Zbrojárska výroba na Slovensku má už vyše 150-ročnú tradíciu. Ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1870 vybudovala viedenská muničná továreň v Bratislave (vtedajšom Prešporku) svoj nový závod G. A o tri neskôr takisto v Bratislave začal Alfred Nobel výstavbu ďalšej svojej továrne na výrobu dynamitu, neskôr slávnej Dynamitky.
Vrchol konjunktúry zažili obe spomínané fabriky počas prvej svetovej vojny. Dynamitka sa stala najväčším dodávateľom munície pre armádu habsburskej monarchie. V roku 1914 začala s výrobou trinitrotoluénu (TNT), ktorý nahrádzal dynamit. Rýchlo sa stal prakticky najrozšírenejšou vojenskou trhavinou.
Po vojne a vzniku Československej republiky sa závod na puškové strelivo stal akciovou spoločnosťou a jej zariadenie postupne premiestnili do Považskej Bystrice. V roku 1929 sa tam začala výstavba nového muničného závodu pod názvom Čs. muničné a kovorobné závody. Už o dva roky vyrábal delostrelecké nábojnice. Horšie dopadla po vojne Dynamitka.
Československo však zdedilo po Rakúsko-Uhorsku ďalšie, ešte významnejšie zbrojovky. Spomeňme aspoň Škodove závody v Plzni. Po vzniku ČSR si vyžiadali potreby ozbrojených síl mladej republiky, aby aj Škodove závody rozšírili svoju výrobu o ďalšie zbraňové systémy, predovšetkým obrnené vozidlá a tanky. Najmä ľahké tanky zo Škodovky sa v 30. rokoch vyvážali do zahraničia.
Ako vyplýva zo zistení českého vojenského historika Vladimíra Franceva, ČSR už v roku 1929 patrila spolu s Veľkou Britániou, so Spojenými štátmi, s Nemeckom, Talianskom a so Švédskom medzi najväčších vývozcov zbraní na svete. V tom čase už tunajšie zbrojovky bežali naplno a vyrábali toľko, že bolo toho dosť pre vlastnú armádu aj na export.
Prečítajte si tiež: Konštrukcia airsoftovej vz. 58
V Berlíne sa dostal k moci Adolf Hitler, ktorý sa netajil svojimi expanzívnymi plánmi. Medzi prvými štátmi malo byť na rane Československo. Ale zvýšené výdavky zo štátneho rozpočtu na zbrojenie sledovali v polovici 30. rokov dva ciele: jednak mali zvýšiť obranyschopnosť krajiny, a jednak - v duchu keynesiánskej teórie - podporiť zamestnanosť v čase hospodárskej recesie. Dobové štatistiky potvrdzujú výrazný podiel tejto politiky na ekonomickom raste. Staré zbrojovky pracovali na plné obrátky a budovali sa nové.
Zároveň sa časť zbrojnej výroby premiestňovala z Čiech do bezpečnejšieho vnútrozemia pre prípad vojny s Nemeckom. Išlo predovšetkým o niektoré kapacity Škodových závodov, ktoré presunuli do Dubnice nad Váhom. Ako zistila historička Zdenka Muráriková z Univerzity Mateja Bela, začiatkom roku 1937 sa tam začala výroba protitankových kanónov v ešte nedokončenej fabrike. V druhej polovici 30. rokov podiel výdavkov na obranu presiahol v Československu päť percent hrubého domáceho produktu (HDP). Na porovnanie: v Slovenskej republike i v Česku je to dnes okolo dvoch percent.
Horúčkovité zbrojenie prebiehalo v celej Európe, a tak dopyt po výrobkoch našich zbrojoviek bol obrovský. Pritom ich vývoz trikrát prevyšoval dovoz a na celkovom zahraničnom obchode ČSR sa podieľal v roku 1938 ôsmimi percentami. To sú údaje z výskumu českého historika Aleša Skřivana. Kto vtedy nakupoval československé zbrane a muníciu? V prvom rade štáty Malej dohody, vojensko-politického zoskupenia z rokov 1921 - 1939. Spočiatku malo byť protiváhou Maďarsku a po nástupe nacizmu - Nemecka. Obrnená technika však smerovala z ČSR aj do Švédska a Švajčiarska. Od uzavretia spojeneckej zmluvy v roku 1935 sa rozvíjala vojenská spolupráca ČSR aj so Sovietskym zväzom.
Zvláštnou kategóriou bol export do Číny, lebo ČSR nepodporovala medzinárodnú dohodu o embargu dodávok zbraní do tejto, vtedy politicky nestabilnej, krajiny.
Po Mníchove, rozbití ČSR a vzniku slovenského štátu pod kuratelou nacistického Nemecka sa naše zbrojovky ocitli v rukách tamojších koncernov. Zbrojné závody potom cez celú vojnu pracovali pre nemeckú vojnovú mašinériu. Týkalo sa to aj bratislavskej Dynamitky, ktorú prevzal nemecký koncern IG Farben a obnovil v nej výrobu trhavín. Závod v Dubnici nad Váhom sa dostal pod kontrolu spoločnosti Hermann Göring Waffenwerke. Dvadsiateho augusta 1944 zažil závod spojenecký nálet. O život prišlo 16 zamestnancov a približne 40 bolo zranených. Vznikli materiálne škody na budovách a technickej infraštruktúre.
Prečítajte si tiež: Výrobné linky na predaj
Aj považskobystrickú zbrojovku začlenili do koncernu Hermann Göring Waffenwerke. Už v roku 1939 z nej Nemci vyviezli muníciu za 20 miliónov korún. Noví majitelia výrobu neustále rozširovali. Nálet spojeneckého letectva zažila Považská Bystrica 22. decembra 1944. Väčšie škody spôsobili zbrojnému priemyslu na Slovensku ustupujúce nemecké vojská. V prvom rade sa to týkalo dubnickej fabriky, ktorú takmer úplne zlikvidovala špeciálna ženijná jednotka určená na deštrukčné práce. Už po oslobodení Bratislavy, v dňoch 7. a 8. apríla 1945 zničila 70 objektov zbrojovky vrátane podzemných prevádzok a viac ako tretinu obrábacích strojov.
Povojnová rekonštrukcia obsiahla aj zbrojný priemysel obnovenej ČSR. Ako uvádza historik Hallon, z prvých reparačných prídelov (spolu ich bolo desať) niečo „kvaplo“ aj slovenským zničeným alebo poškodeným zbrojovkám. Ale väčšmi nám pomohlo premiestnenie niektorých podnikov z českého pohraničia, zhabaných sudetským Nemcom, na Slovensko.
Po odstránení následkov vojny a po prevrate vo februári 1948 sa na Slovensku začala mohutná industrializácia s prívlastkom socialistická. Zúrila studená vojna, a tak nové československé zbrojovky sa budovali najmä na základe sovietskych licencií a v bezpečnejšom hornatom kraji na strednom Slovensku. Mimochodom, o dva roky neskôr premenovali Škodove závody v Dubnici n. Váhom (Škoda Dubnica) na Závody Klimenta Jefremoviča Vorošilova, blízkeho Stalinovho spolupracovníka. A bratislavská Dynamitka niesla odteraz meno Juraja (Georgi) Dimitrova, bulharského komunistického politika, v minulosti generálneho tajomníka Komunistickej internacionály (Kominterny).
Plánované počty vojakov v kasárňach dosiahli v roku 1953 bezmála 300-tisíc mužov, čo bolo najviac od vzniku ČSR v roku 1918. „Zbrojilo sa toľko, že zbrojná výroba vytlačila zo strojárskych závodov civilnú,“ približoval svojho času vojenský historik Michal Štefanský. Medzi Východom a Západom sa totiž obnovili preteky v zbrojení. Preteky, v ktorých sa - povedané športovou terminológiou - v jedných etapách šprintovalo, kým v ďalších bežalo viac-menej poklusom.
V roku 1965 vznikol trust Závody ťažkého strojárstva (ZŤS) so sídlom v Martine. Mimochodom, v rokoch 1952 až 1989 sa na Slovensku vyrobilo 45-tisíc obrnených vozidiel, medzi nimi aj známych BVP 2. Martinský trust postupne zamestnával až 85-tisíc pracovníkov a takmer polovicu svojich výrobkov vyvážal do desiatok krajín. Úspech slávila napríklad samohybná kanónová húfnica vz. 77 DANA od vývojárov z trenčianskej Konštrukty.
Prečítajte si tiež: Výroba chemických zbraní a medzinárodné právo
Zbrojná výroba za socializmu dosiahla svoj vrchol v roku 1987, keď tvorila štyri percentá vtedajšieho HDP a v exporte zaujímala 6. až 7. miesto vo svete. Potom však nastal nieže pokles, ale krach výroby vo väčšine slovenských zbrojoviek. Zrazu sa povedalo: prekujeme meče na pluhy, namiesto tankov začnete vyrábať traktory. Alebo spotrebný tovar.
Inžiniera Jána Žirku zastihli tieto prevratné zmeny na generálnom riaditeľstve ZŤS v Martine, ktoré zrušili ako prvé. Jednotlivé závody niekdajšej oceľovej pýchy Slovenska sa mali zachraňovať samostatne. „Aj po rokoch si myslím, že to bola hlúposť,“ povedal.
Je málo známe, že o útlme zbrojnej výroby rozhodlo politické vedenie štátu už koncom roku 1988. Michail Gorbačov začal odzbrojovať a ZSSR prudko znížil objednávky špeciálnej techniky aj z ČSSR. Zodpovednosť za konverziu sa zvaľuje na Václava Havla, on ju však „len“ urýchlil. Prízrak nezamestnanosti (jej miera sa čoskoro vyšplhala na 15 %) vtedy ohrozoval priamo 80-tisíc zamestnancov slovenských zbrojoviek.
Nezvládnutá konverzia napokon postihla viac Slovensko ako Česko. "Možno to vysvetliť aj rozdielnym podielom zbrojnej výroby v štruktúre strojárstva ČR a SR,“ ozrejmuje Ladislav Ivánek z Masarykovej univerzity v Brne. Kým tam predstavovala koncom 80. rokov iba šesť, u nás až 24 percent. Navyše, nie sú zbrane ako zbrane. Profesor Ivánek upozorňuje na rozdielne zameranie zbrojného priemyslu na Slovensku a v Česku, ktoré vzniklo už v 50. Samozrejme, že produkcia českých podnikov sa vďaka tomu aj v 90. rokoch predávala lepšie a aj ľahšie sa prispôsobovala zmenenej situácii vo svete než výrobky slovenských zbrojoviek. Po rozpade varšavského paktu už nemal kto naše tanky a „bévepéčka“ kupovať. Cesta z tohto marazmu nebola ľahká a trvala desaťročia.
Slovenský obranný priemysel až v posledných rokoch javí známky výrazného oživenia. Vlani sa tunajšie zbrojovky (často pod novými názvami) podieľali už viac ako miliardou eur na HDP. A export zbraní sa za jediný rok takmer zdvojnásobil.
Ťažko si predstaviť väčšie riziko priemyselnej havárie ako v prevádzkach, kde sa pracuje s muníciou, výbušninami či trhavinami. Preto je tam dodržiavanie bezpečnostných predpisov a technologickej disciplíny kategorickým imperatívom. Vojnoví stratégovia v Moskve totiž predpokladali že prebiehajúca kórejská vojna prerastie do tretej svetovej. Podľa Stalina sa tak malo stať už v nasledujúcom roku. A tak na prípravu ostávalo čertovsky málo času. Preto častejšie bývali - vojensky povedané - mimoriadne udalosti.
Už 3. apríla 1952 to buchlo v Dubnici nad Váhom, v tamojších Závodoch K. J. Vorošilova (predtým Škodove závody, dnes ZŤS). "Doba bola taká, že hneď sa začalo šuškať o sabotéroch a záškodníkoch,“ spomínal. Zranených prevážali nákladným autom (!) a autobusom do trenčianskej nemocnice. V decembri 1952 nasledoval výbuch v bratislavskej Dynamitke, premenovanej na Chemické závody Juraja Dimitrova (CHZJD), v oddelení trhavín. Zahynulo šesť pracovníkov. Vtedajšie médiá o týchto tragédiách vytrvalo mlčali. Prinášali politicky aktuálnejšie správy o jarných poľnohospodárskych prácach a o uplatňovaní Tancerovej metódy v stavebníctve. Tretia svetová vojna v roku 1953 nevypukla.
Založenie Českej zbrojovky v Uhorskom brode sa datuje k roku 1936, teda tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Vzhľadom na to, že najväčšie nebezpečenstvo pre Československo malo prísť od západu, bolo zo strategického hľadiska rozhodnuté, že sa Česká zbrojovka založí na východnom cípe Česka. A tak v Uherskom Brode vznikla samostatná továreň. Pôvodná výroba bola zameraná predovšetkým na výrobu leteckých guľometov. Po februárovom prevrate v roku 1948 bola Česká zbrojovka znárodnená a v roku 1950 bola evidovaná ako samostatný podnik.
V povojnovej ére bol najslávnejším výrobkom samopal vz. 48, ktorý spĺňal najmodernejšie kritériá, a do roku 1953 ich bolo vyrobených 545 000 kusov. V roku 1950 premenované na samopaly 23/25 kalibru 9 mm Parabellum. Samopal vz. 58 kalibrov 7,62×39 mm dnes radený v kategórii útočných pušiek bol vrcholom vtedajšieho Československého zbraňového vývoja a hrdo konkuroval sovietskemu Kalašnikovu. 61 Škorpión. Išlo o veľmi úspešný pokus vykryť dopyt po zbrani, ktorá sa radí medzi služobnú pištoľ a klasický samopal. Úspešnosť Škorpióna podčiarkuje fakt, že v základnom kalibru 7,65 mm Browning bolo do roku 2000 vyrobených viac ako 207 000 kusov.
Legendárny konštruktér František Koucký vytvoril famóznu pištoľ CZ 75. Táto pištoľ bola vyvíjaná od roku 1969 a pýši sa ergonomickými tvarmi a dvojčinným spúšťovým mechanizmom. Táto deviatka, rovnako, ako Škorpión a samopaly vz 48 a 58, je skutočnou dierou do sveta.
V roku 1992 bola Česká zbrojovka sprivatizovaná a ako jedna z mála spoločností prežila divoké 90 roky. V továrni sa naďalej vyrábajú zbrane, ale aj súčiastky pre automobilový a letecký priemysel. Z dôvodu posilnenia pozície medzi poprednými zbrojnými výrobcami došlo v roku 1998 k založeniu dcérskej predajnej a servisnej spoločnosti CZ - USA so sídlom v Kansase a roku 2018 sa stal samostatným podnikateľským subjektom.
Dcérska spoločnosť CZ-USA kupuje slávnu firmu Dan Wesson Firearms, ktorá sa špecializovala na výrobu revolverov, avšak po prevzatí CZ-USA sa stal najuznávanejším výrobcom „klonov“ pištole M1911.
V tejto dobe Česká zbrojovka prezbrojuje Armádu Českej republiky novou generáciou útočných pušiek CZ 805 BREN A1/A2, samopalov CZ SCORPION EVO 3 A1 a granátometov CZ 805 BREN G1. Česká zbrojovka a.s je od roku 2018 súčasťou holdingu Česká zbrojovka Group SE.
Spoločnosť CZ - USA začala v roku 2019 v USA vyrábať úspešný rad pištolí CZ P - 10, P-10 F (full-size), CZ P-10 SC (semicompact) a CZ P-10 S (subcompact). Česká zbrojovka a.s. je v súčasnosti jedným z najvýraznejších celosvetových hráčov na poli zbrojného priemyslu. Zbrojovka je symbolom kvality, spoľahlivosti a elegancie.
Česká zbrojovka z Uherského Brodu má za sebou pohnutú históriu. Za vyše 80 rokov osemkrát zmenila názov. Nacisti aj komunisti chrlili z fabriky stovky tisíc pušiek a guľometov označovaných tajnými kódmi. Vyrábala diely pre nemecké vojnové stroje Messerschmitt, ale aj šijacie stroje alebo časti traktorov za socializmu.
Vývoj výroby v Českej zbrojovke
| Obdobie | Hlavný výrobný program | Doplnková výroba |
|---|---|---|
| Predvojnové obdobie | Zbrane pre Ministerstvo národnej obrany | Autá na drevoplyn |
| Protektorát | Diely pre nemecké lietadlá Messerschmitt | |
| 50. roky | Samonabíjacia puška vz. 52/57 | |
| 60. roky | Samopal vz. 58 |
Česká zbrojovka trvale zvyšuje objem svojej produkcie a rozširuje sortiment ručných zbraní, a to ako pri jednotlivých druhoch, tak aj pri modifikáciách. Významným rysom zbraní je ich kvalita, dlhodobá spoľahlivosť a presnosť. Tieto vlastnosti prináša trvalý záujem o nákup a používanie týchto výrobkov. V súčasnej dobe Česká zbrojovka predstavuje jedného z najväčších svetových producentov ručných zbraní, čo je tiež podložené predajom do približne 100 krajín sveta.
Na zlepšovanie kvality a vlastností zbraní každoročne Česká zbrojovka investuje značné finančné objemy na nákup špičkovej technológie, najmä v oblasti numericky riadených obrábacích strojov a výpočtovej techniky. Vďaka konštruovaniu výrobkov s využitím výpočtovej techniky môže podnik rýchlo reagovať na potrebu trhu vývojom nových výrobkov s dokonalými vlastnosťami.