Symbol našich hôr, hlucháň hôrny sa z nášho územia stráca. Hlucháň je glaciálny relikt, prežíva u nás už desiatky tisíc rokov od posledného zaľadnenia po súčasnosť.
Program záchrany hlucháňa odhaduje jeho populáciu už len na 646 - 866 jedincov. Tieto čísla sú odvodené z počtu tokajúcich kohútov, pretože takto sa štandardne počítajú kurovité vtáky, ktoré tokajú. Trendy však potvrdzujú, že populácia hlucháňa od roku 1970 klesá, čo súvisí so stratou vhodných biotopov, a to nielen na Slovensku, ale v celých Karpatoch.
Klesajúci trend potvrdzuje monitoring menších území výskytu hlucháňa. Absolútne presné čísla by vedel poskytnúť genetický výskum zameraný na odhad početnosti populácie, ktorý sa však u nás nerobil. Podľa programu záchrany sa už hlucháň vyskytuje takmer výlučne v starých prirodzených lesoch, kde sa v posledných desaťročiach nerealizovalo intenzívnejšie lesné hospodárstvo.
V minulosti boli tokaniská i v nižších polohách okolo Važca či Liptovskej Mary, ale tak nízko sa už hlucháň nevráti. Čelíme klimatickej zmene, v jej dôsledku sa mení i drevinové zloženie lesov, takže hlucháň pôjde skôr vyššie a vyššie až o niekoľko storočí už možno nebude mať kam ísť. Ani posledná teplá zima neveští nič dobré pre hlucháňa.
Strata Biotopov ako Hlavná Hrozba
V prvom rade náhla strata biotopov. Na Slovensku a v celých Karpatoch tvoria hluchání biotop najvyššie položené lesy pralesovitého charakteru, ktoré boli desaťroččia či dokonca stáročia pre človeka nedostupné. Ak hovoríme o potrebe zachovať vhodný biotop pre hlucháňa, aký to je? V súčasnosti máme lesov veľa, ale nie sú vhodné pre hlucháňa - pretože ak pestujeme les na hospodárske účely, sústreďujeme sa na produkciu drevnej hmoty, menej na záchranu biodiverzity.
Prečítajte si tiež: Lapua a Prešov
Samozrejme, mnoho vhodných biotopov bolo umelo založených, ale dôležité je, že časom nadobudli pralesovitý charakter. Hlucháňovi nevyhovuje husto vysadený les. Obľubuje rozvoľnený les, v ktorom môže vzlietnuť a manévrovať medzi stromami. Vyhovujem mu, keď sú v lese stromy rôzneho veku s dominanciou smreka a zavetvenie siaha nižšie ku zemi, čo mu poskytuje úkryt.
WWF Slovensko a občianske združenie PRALES sa dlhodobo snažia o vyhlásenie rezervácie Pralesy Slovenska. Najstaršie prirodzené lesy by sa dostali do 5. stupňa ochrany prírody, ktorý im zaručí bezzásahovosť. Samozrejme, lebo práve najstaršie prirodzené lesy vytvárajú sieť vhodných útočísk („refúgií“) pre rôzne druhy organizmov.
Pozitívny príklad je Šumava, kde sa po lykožrútovej a veternej kalamite rozpadli porasty, no kalamitu nespracovali, ale les ponechali na prirodzenú obnovu. Vysušený porast vyzeral na prvý pohľad desivo, no hlucháň tu ostal. A minulý rok už porast vyzeral desivo dobre pre hlucháňa - vysušené pahýle slúžili ako výborné tokacie stromy, v podraste už rástli mladé stromy a pôdu pokrývala rozbujnená čučoriedka. Populácia hlucháňa na Šumave a v Bavorskom lese je asi jediná v Európe, mimo boreálnych lesov, ktorá rastie.
Keď sa totiž rozpadá porast vplyvom lykožrúta, tak sa rozpadá pomaly, neprídu doň lesné mechanizmy a nezmizne pár zásahmi rozsiahla plocha.
Ďalšie Hrozby pre Hlucháňa
So stratou biotopu súvisí všetko ostatné, vrátane predácie, ktorá je väčšou hrozbou práve vo fragmentovanom biotope. A my toto ohrozenie ešte zvyšujeme nevhodným prikrmovaním a vnadením, ktoré je povolené i v národných parkoch. Ak by sme prikrmovali len jeleniu zver senom, dá sa to pochopiť, pretože znižujeme straty na mladom poraste. No prikrmujeme diviaky a ak diviak nájde znášku hlucháňa, skonzumuje ju.
Prečítajte si tiež: Ako získať zbrojný preukaz na poľovnícke účely
Dokonca sme vymysleli tzv. „odvádzacie vnadenie“, ktorého cieľom je odlákať diviaky od ľudských sídiel. No v konečnom dôsledku to zvyšuje natalitu a populácie diviaka sa zväčšujú. A vnadením prikrmujeme aj líšky, kuny či krkavce, ktoré tiež patria medzi predátorov hlucháňa.
Program záchrany hlucháňa spomína aj váš výskum, ktorý naznačuje, že situácia sa už odráža aj na genetike populácii a „výsledky genetickej štúdie potvrdzujú, že dochádza k obmedzenej migrácii medzi pohoriami“.
Vo výskume sa zameriavame na vplyv konektivity na genetickú premenlivosť a tok génov. Práve sme publikovali článok, ktorý vznikol na základe porovnávania súčasných a historických genetických vzoriek. Zistili sme, že miera genetickej odlišnosti populácií v Karpatoch je dnes silnejšia práve v dôsledku straty biotopov. To nastáva vtedy, keď jedince hlucháňa nie sú schopné migrovať medzi lokálnymi populáciami.
Predchádzajúca štúdia potvrdila, že napríklad subpopulácie hlucháňa vo Vysokých a v Nízkych Tatrách sú geneticky odlišné práve v dôsledku obmedzenej migrácie medzi pohoriami. Jedince sa stávajú príbuznejšími. Postupne sa pária medzi sebou len hlucháne v rámci jedného pohoria.
Ako to môže dopadnúť, vidíme kúsok severnejšie v poľskom pohorí Gorce. Tu už je populácia izolovaná, dochádza k poklesu počtu jedincov, vyššej pravdepodobnosti príbuzenského párenia a nižšej životaschopnosti jedincov a populácie. V umelých odchovniach, kde nesledovali príbuznosť v rámci chovného kŕdľa, boli zaznamenané takéto javy. Hlucháne mali napríklad krivý zobák. V prírode sme to zatiaľ nezaregistrovali, pretože v nej funguje prirodzená selekcia. Skôr sa stane, že populácia v izolovanom území vyhynie.
Prečítajte si tiež: Strelivo pre poľovníkov
Dnes už hlucháň žije v Západných Karpatoch na existenčný dlh, teda jedincov je viac, ako je výmera vhodného biotopu. A z hľadiska predátorov je rizikom i táto koncentrácia na malom fragmente biotopu. Nevhodné biotopy, ako poľnohospodárska krajina a ľudské sídla, ale aj umelo založený lesný porast bez podrastu čučoriedky.
V rámci výskumu sme vytvorili model miery odporu krajiny pre disperziu hlucháňa, kde sme zahrnuli ľudské sídla, poľnohospodársku krajinu, klimatické premenné a ďalšie údaje a potom sme modelovali vhodné migračné koridory, teda územie, kde je miera odporu krajiny pre hlucháňa najnižšia. Výsledky sme porovnávali s genetickými údajmi o populáciách a vyšlo nám, že vzdialenosť od ľudských sídiel najlepšie vysvetľuje pozorovanú genetickú odlišnosť medzi populáciami.
Na Slovensku vytvára silnú migračnú bariéru pre hlucháňa Podtatranská kotlina a spolu s ňou Hornádska a Turčianska kotlina. Tieto sú intenzívne dopravne a priemyselne využívané. Podtatranská kotlina rozdeľuje práve populáciu hlucháňa vo Vysokých a Nízkych Tatrách. V oveľa horšej situácii sú však populácie hlucháňa v Malej Fatre či na hornej Orave.
Toto územie sme analyzovali nedávno a Malá Fatra je už geneticky odlišná od Oravských Beskýd a populácie v oboch týchto územiach sú už geneticky odlišné od Vysokých Tatier. Okrajové a nižšie položené populácie hlucháňa, napr. Od roku 1985 zaniklo u nás minimálne 178 tokanísk. Hlucháň ho opustil a viac sa v lokalite nevyskytuje.
Buď tu zanikla vhodná štruktúra porastu, napríklad pri ťažbe či prírodnej kalamite, alebo bol v území častejšie vyrušovaný, pretože tu vzniklo napríklad lyžiarske stredisko. Príčin môže byť veľa. Čo sa stalo? Našli sme iba pne. Ťažko predpokladať, či hlucháne úspešne emigrovali, alebo podľahli predátorom pri hľadaní nového biotopu. Vo Volovských vrchoch však žije okrajová populácia hlucháňa, ktorá je odsúdená na zánik.
Stratili sme tu mnoho pre hlucháňa vhodných lesných porastov a s nimi mnoho tokanísk. Migrácia smerom na Stolické vrchy je obmedzená. Pre prežitie hlucháňa je dôležité aj zachovanie tých miest, kde sa v minulosti vyskytoval, no zmizol, a ktoré sú vymapované ako hluchání biotop.
Hlucháň nevzlietne v Malej Fatre a nedoletí do Vysokých Tatier. Preletí v priemere päť kilometrov. Nízke Tatry majú pre svoju centrálnu polohu veľký význam pre viaceré organizmy, nielen pre hlucháňa. Ak sa chcú hlucháne, či iné druhy presúvať smerom do Vysokých Tatier a do Veľkej Fatry a odtiaľ do Malej Fatry, musia prejsť cez Nízke Tatry.
Dnes je však i populácia v Nízkych Tatrách rozdelená na dve mikropopulácie a hranicou je oblasť od Čertovice po Chopok. Hovoríš, že Nízke Tatry majú význam pre migráciu viacerých druhov zvierat, nielen hlucháňa. Napriek tomu vidíme ich devastáciu a objavujú otázky, či zostanú národným parkom. Nepoznám národný park, ktorý by vyzeral tak, ako Nízke Tatry.
Ide o významné územie, ale ak bude manažment tohto územia pokračovať tak, ako to vidíme dnes, je možné, že národný park nebude mať ani štatút prírodného parku. Dôležité je zachovať v území sieť rezervácií, ako útočísk(„refúgií“), ktoré budú bezzásahové, pretože tie budú zohrávať dôležitú úlohu pre migráciu všetkých druhov zvierat, nielen hlucháňa. A dôležitá je správna zonácia tohto územia modernými postupmi a softvérmi vyvinutými pre tento účel.
Naša populácia je zdrojová aj pre populácie na česko-slovenskom a poľsko-slovenskom pohraničí. Možno si niekto povie, že ak stratíme hlucháňa v Kysuckých Beskydách alebo Volovských vrchoch, nič sa nedeje, lebo sú stále v Tatrách. Ale okrajové populácie sú dôležité pre udržanie životaschopnej populácie. Ak stratíme hlucháňa v Malej Fatre či Kysuckých Beskydách, od zdrojovej populácie odstrihneme pohraničné populácie v Moravsko-Sliezskych Beskydách.
Hlucháň je svojím spôsobom života ideálny modelový druh pre štúdium genetiky, ekológie, biológie a ich vzájomných interakcií. Tak som sa k jeho výskumu dostal. Spôsobom života. Prežil tu od posledného zaľadnenia po súčasnosť. V Karpatoch žije reliktná forma hlucháňa a slovenská populácia je geneticky unikátna v európskom meradle.
Hlucháň je v Európe jedným z najštudovanejších druhov vtákov, no množstvo informácií ktoré máme, nedokážeme previesť do praxe. A stále o ňom nevieme všetko. Nevieme napr. ako si vyberá hradovací strom - starý osamelý strom, na ktorom prespáva a ktorý mu slúži ako úkryt a ktorý mu slúži ako úkryt. Sú indície, že ak tento strom v biotope zmizol, hlucháň opustil lokalitu.
Potrava Hlucháňa
Ako dôležitú potravu hlucháňa napríklad neuvádza čučoriedku brusnicovú, brusnicu, ktorej plody dozrievajú neskôr ako plody čučoriedky obyčajnej a najmä zostávajú dlhšie na kríčkoch. Tento lesný kurovitý vták ich má k dispozícii ešte aj v novembri a decembri, keď už býva celodenný mráz i vrstva snehu a čučoriedky dávno opadali. Konzumáciou brusníc si vytvára energetické zásoby na zimu. Podľa vyjadrenia mojich nórskych priateľov je zároveň brusnica nutrične hodnotnejšia ako čučoriedka.
V príspevku nie je ani zmienka o význame mravenísk a mravca lesného (Formica rufa) pri odchove nekŕmivých kuriatok hlucháňa. Ako je nám známe, hluchánica nedokáže nakŕmiť kuriatka tak, ako napríklad sýkorka či holub, ale mláďatá iba dovedie k zdrojom potravy. Dôležitým bielkovinovým zdrojom potravy živočíšneho pôvodu sú dospelé mravce lesné a najmä ich kukly. Keďže tento hmyz je aktívny aj pri drsných klimatických podmienkach, teda v chlade a daždi, pre kuriatka je ľahko dostupný už skoro na jar, keď ostatný hmyz ešte nevychádza z úkrytov.
V tejto súvislosti by som uvítal vyjadrenie pána docenta k môjmu presvedčeniu, že premnožené medvede zlikvidovali mravca lesného opakovaným rozhrabávaním mravenísk za účelom získania potravy. Katastrofálne následky pre mravce má najmä požieranie samičiek, kráľovien, ktoré sa v skorom jarnom období zhromažďujú v takzvanom tepelnom jadre vo vrcholovej časti mraveniska, kde kladú vajíčka. Keď vezmeme do úvahy fakt, že lokality trvalého rozšírenia medveďa, v ktorých sú vyhubené mravce, sa prekrývajú s areálom rozšírenia hlucháňa, záver sa ponúka sám.
Uvítal by som aj vyjadrenie pána docenta k tomu, ako vníma absenciu mravca v lesných ekosystémoch nielen v súvislosti s úbytkom lesných kúr, ale aj s premnoženými lykožrútmi a schopnosťou mravcov dovliecť do mraveniska hmyz, ktorý dokážu premôcť. Je všeobecne známe, že mravec je poriadny silák a navyše pri transporte potravy spolupracuje niekoľko jedincov. Zaujíma ma tiež názor tohto odborníka na vyhrabávanie a požieranie hniezd osy zemnej, čmeliaka zemného a lariev hmyzu medveďom zo zhnitých klád a pňov. Premnožené medvede podľa mňa narušili biologickú rovnováhu lesných ekosystémov a sú jednou z hlavných príčin úbytku uvedených živočíchov, a to dokonca aj vzácnych chránených druhov chrobákov, napríklad fúzača alpského.
Na základe mojich skúseností som presvedčený, že autor uvádzaného príspevku preceňuje škodlivosť rušenia hlucháňov turistikou. Hlavný dôvod, ktorým si možno vysvetliť túto rozdielnosť, sú väčšie potravné zdroje a nižší predačný tlak šeliem i dravcov v druhej lokalite. Vynikajúcim miestom pre poľovačky na lesné kury je trasa 110-kilowatového elektrovodu, ktorá je udržiavaná výrubom. Môžu to potvrdiť aj slovenskí poľovníci, ktorí sa zúčastnili na takýchto lovoch.
Hlucháň je jedným z najväčších kurotvarých vtákov nielen v našej krásnej prírode, ale na celej Zemi. Napriek svojej veľkosti a hmotnosti je to výkonný bežec i letec. Hoci svojom rodovom mene nesie pomenovanie hluchý, hluchlým býva len pri poslednej strofe tokania. Žiaľ, čo raz viac je jeho osud vrtkavejší.
Ohrozený Krásavec
Hlucháň sa pýši krásnym sfarbením. Hlavne tu je výrazný pohlavný dimorfizmus. Sliepky sú menšie, mávajú oranžovú hruď a chrbát, lemovaný tmavými pásikmi. Spodok tela je svetlejší a chvost býva zaokrúhlený. Kohút je čiernosivastý, kovovým odleskom na krku a hrudi a s výraznou bielou škvrnou na lopatkách. Nad hornou mihalnicou je široká bradavicovitá lysinka živočervenej farby. Chvost je čierny s bielymi škvrnkami, ktorý sa skladá z 18 pier. Mladé samčeky sa líšia od starších najmä chvostom a zobákom. Staršie samce majú chvost ako keby dorovna odťatý, mladé samce ich majú mierne zaoblený. Zobák pri mladých kohútoch je hladký, pri 3- ročných sa začína tvoriť od nozdier brázdičková priehlbinka, ktorá postupuje s vekom až po koniec zobáka.
Keď Hlucháň Ohluchne
Samec a samica počas roka žijú oddelene. Stýkajú sa na jar v čase párenia, ktoré začína v marci a trvá do konca mája vo vyšších polohách. Hlucháne tokajú na stromoch, na zemi výnimočne. Na tokanisko priletujú večer, pri západe slnka alebo hneď po ňom. Nenocujú však na tom istom strome, ale blízko seba. Niektoré pozorovania z Karpát uvádzajú, že na jednom strome nocovalo niekoľko kohútov. Inde sú aj prípady kŕdlového tokania. Tokať začínajú pred svitaním, a tokajú pokiaľ sa nerozvidní.
Prvú časť predstavuje krátke, tupé klepnutie, ktoré sa zrýchľuje a končí s mľasknutím. Kohút drží chvost vzpriamený a vejárovito roztvorený, krídla sú spustené a krk vystretý nahor s naježenou bradou. Pritom buď stojí alebo chodí na ležiacom strome. Potom nasleduje ďalšia časť spevu podobné k brúseniu kosy, ktorý tri razy za sebou zopakujú. Pri tomto speve má samec roztvorený zobák a priviera oči. Povolením napätia bubienka s prikrytím vonkajšieho zvukovodu so svalovým výbežkom sánky, sa stáva na 3 sekundy hluchým. Keď sa rozvidnie, hlucháne zletujú na zem, kde medzi sebou bojujú. Sem tam zatokajú kohúty aj večer, ale sliepky sa večer neozvú.
Samica po oplodnení vyhľadáva pre hniezdo tiché, pokojné miesto pod kríkom, alebo pod konármi vyvrátených stromov, najlepšie v blízkosti mravenísk. Hniezdo býva plytká jamka, jemne vystlaná trávou, ihličím a machom. Počet vajec býva 6-12 a viac.
Biotop
Najčastejšie u nás žijú v starých, redších horách alebo mladinách. Najviac obývajú zmiešané zárasty, menej čisté ihličnany a najmenej bučiny. Hypsometricky vystupujú u nás hlucháne po hornú hranicu hory, v istom ročnom období až do 1600 m n. m. Spodná hranica na Slovensku je asi 450 m (Ihráč), ktorú uvádza Ferianc vo svojej knihe. Potravu tvorí ako aj rastlinná tak aj živočíšna zložka. Mení sa cez rok podľa vegetačných zmien i výskytu drobných živočíchov. Potravu tvoria púčiky ihličnatých stromov a listy, trávy a iné byliny, hôrne plodiny a hmyz. Na trávenie potrebujú veľa gastrolytov, ktorých celková váha môže dosiahnuť vyše 50 g.
Na Pokraji Záhuby
Meniaca sa klíma, prírodné podmienky ale aj myslenie a život človeka sa priebehom niekoľkých storočí zmenilo, čo ovplyvnilo rovnovážny stav mnohých druhov živočíchov. Pán Ing. Bystriansky vo svojej štúdii „Potravinové zdroje a predátori tetrova hlucháňa na Slovensku a v nórskom Telemarku “včera“ a dnes“ opisuje ako sa podceňujú niektoré skutočnosti (nedostatok a zlá štruktúra potravy, zvýšený predačný tlak apod.) a nadceňuje sa rušenie človekom, lesné hospodárstvo, poľnohospodárska činnosť a pod. Prvotné limitujúce faktory sú potrava a predačný tlak. Dôležitá je prítomnosť podrastu bobuľových krov alebo blízkosť trávnatých pasienkov a rúbaní s bohatým nárastom čučoriedia, brusničia, malinčia, jahôd a pod.
Veľmi dôležité sú mraveniská, hlavne druhu mravca lesného (Formica rufa), ktorých tiež ubúda. Mravce predstavujú bielkovinovú zložku potravy, ktorá je dôležitá pre odchov 1 - týždňových mláďat. Úmrtnosť mláďat je veľká a sliepka málokedy vychová 3 - 4 juvenilné jedince. Pre nedostatok mravenísk sa musia dlhšie presúvať k potravovým zdrojom, čím sa vystavujú nebezpečenstvu ulovením dravcov.
Dôležitá zložka potravy mladých hlucháňov. Tvar mraveniska závisí od charakteru miesta, na ktorom sa nachádza. Mravenisko v svetlom mieste, kde naň dopadá slnečné sú plochejšie. Mravenisko v hustom poraste býva vyššie, aby prijalo čo najviac slnečnej energie. Takéto bývajú opierajúce sa o strom, vývrat, alebo koreň.
Plody vresov chýbajú, čučoriedok je málo a zatienené slabo rodia, čo nestačí pokryť požiadavku ľudí a medveďov. Brusnice sú v husto zalesnenej a poľnohospodársky neudržiavanej krajine vzácne, lebo ich potlačili nekosené a nespásané vysoké byliny a trávy, poznamenáva Ing. Bystriansky.
Pokles hluchánej populácie je aj na úkor ochrany iných druhov živočíchov, čo tvorí značnú časť prirodzených nepriateľov hlucháňa. To vedie k zvýšeniu predačného tlaku. Okrem toho sú ohrozené aj násady vajec. Medzi predátorov, ktorý obľubujú vajcia sú hlavne jazvece, kuny, líšky, krkavcovité vtáky, neohrdne nimi ani diviak, ba ani väčšie šelmy.
Správne udržiavaný les pre hlucháňa znamená výškovo a vekovo diferencovaný medzernatý les, t.j. aplikácia metódy pestovania prírode blízkeho lesa, dopĺňa Ing. Bystriansky. Ďalej uvádza, že udržiavané lúky a pasienky kedysi umožňovali hlucháňom a ostatnému hmyzožravému vtáctvu ľahkú dostupnosť dážďoviek, slimákov, pavúkov a chrobákov a tiež produkovali veľké množstvo hmyzu, napr. živiaceho sa rozkladajúcim trusom oviec a dobytku. Pastviny boli porastené riedkymi skupinkami briez a osikami popod ktoré rástli a bohato plodili lesné jahody. Polia a lúky sa hnojili iba maštaľným hnojom a močovkou, nie chemickými látkami a hnojivami, čo umožňovalo vhodné podmienky nielen pre hlucháňa.
Dlhodobý negatívny trend vo vývoji hluchánej populácie pokračuje, preto je dôležité zabezpečiť a vytvárať celistvé biotopy typické pre hlucháňa. Potrebné je prispôsobiť hospodárky spôsob, ktorým sa dosiahne patričná veková a priestorová štruktúra lesa ponechaním menej hospodárskych významných drevín. Ďalej udržovať aj v znesiteľnej miere aj počty predátorov tetrova hlucháňa. Na tak malú krajinu ako je Slovensko môžeme byť pyšný, že tu máme veľké šelmy, no do našej prírody neodmysliteľne patrí i hlucháň, preto by sa aj jemu mala stále venovať zvýšená pozornosť.
tags: #tetrov #hluchan #polovnictvo #Slovensko