Lukostrelci si, aj keď sa význam peších bojovníkov v 12. storočí stráca pod kopytami koní ťažkých jazdcov, niektoré zložky pechoty si svoje dôležité postavenie podržali prakticky celý stredovek, medzi nimi potom nesporne strelci z lukov a kuší. V prvej časti sa však v ich popise, výbave a postavenie zameriame predovšetkým na 11. až začiatok 13. storočia. Bojové nasadenie strelcov bolo veľmi široké, od poľných stretov cez obliehaní fortifikácií protivníka, po obranu vlastných pevností.
Strelci, s výnimkou jazdných o ktorých bude zmienka inde, bojovali pešej aj v poľnýnom stretu spravidla iniciovali bitku mohutnými salvami do radov nepriateľa. Potom sa buď z bojiska stiahli alebo bojovali za ťažkoodencami ako radová pechota. Lukostreľba i streľba z kuše, rovnako ako šerm a jazda na koni, patrila tiež do bežného výcviku a umenie feudála, ale ten sa k podobným zbraniam uchyľoval v boji skôr zriedka a to väčšinou pri obrane pevností. V otvorenom poľnom boji bola jeho sila predovšetkým na koni v radoch ťažkej jazdy, luk i kušu považoval do istej miery za zbraň sebe nedôstojnú.
V Európe bol luk známy už od praveku - aj v našich krajinách bol obľúbenou a hojne používanou zbraňou. Priamy stredoeurópsky luk bol dlhý spravidla od 150 do 190 cm, nebol unifikovaný a jeho dĺžka a sila teda závisela skôr na výške a telesnej konštitúcii jednotlivých strelcov. Luky sa vyrábali z pružných pevných drevín - spravidla z tisu, brestu alebo jaseňa redšie i z duba - v núdzi sa asi používalo aj iné drevo, bolo však považované za nevhodné a také luky za podradné.
Konštrukcia luku a šípov
Výsledný tvar luku bol vytvorený štiepaním po rokoch, tak aby sa čo možno najmenej prerušovala vlákna dreva a minimalizovalo riziko lámanie. Lučište nebolo kruhové, ale malo prierez v tvare písmena "D" rovnou stranou dovnútra. Šípy lukov bývali dlhé približne od 80 do 90 centimetrov. Aby šíp držal smer, bol opatrený stabilizačnými krídelkami, spravidla z mastného peria (husacie, kačacie).
Krídelká bývala väčšinou po troch, vlepená v drážkach drieku pravidelne k sebe v uhloch po 120 stupňoch tak, aby pri nasadení zadnej drážky na tetivu mierilo jedno hore, jedno dole a tretia kolmo od tetivy, aby sa pri výstrele o ňu nepoškodzovalo sa. Šíp bol osadený kovovým hrotom nasadzovanými na ratiště pomocou tulejky - tvary hrotov sú rôzne - listovej, ploché, rombické a vyskytujú sa aj varianty so spätnými krídelkami zabraňujúcimi vytiahnutiu šípov z rany. Vedľa týchto hrotov sa vyskytujú aj hroty špeciálne v tvare polmesiaca či trojhranné korunky a pod. o ktorých vymenovanie sa špekuluje - v boji sa možno užívali k streľbe na šľachy koní, ale častejšie sa ich asi užívalo v civilnom živote pri love drobného vtáctva.
Šípy nosil lepšie vybavený strelec v koženom tulcami pri páse v predu či redšie na chrbte, chudobnejšie lukostrelec potom v ruke či zastrčené za pásom. Každý lukostrelec mal bežne v tulcami medzi 12-24 šípy, takže pri vysokej rýchlosti streľby brzo vyčerpal svoju zásobu. Pokiaľ to situácia dovolila zbierali sa použiteľné šípy protivníka a znova vracali. Už od čias Avarov bol v našich krajinách známy aj reflexné (či reflexívne) luk - skladaný, lepený z dreva, kostí či najčastejšie z rohoviny, ale aj keď sa v ikonografických prameňoch vyskytujú tieto luky pomerne často, popri rovných variantov aj v 12. - 14. storočia (Petr de Ebulo - koniec 12. st. či Velislavova biblie poč 14. st.) išlo o lúk menej rozšírený, čo bolo dané asi ťažšie a nákladnejšie technológiou výroby.
Vyobrazené reflexívne luky sú aj dlhšie (rovnako dlhé ako priame či o niečo kratšia) ako krátke luky ázijských nomádov, takže aj ich vlastnosti boli pravdepodobne v porovnaní s Avarskými či mongolskými reflexnými luky iné (asi horšie). Redšie a zvlášť v ranom období sa u nás (predovšetkým v oblastiach avarského vplyvu) používalo aj nasadenie kovového hrotu šípu na ratiště pomocou rapu a nomádskych hrotov s trojhranným britom. V súvislosti s talianskymi výpravami v 12. storočia alebo trebárs obliehanie Olomouca, nachádzame tiež zmienky o otrávených strelách.
Hoci je luk oproti kušu zbraň pomerne nenáročná a nevyžadujúci zložité údržby, napriek tomu musel dbať lukostrelec niektorých opatrení. Lučišťom samotnému škodí prílišné sucho, v ktorom dochádza k jeho preschnutie a následnému praskaniu, ale najväčším problémom lukostrelcov bola predovšetkým vlhkosť poškodzujúce tetivy vyrobené zo šliach apod. Zároveň príliš dlhé napnutie vyťahovalo tetivu a unavovalo lučište - preto sa tetiva na luk napínala až pred samotným použitím. Do tej doby sa ju lukostrelec snažil chrániť v suchu a bezpečí, okrem toho mal väčšinou ešte tetivu rezervné (už nariadenie Karola Veľkého predpisuje lukostrelcom povinnú náhradné tetivu).
Luk bol pomerne lacnou zbraňou, preto si ho mohli dovoliť aj chudobnejší bojovníci. Ovládnutie lukostreľby však vyžadovalo dlhodobý výcvik zameraný na dobrú fyzickú kondíciu a ovládnutie príslušných techník od napínania luku (chrbtom) po presnú streľbu na cieľ alebo do húfu, čo pri streľbe po vysokej balistickej krivke nebolo ľahké. Preto a tiež pre svoj taktický význam mali strelci všeobecne medzi ľahkou pechotou do istej miery výlučné postavenie (napr. v Bitke pri Brůdku 1040 sa českí lukostrelci významnou mierou podpísali na porážke nemeckého vojska). Chudobnejšie lukostrelci nenosili žiadnu zbroj a chránili sa len silnými plátenými alebo vlna odevy, lepšie postavenie potom používali kožené kabátca alebo vypchávané, prešívané Smolen vesty apod. Jednoduchou kónickou kovovú prilbu mal potom len málo ktorý z nich - ostatné, ak si vôbec chránili hlavu (na iluminácia rukopisu Petra de Ebulo sú českí lukostrelci prostovlasé, rovnako tak vo Velislavova bibliu), potom asi podobne ako ľahká pechota nejakú prešívanou či koženú čiapkou, kapucňou alebo inou ľahkou ochranou hlavy.
Okrem luku boli v 11. - 12. storočia vyzbrojení už len krátku lacnú pobočnom zbraní, rovnako ako ostatné ľahká pechota - nožom, sekerou, sochorom či neskôr aj tesákom a tak po vystrieľania šípov alebo ukončenie streľby, nemal už lukostrelec väčšiu bojovú hodnotu než ostatné pechota.
Anglickí lukostrelci
Anglickí lukostrelci predstavovali v čase svojho rozkvetu (XIV. a XV. storočia) rozhodujúcu silu na európskych bojiskách. Stali sa tiež hlavnou zbraňou anglických kráľov v storočnej vojne s Francúzskom. Pôvodne pochádza dlhý luk z Walesu, kde bol používam tamojšími bojovníkmi ako zbraň určená na podporu pechoty pri jej živelne vedenom útoku. Ako čas postúpil a anglický kráľ Eduard I. si podrobil Walesania, začal pomaly, ale isto zavádzať aj ich tradičnú zbraň a vytvoril celé oddiely strelcov, ktorí neskôr vstúpili do histórie ako anglickí lukostrelci.
Boli to slobodní dedinčania, ktorí boli od mladosti vycvičení v zaobchádzaní s lukom. Zo svojho luku strieľali takmer meter dlhé šípy z tvrdého dreva, vybavené trhacími, väčšinou štvorhranným hrotmi, ktoré boli schopné zblízka preraziť pancier, ale boli väčšinou mierenie do spojov medzi kovovými plátmi, kadiaľ prenikali s neuveriteľnou razanciou. Na hlavách mali oceľové helmice či kožené čepce, cez hrudný plát mali prehodenú krátku tuniku so znakom ich kráľa (väčšinou to bol červený lev). Pred bitkou zastávali postavenie na návršiach alebo pahorkoch v klinovitých formáciách. Tie im dovoľovali strieľať na ťažkú jazdu a pechotu protivníka spredu a zo strán, čo malo za následok totálnu zmätenia a rozbitie formácie nepriateľa.
Pokiaľ došlo k boju zblízka, ustúpili lukostrelci za línie pechoty, ktorá stála v radoch za nimi. V prípade nutnosti mohli bojovať zblízka mečom alebo sekerou, čo bolo, vzhľadom k absencii ťažkej zbroje, pre nich celkom výhodné, pretože mohli lepšie uhýbať ranám a ľahšie zasiahli nemotorné, oslabené a pochodom unavené obrnencov v ťažkých zbroj. Veľakrát sa tak stalo, že lukostrelci rozhodli bitku v boji zblízka. Nesmeli sa však nechať uniesť vírom boja a zabudnúť na svoj pôvodný úlohu, ktorou je podporná a obranná streľba, pretože mohli byť veľmi ľahko zmetení jazdou nepriateľa.
Ich ochranu proti vojsku predstavovalo výhodné postavenie na vyvýšenine, mnohokrát chránené dlhými naostrenými drevenými kolmi, ktoré strelci zakopali pred bitkou. Avšak táto taktika im nemohla vychádzať večne. Počas záverečnej fázy storočnej vojny Francúzom došlo, že ak budú neustále len útočiť, vždy to dopadne rovnako - budú rozstříleni. Rozhodli sa preto vylákať Angličanmi z ich pevného postavenia a napadnúť je nepripravených av pochodovej formáciu. pannou Lotrinsko, za ktorú viali modrej koruhvy so zlatou ľalií. Chceli zaujať pevný útvar, ale bolo už príliš neskoro. Iba niekoľko z nich nestratilo hlavu a začalo strieľať. Len pár Francúzov padlo, zato medzi Angličanmi prepuklo pravé peklo.
Dlhý luk mal tú výhodu oproti kušu, že pri rovnakej sile strely sa z neho dalo strieľať rýchlejšie a ďalej. Skúsený lukostrelec mohol vystreliť 8-11 nemířených striel za minútu, zatiaľ čo strelec s kušou je vystrelil za rovnakú dobu 3-4, síce s väčšou presnosťou, ale na kratšiu vzdialenosť. ktorí vedeli výborne ovládať svoje kuše, ale tie navlhli v krátkej prehánke pred bitkou, čo obmedzilo ich účinnosť. janovskí strelci boli asi jedinou francúzskou jednotkou, ktorá sa riadila rozkazy. Výhodou lukostrelcov bolo, že boli veľmi disciplinovaní a presne poslúchali rozkazy svojho veliteľa. Úplný koniec ich éry však znamenal rozvoj strelných zbraní a diel. vo storočnej vojne. v jednej z posledných veľkých bitiek mali k dispozícii dve delá a niekoľko strelcov s ručnicami. Paľba diel priamo desila Angličanmi, ich kone sa plašili a lukostrelci porušili formáciu.
Výroba tisového luku
Ten sa vyrábal z tisu. V Anglicku tis ako drevina rástol, ale bol málo vhodný pre tieto účely. Tis sa dovážal zo Španielska a Benátok. Najlepšie tis čo sa týka kvality bol zo severnej strany Álp, kde rástol v tieni a mal husté letokruhy. Tento tis rástol pomaly a niektoré stromy výrub na luky boli až 600 rokov staré. Pre príklad slúži nález z potopeného vraku lode Mary Rose z roku 1545, v ktorej sa dochovali luky s vnútorným stredom 50 letokruhov. Keď si pre porovnanie vezmeme dub v Česku môžeme byť radi, že do rukoväte naukladáme 20 letokruhov.
Tis bol najskôr kupovaný anglickým kráľom. Neskôr bol získavaný ako daň za dovážaný tovar. Napríklad keď benátsky kupec chcel predať bečku vína musel sebou priviezť 8 - 10 polien na luky. Poleno muselo mať samozrejme stanovený štandart - muselo byť vyschnuté a 7 stôp dlhé. Tri palce silné a široké. Od kráľa remeselníci nakupovali polená a vyrábali jednotlivé luky. Kráľ však vydal časové normy a tak lúk nesmel stáť viac ako 2 a pol dňa priemerného platu kvalifikovanej pracovnej sily.
Tis má lykové drevo čo odoláva napätia a stredové drevo čo odoláva tlaku - stlačenie. Na toto však prišli ľudia už v dobe kamennej. Stredoveký tisový luk sa ohýbal po celej dĺžke. Nemal vyznačenú rukověť. Záležalo aký mal ťah a podľa toho bol príslušne dlhý. Aby drevo znieslo stres ohybu pri väčšom ťahu musel byť dlhšia. Keď bol ťah 50 libier, dĺžka takého luku mohla byť iba 170 cm. Anglickí strelci bežne používali luky o ťahu 100 libier a viac. Kráľ Henry VIII utiahol luk o sile 180 libier. Samozrejme, že lukostreľba sa cvičila od malička a tak strelci mali schopnosť naťahovať tak silné luky. Do anglického vojska sa uskutočňoval výber a platilo sa ako profesionálom.
Samozrejme šípy boli dvojaké - ľahké asi 1 a pol unce, ktoré sa používali na streľbu na dlhšie vzdialenosti a ťažké o váhe 2 unce na streľbu pod 100 yardov - ľahký šíp zo 100 liberního luku doletel maximálne 350 yardov. Z ťažších lukov 120 - 150 libier doletel 400 - 480 yardov. To bol maximálny dostrel. Každý vojnový strelec mal k dispozícii 96 šípov. 48 šípov niesol strelec v dvoch tulca na ramene a 48 šípov bolo pre každého na voze. 10 000 šípov na jednom vozni - nepredstaviteľné množstvo.
Tiež taktika boja, kedy pomer armády musel byť 3:1 alebo 6:1, teda 3-6 strelcov na jedného rytiera. U Kreščaku v roku 1346 Angličania mali asi 12 000 lukostrelcov ktorí takzvane do žoldnierov Európy nasypali 12 000 × 96 šípov. Pri predstave, že niektoré boli vystrelené 2 ×, keď boli pozbierané v prestávkach medzi útokmi. V tej dobe to muselo vyzerať ako čierny mrak, ktorý sa smrteľne zniesol na útočníkov. Tisíce šípov lietali vzduchom, pretože strelec pohodlne mohol vystreliť 12 šípov za minútu. Vykované hroty boli vždy hrdzavé a otrava krvi bola viac ako častá. Na jeden zásah sa počítalo 5 - 6 šípov. Pre porovnanie za napoleonských vojen bolo vystrelených 280 gulí na jeden zásah. Za 1. svetovej vojny sa počítalo na 7000 nábojov na jeden zásah. Vo vietnamskej vojne Američania potrebovali na 50 000 patrón na jedného zabitého Vietkongu.
Luk a šíp v praveku
Podľa knihy "Prvý Američan", ktorá sa zaoberá vývojom ľudstva na americkom kontinente, ktorého začiatok sa datuje asi 15 tisíc rokov pred naším letopočtom, došlo v Severnej Amerike k objavu luku a šípu až v 1. tisícročia př.n.l. Je teda prekvapujúce, že prvé "američania", ktorí prišli cez "vyschnutú" Beringovu úžinu z Ázie, si so sebou, spolu s inými zbraňami, nepriniesli aj luk a šípy, keď by na "starom kontinente" už existovali 35 tisíc rokov pred ich migráciou.
Názory na to, kedy bol luk objavený, sa rôznia a to v rádoch desiatok tisíc rokov (50 - 10 tisíc rokov). Sú ale tiež vedecké úvahy, že prechod cez Beringovu úžinu bol možný či najľahší už 40 - 20 tis. rokov pred naším letopočtom. Isté ale je, že čo pamäť siaha sprevádza luk a šíp ľudstvo na jeho doterajšej púti. Človek objavil luk pravdepodobne tak, že si všimol sily ohnutého a náhle narovnaného stromčeka. Usúdil, že spojenie dvoch koncov dreva napnutím spájajúcich vlákien, na ktoré vhodne priloží malý oštep, mu dovolí ho mrštiť s väčšou rýchlosťou a presnosťou po zveri a tak mu zaistí prevahu nad ostatnými živočíchmi.
Hlavný význam luku pre prehistorické lovca bol v možnosti prekonať únikovú vzdialenosť plachých zvierat a nebezpečná účinne napadať z patričného odstupu. Šíp nemusel zviera usmrtiť, stačilo, aby bolo možné zranenú korisť dostihnúť a dobiť. Bolo by veľmi zaujímavé dozvedieť sa, akými myšlienkovými pochodmi sa vtedajší ľudia dopracovali k vynálezu luku.
K väčšiemu používania a zdokonaľovanie luku došlo o 10 tisíc rokov neskôr ľuďmi, ktorí prišli pravdepodobne z Ázie. Pravekí umelci, ktorých maľby a kresby sú dodnes uchované v rôznych jaskyniach Škandinávie, Španielska a Francúzska, dotvrzují skutočnosť, že tomu tak bolo. Luky dosahovali dĺžky okolo dvoch metrov a časom bolo docielené v ich výrobe podľa miestnych podmienok určitej dokonalosti.
Šípy boli značne dlhé (asi 1 meter) a špička bola iba zrezaná. Pretože asi nenašli šípy vyrobené iba zrezaním hrotu, čo je problém spočívajúci v obmedzenej trvanlivosti dreva, lebo sa dochovali spravidla iba hroty šípov, je nutné považovať túto úvahu za špekuláciu. Je ale asi pravda, že dĺžka šípu bol značná...
Streľba lukom v stredoveku - tabuľka dostrelu
| Typ luku | Ťah | Dostrel (ľahký šíp) | Dostrel (ťažký šíp) |
|---|---|---|---|
| Bežný luk | 100 libier | 350 yardov | Pod 100 yardov |
| Ťažší luk | 120-150 libier | 400-480 yardov | N/A |
tags: #stredoveký #luk #a #šípy #konštrukcia #a