Hudobné streamovacie služby typu Spotify často okrem hudby prezentujú svojim používateľom zaujímavé štatistiky. Služba Apple Music teraz oficiálne odhalila, čo považuje za najlepšie hudobné albumy všetkých čias. Rebríček obsahujúci 100 albumov podľa nej formoval, inšpiroval a zásadne zmenil hudbu.
Služba začala zverejňovať zoznam 100 najlepších albumov 13. mája postupne. Každý deň odhalili 10 albumov, pričom Top 10 bola zverejnená 22. mája. Práve prvých 10 najlepších albumov je určite najzaujímavejších a pozrieme sa na ne bližšie.
Na 10. mieste sa umiestnil album The Miseducation of Lauryn Hill od Lauryn Hill. Bol to jej prvý a doposiaľ jediný sólový štúdiový album, ktorý nahrala po odchode z kapely The Fugees, v ktorej sa preslávila singlom Killing Me Softly. Ďalšie miesto(9.) obsadil album Nevermind legendárnej kapely Nirvana, ktorý vydala ako druhý štúdiový album tri roky pred samovraždou speváka Kurta Cobaina. Nasleduje album Back to Black od dnes už taktiež tragicky zosnulej speváčky s nezameniteľným hlasom Amy Winehouse.
V Top 10 sa objavili aj pomerne mladé raperské hviezdy, čo potvrdzuje, že rebríček vychádza hlavne z vkusu amerických používateľov. Konkrétne Kendrick Lamar s albumom good kid, m.A.A.d city (Deluxe Version) na 7. mieste a Frank Ocean s albumom Blonde na 5. Medzi nimi skončil s albumom Songs in the Key of Life legendárny Stevie Wonder. Napriek tomu, že už ako dieťa oslepol, tak sa dokázal stať jedným z najlepších hudobníkov v minulom storočí.
K najlepším hudobníkom patril určite aj dnes už zosnulý Prince. Jeho album Purple Rain nahrané s jeho kapelou The Revolution sa umiestnilo na 4. V prvej trojke sa bez prekvapenia objavili albumy Abbey Road od legendárnej kapely The Beatles a album Thriller od kráľa popu Michaela Jacksona.
Prečítajte si tiež: Puzdrá na revolvery: Kompletný sprievodca
Ide o albumy, ktoré sú často kritikmi označované ako úplne najlepšie. Pokiaľ si chcete vypočuť historicky najlepšie albumy podľa služby Apple Music, tak si stačí nainštalovať jej mobilnú aplikáciu (a aktivovať predplatné).
Slash: Gitarový virtuóz Guns N’ Roses
Saul Hudson, známy ako Slash (* 23. júl 1965, Stoke-on-Trent, Staffordshire, Spojené kráľovstvo) je britsko-americký gitarista, známy hlavne ako sólový gitarista hard rockovej skupiny Guns N’ Roses, kde pôsobil v rokoch 1985 až 1996, neskôr ako zakladateľ a gitarista skupín Slash's Snakepit a Velvet Revolver, kde hrá aj v súčasnosti. Jeho poznávacím znakom sú dlhé, kučeravé, čierne vlasy, nadmerne veľký klobúk a cigareta väčšinou visiaca z pier. Momentálne žije v Beverly Hills so svojou ženou Perlou, s ktorou má dvoch synov: London Emilio a Cash Anthony.
V pätnástich dostal akustickú gitaru, na ktorej sa naučil hrať. Jeho hudobné vzory v mladosti boli Led Zeppelin, Rory Gallagher, Eric Clapton, The Rolling Stones, Queen, Aerosmith, Jimi Hendrix, AC/DC a Jeff Beck. Prvá pieseň, ktorú sa naučil zahrať, bola „Smoke on the Water“ od Deep Purple. Chodil na hodiny gitary, ale chcel sa naučiť piesne, ktoré sa mu páčili.
Začal sa venovať 12 hodín denne hre na gitare, čo pochopiteľne malo dopad na školské výsledky a Saul nakoniec zanechal štúdium. V roku 1983 so svojim kamarátom z detstva Stevenom Adlerom založili skupinu Road Crew (podľa názvu piesne Motörhead „We Are The Road Crew“). Na post basgitaristu si dali do miestnych novín inzerát a prihlásil sa naň Duff McKagan. Neskôr, keď sa gitarista Tracii Guns a bubeník Rob Gardner Axlovej novej skupiny Hollywood Rose nemohli zúčastniť na prvých vystúpeniach v Seattle, Slash a Adler sa dobrovoľne pripojili ako noví členovia. Krátko nato sa skupina premenovala na Guns N’ Roses.
Ešte počas pôsobenia v Guns N’ Roses, mal aj spoločné vystúpenia s takými rozličnými umelcami ako Lenny Kravitz, BLACKstreet, Michael Jackson a Queen. Slash je neslávne známy za svoju reč v roku 1989 na American Music Awards. Duff McKagan sa potkýnajúc dostali na pódium zjavne opití, držali alkoholické nápoje a fajčili cigarety. Slash stihol dvakrát zanadávať vo svojej nejasnej reči, než bol prerušený hudbou a kamera sa zamerala na oponu s AMA logom.
Prečítajte si tiež: Umax recenzia
V roku 1991 sa Guns N’ Roses vydali na 28-mesačné turné Use Your Illusion Tour, ktoré sa krylo s vydaním ich nových albumov Use Your Illusion I a Use Your Illusion II. Albumy sa líšili od predošlých, obsahovali viac estetických a dramatických piesní ako „November Rain“ a „Estranged“. Don't Cry“ prispeli k napätiu v skupine čo viedlo k odchodu členov o pár rokov neskôr. Neblaho známe svetové turné pokračovalo a Slash si urobil meno medzi najlepšími gitaristami súčasnosti. Skoro každé vystúpenie obsahovalo jeho sólo, trvajúce 5 až 15 minút, pri ktorom dav ohromoval svojím výnimočným nadaním.
Na konci turné, po vydaní albumu The Spaghetti Incident?, ktorý bol posledný so Slashom, opustil kapelu a znova sa do nej vrátil. V rokoch 1994 a 1995, začal s vlastným projektom, ktorý nazval Slash's Snakepit. Okrem toho Slash vystúpil spolu s Michaelom Jacksonom na MTV Video Music Awards v roku 1995. Slash hral na gitare v piesni „Black or White“, zahŕňajúce 90 sekundové sólo, počas ktorého si Jackson vymenil oblek pre ďalšiu pieseň „Billie Jean“.
Slash vystúpil s Jacksonom znova 10. septembra 2001 na oslave Jacksonovho 30. Slash GN'R oficiálne opustil v roku 1996 s vyhlásením, že by ďalej nedokázal pracovať s Roseom. Údajne mal niekoľko nezhôd s Axlom kvôli hudobnému smeru, akým sa skupina poberá a tiež za spôsob vedenia skupiny. Bol rozzúrený, keď Axl nahradil gitarovú pasáž Clarka v piesni „Sympathy for the Devil“ za nahrávku Paula Tobiasa.
Neskôr sa zameral na Slash's Snakepit, odohral niekoľko koncertov ešte predtým ako sa kapela v tom roku rozpadla. V roku 2003 sa zúčastnil na comebackovej nahrávke „Birdland“ skupiny Yardbirds, ktorá obsahovala nové nahrávky ich najväčších hitov a na vystúpeniach vystupuje aj s bývalými členmi (Jeff Beck, Joe Satriani, Steve Vai, Brian May, Steve Lukather, Jeff "Skunk" Baxter, Johnny Rzeznik, Martin Ditchum a Simon McCarty). Favored Nations.
Od polovice 90. rokov až do začiatku nového storočia hrával Slash s mnohými kapelami, väčšinou ako hosť na albumoch a koncertoch. Hrával rozličné hudobné žánre a až do roku 2002 nebol v žiadnej kapele ako člen. V tomto roku on, Duff McKagan a Matt Sorum sa znova spojili, aby vystúpili na rozlúčkovom koncerte bubeníka Randy Castilla.
Prečítajte si tiež: Legislatíva plynových pištolí
Velvet Revolver začínal pod názvom The Project. Slash, McKagan a Sorum zariskovali a pokúšali sa nájsť nového speváka. Druhým gitaristom bol Izzy Stradlin, ale nefungovalo to, lebo Stradlin mal odpor k vyrážaniu na turné a tiež k spolupráci s novým spevákom. Nakoniec sa ním stal Dave Kushner, ktorý predtým vystupoval spolu s McKaganom.
Mnoho mesiacov počúvali demo nahrávky potenciálnych spevákov, monotónny proces, ktorý bol zdokumentovaný stanicou VH1. Po niekoľkých mesiacoch už boli pripravení sa na to vykašľať. Scott Weiland si dodal odvahy a odhodlal si vyskúšať „The Project“. Skupina v roku 2004 odohrala niekoľko koncertov a vydala svoj prvý singel „Set Me Free“, ktorý sa objavil na soundtracku filmu Hulk. Ešte v júni vydali svoj debutový album . Vydali sa na 19-mesačné turné, zatiaľ čo album sa stal platinovým.
Bohemian Rhapsody: Film o legende Queen
Bohemian Rhapsody je životopisný film z roku 2018 o britskej hudobnej skupine Queen. Scenár k nemu napísal Anthony McCarten. Zobrazuje dobu pätnástich rokov od založenia rockovej hudobnej skupiny Queen až po koncert na Live Aid, šesť rokov pred smrťou speváka skupiny Freddieho Mercuryho. V hlavných roliach hrajú Rami Malek, Ben Hardy, Gwilym Lee, Joseph Mazzello, Allen Leech a Lucy Boynton.
Film režíroval Bryan Singer, ale pred koncom hlavného natáčania ho vystriedal Dexter Fletcher. Singer ale nakoniec zostal jediným uvádzaným režisérom kvôli pravidlám Directors Guild of America. Vznik filmu bol ohlásený už v roku 2010 a hlavnú rolu mal stvárniť Sacha Baron Cohen. Baron Cohen ale projekt opustil v roku 2013 kvôli nezhodám s producentmi a film tak zostal určitú dobu na ľade.
Film získal rôznorodé reakce od kritikov, ale zažil velký divácky úspech a bol nominovaný na radu cien. V januári 2019 získal cenu Zlatý glóbus v kategóriách najlepší film (dráma) a najlepší mužský herecký výkon (dráma) (Rami Malek).
Andy Warhol: Kráľ pop artu
Andy Warhol (* 6. august 1928, Pittsburgh, Pensylvánia, USA - † 22. február 1987, New York) bol americký maliar, grafik, filmár a popredný predstaviteľ smeru pop art. Narodil sa ako Andrew Warhola slovenským prisťahovalcom do USA rusínskej národnosti z dediny Miková v okrese Stropkov na Slovensku. Ani jeden zo súrodencov sa nenarodil na Slovensku.
Umelecký talent sa prejavil skoro, študoval priemyselné (komerčné) umenie na Carnegie Institute of Technology (dnes známe ako Carnegie Mellon University) v Pittsburghu. Po absolvovaní školy sa v roku 1949 presťahoval do New Yorku a začal úspešnú kariéru ako ilustrátor časopisov a v reklame. V 60. rokoch začal s maľbami slávnych amerických výrobkov ako série plechoviek Campbellovej polievky a Coca-Coly. Prešiel na sieťovú tlač, so snahou nielen o tvorenie umenia masového tovaru, ale aj na masovú tvorbu umenia.
Zamestnal a usmerňoval „umeleckých pracovníkov“ v tvorbe výtlačkov, topánok, filmov a ďalších diel vo svojom štúdiu, The Factory, umiestnenom v Union Square v New Yorku. V 70. rokoch a v 80. rokoch vytváral výtlačky slávnych ľudí ako Marilyn Monroe a Elvis Presley. The Factory (Továreň) umiestnená na 221 East 47th Street v Manhattane, bolo Warholovo štúdio od roku 1963 do 1967. Presťahovalo sa na 33 Union Square West koncom roka 1967, keď budovy East 47th boli zbúrané. The Factory bolo obľúbené miesto umeleckých kruhov, konzumentov amfetamínu a Warholových superhviezd. Tu vytváral svoje sieťové tlače.
The Factory sa stala miestom stretnutí umelcov a tých čo sa za nich vydávali, ako Mick Jagger, Lou Reed, David Bowie a Truman Capote. Andy Warhol sa stal manažérom Reedovej vplyvnej newyorskej rockovej skupiny The Velvet Underground v roku 1965. Okrem toho ako maliar bol Warhol známy aj ako veľmi zdatný filmový tvorca. Medzi rokmi 1963 až 1968 vytvoril viac než šesťdesiat filmov. Jeden z najslávnejších, Sleep- Spánok (1963), ukazuje muža (John Giorno, ktorý mal pomer s Warholom), ktorý spal osem hodín. V 35-minútovom filme Blow Job (1963), ukazuje tvár Davida Perlmana prijímajúceho fellatio. Warholova postava bola uvádzaná vo viacerých filmoch. Bol zobrazený umelcami ako Crispin Glover, David Bowie a Jared Harris, v The Doors, Basquiat a I Shot Andy Warhol.
Dňa 3. júna 1968 psychicky labilná, militantná feministická spisovateľka Valerie Solanas (hrala vo viacerých Warholových filmoch), stála návštevníčka The Factory, vstúpila do Warholovho štúdia, trikrát vystrelila na Warhola a skoro ho zabila. Dva výstrely ho trafili, prešli žalúdkom, žlčníkom a oboma pľúcami. Solanas potom otočila zbraň na Warholovho priateľa, Maria Amaya a strelila ho do stehna. Aj keď Andy prežil toto zranenie, nikdy sa z neho celkom nezotavil. Solanas neskôr vysvetľovala, že „mal príliš veľkú kontrolu nad mojím životom“.
Warholov priateľ Lou Reed nikdy neprepáčil Solanasovej čin. V roku 1990 natočil album Songs for Drella (Drella bola prezývka Andyho Warholu) s bývalým kolegom z Velvet Underground John Cale, v ktorom bola aj pieseň „I Believe“. Sám Warhol Solanas odpustil jej skutok a neskôr satirizoval celú udalosť následným filmom, kde nazval skupinu po Solanas' S.C.U.M. (Society for Cutting Up Men) - Spoločnosť na podrezanie mužov, P.I.G.
Warhol chodil do spoločnosti do newyorských nočných klubov Serendipity a Studio 54. Jednou z jeho obľúbených popových skupín bola Blondie; na jednej zo show na ich záverečnom turné v roku 1982 sa tiež „zamiloval do hudby aj do pekných zjavov ich úvodnej skupiny, Duran Duran. Warhol mal chýr tichého, veľmi presného pozorovateľa, dokonca voyeura. Nejedna osoba ho žartovne spomínala ako „trochu zohriatu smrť.“ Mal ostré oko pre umenie a podporoval Duchampov pohľad, že keď sa na niečo prezentuje ako umenie a povie o tom, že to je „umenie“, tak to aj je umenie.
Bol otvorený homosexuál, čo bolo vzácne pre slávnych ľudí v jeho čase, a mužským priateľom a spolupracovníkom vo svojom diele a zbierkach zložil hold. Bol puntičkársky zberateľ, odložil každý kúsok papiera, každý list fanúšikov (po odlepení známky), a každý časopis súvisiaci s jeho slávou spolu s osobnými zápiskami, homosexuálnu pornografiu a ukladal všetko do stoviek očíslovaných krabíc - a viac sa do nich nepozrel. Warhol rozprával o týchto krabiciach ako o jeho „časovom puzdre“.
Veľa sa ich zachovalo a sú dostupné v Pittsburskom múzeu. Warhol bol pravidelne v útulkoch pre bezdomovcov v New Yorku, sčasti počas najrušnejších dní roka. Sám seba opisoval ako nábožného človeka, rovnako ako jeho rodičia sa hlásil ku gréckokatolíckej cirkvi,[1] no nebol veľmi akceptovaný cirkvou pre svoju homosexualitu. Warhol zomrel v New Yorku po rutinnej operácii žlčníka vo veku 58 rokov. Nemal rád nemocnice a lekárov, takže zanedbal vyšetrenie svojich žlčníkových problémov. Pochovaný je na gréckokatolíckom cintoríne sv. Jána Krstiteľa (St. John the Baptist) južne od Pittsburghu. Yoko Ono mala jeden z rozlúčkových prejavov.
Mimo umeleckého sveta je Andy Warhol najviac známy svojím výrokom „In the future, everyone will be world famous for 15 minutes“ - (V budúcnosti bude každý pätnásť minút slávny). Počas jeho života sa táto fráza stala tak slávna, že sa dostala do povedomia verejnosti. Andy Warhol Museum je umiestnené vo štvrti North Shore v Pittsburghu v Pensylvánii. Andyho brat John Warhola, Warhol Foundation v New Yorku a ďalší, založili v roku 1991 Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach na Slovensku, ktoré sa nachádzajú iba 15 km od rodnej obce jeho rodičov.