V tenisovom svete, kde deti rozhodujú samy zápasy, je prostredie často predurčené ku konfliktom.
Rodičia a tréneri: Komplikovaný vzťah
Andreho Agassiho trénoval otec, rovnako aj Caroline Wozniacku či Veroniku Velez-Zuzulovú. Ak dokážu oddeliť rolu rodiča a trénera, prečo nie.
Rodičia však majú vždy emocionálne vklady, ktoré sa bijú s úlohou trénera. Niektorí vravia, že to dokážu oddeliť, ale potom ich vidíte, ako preliezajú ploty kurtov.
Tréner najmenších tenistov Marek Kopecký mi v staršom rozhovore povedal, že mnohí rodičia za veľmi krátky čas príliš „zmúdrejú“ a stávajú sa tenisovými odborníkmi.
Pretože si myslia, že oni najlepšie vedia, čo je pre ich deti správne. Je to ich dieťa, ich pravidlá, ich privilégium.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
Láska k dieťaťu sa však nie vždy rovná tomu, čo je pre dieťa najlepšie.
Finančná náročnosť tenisu
Ak chcete, aby vaše dieťa patrilo k najlepším žiakom či juniorom, bude to stáť nemalé peniaze. Okrem výbavy budete potrebovať tenisového aj kondičného trénera.
Bavíme sa tu asi o 20 až 30 tisícoch eur ročne. Na mládežnícke turnaje väčšinou musia s deťmi cestovať rodičia, pretože ak by šiel tréner, vyšlo by to ešte oveľa drahšie.
Takže keď nabudúce uvidíte nejakého rodiča zaveseného na plote kurtu, spomeňte si na túto sumu. Rodičia nie sú len emocionálne, ale aj finančne zapojení do výsledku zápasov.
Ďalším dôvodom je, že tenis nie je futbal, pri ktorom rodič kúpi dieťaťu jeden obojstranný dres, kopačky a horalky pre celý tím na nedeľný zápas. Je iné, keď si rodičia sadnú na jednu lavičku a spoločne povzbudzujú celý tím.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Ak však váš potomok súťaží na mládežníckych tenisových turnajoch, všetko, na čom vám záleží, je jeho výsledok. Nikto iný vás nezaujíma, neexistuje žiaden tím. Všetkých vnímate ako nepriateľov, všetci chcú poraziť vašu dcéru alebo syna.
Toľko predstierania, ako je na juniorských turnajoch, nie je ani v šoubiznise. Je to asi takto: minuli ste asi 30-tisíc eur, myslíte si, že všetci sú proti vám a vášmu dieťaťu a ste v aute na ceste do Košíc na turnaj.
Dráma na kurte bez rozhodcov
Ak ste sa ešte nezbláznili, je tu aj samotný zápas, na ktorom nie sú rozhodcovia a deti si rozhodujú samy. Viete si niečo také predstaviť pri futbale?
Že rozhodca na začiatku povie, aby deti nepodvádzali a keď skončia, nech opäť prídu za ním a povedia mu skóre. Na detskom tenise to tak chodí bežne a tú drámu, čo sa tam odohráva, si neviete ani predstaviť.
Deti naschvál podvádzajú, kričia auty, a keď je situácia už veľmi vyhrotená, jeden z rodičov zavolá rozhodcu.
Prečítajte si tiež: Londýnsky tenisový turnaj: Všetko, čo potrebujete vedieť
Otázka je, či sa dá toto vôbec zvládnuť bez toho, aby rodič nebol nervózny. Tenisové zápasy sú neprirodzene dlhé.
Sama som mala niekedy trojhodinové zápasy, počas ktorých som vyhrávala 5:0, zrazu som prehrávala 5:6, opäť som vyhrávala v druhom sete 4:1, a prehrala som 6:7.
Pre rodiča je to ako emocionálna húsenková dráha, ktorá nemá konca. Toto nastavenie vás skôr či neskôr dostane a stane sa z vás ďalší blúznivý tenisový rodič.
Čo sa týka emócií, financií a fyzickej námahy, je tenis pre rodičov asi najťažší šport. Teraz asi chápete, prečo sa niektorí zbláznia.
Extrémy v správaní rodičov
V minulom článku som opisovala ženské turnaje nižších kategórií, no juniorské turnaje dokážu byť tiež poriadne psycho. Zažila som rodičov, ktorí fackali svoje deti priamo na kurte, zažila som rodičov, ktorí zobrali svoje deti až za halu a prefackali ich tam.
Sama som ako dieťa bola svedkom takýchto činov na inom dieťati, a vtedy som nevedela, čo robiť. Bola som ticho, bála som sa. Dnes by som to už riešila inak. Ozvala by som sa, aj keď by to mne osobne spôsobilo problémy.
Argument, že zapojením sa do cudzích problémov nič nevyriešime, nie je správny. Aj samotné ikony svetového tenisu boli týrané. Napríklad Mirjanu Lučicovú otec pravidelne bil.
Jelena Dokičová prednedávnom napísala knihu o jej mizernom živote s otcom, ktorý na ňu po prehratých zápasoch pľul, kopal ju a fyzicky sa jej vyhrážal. Marion Bartoliová je tiež známa svojím traumatickým vzťahom s otcom, ktorý pre jej tenis skončil s prácou lekára.
Počas zápasu vo Wimbledone v roku 2011 Bartoliová dokonca prestala hrať a poprosila rozhodcu, aby otca vyviedli z kurtu. Francúzka Aravane Rezaiová podala niekoľkokrát trestné oznámenie na svojho otca za „obťažovanie, úmyselné násilie a vyhrážanie sa smrťou“.
Ak berieme hru s plačom ako zosypanie sa, tak to bolo bežné ako chlieb na raňajky.
Príbeh z detského turnaja
Jeden bizarný príbeh si však pamätám až príliš dobre. Mala som asi dvanásť rokov a bola som na turnaji v Leviciach. Jednu hráčku nazvime Lucka a druhú Betka.
Lucka vyhrala prvý set hladko 6:3 a v druhom viedla 4:1. Obaja rodičia sledovali zápas spoza plotov. Počas prestávky sa Betka spýtala Lucky, či by jej nemohla pustiť pár gemov, pretože ju mama doma zbije, ak prehrá príliš hladko.
Lucka jej teda z ľútosti a z detskej nevinnosti pustila pár gemov na skóre 4:3. To však Betke nestačilo a skúsila, či jej nemôže pustiť celý set, pretože ju doma naozaj zbijú.
Lucka jej teda pustila set, keďže sama dobre vedela, čo znamená hladko prehratý zápas, a začali tretí set. Vtedy však ešte netušila, že ten zápas prehrá a sama bude musieť čeliť vlastnému otcovi a tomu, že jej nikto túto pascu neveril.
Áno, jeden chlapec hral turnaj do štrnásť rokov, jeho otec to nezvládol a dostal srdcový infarkt. Veľa detí sa bojí čeliť svojmu nestabilnému, iracionálnemu tenisovému rodičovi.
Rodičia a tréneri: Ťažká spolupráca
V súkromnom živote sú to pritom väčšinou rešpektované osobnosti - umelci, lekári, podnikatelia, politici, manažéri, ktorí si však cez víkend uletia na žiackych turnajoch. Lietajúce rakety, nekonečné cesty autom z turnaja, krik spoza haly.
Samozrejme, keď si deti rozhodujú samy, je veľmi jednoduché nazvať jedno z nich klamárom alebo niečím iným. Môj štýl hry bol veľmi nepríjemný - častá zmena hry s vysokými loptami.
Rodičia nemali vôbec žiadny problém vykrikovať po mne, čo to hrám, že som prehadzovačka a že to vôbec nie je tenis. Človek si dôvod prehry svojho dieťaťa nájde vždy - kurt, zlý vietor, zdržiavanie hry. Prostredie bez rozhodcu je predurčené ku konfliktom.
Extrémnym prípadom bol Francúz Christophe Fauviau. Cielene otrávil 27 hráčov, aby jeho dcéra a syn vyhrávali na tenisových turnajoch.
Samozrejme, že majú strach, ide im o prácu. Asi každý tréner si zažil výzvu v podobe tenkej hranice medzi trénerskou autoritou a tým, že zákazník, teda rodič, má vždy pravdu.
Rodič nechce byť odstrčený a cíti zodpovednosť za kontrolovanie svojich finančných zdrojov. Áno, ale kým na sebe rodič nepracuje, nič sa nezmení. Inak všetky rozhovory medzi trénerom a rodičom zaberú len na chvíľu. Bez dlhodobej zmeny postoja rodičia nebudú vedieť reagovať a správať sa inak.
Je to ako s alkoholikmi alebo ľuďmi závislými na drogách. Keď kričíte na svoje dieťa spoza plotu, že je na nič, že je grambľavé a že domov pôjde pešo, tak sa naozaj bavíme o démonoch. Šanca na úspech dieťaťa v akomkoľvek športe je pritom taká istá ako na výhru v rulete. Úplné peklo.
Vplyv rodičov na dieťa
Doma v lepšom prípade počúvajú rodičov ohovárať trénera - ako si pýta veľa a učí málo. V horšom prípade milión nadávok trénerovi, pretože vinník sa predsa musí nájsť.
Ak je pritom tréner dobrý, inšpiratívny a je aj mentorom samotnému dieťaťu, tak je to tomu dieťaťu ľúto. Možno s ním chce aj naďalej trénovať, no rodič sa mu ho snaží znechutiť alebo ho dokonca od trénera odstrihne.
Závisí to aj od veku a vhodnosti trénera, ale náhle zmeny nemajú pozitívny vplyv na mentálnu stránku dieťaťa. Nespokojnosť alebo iniciatíva by mala ísť od samotného dieťaťa alebo by rodič mal klásť relevantné otázky, ktorými zistí, či to má zmysel a prípadne príde na iné riešenie.
Ak dieťa doma počuje, ako rodičia nadávajú na trénera, ale zároveň chcú, aby ho na kurte plne rešpektovalo, je to trochu na hlavu. Hlavne by mali byť rodičmi. Podporovať dieťa, byť mu oporou, stáť pri ňom.
Pre niektorých to môže znieť neuveriteľne, ale rešpektovať svoje dieťa ako rovnocenného partnera naučí dieťa rešpektovať ostatných.
Otázky pre rodičov
Každému rodičovi by som odporúčila, aby si položil nasledujúce otázky, ktoré mu pomôžu pochopiť, či je v poriadku, alebo by to mal riešiť:
- Máte nos pritlačený na plot kurtu a tlieskate, keď súper vášho dieťaťa urobí chybu?
- Máte s dieťaťom tajný kód, ktorým mu udeľujete pokyny?
- Klamali ste niekedy o tom, či bola loptička v aute alebo dobrá?
- Je vaše dieťa vystrašené, keď prehrá zápas?
Štatistiky a realita
Dokonca aj Nick Bollettieri, ktorého považujú za najlepšieho trénera všetkých čias, hovorí, že celkovo majú rodičia na kariéru detí omnoho viac negatívny vplyv než pozitívny.
Ak sa pozrieme na čísla, zistíme, že 80 percent detí, ktoré v siedmich rokoch hrajú tenis, do štrnástich skončia a niektoré pokračujú, aj keď nechcú, pretože ich nútia rodičia.
Predstavovať si to môžu, ale len tajne. Vždy je však lepšie sa svojich predstáv vzdať, pretože to vytvára večnú nespokojnosť. Deje sa to veľmi často a súvisí to s predstavami. Ak sa niekomu nesplnila naša vlastná predstava o sebe, deti preňho môžu znamenať druhú šancu.
Osobná skúsenosť a rady do budúcnosti
Spomínala som Mary Pierceovú. Jej otec Jim Pierce raz povedal, že sa prostredníctvom nej možno snažil prežiť ešte jednu mladosť. Klaudia Malenovská.
Ale na druhej strane vidia, že sa teraz omnoho viac realizujem vo veciach, ktoré ma napĺňajú a dávajú mi oveľa väčší zmysel. Objavujem nové veci, baví ma to. V našom prvom rozhovore ste povedali, že váš otec si bral úvery, aby ste mohli cestovať na turnaje.
Tenis spočiatku nestojí nič, ale ak sa dieťa rozbehne a má našliapnuté na pekné výsledky, rozbehnú sa aj výdavky. Aj môj partner je zhodou okolností dieťa tenisových rodičov, hral aj hokej.
Obaja vieme, aké je byť na zlej strane plota a na zlom sedadle auta po ceste z prehratého zápasu. Deti zatiaľ nemáme, ale sľúbili sme si, že nikdy nedopustíme, aby sme naše dieťa nútili chodiť na tréningy, aby malo strach povedať nám, že ho to nebaví a aby sme sa pre to finančne zadlžili.
Ak má byť naše dieťa vrcholovým športovcom, bude sa to musieť dať aj inak. Prednostne však deťom budeme chcieť šetriť na vzdelanie, sporenie a iné veci, šport bude až na poslednom mieste. Ak budú športuchtivé, radšej by som bola, ak by hrali kolektívny šport, pretože interakciu s kolektívom dokážu využiť aj neskôr.