História pozná mnoho prípadov, keď sa jednotlivci postavili proti prúdu a odmietli nosiť zbraň, často z hlbokého presvedčenia alebo náboženského vyznania. Títo ľudia, hoci čelili nevraživosti a nepochopeniu, preukázali obdivuhodnú odvahu a oddanosť svojim hodnotám.
Desmond Doss: Hrdina bez zbrane
Krátko po útoku Japoncov na Pearl Harbor 7. decembra 1941 sa dvadsaťtriročný Američan Desmond Doss prihlásil do služby vlasti. Z hĺbky svojho presvedčenia však odmietal nosiť akúkoľvek zbraň a zabíjať. Stal sa zdravotníkom 307. pešieho pluku 77. pešej divízie.
Skutočnosť, že Doss odmietal zbraň, sa nestretávala s pochopením u jeho spolubojovníkov. Často musel čeliť nevraživosti a útokom ostatných vojakov. Len blázon by chcel, aby mu v boji kryl chrbát chlapík, vyzbrojený len odhodlaním a lekárničkou.
V marci 1945 vypukla krvavá bitka o Okinawu. Dossova rota mala za úlohu dobyť 120 metrový vysoký útes. Keď sa vojaci vyšplhali s pomocou lán na vrchol, dostali sa do ťažkej delostreleckej, mínometnej a guľometnej paľby. Vojak Doss sa odmietol ukryť a zostal uprostred krvavého pekla. Znášal jedného zraneného po druhom z útesu do bezpečia. Napriek tomu, ako jediný americký vojak 2. svetovej vojny získal najvyššie vojenské vyznamenanie Medal of Honor.
Hacksaw Ridge: Zrodenie hrdinu je neobyčajný príbeh o obetavosti, ktorý sa stal legendou. Pod scenárom sú podpísaní držiteľ Pulitzerovej ceny Robert Schenkkan (The Kentucky Cycle, Tichý Američan) a Andrew Knight (Cesta nádeje).
Prečítajte si tiež: Psychotesty pre zbrojný preukaz
Vzbura slovenských vojakov v Kragujevci
Keď v novembri 1918 zvony chrámov na celom svete oznamovali koniec prvej svetovej vojny, matere a blízki 44 slovenských vojakov zo 71. pešieho pluku (tzv. trenčianskeho drotárskeho) rakúsko-uhorskej armády, popravených 8. júna 1918, teda iba päť mesiacov pred podpísaním prímeria, spomínali a plakali. Popravili ich, pretože sa vzbúrili proti manierom veliteľov a národnostnému útlaku. V končiacej Veľkej vojne bojovali proti vojne, za život a ľudskú dôstojnosť.
Táto vzbura zachvátila celý Kragujevac, ktorý mal vtedy 18-tisíc obyvateľov. Slovenskí vojaci formálne vzburu prehrali. Morálne a duchovne sa dostali na piedestál oslavujúci ľudskosť. Hoci od tejto tragickej udalosti uplynulo už 100 rokov, keď sa spomenie kragujevská vzbura, myslí sa predovšetkým na boj myšlienkou a motiváciou. Ani v súčasnosti Kragujevac nezabúda na týchto slovenských vojakov, ktorí sa postavili proti nezmyselnému zabíjaniu medzi európskymi národmi.
Od roku 1916 tvorila časť 71. pešieho pluku, presnejšie jeho náhradný prápor, posádku v srbskom Kragujevci. V priebehu jarných mesiacov 1918 sa do Kragujevca vrátilo okolo 2 400 slovenských vojakov z ruského zajatia. Zostavili z nich sedem stotín (rôt) 41. pochodovej formácie, ktoré mali podľa plánu 10. júna 1918 odísť na južný front.
Odpor proti vojne, únava zo živorenia a odhodlanie vzoprieť sa odchodu na južný front vytvárali výbušnú atmosféru. V nedeľu 2. júna 1918 bolo v Kragujevci horúco. Poriadne horúco, doslovne i obrazne. Mimoriadne o 10 dní skôr a mimoriadne aj s vyplatením tzv. slúžneho za mesiace strávené v zajatí. Bolo viac peňazí, viac rakije, viac emócií.
Bežná iskra zažala plameň. Kasárne ovládla živelnosť, hnev, túžba po pomste. Kým vzbúrenci mobilizovali (zmocnili sa asi 500 pušiek a niekoľkých guľometov), prepadli železničnú stanicu a prerušili telefonické spojenie, pozabudli na zbitého Bednára, ktorému sa podarilo ujsť a informovať npor. Ervina Deutscha. Ten nechal nastúpiť pohotovosť, ktorú však povstalci odzbrojili a Deutsch skončil s ranou od bodáka a prestrelenými pľúcami.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
V sobotu 8. júna 1918 o 8. hodine rannej začal v sieni na prvom poschodí Oblastného veliteľstva (Kreiskommanda) v Kragujevci zasadať mimoriadny vojenský (stanný) súd. Podľa neho bolo za zločin vzbury na základe paragrafu 167 vojenského trestného zákona (VTZ) a poriadkov stanného práva, okrem degradácie tých, ktorí mali nejakú hodnosť, a odňatia vyznamenaní, odsúdených na trest smrti 44 z 81 obžalovaných. Termín popravy bol určený na ten istý deň o 14. hodine.
Miestom popravy bolo Stanovljanske pole, ktoré sa nachádzalo asi kilometer od mesta. Išlo o starú srbskú strelnicu s niekoľkými násypmi na zachytávanie striel. Problémom bola popravná čata. Dobrovoľne sa nehlásil nik, celý náhradný prápor 71. pluku niečo také striktne odmietol. Voľba padla na G. prápor 1. bosenskohercegovinského pluku. Vybrali 80 mužov, ktorí dostali bohatý prídel stravy, alkohol a zároveň ďalšie pokyny.
Na mieste popravy rozdelili odsúdených do dvoch skupín po 22 mužov. Prvá stála, druhá si kľakla... Odsúdencom sa ešte raz prečítal rozsudok smrti, kňaz odriekal poslednú modlitbu a tým, ktorí chceli, zaviazali oči. Na pokyn pplk. Marxa sa popravná čata priblížila k prvému kľačiacemu radu na 10 krokov.
Po rozsiahlej rekonštrukcii bol začiatkom leta 2007 v Kragujevci opätovne sprístupnený pamätník štyridsiatim štyrom vojakom trenčianskeho 71. pešieho pluku, popraveným 8. júna 1918.
Branná povinnosť a odopretie výkonu mimoriadnej služby na Slovensku
Obrana vlasti je podľa Ústavy SR povinnosťou a vecou cti každého občana. Branná povinnosť vzniká každému občanovi Slovenskej republiky - mužovi - 1. januára kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 19 rokov veku a zaniká 31. decembra kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 55 rokov veku, ak mu branná povinnosť nezanikla z iných dôvodov skôr.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Občania podliehajúci brannej povinnosti môžu podať vyhlásenie o odopretí výkonu mimoriadnej služby do 31. januára v ktoromkoľvek nasledujúcom roku až do zániku brannej povinnosti. Výnimku tvoria občania, ktorí dosiahnu 19 rokov v aktuálnom roku - títo môžu podať toto vyhlásenie počas celého roka (až do 31. decembra).
Po odopretí výkonu mimoriadnej služby je občan zaradený do evidencie občanov, ktorí v prípade vyhlásenia mobilizácie nebudú slúžiť so zbraňou, ale budú povinní vykonávať tzv. alternatívnu službu. Alternatívnu službu, teda službu bez zbrane, v praxi predstavuje napríklad pomoc v nemocniciach, pri kopaní zákopov, civilnej ochrane obyvateľstva, či ďalšie služby v prospech Ozbrojených síl SR.
Friedrich Paulus: Odmietnutie samovraždy a kapitulácia
Je skoré ráno 31. januára 1943. Do jednej z miestností v suteréne rozbombardovaného stalingradského obchodného domu Univermag vstupuje nemecký štábny dôstojník a oslovuje muža driemajúceho na lôžku: „Dobré ráno, pán poľný maršal." Mužom, ktorému adresuje gratuláciu, je Friedrich Paulus, veliteľ 6. armády. Vlastne teraz už len jej torza, navyše obkľúčeného nepriateľom. Stalinovo mesto, ktoré mala dobyť a aj ho obsadila, sa pre ňu stalo smrtiacou pascou.
„A ešte niečo vám musím oznámiť,“ pokračuje štábny dôstojník. „Vonku pred dverami sú Rusi, dvaja oficieri. A je to tu! Poľnému maršalovi je jasné, že chvíľa, keď sa musí rozhodnúť, práve nastala.
Volí druhú možnosť a predlžuje tak svoje bytie o štrnásť rokov. „Bol vychudnutý, nedbalo oblečený, neoholený a vystrašený. Poľný maršal bol vraj apatický, tvrdil, že od tejto chvíle ho majú považovať za súkromnú osobu, ktorá nemôže armáde vydávať rozkazy, a opakoval, že s bitkou pri Stalingrade ba ani s vojnou už nechce mať nič spoločné.
Armáde zostal verný aj po podpísaní prímeria a prijatí Versailleskej zmluvy, ktorá nemecké ozbrojené sily výrazne okresala. „Nebol nacista, skôr národný konzervatívec. Nemohol si ale nevšimnúť, že wehrmacht začína s národnosocialistickým režimom splývať, pretože tento proces zlučovania mal na armádu veľký vplyv. On sa ako vojak stále považoval za apolitického človeka, ktorý iba vykonáva svoju profesiu.