Lukostreľbu nájdeme takmer v každej kultúre a dodnes je živou tradíciou. Človeka akoby sprevádzal od nepamäti - luk a šíp, boli už v dávnych dobách predĺženým ramenom a okom strelca. To, čo bolo na prvý pohľad vzdialené, mohlo byť odrazu na dosah ruky. Mnohí preto považujú luk popri písme či kolese za jeden z najdôležitejších vynálezov ľudstva.
Stretávame sa s ním už v starých kultúrach, ale aj v našom európskom stredoveku, kedy dobre trénovaná skupina lukostrelcov neraz rozhodovala bitku a ovplyvňovala tak výsledok celej vojny.
Môže sa zdať, že práve streľba z luku je tým najprirodzenejším spôsobom boja, no vyžaduje si tréning, vytrvalosť a sústredený postoj. Luk by sme pritom v tej či onej podobe našli takmer v každej kultúre, hoci dnes patrí skôr už k športovým aktivitám.
Ako však lukostreľba ovplyvňovala ľudské dejiny?
Telesná kultúra v praveku
História telesnej kultúry je stará ako ľudstvo samo. Prvé znaky telesnej kultúry sa datujú do obdobia matriarchátu, kedy telesná kultúra a teda aj šport boli súčasťou poľovačky. Pravek začína asi okolo 3 miliónov rokov p.n.l. a končí okolo 3000 rokov p.n.l.
Prečítajte si tiež: Úspechy Veroniky Vargovej v streľbe
Prvé znaky telesnej kultúry vychádzajú:
- z pracovných činností
- z bojových činností
- rituálnych činností
Medzi hlavné dôkazy o pohybovej činnosti svedčia rôzne dobové jaskynné maľby, ktoré sa našli v oblastiach Škandinávie a Polynézie. V období matriarchátu sa vyskytli predmety špeciálne určené na hry ako sú lopty plnené srsťou, šermiarske palice, cvičné kopie alebo hokejky.
Po období matriarchátu nasleduje obdobie patriarchátu, ktoré boli charakterizované deľbou práce. Združenie patriarchálnych rodín vytváralo rod a rody tvorili kmene, ktoré vlastnili spoločné územia. Vlastníctvo územia bolo sprevádzané bojom o toto územie s inými kmeňmi. Časté spory a boje mali vplyv aj na rozvoj bojových činností a hier. Vznikali bojové športové hry, pomocou ktorých sa často riešili spory o územie. V tomto období sa vyvíjali rôzne druhy zápasu.
Popri zápase bol najrozvinutejšou pohybovou činnosťou tanec. Tento bol prezentovaný ako oslava každodenného života a nevysvetliteľné prírodné javy boli inšpiráciou pre tance a iné rituálne činnosti. V patriarcháte sa stali výsadou mužov bojové tance. Aby sa zvýšila atraktívnosť rôznych náboženských obradov a rituálov, zavádzajú sa na nich rôzne akrobatické cvičenia, ktoré boli vlastne prvopočiatkom vzniku gymnastiky.
Mladí muži skladali skúšky dospelosti - iniciácie, ktoré často hraničili s ľudskými možnosťami (napríklad preskočiť svoju vlastnú výšku, behať do úplného vyčerpania a pod.). Telesnú kultúru a teda aj šport pestovali všetci členovia rodu a úzko ich spájali s prácou a denným režimom rodu.
Prečítajte si tiež: Recenzia FIFA 19
V období rozpadu tohto zriadenia, telesnú prípravu začali využívať majetní a vytvárajúca sa rodová šľachta na vojenskú prípravu svojich družín, ktoré napádali a podmaňovali si iné kmene. Takto sa telesná kultúra stala nástrojom vzniku nového triedneho usporiadania spoločnosti. Používanie najmä praku a luku slúžilo na ochranu svojich stád pred dravcami a ako nástroj proti nepriateľovi vo vojnách.
Telesná kultúra v stredoveku
Po rozpade Ríma začala nová epocha v dejinách ľudstva. Začal sa stredovek, ktorý ohraničuje na začiatku rozpad západorímskej ríše v roku 476 n.l. a koniec stredoveku viaceré historické udalosti z polovice 15. storočia (objavenie Ameriky, dobytie Konštantinopolu, bitka pri Moháči, vynájdenie kníhtlače).
Obdobie stredoveku označujeme aj ako obdobie temna - popieralo sa všetko telesné a do popredia sa dostávali len duchovné hodnoty, ktoré hlásala cirkev. Zabudlo sa na požiadavku harmónie ducha a tela. Telo sa pokladalo za nástroj diabla.
Družiny, ktoré boli tvorené najbohatšími feudálmi mali za úlohu pevne držať nevoľnícku časť obyvateľstva v poslušnosti. Jedným z hlavných predpokladov do zaradenia do družiny bola pripravenosť na boj.
Svojráznym druhom výchovy v stredoveku bola rytierska výchova, smerujúca k príprave zdatného bojovníka, ktorá neúmerne zdôrazňovala telesno-vojenskú zložku. Rytierska výchova pozostávala s dvojstupňovej prípravy - pážatá a panoši: pážatá sa učili spoločenskému správaniu a panoši získavali fyzickú silu a bojovú techniku
Prečítajte si tiež: Tréning streleckých zručností
Obsahom rytierskej prípravy bolo tzv. sedem rytierskych cností, ktoré tvorili: jazda na koni, plávanie, streľba z luku zápas spojený so šermom, poľovanie na divú zver, šach, veršovanie.
Dosiahnuté výsledky rytierskej výchovy sa preverovali na turnajoch. S rozvojom turnajov sa ako výcvikové strediská pre rytierov a neskoršie aj pre majetných mešťanov zriaďovali jazdiarne a šermiarne predchodcovia dnešných telovýchovných zariadení.
Tak sa časom turnaje zmenili na jazdecké karusely, pri ktorých šľachtici preukazovali svoju techniku v jazde na koňoch a v zaobchádzaní so zbraňou najmä v zasahovaní rozličných figúr. Veľmi obľúbené karusely neskoršie nahradili ešte dnes známe kolotoče.
Pre podrobený pracujúci ľud nebola v nijakej forme organizovaná výchova a vzdelávanie a starostlivosť o telesný rozvoj nejestvovala. Fyzické aktivity sa mohli rozvíjať len vo voľnom čase, ktorého bolo veľmi málo. Medzi zábavu poddaných patrili rôzne ľudové tance, prirodzené telesné cvičenia a všetky domáce práce.
Veľmi obľúbenou činnosťou bol zápas, v ktorom si účastníci dokazovali svoju silu, obratnosť a postreh. Známy je turecký zápas pehluan, pri ktorom mali zápasníci hornú časť obnaženú a nohavice mali silne napustené olejom, aby sa sťažilo uchopenie.
Telesné aktivity pestované príslušníkmi vládnucej triedy, ako aj obľuba zápasov medzi jednoduchým ľudom svedčia o tom, že v podstate išlo o prípravu na boj, raz útočný, inokedy obranný, ale vždy na boj človeka proti človeku.
Tam kde sa kresťanstvo nepresadilo, alebo tam kde sa udržalo otroctvo, si telesná výchova udržala kontinuitu s antikou a v tejto oblasti výchovy nenastal taký hlboký pokles, ako sa to stalo v rannom období feudalizmu v Európe.
Niektoré prvky antiky rozvíjali ďalej najmä Arabi. Z tejto skupiny je asi najznámejší lekár a filozof Avicenna vlastným menom Ibn Síná Abu-Ali, ktorý spracoval ranofeudálny systém telesných cvičení a poukázal na zdravotný a liečebný význam pohybovej činnosti.
Na konci feudalizmu sa v rozvíjajúcich mestách začali pestovať rôzne loptové hry, ktoré si obľúbila najmä šľachta.
Telesná kultúra v novoveku
Po temnom stredoveku začína v histórii ľudstva obdobie, ktoré označujeme ako novovek, na začiatku ktorého sa udiali viaceré historické udalosti polovice 15.storočia (objavenie Ameriky, dobytie Konštantinopolu, bitka pri Moháči, vynájdenie kníhtlače) a jeho koniec ohraničuje 1. svetová vojna.
Anglicko ako hlavný predstaviteľ priemyselnej revolúcie sa stalo aj kolískou športu, ktorý poznáme dnes a z Anglicka sa šport šíril do celého sveta. Vznikol pojem profesionálny šport - v priebehu 17. a 18. storočia, kedy si šľachtici začali najímať a vydržiavať zápasníkov, bežcov, jockeyov, boxerov a veslárov, ktorým platili za výkon a pre ktorých organizovali súťaže, pri ktorých aristokratická spoločnosť tipovala víťaza a uzatvárala stávky.
Základnou organizačnou jednotkou sa stal klub, ktorý bol najprv uzavretým spolkom a a neskôr sa stáva verejným, prístupným pre všetkých „amatérov“. V školskom prostredí vznikala aj nová športová filozofia, ktorú charakterizuje myšlienka fair play (čestnej hry) = znamenala myšlienku rovnakých podmienok pre všetkých športovcov, zavádzanie pravidiel a organizácie jednotlivých športov.
Okrem rozvoja športu sa rozvíjali aj ďalšie systémy telovýchovných cvičení (švédský zdravotný, nemecký turnerský systém). Za priekopníka a zakladateľa švédskeho systému je považovaný P. H. Ling.
Lingovci sa zameriavali predovšetkým na liečebný význam telesných cvičení, ktoré mali chrániť telo pred chorobami a tiež propagovali účinky telocviku na základe znalostí ľudského tela a životných funkcií.
Nemecko bolo známe svojou vojenskou výchovou a prípravou. Tento fakt podnietil aj vznik a zakladanie rôznych spolkov brannej a telesnej výchovy, ktoré napomáhali pri výcviku vojakov. V roku 1811 v Berlíne založili prvé verejné cvičisko, na ktorom mohlo naraz cvičiť až 500 cvičiacich.
Medzi najväčších propagátorov takýto verejných cvičísk patril Fridrich Ludwigh Jahn, ktorý spoločne s Ernstom Eiselen vydal základnú učebnicu turnérskeho telocviku pod názvom Nemecké telocvičné umenie. O zavedenie turnérskeho telocviku do škôl sa zaslúžil Adolf Spiess. Bojoval za telesnú výchovu ako predmet školského vyučovania.