Tenis bol do Južnej Afriky zavedený Britmi v 19. storočí počas kolonializmu. Popularita športu rástla a v roku 1891 bol založený prvý Juhoafrický tenisový zväz.
V roku 1882 bol založený Berea Tennis Club, ktorý sa stal prvým klubom v Durbane. V roku 1886 nasledoval Durban Tennis Club. Asociácia bola vytvorená s cieľom štandardizovať pravidlá a predpisy a podporovať a rozvíjať rast tenisu v Južnej Afrike.
Nelson Mandela sa stal symbolom boja proti apartheidu a za svoje presvedčenie strávil vo väzení viac než 27 rokov. K odboju akoby Mandelu predurčovalo už jeho meno. Keď 18. júla 1918 prišiel v dedine Mvenzo v dnešnej provincii Kapsko na svet ako najstarší syn náčelníka kmeňa Thembu, pomenovali ho Rolihlahla.
Po tom, ako v metodistických školách (tam dostal pri krste anglické meno Nelson) absolvoval základné a stredné vzdelanie, prihlásil sa na univerzitu vo Fort Hare, ktorá bola určená pre pôvodných obyvateľov Južnej Afriky. Zároveň diaľkovo pokračoval v štúdiu práva na Witwatersrandskej univerzite, ktorú však práve pre svoje politické aktivity nedokončil.
V polovici päťdesiatych rokov stál Mandela na čele kampane občianskej neposlušnosti proti režimu apartheidu, bol za to zatknutý a krátko väznený. Dostal sa do vedenia Afrického národného kongresu (ANC; jeho členom bol od roku 1942) a v tom čase ešte presadzoval politiku nenásilia, inšpirovanú Gándhím. Postupne sa ale radikalizoval. Podieľal sa na založení ozbrojenej zložky ANC nazvanej Umkhonta my Sizwe (Kopija národa), pričom sa inšpiroval najmä čínskymi a kubánskymi revolucionármi - Mao Ce-tungom, Fidelom Castrom či Che Guevarom.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
V auguste 1962 bol Nelson Mandela spolu s ďalšími členmi vedenia ANC zatknutý. V rôznych väzniciach napokon strávil celkovo 27 rokov, šesť mesiacov a šesť dní a podľa dostupných údajov tak patrí k rekordérom medzi politickými väzňami. K tomu, že sa dostal na slobodu, prispela jednak dlhoročná kampaň, ktorú viedol ANC, no i stupňujúci sa medzinárodný tlak. Mandelu nakoniec vo februári 1990 prepustili na priamy príkaz juhoafrického prezidenta Frederika de Klerka.
„Bojoval som za demokratickú a slobodnú spoločnosť, v ktorej všetci žijú spolu v harmónii a majú rovnaké šance. Je to ideál, v ktorý verím, pre ktorý chcem žiť, ktorý chcem dosiahnuť, a je to ideál, za ktorý som pripravený aj zomrieť,“ vyhlásil Nelson Mandela vo svojom prvom verejnom prejave krátko po prepustení na slobodu.
Dlhé roky vo väzení Nelsona Mandelu zmenili. Obrazne povedané zahodil kopiju a rozhodol sa pre iný spôsob boja. Prešiel výraznou sebareflexiou, a to jednak v zmysle osobnom, ako aj z hľadiska politických cieľov a vízií. V júli 1991 sa Mandela postavil na čelo ANC a verejne vyzval tak jeho členov, ako aj prívržencov ostatných černošských organizácií, aby sa sústredili na politický boj za svoje ciele bez násilia. O dva roky neskôr získal spolu s Frederikom de Klerkom Nobelovu cenu za mier.
V apríli 1994 sa v Juhoafrickej republike konali historicky prvé multirasové a demokratické voľby a ANC v nich získal viac než 62 percent hlasov. Ako hlava štátu stál pri zrode demokratickej ústavy a snažil sa nielen o zjednotenie národa, ale aj o naštartovanie hospodárskych reforiem.
Prezidentskú funkciu zastával Nelson Mandela do roku 1999. Po odchode z vysokej politiky sa venoval najmä nadačnej činnosti. Držiteľ viacerých medzinárodných ocenení, okrem spomínanej Nobelovej ceny za mier napríklad aj Ceny Andreja Sacharova, či Prezidentskej medaily slobody, ktorú mu udelil americký prezident George W. Bush, zomrel 5.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Juhoafrická republika, krajina zlata a diamantov, je aj poľnohospodárska veľmoc. Jej ekonomika a obživa závisia od stability poľnohospodárstva. Hľadá modus vivendi, ako prekonať rozpory medzi vlastníctvom pôdy a prácou ľudí, ktorí ju obrábajú.
Pieter Vorster, Zander Ernst, Bertie van Zyl, Mark a Yolande Pieterseovci sú bieli juhoafrickí farmári. Ich predkovia dorazili na juh Afriky dávno, niektorí z nich sa tu usadili aj pred tristo rokmi a považujú sa za Juhoafričanov rovnako ako pôvodní čierni obyvatelia.
Cyril Ramaphosa, prezident Juhoafrickej republiky, totiž podpísal zákon o pozemkovej reforme, podstatou ktorého je zjednodušenie rozdeľovania pôdy. Tá je jablkom sváru medzi bielymi a čiernymi obyvateľmi od roku 1994, keď v krajine padol apartheid, došlo k zrovnoprávneniu obyvateľov bez ohľadu na rasový pôvod a moc do rúk prevzal Africký národný kongres. Ani tridsať rokov od nastolenia rovnoprávnosti sa však zásadne nezmenilo vlastníctvo pôdy.
Napätie okolo rozdelenia pôdy hustne, lebo biele farmy zabezpečujú krajine sebestačnosť aj obrovský export najmä citrusových plodov, avokáda, banánov, ale aj jabĺk, stolového hrozna či vína a zeleniny do Európy a Ázie. Krátko po Ramaphosovom prezidentskom dekréte zamiešal kartami americký prezident Donald Trump, ktorý sa zastal bielych farmárov.
V Južnej Afrike sa autorovi týchto riadkov podarilo byť v roku 2004 a po 21 rokoch sa navonok zdalo, že sa nič nezmenilo. Dotýkajúc sa reálií roku 2025 však bolo čoskoro zrejmé, že je tu snaha o lepšie vzájomné pochopenie sa na oboch stranách, ale rastie aj nedôvera, pretože niet pomaly dňa, aby niektorú z fariem v noci neprepadli. To, samozrejme, vyvoláva napätie. Napriek tomu najmä mladší farmári nehodlajú z krajiny svojich predkov odísť. Vravia, že Afrika je aj ich domovinou a že dielo, ktoré vybudovali ich prastarí rodičia, nemožno len tak hodiť za hlavu.
Prečítajte si tiež: Londýnsky tenisový turnaj: Všetko, čo potrebujete vedieť
Na juhoafrických farmách sa hospodári s rozumom, využívajú tu najnovšie technológie a v nebývalej jednote teórie a praxe sa rozvíja napríklad šľachtenie a semenárstvo. Farmy medzi sebou príkladne kooperujú. Green Deal, ktorý v Európskej únii vyvoláva vášne, tu realizujú s rozumom a so srdcom pre zachovanie krajiny. To, že základom prežitia fariem je ich komerčný úspech, schopnosť uživiť sa predajom kvalitného a chutného ovocia, zeleniny či spoplatnenými návštevami zachovaných kúskov divej prírody, o tom niet najmenšej pochybnosti. Juhoafrická republika je v porovnaní so Slovenskom obrovská krajina. Rozprestiera sa na ploche vyše 1,2 milióna štvorcových kilometrov. Farmy provincie Limpopo ležia na severovýchode krajiny v typickej subtropickej oblasti, o dva stupne južnejšie, ako je obratník Kozorožca.
Na farme Allesbeste hospodári rodina Ernstovcov. Ich prapredok bol Nemec, ale britský občan, ktorý slúžil v armáde jej veličenstva na Cejlóne - dnes Srí Lanke. Tam sa pred vyše sto rokmi Adalbert Henry Ernst zoznámil s Búrmi, ktorých tam Briti odvliekli počas britsko-búrskej vojny na začiatku 20. storočia. Tento príbeh rozpráva Zander Ernst, ktorý dnes pokračuje v pradedovom diele. Zander je štyridsiatnik a má sa čím pochváliť. Patrí medzi najlepších pestovateľov avokáda na svete, škôlka spoločnosti Allesbeste je lídrom v produkcii kvalitných sadeníc, rozpracúvajú tu nové technológie pestovania.
Mahela Group je jedným z najväčších producentov citrusov v JAR. Zanders približuje svoj pohľad na farmárčenie v starej hospodárskej budove. Premenil ju na kaviareň, kde návštevníci testujú jeho kávu. Na ošarpanej bielej stene premieta príbeh rodiny. Tá močaristé územie, kde sa prestalo dariť citrónovníkom, odvodnila eukalyptami a potom rozbehla podnikanie s avokádom. V prítmí kaviarne defilujú hlavné epizódy vzostupu farmy. Od čias pradeda farma narástla, jej bohatstvo pramení z avokádových sadov (230 hektárov), banánov (26 hektárov), eukalyptových plantáží (70 hektárov) a zo škôlky produkujúcej ročne 120-tisíc avokádových stromčekov.
Keď dovedie novinárov zastupujúcich svet od Brazílie, USA cez Švajčiarsko, Rakúsko a Slovensko až po Nepál, Austráliu, Sierra Leone a Keňu do šľachtiteľského centra, vynorí sa pred nimi skupina čiernych žien a mužov. Genetický výskum, to je aj rozmliaždenie plodov, vyhľadávanie semien, pestovanie sadeníc. Stredné manažérske posty zaujímajú napospol pracovníci čiernej pleti. Zander vraví, že sa za pochodu rýchlo učia, firma dáva talentom šancu, vedie ľudí, aby si všímali detaily. Potom farmár ukáže produkčný sad. Stovky ľudí tu zberajú avokádo. Na kraji plantáže, kde stojí traktorový vláčik, vynášajú vo vreciach nazbierané plody. Každý má na klope montérok elektronickú známku, ktorú predáčka osnímkuje a po vysypaní plodov, mobil automatický zaznamená, koľko ich pribudlo na zberačovom konte. Je to monotónna práca, ale vyhľadávaná.
Aká je pláca? Zodpovedá ekvivalentu minimálnej mzdy, teda 13 dolárom na deň. Lenže každý druhý obyvateľ provincie Limpopo je nezamestnaný a zárobok oberačov drží nad vodou celé rodiny. Obyvateľstva v Juhoafrickej republike prudko pribúda. Po skončení druhej svetovej vojny tu žilo len 11,5 milióna ľudí, o osemdesiat rokov neskôr ich už musí krajina uživiť bezmála 65 miliónov, okrem toho v JAR žije najmenej päť miliónov prisťahovalcov.
Vidno to v konzervárni Miami Canners, ktorú vlastnia Mark a Yolande Pieterseovci. Súčasťou konzervárne je farma, kde dorábajú zeleninu - uhorky nakladačky, rajčiny a množstvo iných druhov zeleniny. Na Slovensku pestovanie uhoriek nakladačiek takmer vymizlo, chýbajú totiž ľudia ochotní ohýbať chrbty pri zbere. Na uhorkovom poli Pieterseovcov pracuje rojnica čiernych žien. Vari dva kilometre od poľa je vzorová dedina pre pracovníkov farmy. Domy nie sú veľké a vôbec sa nemôžu porovnávať s rezidenciou Pieterseovcov s veľkou kvetinovou záhradou, bazénom a parkom s palmami.
Farmári však robia ústretové kroky voči svojim zamestnancom. Ešte pred 30 rokmi by nikomu nezišlo na um vybudovať polikliniku pre zamestnancov. Teraz združili prostriedky a otvorili moderné, dobre vybavené zariadenie a pracuje tu personál čiernej pleti. Samotná konzerváreň zamestnáva stovky žien. Z papričiek vylupujú jadrá plné semienok, plnia ich syrom a strkajú do pohárikov so sladko-kyslým pikantným nálevom. Sortiment produktov je bohatý a výrobky slávia exportný úspech - vyvážajú ich do Európy aj do USA, na Floridu, možno aj preto firma nesie názov Miami Canners. Firma má vlastnú dopravu postavenú na flotile kamiónov.
Juhoafrické farmy vôbec nie sú malé podniky a naozaj prvovýroba tu prerastá so spracovaním, aby farmári dosiahli čo najvyššiu pridanú hodnotu. To vidno aj v spoločnosti Mahela Groupe, ktorá je štvrtým pokračovaním rodu Vorsterovcov. Pieter Vorster spája rozmach spoločnosti okrem iného aj s tým, že skúpili farmy starších bielych farmárov, ktorí z JAR emigrovali. To je jedna vecná poznámka objasňujúca napäté vnútropolitické pomery, ale aj koncentráciu a špecializáciu fariem v rukách agropodnikateľov, ktorí veria sebe, ako aj tomu, že krajina a jej politici si uchovajú zdravý rozum. Druhá vysvetľuje, kde sa berie konkurencieschopnosť.
V ostatných rokoch z úst mnohých poľnohospodárov, ale aj ekonómov často zaznieva, že mnohé veci by sa na trhu EÚ rozjasnili, keby sa odstránili dotácie, lebo by ukázali skutočnú výkonnosť každého poľnohospodárskeho podniku. V Juhoafrickej republike sa naozaj musia spoliehať výlučne na svoje sily. Ich výhodou je, samozrejme, lacná pracovná sila. Pravda, prostredie v ktorom sa podniká, nie je ani zo strany vlády práve najprívetivejšie. Energetická sieť je nespoľahlivá, časté sú výpadky elektriny, cesty sú rozbité a musia sa o ne starať farmári. Napriek tomu farmy žijú a hľadajú cesty, ako von zo zdanlivo neriešiteľnej situácie.
Mnohé si uvedomíme v spoločnosti ZZ2, ktorú vlastní rodina Van Zylovcov. Jej prví členovia zakotvili na juhu Afriky pred vyše tristo rokmi. Dnes na svojich farmách pestujú mango, cibuľu, čerešne, jablká, hrušky, mandle a rajčiny. V ZZ2 sa podobne ako v iných farmách hlásia k ekologizácii poľnohospodárstva. Pred viac ako dvoma dekádami opustili cestu konvenčného industriálneho poľnohospodárstva smerom k systému, ktorý umožňuje hospodáriť na pôde v súlade s prírodou.
Naturboerdery, tak volajú v ZZ2 systém citlivo sa správajúci k meniacim sa prírodným a ľudským podmienkam, naozaj funguje. Pri pohľade do krajiny z kopcov, ktoré je lemujú, vidno, že intenzívne obrábané polia sú lemované remízkami. Nie je to vidiecka krajina ani rakúska, ani švajčiarska, ale ani veľkovýrobne slovenská.
V konzervárni Miami Canners pracujú stovky čiernych žien. V ústredí firmy jej manažment zdôrazní, že zdravie pôdy je základom, že každá kvapka vody zaváži, že ľudia sú základom úspechu. Keď sa lúčia s novinárskou výpravou, podídu traja manažéri k soche Nelsona Mandelu a dajú sa vyfotografovať s mužom, ktorý skoncoval s apartheidom, teda so systémom, kde bieli mali vyvolené postavenie a čierni mohli iba pracovať. Dnes ide o to, ako sa podeliť o pôdu a hospodársky úspech, ktorý jej múdre obrábanie prináša.
Južná Afrika hľadá modus vivendi, ako prekonať na pohľad neprekonateľné rozpory medzi vlastníctvom pôdy a prácou ľudí, ktorí ju obrábajú. Je tu ohromná profesionálna skúsenosť bielych farmárov, ale aj historicky nakopený pocit nespravodlivosti čierneho obyvateľstva.