História nám ponúka mnohé lekcie, ale jednou z najtemnejších je tá, ktorú nám zanechala vojenská propaganda počas 1. svetovej vojny. Táto masívna kampaň dehumanizácie, manipulácie a klamstiev nielenže spôsobila smrť miliónov, ale zanechala aj hlboké jazvy na spoločnosti, kultúre a pokroku.
Na rozdiel od rozšíreného mýtu, že vojna je „prirodzeným stavom ľudstva,“ biológia aj antropológia naznačujú opak. V živočíšnej ríši je len málo druhov, ktoré sa systematicky ničia medzi sebou. Konflikty sa najčastejšie riešia zastrašovaním, súbojmi bez smrteľných následkov alebo útekom.
Ak je vojna pre ľudí neprirodzená, ako je teda možné, že milióny mužov počas 1. svetovej vojny opustili svoje domovy, aby zabíjali iných, ktorých nikdy predtým nestretli?
Vojenská propaganda
Propaganda sa definuje ako cielené šírenie informácií s cieľom ovplyvniť postoje alebo správanie jednotlivcov či skupín. Vo vojenskom kontexte ide o vytváranie naratívov, ktoré podporujú vojenské aktivity, mobilizujú obyvateľstvo, a niekedy dokonca dehumanizujú nepriateľa. Počas 1. svetovej vojny vznikali plagáty vyzývajúce mužov, aby narukovali, a ženy, aby podporovali vojakov.
Manipulácia a klamstvo
Propaganda často používa prehnané alebo úplne nepravdivé informácie na ovplyvnenie verejnosti. Počas 1. svetovej vojny sa šírili príbehy o nemeckých „zverstvách,“ ktoré boli neskôr odhalené ako výmysly.
Prečítajte si tiež: Okresný úrad Stará Ľubovňa - zbrojný preukaz
Dehumanizácia nepriateľa
Jedným z cieľov vojenskej propagandy je vykresliť nepriateľa ako zlohodného a neľudského.
Dlhodobé následky
Propaganda môže zanechať hlboké jazvy v spoločnosti. Britská propaganda počas 1. svetovej vojny nemala vplyv len na bojiská.
Jedným z hlavných cieľov britskej propagandy bolo vykresliť nemeckých vojakov ako brutálnych, barbarských „hunov“, ktorí ohrozujú britský spôsob života. Plagáty zobrazovali nemeckých vojakov ako násilníkov, útočiacich na nevinné ženy a deti, čím posilňovali nenávisť a odhodlanie bojovať. Britská vláda prostredníctvom War Propaganda Bureau (Wellington House) zapojila do svojej kampane desiatky známych spisovateľov a umelcov.
Viacerí spisovatelia ako Arthur Conan Doyle (autor príbehov o Sherlockovi Holmesovi) a H. G. Wells (autor sci-fi románov ako Vojna svetov) súhlasili s písaním brožúr a kníh, ktoré by podporovali stanovisko vlády. Rudyard Kipling (autor Knihy džungle a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru), ktorý ospevoval hrdinstvo britských vojakov, neskôr tragicky prišiel o syna vo vojne.
No nie všetci umelci a spisovatelia boli ochotní podvoliť sa. Niektorí, ako básnik Wilfred Owen, písali o skutočných hrôzach vojny.
Prečítajte si tiež: Všetko o Starej Bodnej Zbrani
Jedným z najsilnejších dôkazov ľudskej prirodzenosti smerujúcej k mieru je Vianočné prímerie z roku 1914. Vojaci si vymieňali darčeky, spievali koledy, zdieľali jedlo a dokonca si zahrali futbal. Britské médiá a vojenské autority sa však pokúsili túto udalosť minimalizovať alebo úplne utajiť. Obávali sa, že podobné správy by mohli oslabiť „morálku“ vojakov a spôsobiť, že by sa odmietali ďalej zabíjať.
Na území Británie sa počas vojny výrazne zhoršilo postavenie Nemcov žijúcich v krajine. Zameranie spoločnosti na vojnové úsilie tiež znamenalo stagnáciu pokroku v oblasti vedy, kultúry a medziľudských vzťahov. Výskum, ktorý by mohol zachraňovať životy, bol namiesto toho orientovaný na výrobu zbraní.
Na to, aby sa z bežných ľudí stali vojaci ochotní zabíjať, je potrebné presvedčiť ich, že nepriateľ je zlo, že ich vlastná krajina je ohrozená a že vojna je jediným riešením.
Prvá svetová vojna a propaganda, ktorá ju sprevádzala, nám ponúkajú varovný príbeh o tom, ako ľahko možno zmanipulovať spoločnosť a premôcť ľudskosť. Namiesto toho, aby sme sa nechali ovplyvniť nenávistnými naratívmi a propagandou, mali by sme sa inšpirovať ľudskosťou vojakov počas Vianočného prímeria.
Stará Ľubovňa a propaganda
Už v roku 1938 v Starej Ľubovni a celom okrese rástla propaganda nacionalizmu pod vplyvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Taktiež popri veľkých politických udalostiach, ktoré sa diali doma a v zahraničí, tu rástlo opovrhovanie Čechmi alebo Židmi. V meste sa na viacerých budovách objavovali plagáty a nápisy so šovinistickými a nacionalistickými heslami.
Prečítajte si tiež: Poľovníctvo a rybárstvo v Starej Ľubovni
Dokonca sa pod záštitou miestnych orgánov HSĽS usporadúvali akcie, ktoré mali nepriamo tieto myšlienky podporovať, ako napr. pochody alebo lampiónové sprievody. Po Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži Československo stratilo značnú časť svojho územia. Išlo o južnú časť Slovenska, ktorú získala Maďarská republika a územie na severovýchode Slovenska, ktoré pripadlo Poľskej republike. Samotný okres Stará Ľubovňa bol pripravený o prameň Sulinka. Po týchto udalostiach sa medzi Slovákmi objavovali nové anti-maďarské a anti-poľské nálady.
V novembri roku 1938 došlo na Slovensku k ďalším veľkým politickým zmenám, všetky slovenské politické strany prehlásili jednotu a vytvorila sa tak Strana slovenskej národnej jednoty. Nezahŕňalo to, ale židovské strany ani komunistickú stranu, tie boli zakázané. V rámci týchto udalostí sa v Starej Ľubovni 20. novembra 1938 konal manifest, na ktorom bolo vyhlásené zjednotenie a následne bol vytvorený národný výbor.
Stále viac autonomistické aktivity Slovákov znepokojovali českých vládnych predstaviteľov, dôsledkom čoho bol na začiatku marca na Slovensku uskutočnený tzv. Homolov puč. Prostredníctvom neho sa snažili udržať celistvosť Československa. Počas týchto udalostí boli do okresu Stará Ľubovňa dosadení českí vojenskí velitelia, ale len na krátku chvíľu, pretože Homolov puč vyvolal u Slovákov ešte väčšie opovrhnutie Čechmi.
Vyhláška miestnej verejnosti z 9. marca 1939, ktorou vyhlásil generál Homola na Slovensku výnimočný stav. Slovenský snem 14. marca 1939 prijal zákon o vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky známej aj ako Prvá Slovenská republika alebo Slovenský štát. Na jeho čelo bol dosadený v tom čase azda najvplyvnejší slovenský politik Jozef Tiso. Na Slovensku bol zavedený autoritatívny režim, pričom štát bol počas svojej celej existencie vo sfére záujmu a vplyvu Nemecka a pôsobil ako jeho satelitný štát.
Obyvateľstvo Starej Ľubovne prijalo správu o vzniku samostatného Slovenska s nadšením, na okná boli vykladané amplióny, aby túto novinku počulo cez rádiový prenos čo najviac ľudí. Na školách a úradoch boli vyvesené slovenské štátne symboly, dokonca bol za účinkovania miestnej dychovej hudby usporiadaný slávnostný lampiónový sprievod.
Moc v krajine mala HSĽS, v rámci tejto strany existovali ďalšie dve organizácie známe ako Hlinkova mládež a Hlinkova garda. Hlinkova mládež bola organizácia spájajúca mladých chlapcov a dievčatá do ich osemnásteho a neskôr aj dvadsiateho roku života, sústredila sa na ich výchovu a formovanie. Hlinkova garda bola polovojenský zbor, ktorý často slúžil na udržiavanie poriadku v krajine. V roku 1939 bolo niekoľko mesiacov členstvo v garde dokonca povinné pre každého dospelého muža do šesťdesiat rokov.
Aj v Starej Ľubovni boli členovia Hlinkovej gardy a mládeže. Hlinkova mládež svoju pôsobnosť v meste začala na jar roku 1939, jej členmi boli hlavne deti z miestnych škôl, ktoré mali zavedené i vlastné uniformy. Dňa 30. mája roku 1943 sa dokonca uskutočnil Okresný deň Hlinkovej mládeže v rámci osláv sviatku slovenskej rodiny. Hlinkova garda v Starej Ľubovni pôsobila už od roku 1938, počas trvania slovenského štátu tvorili v meste poriadkovú službu spolu s členmi Freiwillige Schutzstaffel - ďalej FS - bola to taktiež polovojenská organizácia, ktorú tvorili väčšinou obyvatelia Slovenska s nemeckou národnosťou.
Život v meste najviac narušili vojnové udalosti, Slovensko bolo priamo zainteresované do vojenského konfliktu ako spojenec Nemecka. Druhá svetová vojna vypukla 1. septembra 1939 tým, že Nemecko napadlo Poľsko. Súčasťou nemeckého útoku na Poľsko boli aj slovenskí vojaci.
Už v auguste roku 1939 mali vojenské posádky na Spiši vyhlásenú vojenskú pohotovosť, neskôr bola na základe nemeckej požiadavky na Slovensku vyhlásená mobilizácia. Z okresu Stará Ľubovňa bolo do armády odvedených 321 mužov. Voľný pohyb civilistov pri hraniciach s Poľskom bol zakázaný, telefónna služba na miestnej pošte musela byť funkčná celý deň a celú noc. Nad hlavami ľudí už na konci augusta prelietavali prvé lietadlá a v meste a jeho okolí sa objavovali vojaci, či už slovenskí alebo nemeckí, ktorí boli ubytovaní na miestnych školách.
V pamätnej knihe Starej Ľubovne sa môžeme dočítať, že na námestí a v kostolnom dvore sa skladovali zbrane a munícia. Účasť slovenských vojakov na bojových akciách bola ospravedlňovaná tým, že Slováci si len berú naspäť svoje územie.
Po vypuknutí vojny sa v okolí mesta objavovali utečenci z Poľska. Nie všetci boli v Starej Ľubovni nadšení zo vzniku nového štátu. Množstvo odporcov sa však pomaly zvyšovalo, a to z viacero príčin. Ľudia v meste a okolí pocítili negatívne dôsledky prebiehajúcej vojny a nestálej ekonomickej situácie. Taktiež mali strach z toho, že sa vojna môže kedykoľvek zhoršiť a môže priamo zasiahnuť aj Starú Ľubovňu. Navyše v Slovenskom štáte bol nastolený prísny a tvrdý režim.
Ten rôznym spôsobom perzekvoval ľudí, ktorí predstavovali pre režim hrozbu, čo v mnohých šírilo strach. Situácia v meste bola napätá aj po tom, čo bolo zatknutých alebo im bol obmedzený pohyb viacero obyvateľov Starej Ľubovne. Tí boli podozriví zo špionáže alebo z odboja či z inej činnosti, ktoré mohli byť pre ľudácky režim nebezpečenstvom. Medzi týchto ľudí patrila aj poľská šľachtická rodina Zámoyských, ktorá vlastnila Ľubovniansky hrad.
Bežný život ľudí komplikovali aj odvody do armády. Už v roku 1941 si ľudia v meste uvedomovali, že vojnová situácia sa môže zhoršiť. Okresný úrad v tom čase dostal pokyn, aby sa postaral o nemeckých vojakov, ktorí sa nachádzali v jeho obvode. To znamená, že v apríli a v máji roku 1941 boli v meste ubytované nemecké jednotky, ktoré mali byť zapojené do útoku na Sovietsky zväz - operácia Barbarossa.
Napadnutie ZSSR sa uskutočnilo 22. júna 1941, na útoku sa opäť podieľala aj slovenská armáda. Krátko po útoku na ZSSR opäť prebehlo v Starej Ľubovni rukovanie nových vojakov. Vojna so Sovietskym zväzom nebola od jej začiatku medzi obyvateľmi mesta vítaná. Navyše to prinieslo ďalšie sprísnenie dohľadu nad obyvateľstvom a obmedzenia v bežnom živote. Okrem toho boli zadržaní ďalší obyvatelia podozriví zo špionáže alebo z odboja.
O porážke, ktorú nemecké vojská utrpeli v Sovietskom zväze, sa dopočula aj verejnosť a jej dôsledky sa odrazili azda vo všetkých oblastiach života, čo pocítila väčšina ľudí. U obyvateľov Starej Ľubovne začal narastať záujem o informácie o vojenskej a politickej situácií zo zahraničných médií. A to aj napriek dozoru poriadkových zložiek a úradov. Slovenské boli veľakrát cenzurované alebo podliehali ideológii. Tak sa správy o vývoji konfliktu mohli k ľuďom dostať aj z opačnej strany.
Židia a druhá svetová vojna
S druhou svetovou vojnou sú spojené židovské pogromy. Na Slovensku protižidovské opatrenia existovali už od roku 1938, ich počet postupne narastal a boli čoraz radikálnejšie. V roku 1941 slovenská vláda prijala Židovský kódex, ktorý presne definoval, kto patrí medzi Židov. Nešlo len o náboženskú stránku, ale aj etnickú - stačilo, aby bol niekto miešancom alebo mal aspoň 3 starých rodičov židovského pôvodu. Kódex výrazne obmedzoval práva židovského obyvateľstva a pridával im povinnosti navyše. Židia nemohli vykonávať viaceré povolania, museli na sebe nosiť označenie - žltá šesť cípa hviezda.
Mali obmedzený pohyb, možnosť vzdelania, postupne boli zbavovaní majetkov alebo obydlí. Vrchol bolo prijatie rozhodnutia v roku 1942 o deportácií Židov zo Slovenska. Prvá deportácia sa uskutočnila 25. marca 1942 z Popradu, ktorej súčasťou boli aj obyvatelia Starej Ľubovne. Po čase boli síce transporty prerušené, no po potlačení SNP sa opäť obnovili. Zväčšil sa aj teror konaný na židovskom obyvateľstve, a to hlavne zo strany nemeckých vojakov.
V Starej Ľubovni žila do druhej svetovej vojny pomerne početná židovská komunita, dokonca tu mali vlastnú synagógu. Začiatkom roku 1940 boli v Starej Ľubovni a okolitých obciach vytvorené skupiny Židov (väčšinou išlo o mužov v produktívnom veku), ktoré mali vykonávať rôzne fyzické práce, napr.
V meste dochádzalo k rôznym protižidovským akciám, napr. v lete 1940 členovia FS a Hlinkovej gardy napadli miestnu synagógu a poškodili ju. Spolu s ňou aj niekoľko ďalších domov patriacich Židom. Takisto sa predkladali požiadavky na obmedzenie ich pohybu, odsťahovanie z niektorých ulíc alebo odovzdanie svojich bytov, čo nakoniec bolo zrealizované.
Od septembra 1940 mali Židia z celého okresu zákaz vychádzania po ôsmej hodine, obmedzené mali nakupovanie na trhoch alebo nemohli chodiť na verejné miesta ako kúpalisko alebo park. Boli im zabavené podniky ako obchody, hostince, menšie továrne alebo kníhtlačiarne a ich pozemky. Ich majetky boli arizované alebo boli určené na likvidáciu. Židia prišli aj o obyčajné veci z domácnosti ako napr. rádio. Mali zakázané riadiť či vlastniť autá. Členovia Hlinkovej gardy mohli pravidelne robiť v židovských obydliach prehliadky. Súčasťou prvého transportu v marci 1942 bol 16 židovských dievčat zo Starej Ľubovne. Z mesta bola do konca vojny odvedená väčšina Židov. Niektorým sa však podarilo utiecť.
Výstava zbraní v Kysuckom múzeu
Kysucké múzeum, organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja, pripravilo v radoľskom kaštieli v spolupráci s nadšencami z Historického spolku sv. Juraja výstavu s názvom "Zbrane našich predkov".Na výstave sa prezentujú repliky dobových chladných, strelných a palných zbraní, vrátane komorového dela „pražská rýchlica,“ modelov prakov typu „trebuchet“ a „onager.“ Návštevníci tu uvidia napr. repliku kuše, ktorá bola spočiatku označovaná cirkvou ako diablov nástroj a mohla byť používaná len proti neveriacim. Zoznámia sa s palnými zbraňami - píšťalami, ktoré za svoj rozmach vďačia husitským bojovníkom. Ich nevyhnutnou súčasťou bol strelný prach. Strelci ho uchovávali v kožených kapsách alebo kravských rohoch. Na jeho dávkovanie slúžili drevené odmerky.
Návštevníci sa oboznámia so zbrojou bojovníkov - krúžkovou košeľou, prešívanicou ,ochranou hlavy, kyrysom a plechovými rukavicami. Z chladných zbraní tu máme meče, tesáky, dýky i palcát a sax. Že to stredovekí bojovníci nemali ľahké, si môžu návštevníci osobne vyskúšať - k dispozícii majú prešívanicu, krúžkovú kapucňu i železný klobúk.