Slovenská medzivojnová literatúra bola ovplyvnená spoločensko-politickou situáciou, ale aj jazykovou a kultúrnou. Po skončení 1. svetovej vojny sa Slovensko stalo súčasťou Československej republiky (28. 10. 1918), ktorú vytvorilo s Českom.
Medzi výhody patrilo zbavenie sa maďarského národnostného útlaku a slovenčina bola vyhlásená za štátny jazyk. V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej a v Bratislave vznikli dve kultúrne inštitúcie: Univerzita Komenského a SND.
Na vznik ČSR a odstránenie národnostného útlaku reagovali nielen starší spisovatelia, ale aj mladší, ktorí chceli, aby slovenská literatúra prenikla do Európy a preto nadviazali na moderné európske smery a prúdy.
Literatúra tohto obdobia sa delí na:
- staršiu generáciu, kde dozrieva realizmus
- prechodnú generáciu, kde patrí Martin Rázus a Štefan Krčméry
- mladú generáciu, ktorá vytvára nové umelecké smery:
- Neosymbolizmus: zakladateľom je Emil Boleslav Lukáč
- Vitalizmus: založil Ján Smrek
- Nadrealizmus: patrili sem Fábry, Žáry, Reisel
- Katolícka moderna: zakladateľ Rudolf Dilong, P. G. Hlbina
- DAV: Daniel Okáli, Andrej Siracký, Vladimír Klementis
V tomto období sa naraz uplatňuje viac štýlov a smerov. Predtým dominoval len jeden smer (romantizmus, realizmus ...)
Prečítajte si tiež: Vlastníctvo zbrane a psychologické testy
Nadrealizmus vznikol v 30. rokoch 20. storočia ako reakcia na fašizmus a bol obdobou surrealizmu. Hlavnými zakladateľmi boli Rudolf Fábry, Vladimír Reisel, neskôr sa pridali Žáry, Bunčák a Lenko.
V roku 1938 bola báseň Tekutý poľovník (Žáry) považovaná za vzorovú nadrealistickú báseň. V roku 1938 vyšiel zborník Áno a Nie, v ktorom vyslovili svoj básnický program.
Znaky tvorby nadrealistov:
- automatické verše (zveršovávanie momentálnych nápadov)
- voľný verš bez rytmu a rýmu
- zrušenie interpunkcie
- nové netradičné metafory
- zavedenie genitívnej metafory
- chceli šokovať, odmietali tradičné hodnoty, chceli šokovať meštiactvo, počas vojny protestovali proti ľudáctvu, fašizmu, vyzdvihovali ľudské práva
Štefan Žáry: Život a Tvorba
Druhové a žánrové rozpätie tvorby Štefana Žáryho je pomerne široké. Žáry je predovšetkým básnik, no zároveň aj autor pozoruhodných noviel a románov, veršovanej drámy, kníh pre deti, životopisných esejí a spomienkovej publicistiky.
Uplatnil sa aj ako prekladateľ, najmä modernej francúzskej poézie. Ako básnik prešiel niekoľkými vývinovými etapami. Do slovenskej literatúry vstúpil ešte ako stredoškolák v roku 1938 tradične ladenou básnickou zbierkou, v ktorej vzdal hold jubilujúcej Československej republike.
Prečítajte si tiež: Poľovnícky skúšobný poriadok
Po príchode na vysokoškolské štúdia do Bratislavy sa pripojil k formujúcej sa skupine básnikov inšpirovaných - predovšetkým médiom Nezvalovej poézie - francúzskym surrealizmom. Skupina slovenských nadrealistov rozvinula svoju činnosť (básnickú, organizátorskú a propagačnú) v období druhej svetovej vojny a tesne po nej. Žáry sa v tejto vývinovej fáze vyhranil ako básnik nespútanej fantázie a veľkej poetickej vnímavosti.
Zmena politického režimu v roku 1948 znamenala koniec nadrealistických výbojov. Všetci nadrealistickí básnici - a teda aj Štefan Žáry - sa vzdali avantgardných poetík v mene angažovanej básnickej tvorby. V 50. rokoch Žáryho poézia oscilovala medzi témou budovania, historickými medzníkmi národného života (štúrovské povstanie, SNP) a oslavou domova, poňatého pomerne idylicky.
V nasledujúcom desaťročí si básnik prehĺbil a zdramatizoval pohľad na skutočnosť. Do svojej poézie vniesol existenciálnu problematiku moderného človeka na pozadí doby vyznačujúcej sa na jednej strane ikarovským heroizmom, na druhej strane tragikou možnej nukleárnej katastrofy. Zosilnela reflexívna zložka Žáryho poézie a jeho poetika znova začala čerpať z reminiscencií na avantgardnú básnickú prax.
Aj v ďalších rokoch si Žáryho poézia podržala podobný charakter. V jej strede zostáva Žáryho súčasník ako lyrický subjekt so svojím osudom, láskami, priateľstvami i bolesťami, determinovanými tektonikou dejinného pohybu.
Pre Štefana Žáryho-prozaika sa ukázal ako inšpiratívny vojnový a povojnový pobyt v Taliansku. Jeho tri "talianske" knihy majú rozličný charakter. Prvá je lyrickou reportážou o láske v nežičlivom čase vojny, v druhej silno zaznieva sociálna struna, tretia je humorným rozprávaním o pôsobení slovenskej vojenskej jednotky v Taliansku, ktorej príslušníkom bol aj on sám.
Prečítajte si tiež: Novinky v Trenčianskej IBO
Ďalšou exploatovanou témou Žáryho-prozaika je téma chlapčenstva a dospievania. V návratoch do detstva objavil autor nevyčerpateľnú studnicu úsmevných epizód, ktorú reprodukuje v zmyslovo plnej a epicky rozvinutej polohe, živým a expresívnym jazykom. Zároveň v ňom posilňovali optimistický životný postoj, permanentne narušovaný životnými neistotami prítomnosti.
Na rozhraní medzi prozaickým tvarom a publicistikou stoja Žáryho životopisné eseje, venované básnickým druhom (predovšetkým nadrealistom) a tým autorom, s ktorými sa často stýkal a spriatelil. V humoristicky ladenom slovníku spisovateľov rozšíril svoj záujem na niekoľko desiatok súčasných tvorcov.
Všetky knihy tohto žánru sú živým a pútavým rozprávaním o jednotlivých autoroch, rozširujú a prehlbujú najmä ich ľudský profil spod zorného uhla osobnej skúsenosti, dotvárajú do celku obrazotvornosťou a vari aj výmyslom, ktorého zdroj je v humore. Práve nimi si Žáry získal popularitu v širokej čitateľskej obci.
Nateraz poslednou z nich je kniha Bratislavský chodec (2004) - prechádzka dejinami a dejiskami slovenského nadrealizmu, kaviarňami a krčmičkami, kde sa stretávali jeho protagonisti a popri zábavách a diskusiách písali automatické texty, manifestačné vyhlásenia a redigovali zborníky.
Analýza básne Tekutý poľovník
Báseň je založená na protikladoch a kontrastoch. Skladá sa z dvoch častí: nadrealistickej a starej, zastaralej.
Prvá časť:
- Ryba ktorá strieľa - ryba dravá, nebezpečná, zúriaca, „ponorka“.
- Ruka ktorá kašle - ruka nepokojná, trasúca sa, chorá a nervózna.
- Sud ktorý vajatá (dozrieva) - sud sa rozsype, zhnije, je nepotrebný.
- Ústa ktoré zarastajú - ústa mlčiace, nemé, súhlasné a lenivé.
- Veža ktorá vysychá - veža stará, nepotrebná, padajúca.
- Vajce ktoré je pirátom - nebezpečné, zlodejské, zlé.
- Ženy s hlavou tornáda - ženy nebezpečné, zákerné, ničiace.
- Slová znejúce v kaktusoch - pichľavé, ostré slová.
- Meč s vyplakanou tvárou - meč - symbol smútku, plaču a smrti.
- Podrezaná studňa - vyschnutá, prázdna, bez života.
- Môj miláčik rakovinu - absurdné, myšlienky následku vojny a ničenia.
Životopisné údaje Štefana Žáryho
Štefan Žáry sa narodil 12. decembra 1918 v Ponikách v učiteľskej rodine. Základnú školu vychodil v rodisku. Prvé tri triedy gymnázia navštevoval vo Zvolene, ďalšie v Banskej Bystrici, kde roku 1938 aj zmaturoval. Roku 1942 nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Začiatkom roku 1944 bol odvelený na taliansky front, kde sa ilegálne zúčastnil protifašistického odboja.
Po skončení vojny tri roky pracoval v redakcii Národnej obrody, potom bol dva roky dopisovateľom ČTK v Ríme. Po návrate (1950) krátko pracoval na Zväze slovenských spisovateľov. Potom nastúpil do vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pôsobil vo funkciách redaktora, šéfredaktora a riaditeľa celé dve desaťročia.
Vo vojnových rokoch sa stal jedným z najaktívnejších príslušníkov slovenskej nadrealistickej skupiny. V dôsledných intenciách tejto poetiky vyslovil svoj protivojnový protest i obavy z vývoja spoločnosti v povojnových rokoch v básnických zbierkach Zvieratník (1941), Stigmatizovaný vek (1944), Pečať plných amfor (1944), Pavúk pútnik (1946) a Dobrý deň, pán Villon (1947).
V ďalších básnických zbierkach Po mne iní (1957), Ikar večne živý, Zázračný triezvy koráb (obe 1960) a Osmelenie do dna (1962) nastolil mnohé závažné mravné problémy vtedajšej spoločnosti. Ľúbostné motívy, ktoré sú prítomné v celej básnickej tvorbe Š. Dve nasledujúce knihy Múza oblieha Tróju (1965) a Púť za kolibríkom (1966) sú lyrickým zápisníkom, v ktorom autor evokuje svoje zážitky zo stretnutí s literárnymi druhmi a z poznania ich spoločných úsilí, aby v druhej zo spomínaných kníh mohol potvrdiť platnosť tých citových hodnôt, ktoré absorbujeme do svojho charakteru už v detstve. V tejto línii idealizácie detstva a spôsobu života dedinského človeka pokračuje aj v lyrickoepickej skladbe Svetojánsky sen (1974).
Zbierka satirických veršov Satironikon (1990) je paródiou na slovenské ľudové piesne, porekadlá a príslovia, s kritickým postojom k neduhom našej spoločnosti. Zo Žáryho poetickej dielne vyšla aj zbierka Malá letná suita v štyroch vetách (1995).
Zbierka noviel Apeninský vzduch (1947) čerpá zo zážitkov a skúseností, ktoré získal na talianskom fronte. Tieto motívy potom rozšíril v knihe próz Dolu na juhu (1955). Tematicky v nej zužitkoval vlastné skúsenosti korešpondenta v povojnových rokoch. Obe zbierky vyšli neskôr v samostatnej knihe Kde citróny kvitnú (1962).
V autobiografických románoch Azúrová anabáza (1972) a Úsmevné údolie (1976) sa opäť vrátil do rokov mladosti.