Ján Čarnogurský včera oslávil 80. narodeniny a blahoželanie si nezaslúži len zo zdvorilosti. Napokon, ide o životné jubileum jedného z najväčších slovenských štátnikov 20. storočia.
V protikomunistickom disente dokázal s náskokom rokov pred inými rozmýšľať, ako bude vyzerať demokratické usporiadanie po páde komunizmu, akú stranu raz založí, premietal nad slobodným a súčasne samostatným Slovenskom bez ľudáckej aury aj nad jeho politickým ukotvením na Západe a popritom až mysticky uvažoval nad mostom medzi západným svetom a novým demokratickým Ruskom.
Odvážny, vzdelaný a politicky neobvykle nadaný disident z 80. rokov, ktorý sa nebál ani väzenia, v nasledujúcom desaťročí zásadným spôsobom určil slovenskú politiku, vo vláde aj v opozícii.
V tej najťažšej chvíli, po prvom odvolaní Vladimíra Mečiara, prevzal úrad premiéra a získal pre Slovensko ďalší rok nevyhnutnej transformácie a bolestivých reforiem.
V ponovembrových dejinách bola od jeho vlády nepopulárnejšia azda len tá Matovičova, a tak sa stal z hrdinu Novembra 1989 po mesiacoch jeden z najnenávidenejších politikov, na ktorého v uliciach čakali pľuvance. Špeciálne odolný Čarnogurský nad tým nenariekal, bral to s chladnou hlavou a veľkorysosťou, s akou predtým odpúšťal svojim komunistickým väzniteľom. Aj vďaka svojej povahe bol najlepšie pripraveným politikom do zápasu s Vladimírom Mečiarom.
Prečítajte si tiež: O Štefanovi Majtánovi
V 90. rokoch vyrástla okolo neho v KDH generácia mladých politikov, ktorých povzbudzoval do študijných zahraničných pobytov a ktorí neskôr prevzali zodpovednosť za štát. Jeho texty z tej doby o tom, ako by mala vyzerať moderná konzervatívna politika, sú aktuálne aj dnes.
Ako líder opozície vytváral strategické spojenectvá naprieč celým spektrom, a hoci už krátko po Novembri vyhlásil, že najväčším súperom pre politikov jeho tábora bude v čase slobody liberalizmus, dobre chápal, že proti Mečiarovi musí spolupracovať najmä s liberálmi.
Keď bol vo finále zápasu s mečiarizmom médiami aj okolnosťami donútený vycúvať z piedestálu, nesprával sa malicherne, ale uznal novú politickú realitu: líderstvo SDK prepustil svojmu podpredsedovi Mikulášovi Dzurindovi, ktorého predtým porazil v straníckom súboji.
Zriekol sa tiež kandidatúry v kľúčových parlamentných voľbách, aby zachoval identitu vlastného hnutia. A keď zakrátko videl, že už nemá väčšinu ani medzi vlastnými, odišiel z čela KDH a napokon aj z politiky a tesne pred svojou šesťdesiatkou tak začal svoj nový život názorového disidenta.
Životopis, jeho zásluhy na Novembri aj po ňom ho predurčovali, aby sa stal prezidentom. Ale bolo jasné, že v systéme priamych volieb sa ním nikdy nestane.
Prečítajte si tiež: Tekutý poľovník: Hlbší pohľad
Veľký príbeh, ktorý mal pokračovať v inej podobe, formálne na periférii, ale minimálne v centre intelektuálnej pozornosti, sa potom celkom vykoľajil.
Ján Čarnogurský si zrejme ani o pár dní neprevezme najvyššie štátne vyznamenanie od prezidentky. Domáce ocenenia aj médiá sa mu vyhýbajú už dlhé roky ako akejsi obskúrnej postave na úrovni Štefana Harabina.
Pri výročiach Novembra, Sviečkovej manifestácie či založenia štátu, keď by mal formovať verejnú debatu, je mimo pozornosti, ale je lacné vyhovárať sa na nepriazeň liberálov.
Ani mladšie generácie kresťanov a konzervatívcov z politického prúdu, ktorý kedysi založil a ktorého misiu sformuloval, nechodia za ním po radu či inšpiráciu, ale sa mu vyhýbajú. Naposledy sa s ním rozišiel aj celoživotný spolupútnik František Mikloško.
Kedysi sa v týchto kruhoch riešila otázka, čo sa vlastne stalo s Jánom Čarnogurským, dnes už aj jeho najbizarnejšie - a niekedy priamo bláznivé - vyhlásenia nechávajú všetkých chladnými. A to, že nedostáva slovo ani pri príležitostiach, kde by mal stáť v prvom rade, sa neberie ako izolácia, ale ako prejav rešpektu k jeho minulosti.
Prečítajte si tiež: Vplyv železiarstva na Liptov
Je nevďačnou úlohou špekulovať, prečo sa tento veľký príbeh končí tak slovensky, akoby uviaznutý v mŕtvom bode.
Čarnogurský bol s pohľadom na slovenské členstvo v NATO medzi svojimi v menšine už v 90. rokoch. Hoci je dnes zrejmé, akým bolo pre Slovenskom šťastím, že sa jeho postoj nepresadil, a ako veľmi sa mýlil už vtedy, keď presviedčal, že nové Rusko nie je pre Slovensko žiadnou hrozbou, Čarnogurský aspoň kládol znepokojivé otázky, o ktorých sa dalo s vášňou polemizovať.
Po roku 2014, keď privítal Putinovu anexiu Krymu - napokon, predtým aj potom vždy v predklone chválil akékoľvek iné rozhodnutie čoraz radikálnejšieho ruského prezidenta -, už nebolo možné rešpektovať nič, čo hovoril o Rusku a o mieste Slovenska v ním vysnívanej novej Európe.
Keď v roku 2017 vyhlásil, že kotlebovskí slovenskí branci (témou boli, ako inak, vojenské základne NATO) budú raz môcť „s ruskou pomocou vyhnať tých, ktorí kradmou rukou siahnu na našu slobodu“, som v Postoji napísal, že Ján Čarnogurský sa definitívne vzdal svojho dedičstva. Tiež som vtedy napísal, že jeho provokácie už nevyvolávajú žiadnu diskusiu, ale len úžas, ktorý časom vybledne a ostane len nezáujem.
To sa potvrdilo len sčasti, Čarnogurský vyvolal úžas aj po 24. februári 2022, keď otvorene podporil Putinov útok na Ukrajinu a v rozhovoroch pre tzv. alternatívne médiá zdôvodňoval, prečo je dôležité, aby Rusko vo vojne vyhralo, porazilo Západ a nastolilo nové pomery v Európe.
Až sa na pery tisne slovo zrada...
tags: #stefan #carnogursky #atletika