo naprázdno ani na ďalších hrách, na OH 1972 v Mníchove. O prvú, striebornú, sa postarali hádzanári - Peter Pospíšil, Vincent Lafko a Andrej Lukošík. V kanadskom Montreale, na OH 1976, získal olympijské zlato po šestnástich rokoch ďalší Slovák. Bol ním cyklistický šprintér Anton Tkáč.
Aj OH 1980 v Moskve boli pre našich olympionikov úspešné. Československo vyhralo futbalový turnaj a zlato pripadlo aj brankárovi Stanislavovi Semanovi a obrancovi Františkovi Kunzovi. So striebornou olympijskou medailou odišiel z diskárskej klietky Imrich Bugár a medaily rovnakého lesku pridali prekvapujúco aj pozemné hokejistky - Iveta Šranková, Viera Podhányiová a Alena Kyselicová. Cenné bronzové medaily ozdobili zápasníkov - voľnoštýliarov Dana Karabína a Júliusa Strniska, ale aj boxera Jána Franeka či vzpierača Dušana Poliačika.
Po bojkote OH 1984 v Los Angeles krajinami socialistického tábora zažili krásne chvíle naši reprezentanti na OH 1988 v Soule. Zlatú medailu si „vypochodoval“ Jozef Pribilinec v chôdzi na 20 km. Olympijským víťazom sa stal aj tenista Miloslav Mečíř v dvojhre, navyše získal aj bronzovú medailu v štvorhre (spoločne s M. Šrejberom). Medzi nesporné úspechy na poli olympijskej diplomacie treba zaradiť voľbu Vladimíra Černušáka za člena Medzinárodného olympijského výboru (MOV) ako prvého a zatiaľ jediného Slováka v histórii.
Slovenskí športovci dosiahli úspechy aj na zimných olympijských hrách (ZOH). Tú premiérovú získal na ZOH 1948 v St.Moritzi hokejista Ladislav Troják a mala strieborný lesk. Na ďalších ZOH 1964 v Innsbrucku obstarali bronz hokejisti ČSSR v zostave aj s Jozefom Golonkom, Františkom Gregorom a Vladimírom Dzurillom. Hokejisti sa tešili aj o štyri roky neskôr, na ZOH v Grenoble, tento raz zo striebra a boli medzi nimi opäť aj Jozef Golonka a Vladimír Dzurilla. O prvú zlatú medailu z bielych olympiád pre slovenského športovca sa zaslúžil na ZOH 1972 v Sappore krasokorčuliar Ondrej Nepela.
Vladimír Dzurilla získal v Japonsku už svoju tretiu olympijskú medailu, bronzovú, a na krk ju zavesili aj obrancovi Rudolfovi Tajcnárovi. Na ZOH 1984 v Sarajeve sa tešili znova československí hokejisti a majiteľmi olympijského striebra sa stali aj Dárius Rusnák, Igor Liba, Vincent Lukáč a Dušan Pašek. Strieborné medaily vydolovali v bežeckej stope aj členky štafety na 4x5 km, a medzi nimi aj Gabriela Svobodová-Sekajová. V krasokorčuliarskej olympijskej súťaži sa blysol ziskom bronzovej medaily Jozef Sabovčík.
V apríli 1990 bola vytvorená Olympijská spoločnosť Slovenska (OOS), ktorá vznikla ako občianske združenie zástupcov športových zväzov, olympionikov Slovenska, významných osobností a ľudí podporujúcich olympijské hnutie. Na jej čele stála Mária Mračnová a neskôr sa OOS zlúčila so Slovenským olympijským výborom (SOV), ktorý vznikol na ustanovujúcom zasadnutí 19. decembra 1992.
Najpopulárnejším športom zostal futbal. Slovan Bratislava, najúspešnejší slovenský klub, získal titul majstra Československa 4-krát v rokoch 1949 až 1955, potom 3-krát v sedemdesiatych rokoch a v roku 1992. Vynikajúci úspech vybojovali belasí v roku 1969, keď ako jediné naše mužstvo vyhralo Pohár víťazov pohárov. 5-krát sa radovali z titulu futbalisti Spartaka Trnava, v rokoch 1968 až 1973 a raz ČH Bratislava (1959). Československá reprezentácia získala na MS 1962 v Čile striebornú medailu. Titul majstrov Európy 1976 v Belehrade vybojovali Karol Dobiáš, Koloman Gögh, Jozef Čapkovič, Ladislav Jurkemik, Jozef Móder, Marián Masný, Jaroslav Pollák, Anton Ondruš, Ján Pivarník, Ján Kozák, Ján Švehlík, Alexander Vencel, Dušan Gallis a druhý tréner Jozef Vengloš.
Od roku 1949 sa hral u nás najstarší slovenský turnaj - O pohár SNP vo Vyšných Hágoch. V ligových súťažiach boli úspešné volejbalistky Slávie UK Bratislava, viacnásobné majsterky ČSSR v 60. (3-krát za sebou, v r. 1966, 1967 a 1968), 70. i 80. rokoch, v sezóne 1975/76 víťazky PVP. V mužskom volejbale dominovala ČH Bratislava, majster ČSSR 1978 a 1979. Skvelé úspechy dosiahli hráči ČH víťazstvom v EPM 1979 a taktiež ziskom prvenstva PVP 1981.
V reprezentačnom drese dominoval najlepší volejbalista našej histórie Bohumil Golian, ktorý sa stal okrem olympijských úspechov aj dvojnásobným majstrom sveta (1956 a 1966), majstrom Európy (1958) a viacnásobným strieborným a bronzovým medailistom na MS a ME. Zlato z MS 1966 vlastní aj Jozef Labuda. A. Technovská - Slovíková získala zlato na ME 1955. Medzi medailistov zo svetových či európskych šampionátov patria aj Anna Uhrínová, Ladislav Szabo, Júlia Bendeová, Pavlína Šteffková, Hilda Mazúrová, Július Veselko, J. Baniová, Darina Kodajová, Mária Mališová, Linda Vindušková, Štefan Pipa, Igor Prieložný, Štefan Chrtiansky, Táňa Krempaská, D.
Spočiatku sa hrávala ešte česká hádzaná i medzinárodná hádzaná s 11 hráčmi, od roku 1948 už medzinárodná hádzaná so 7 hráčmi. Tituly majstrov ČSR získali v roku 1956 muži Kovo Trnava (v „jedenástke“) a ženy Lokomotívy Bratislava. Koncom 60. a v 70. rokoch putovali tituly na Slovensko zásluhou mužov Tatrana Prešov, ČH Bratislava, VSŽ Košice a žien Odevy Hlohovec, Plastiky Nitra, Interu Bratislava i Štartu Bratislava. V 80.rokoch opäť zásluhou žien Štartu, ZVL Prešov a Iskry Partizánske.