Z biatlonovej strelnice pri dedine Predajná neďaleko Podbrezovej sa ozývajú rany už o desiatej ráno. Obvyklé tiché ťukanie malorážok prehlušuje hlasné štekanie výstrelov z ruskej útočnej pušky AK-47. Drží ju útle dievča s dlhými vlasmi. Košičanka Daniela vyzerá na trinásť a toľko aj má. Keď kalašnikov vystrelí, spätný náraz Danielou trhne.
S ranou do ramena však zjavne počítala a na terč so siluetou človeka strieľa znova. Danielu za kalašnikovom strieda 15-ročný Milan v maskáčoch a v bielom tričku. Strieľajú aj z československej útočnej pušky Vz. 58, ktorá je štandardnou výzbrojou slovenskej armády. Aj ona dostrelí do vzdialenosti 2,8 kilometra a aj ona na 300 metrov zabíja. Guľky lietajú cez terče aj okolo nich a v kopci za nimi nechávajú diery.
Na druhej strane strelnice sa deti učia, ako strieľať z krátkych zbraní. Aj tu je terčom silueta človeka. Trénuje ich 47-ročný Jozef Gandžala, bývalý vojenský policajt. V armáde slúžil 25 rokov, vypracoval sa na veliteľa Centra výcviku a kynológie vojenskej polície. Po odchode z armády začal podnikať a je spolumajiteľom firmy, ktorá poskytuje bezpečnostné služby a špeciálny výcvik. Deti strieľajú z revolvera aj z pištole Glock s kalibrom 9 milimetrov.
Keď dostrieľa 15-ročný Milan, inštruktor ho napomenie a nariadi mu, aby si urobil 20 kľukov. Vráti sa o pár minút spotený a s červenou tvárou. „Čo urobil, že musel robiť kľuky?“ pýtame sa. „Šibrinkoval s pištoľou mimo priestoru, na ktorý mal mieriť. Chlapec sa musí naučiť, čo je bezpečné a čo nie.“ Turnusy sú týždňové a na tomto je len osem detí od 13 do 18 rokov. Bolo ich 11, ale traja odišli domov po žalúdočných problémoch.
Pre deti od 13 do 18 rokov je podmienkou priniesť si vlastnú airsoftovú zbraň, dýku s čepeľou aspoň osem centimetrov, maskáče, vojenský ešus či obväz. Pobyt stojí okolo dvoch stoviek. Vstáva sa o siedmej ráno, deti pokračujú rozcvičkou.
Prečítajte si tiež: Návod na hru pre dvoch
Aktivity v tábore sme pozorovali aj v predchádzajúci deň z parkoviska a z terasy penziónu v Mýte pod Ďumbierom, v ktorom deti bývajú. Prvý deň ráno „výcvik“ pôsobil naozaj detsky. Chlapci a dievčatá najprv poskakovali na jednej nohe. Druhú im držal „sparingpartner“ a rukami sa snažili toho druhého udrieť. Výcvik riadil mladík, ktorý vyzeral na osemnásť, tvrdil však, že zdanie klame - je vraj už „zrelý dvadsiatnik“.
Po obede nasledovalo lezenie po lane a teoretická príprava. Neskôr ich opäť prebral mladý inštruktor a s boxerskými rukavicami ich učil základy sebaobrany. Vravel im aj o tom, že keby použili takýto úder, „krv by vystriekla jak z fontány pre Zuzanu“.
Vedúci inštruktor Jozef Gandžala hovorí: „Načo bola niekedy našej generácii vojenská základná služba? Naučia sa viac disciplíny, kooperovať, viac zodpovednosti.“ Ako vraví, dúfa, že skúsenosti zo streľby nikdy nevyužijú, tak ako on, ktorý za 25 rokov v armáde po človeku nevystrelil. „Otázne je, či to bude naveky.“ Keď sa pýtame, či sa majú deti niečoho báť, vraví: „Ani tak nie z tej Ukrajiny.“
Deťom sa v tábore zjavne páči. Trinásťročnej Košičanke Daniele, ktorá je majsterkou mesta v streľbe zo vzduchovky, najviac imponujú zbrane. Asi 15-roční Patrik a Marian po streľbe z pištole sedia pod strieškou strelnice a rozmýšľajú nad tým, ako výcvik využijú. Marian chce byť vojak. Vraví, že by išiel aj do zahraničnej misie, pokiaľ by ho povolali. Patrik sa smeje a pýta sa, či aj na Ukrajinu. „Ale za ktorých by sme bojovali?“
Chlapci v maskáčoch nevedia a chystajú sa na ďalšiu skúšku zodpovednosti. Musia si sami navariť obed. VLK nie je jediným vojenským detským táborom na Slovensku. V Slovenskom raji už desať rokov organizujú tábor East Point, ktorým prešlo už okolo 1500 detí. Názvom sa zjavne inšpirovali u americkej vojenskej akadémie West Point. Tábor robia dve malé cestovné kancelárie zo Sabinova. Jeho šéf Emil Malecký Denník N do tábora pustiť nechce.
Prečítajte si tiež: Pamiatky v Sibiu
Kladie si neprípustnú podmienku: že bude môcť ovplyvniť podobu celého článku. Ako hovorí, obáva sa hlavne toho, že vyzradíme jeho originálne know-how. Odmietol už vraj aj niektoré televízie.
Detské tábory, ktoré mali pripomínať vojenčinu, bývali u nás aj pred rokom 1989. Organizovali ich hlavne domy pionierov, ktoré mali strelecké krúžky. Streľby bývali len zo vzduchovky a pokiaľ medzi deti prišli vojaci, mohli si vystreliť zo skutočnej zbrane. Nikdy však ostrými, ale len slepými nábojmi. Strieľa sa z malých aj veľkých zbraní.
Organizácia vojenských táborov je na Slovensku legálna a zrejme sa v nich žiadne zákony ani iné predpisy neporušujú. Je však normálne posielať 13-ročné deti na výcvik streľby zo samopalov či základy boja zblízka? Kto kontroluje, či deti okrem výcviku streľby nedostanú aj lekcie z militarizmu alebo z extrémistických ideológií? Ministerstvo školstva na to jasnú odpoveď nemá.
Tábory u nás podľa ministerstva organizujú spravidla školy, centrá voľného času či občianske združenia, ktoré sa celoročne venujú práci s deťmi. Môžu to však byť aj firmy, nadácie, neziskovky, cirkev, prípadne fyzické osoby. Dohľad nad nimi ministerstvo nevykonáva. „Za kvalitný priebeh a naplnenie programu tábora zodpovedá organizátor letného tábora. Je tiež zodpovedný za výber a prípravu zamestnancov (animátorov) v táborovej činnosti.“
Pokiaľ ho organizuje škola, môže tábor skontrolovať štátna školská inšpekcia. „Na organizáciu táborov iným subjektom nie sú vydávané žiadne povolenia,“ píše ministerstvo.
Prečítajte si tiež: Slovenské vzduchovky
„Zdá sa mi veľmi divoké, aby trinásťročné deti strieľali ostrými zo samopalov,“ vraví sociologička Zora Bútorová z Inštitútu pre verejné otázky. Sociologička si zároveň nedokáže predstaviť, že by celý ich pobyt v tábore prebehol bez debaty o tom, kto môže byť potenciálnym terčom ich streľby. To, že trinásť- či pätnásťročné deti strieľali na terče s ľudskou siluetou, Bútorová považuje za desivé.
„Zaujímala by ma predstava tých detí, do koho asi strieľajú. Do nejakých vnútorných nepriateľov, do imigrantov, alebo do koho?“ pýta sa.
Na vojenskom výcviku Národných obranných síl (NOS) sa zbrane neberú do rúk pre efekt, ale s maximálnou vážnosťou. Každý pohyb, každý zásah do mechanizmu samopalu či pištole je otázkou disciplíny a bezpečnosti. Frekventanti výcviku sa učia, že útočná puška vz. 58 či pištoľ vz. 82 nie sú len kusom kovu - sú nástrojom, ktorý vyžaduje rešpekt, precíznosť a dôsledné dodržiavanie pravidiel. Jedna z najviac kľúčových súčastí výcviku je manipulácia so zbraňami a ich rozborka.
Cvičenci, ktorí sú už v tomto štádiu vojakmi prvého stupňa, sa učia vykonávať sériu presných pohybov - od založenia zásobníka, cez nabitie a vybitie, výstrel naprázdno až po správne zaistenie. Všetko ešte bez streľby s ostrou muníciou. Už v prvých dňoch výcviku sa ukazuje, že zbraň nie je len nástroj, ale aj zodpovednosť. Bezpečnostné návyky sú pritom absolútnym základom.
Každý vojak musí pred manipuláciou a po manipulácii preveriť, či je zbraň skutočne vybitá. To znamená natiahnuť zbraň pozrieť do komory hlavne, skontrolovať čelo záveru aj priestor zásobníka a presvedčiť sa, že v nej nie je žiadny náboj. Po kontrole inštruktorom sa následne vystrelí bez munície, tzn. Každý vojak musí svoju zbraň poznať detailne.
Veľká pozornosť sa venuje samopalu vz. 58, ktorý je stále základnou zbraňou Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR). Účastníci výcviku NOS sa tiež učia, ako ho bezpečne rozobrať na hlavné časti - nosič záveru, záver, vratnú pružinu, kryty, pružiny, piest, vratná vzpruha - a opäť ho správne poskladať. Vojak sa učí svoju zbraň poznať, aby ju vedel rýchlo vyčistiť, prípadne opraviť a pripraviť do akcie.
Aj pri krátkej zbrani - pištoli CZ vz. 82 platí rovnaký princíp: bezpečné zaobchádzanie, rýchla kontrola a schopnosť bezchybne zvládnuť rozborku aj zloženie. Vďaka týmto opakovaným tréningom si cvičenci budujú nielen technickú zručnosť, ale aj rešpekt k zbrani, ktorú majú vo výcviku pri sebe. Inštruktori dbajú na absolútnu bezpečnosť.
Pri ostrej streľbe sa výcvik posúva na úplne inú úroveň než pri nácvikoch s prázdnou zbraňou. Cvičenci už necvičia iba pohyby a manipuláciu, ale každý ich krok má okamžitý a hlasný dôsledok. Najskôr sa začínalo statickou streľbou na terč, kde šlo o presnosť a dodržiavanie správneho postoja. Z útočnej pušky vz. 58 sa strieľalo po jednej rane na terč. Druhý deň sa už postupne prechádzalo k taktickejšej streľbe. Cieľom bolo napríklad rýchlo a spoľahlivo zasiahnuť obrys ľudskej postavy.
Postupne cvičenci prechádzali k rôznym iným streleckým polohám. Ďalšia časť patrila polohe v ľahu, kde sa ukázalo, akú stabilitu dokáže poskytnúť samotný zásobník zapichnutý do zeme. Táto varianta bola ideálna na presnú paľbu, zatiaľ čo „vyšší ľah“, kde zbraň držíte vo vzduchu, viac simuloval dynamickejší boj. Potom prišla na rad pištoľ a cvičenia, ktoré preverili rýchlosť a sústredenie. Typickým manévrom bol takzvaný „Mozambik“ - dve rany do hrudníka a jedna do hlavy alebo streľba na dva rôzne terče, teda s pohybom tela.
Vrcholom streleckého bloku bola streľba z ľahkého guľometu FN Minimi. Obsluhovali ho vždy dvaja ľudia. Pri tejto zbrani ležali frekventanti na zemi a vypúšťali dávky na ciele vzdialené 200 a 400 metrov. Každý mal k dispozícii stovku nábojov. Zvuk guľometu bol sám o sebe ohromujúci a okamžite bolo jasné, prečo sa zbraň považuje aj za psychologickú zbraň.
Muníciou sa pritom rozhodne nešetrilo - počas dvoch dní padli stovky výstrelov. Len z útočnej pušky každý vystrelil 160 rán, k tomu ešte viac z pištole a plná stovka z guľometu.
Automatická karabína alebo útočná puška vz. 58, nesprávne označovaná ako samopal, sa dostal do výzbroje Československej ľudovej armády v roku 1959. Doteraz slúži ako základná zbraň pechoty OS SR a zbraň zálohy ozbrojených síl Česka. Zbraň sa označuje ako samopal, lebo v čase jej vzniku termín ‚automatická karabína‘ neexistoval. Používa kaliber 7,62×39 milimetrov (štandard NATO je 5.56×45 milimetrov pozn. red.), má hmotnosť necelé tri kilogramy a kadenciu približne 800 rán za minútu.
Vz. 58 si je možno ľahko pomýliť s útočnou puškou AK-47 (Avtomat Kalašnikova), lebo sú na pohľad podobné. Konštrukcia československého vz. 58 však pracuje na úplne odlišnej báze. Hlavný rozdiel je v uzamykacom a plynovom mechanizme mechanizme. Vz. 58 má krátky zdvih piestu - piest udrie do nosiča záveru a vracia sa späť. Takže nosič záveru sa pohybuje samostatne, teda odlišne ako pri AK-47.
Pištoľ vz. 82 v službe od roku 1982, nahradila v československej armáde staršie typy Tokarev. Strieľa náboje 9×18 mm Makarov, má 12-ranný zásobník a polygonálne drážkovanie hlavne, ktoré zvyšuje jej životnosť. Vyznačuje sa obojstranným ovládaním a jednoduchou údržbou. Pištoľ má pevnú hlaveň a dynamický záver. Pištoľ vz. 82 slúžila aj Polícii Českej republiky a Policajnému zboru slovenskej republiky. Polícia Českej republiky nahradila postupne od roku 2001 pištoľ vzor 82 prevažne pištoľou CZ 75D Compact.
Guľomet FN Minimi je belgickej konštrukcie a patrí medzi ľahké univerzálne guľomety, ktoré sú rozšírené vo viacerých armádach sveta vrátane NATO. Konštruovaný je na strelivo kalibru 5,56 × 45 mm NATO a jeho hlavnou výhodou je kombinácia vysokej kadencie streľby (700 - 1150 rán za minútu), relatívne nízkej hmotnosti (okolo sedem až osem kilogramov, záleží od výbavy) a možnosti napájať ho jednak zo štandardného pásu s nábojmi, ale aj zo zásobníkov kompatibilných s útočnými puškami M16.