Slušnosť, pozornosť, úcta, ohľaduplnosť. Zdá sa to jednoduché. Jednoduchá otázka, žiaľ odpoveď taká ľahká nie je. Slušnosť vo väčšine ľudí podľa mňa stále žije. Niekto ju aj dáva najavo, ale v iných iba vegetuje. Byť slušný sa dnes akoby považovalo za hendikep.
Časť ľudí si totiž slušnosť mýli so slabosťou, a tú predsa oni nemôžu ukázať! Iní zase neprejavujú druhým pozornosť iba preto, lebo sa ponáhľajú. Treťou skupinou sú tí, ktorí naozaj nevedia, čo slušnosť, úcta k druhým a taktnosť znamenajú. Dalo by sa povedať, že čím častejšie sa v nejakej situácii ocitneme, tým častejšie v nej robíme chybu, ak nepoznáme správny postup.
Tvrdíte, že nedostatok slušnosti súvisí aj s pocitom, že nemáme na nič čas. Sme ustavične v strese, jednostaj sa niekam ponáhľame. Mnohým sa žiaľ zdá, že plytvajú časom, keby sa napríklad predstavili tak, ako sa patrí. Vtedy si totiž treba pozorne vypočuť meno toho druhého a nahlas mu povedať to svoje. Lenže - to chce čas. Rovnako ako oprava vodovodu, príprava skvelej večere či namaľovanie krásneho obrazu.
Prečo to tak je? Zdá sa, že nie, a je mi to skutočne ľúto. Pritom slušným správaním sa v dnešnej dobe dá celkom dobre odlíšiť. Navyše to nič nestojí, ani to nebolí. Mnohí sa chcú od iných odlíšiť za každú cenu obliekaním či tetovaním, lenže dnes je potetovaný každý druhý a extravagantné oblečenie je už zajtra konzerva.
Zato slušne sa správajúci človek bude osobnosťou aj zajtra, aj o rok. Pre okolie nie sú zaujímaví tuctoví jedinci, ale ľudia niečím výnimoční. V čom je problém? Rodina? Škola? Základ je v rodine. Čo ma v tejto súvislosti trápi najviac, sú mladí ľudia. Tínedžeri i mladí dospelí. Tí si uponáhľanú dobu a zamieňanie slušnosti so slabosťou odskákali najviac.
Prečítajte si tiež: Dráma v Davisovom pohári: Slovensko vs. Kanada
Dieťa musí viesť k slušnosti rodič. Svojím príkladom, pretože rodič je jeho vzor a dieťa jeho zrkadlom. Podľa neho, či chce či nie, mnohé veci opakuje. Lenže akí sú dnes mnohí rodičia? V mylnej snahe nechať osobnosť dieťaťa, aby sa rozvíjala, nechcú ju ničím obmedzovať. Za potláčanie osobnosti považujú aj usmerňovanie správania dieťaťa v rámci mantinelov, ktoré si naša spoločnosť po stáročia budovala. Najväčšou chybou, priam zločinom, ale je, keď sa rodič dieťaťu nevenuje vôbec.
Prenechá ho okoliu, sídlisku, ulici. Zastávam názor, že moje dieťa nemôže k slušnosti vychovávať škola. Tá má iné poslanie. Škola má vzdelávať. Učitelia nemajú čas popri všetkom, čo musia robiť, ešte aj suplovať rodičov. Môžu im pomôcť, podporiť ich, ale nemôžu ich nahradiť. Iste, najmä v tom, že takéto správanie toleruje. Spoločnosť je však len spoločenstvo ľudí a je výsledkom istého vývoja. No a akí ľudia dnes tvoria spoločnosť? Vo veľkej miere práve tí, ktorých som spomínal. Znova sa tak dostávame k rodine.
Áno, bolo… Lenže ľudia sú nepoučiteľní. V minulosti to bolo lepšie v tom, že starší mali väčšiu autoritu. Noblesa a elegancia sa prejavovala aj tým, že sa ženám zdravilo ruky bozkávam a páni si pri zdravení sňali klobúky. Ideálny svet ale nebol ani vtedy. Veľa vecí ľudia robili iba naoko. Keď to nebolo vidieť, veľmi slušní k sebe neboli. Ako príklad uvediem vzťah mužov k ženám. To, čo dnes voláme domáce násilie, bol kedysi akceptovaný model správania sa manželov k manželkám. Nechcem tým ale povedať, že dnes nie sme pokryteckí. Sme. Veľa vecí robíme inak a napríklad nepríjemné javy pomenúvame zjemňujúcimi eufemizmami.
Čo je určite horšie ako v minulosti, je fakt, že sme sa prestali hanbiť. Keď sme mali v triede na základnej škole spolužiaka, ktorý sa nevedel vpratať do kože, učiteľka si zavolala jeho rodičov a oni sa za správanie svojho dieťaťa hanbili. Doma došlo k výmene názorov, často sa dostali k slovu aj remeň či varecha. Rastie z ustavičného stresu. Z neistoty. Najmä z obáv, čo prinesie zajtrajší deň. Preto stúpa aj počet psychicky chorých. Útek alebo útok, to je reakcia človeka na vonkajšie nebezpečenstvo.
Televízia, noviny, internet - permanentný pocit, že je okolo nás viac a viac nebezpečenstiev číhajúcich na nás a našich blízkych. Kvapka po kvapke sa to v človeku zbiera. Dôležité je nebrať útok agresívneho človeka osobne. Pomôže, ak si uvedomím, že nie ja mám problém, ale on. Nevieme, aký mal ten človek deň, čo práve prežíva, prečo je agresívny. Úsmev však agresívneho človeka nezastaví. Dokonca ho môže ešte viac rozzúriť. Veru, nie je. Ja najčastejšie strácam trpezlivosť v aute, keď narazím na arogantného vodiča a často už aj vodičku. Žiaľ niektoré ženy, asi v snahe vyrovnať sa mužom, jazdia arogantnejšie, ako by dámam svedčalo.
Prečítajte si tiež: Stôl na Stolný Tenis Tibhar 25mm: Naša Recenzia
Odborníci radia rátať do desať. Potom sa vraj adrenalín vyplavený pri strete s arogantným človekom dá zvládnuť. Niekedy sa mi podarí dostať iba k číslu tri a vybuchnem. Inokedy zvládnem aj tú desiatku. Dôležité je, a to nemám z vlastnej hlavy, uvedomiť si, že keď sa nechám nahnevať, otvorím svoj zásobník energie a ten, kto ma nahneval, mi z neho odoberá. Ak si to uvedomím v momente, keď sa vec deje, nevypením. Vráťme sa na začiatok.
Odborníci zaoberajúci sa ľudským správaním zistili, že z celkového dojmu, ktorý urobíme na iných, prislúcha 55 % neverbálnej komunikácii. Obsah toho, čo hovoríme, tvorí iba 7 %. Iné výskumy dokazujú, že človek prijíma zrakom okolo 70 % vnemov a sluchom iba okolo 20 %. Preto keď niekoho stretneme prvýkrát, vnímame ho najskôr očami, oveľa menej ušami. Prvých desať sekúnd pritom rozhoduje, či spadne do priehradky zaujíma ma alebo nezaujíma ma.
Za tento čas sa človek stačí akurát tak pozdraviť a azda i predstaviť. Prvé štyri minúty rozhodnú o deväťdesiatich percentách dojmu, ktorý na nás dotyčná osoba urobí. Myslím, že to máme v sebe ešte z čias praveku, keď sa okolo nás potulovali nebezpečné šelmy. Človek vtedy nemal veľa času na to, aby skúmal, akú má lev alebo medveď povahu. Nie je to riskantné? Veď človek sa môže aj pretvarovať. Máte pravdu. Tí, ktorí pretvarovačov odhalia skôr, majú výhodu. Väčšinu ľudí, ktorých stretávame, však nepotrebujeme poznať bližšie.
Vo vašej knihe Nie som barbar - Etiketa pre každého, ktorú ste napísali spolu s Barbarou Štubňovou, uvádzate, že etiketa nie je zvieracia kazajka. Etiketa nepopisuje všetky životné situácie. Je to nemožné. Dáva len základné odporúčania. Reálny život je aj o improvizácii. Etiketa je radcom, ako veci správne urobiť. Lenže to, ako ich napokon urobíme, je na nás. Ľuďom, ktorých učím, ako správne komunikovať, vždy zdôrazňujem, aby boli sami sebou.
Hrať sa na niekoho, kým nie sme, veci len komplikuje a okolie to časom zistí. Veľmi dôležité je zdravé sebavedomie, nie však arogancia. Taký človek dokáže vystupovaním ostatných presvedčiť, že sa správa podľa etikety, aj keď to tak nemusí byť. Naopak, neistý človek, ktorý sa pri podávaní rúk okúňa a nepozrie sa druhému do očí, môže robiť všetko správne, ale aj tak si ho zapamätáme ako čudného. Ani sebavedomie však nenahradí znalosti. Na druhej strane, byť veľkorysý k falošnému človeku, o ktorom od iných vieme, že nás ustavične ohovára a hádže nám polená pod nohy, asi tiež nie je správne.
Prečítajte si tiež: Londýnsky tenisový turnaj: Všetko, čo potrebujete vedieť
Už som spomínal, že ľudia si často mýlia slušnosť so slabosťou. Byť slušný, neznamená byť slabý. Ohováraniu sa nevyhneme. Azda ho môžeme trochu redukovať, ak si starostlivo vyberáme ľudí, s ktorými sa stýkame. Od podrazáka si držíme odstup, príliš sa mu neotvárame. Poďme späť k etikete pre každého - na konkrétne situácie: pozdrav, oblečenie, stolovanie, prípitok či gratulácie. Byť schopný predstaviť si seba na mieste toho druhého. Položiť si otázku: Ako by som sa cítil ja?
Väčšinou sa zachováme správne. Urobíme to, čo sa druhému páči, minimálne ho neurazí. Slušnosť je základ, etiketa nadstavba - súbor pravidiel, ako sa správať v spoločnosti. Keď si k tomu zapamätáme rebríček spoločenskej významnosti: žena-starší-nadriadený, základné situácie zvládneme. Podľa rebríčka je žena významnejšia ako muž, starší významnejší ako mladší a nadriadený významnejší ako podriadený. Platí to aj pri podávaní rúk - prvá podá ruku žena, až potom muž. Pri dávaní prednosti vo dverách - najskôr vstúpi starší a potom mladší, prvý sa pozdraví podriadený, potom nadriadený.
Vnímanie toho, čo je slušné a čo nie, sa mení. Kedysi by muž bez obleku a kravaty do divadla či na koncert vážnej hudby nikdy neprišiel. Dnes, naopak, muž v obleku v Slovenskej filharmónii či Národnom divadle pôsobí až exoticky. Čo vy na to? Nie je aj oblečenie prejavom úcty? Určite. Keď som hovoril o prvom dojme, spomínal som, že vyše polovica pripadá na neverbálnu komunikáciu. Jej súčasťou je aj oblečenie.
Keďže nás okolie vníma najviac očami, všíma si, čo máme na sebe ako jednu z prvých vecí. Preto by sme na oblečenie mali vždy dbať. Kto sa oblečie nevhodne, vysiela posolstvo - nestojíte mi za to, aby som sa kvôli vám lepšie obliekol. V divadle či na koncerte to signalizuje, že si nevážite hercov či hudobníkov, ale ani ostatných divákov. Súvislosti a následky si žiaľ ľudia neuvedomujú. Etiketa nespadla len tak zo stromu, ona sa vyvíjala stovky, ba niektoré pravidlá aj tisíce rokov.
Naše správanie v posledných rokoch značne zmenili mobilné telefóny a sociálne siete. Je bežné vidieť ľudí v autobuse či dokonca na pive, ako sa nerozprávajú medzi sebou, ale venujú sa svojim mobilom. Nie je to až choré? Používam na to rovnaký výraz. Je to choré. Nedávno som bol v kaviarni a k vedľajšiemu stolu si sadli štyria chalani, asi 18-roční. Všetci ako na povel vytiahli mobily a začali sa s nimi hrať. Občas si navzájom ukázali displeje a zase sa pohrúžili sami do seba.
Žili svoj virtuálny život vo virtuálnom svete. Ľudia, ktorí podľahli moderným technológiám a z užitočných pomocníkov si spravili neľudských pánov, nežijú naozajstné životy. Na sociálnych sieťach už ani nie sú sami sebou. Prezentujú sa ako zidealizované osoby, akými by chceli byť. V reálnom medziľudskom kontakte sa ale vlastný obraz nedá až tak zmeniť. Pravidlá slušného správania alebo ich súbor - etiketa sa viažu ku konkrétnej kultúre, majú svoj historický pôvod i špecifický vývoj.
Kto ovláda etiketu rešpektovanú v Európe, nemá istotu, že ho nebudú pokladať za nevychovanca v Ázii či medzi amazonskými Indiánmi. Za univerzálne platné považujem jednoduché pravidlo: správajme sa k druhým tak, ako chceme, aby sa oni správali k nám.