Vršatecké Podhradie (Oroszlánko 1348, Podhrady 1470) leží v Bielych Karpatoch na úpätí Vršateckých bradiel. Od roku 1970 je skalný útvar Vršatec vápnomilnou kvetenou chráneným prírodným výtvorom.
Na to, že Vršatec bol osídlený Slovenmi v ranom stredoveku poukázal už Petrovský - Šichman, ktorý zistil súvislú plochu slovanského sídliska v úžľabine potôčka, ktorý tečie zo severnej strany popod hrad. Rozsah sídliska ako sa neskôr zistilo bol oveľa väčší ako 1 hektár ktorý predpokladal Šichman a Sloveni obývali obe strany spodnej časti doliny. Časť ich sídliska sa nachádza na miernom svahu, priamo pod hradnými bralami. Azda boli súčasne osídlené a opevnené už v slovanskom období aj tieto hradné bralá.
Na severozápadnom okraji sídliska sa našiel dvojdielny žarnov. Tesne pod dolnou časťou sídliska prebieha nízky val z jednej strany dolinky na druhú a druhý obdobný val sa nachádza na najvyššom mieste údolia pod temenom Chmelovej. Ani výskum SAV v 60. rokoch nepriniesol presvedčivú odpoveď na otázku, či valy chránili slovanské sídlisko alebo sídlisko halštadské, ktorého stopy tu boli taktiež objavené.
Predpokladá sa, že na mieste, na ktorom sa vypínajú malebné zvyšky kamenného vršateckého hradu bolo v období Veľkej Moravy výšinné hradisko, ktoré mohlo slúžiť najmä ako refúgium pre obyvateľov sídliska, ktoré sa rozprestieralo pod ním.
Nález kováčskej dielne
Okrem osídlenia, bolo vo Vršatskom Podhradí objavené aj významné nálezisko, ktoré svedčí o remeselnej činnosti v tejto oblasti.
Prečítajte si tiež: Postup výroby reflexného luku
- Našlo sa tu sídlisko a žiarové pohrebisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej.
- Sídlisko púchovskej kultúry zo zlomu letopočtu.
- Slovanské osídlenie z 9. storočia.
- Hromadný nález železných nástrojov slovenského kováča z 9. kováčskej dielne z konca 9. až začiatku 10. storočia.
V auguste 1965 bola objavená čiastočne spracovanú železnú hrivnu, železa - polotovaru. Celý súbor nájdených predmetov tvorí organický celok, takže môžeme úplne vylúčiť možnosť, že ide o sklad železných predmetov, ktoré by boli ako šrot určené na ďalšie spracovanie. Je teda jednoznačné, že vo Vršatskom Podhradí boli objavené nástroje a hotové výrobky, pochádzajúce zo starej kováčskej dielne, pričom môžeme tento súbor nálezov datovať do konca IX., Prípadne začiatku X. storočia.
Mohlo ísť o kováča z obdobia Veľkej Moravy, alebo kováča, ktorý po nájazdoch Maďarov, či vnútorných nepriateľov začiatkom X. storočia opustil svoje pôvodné pôsobisko a uchýlil sa do tejto doliny, aby tam pokračoval vo výrobe svojich produktov.
Poukazuje to na vyspelé kováčske umenie známe v širokom okolí. Zaujímavé otázky zostávajú nezodpovedané: Komu dodával vršatecký kováč svoje výrobky? Prečo nedokončil svoju poslednú hrivnu? Boli jeho výrobky určené pre nejakého dôležitého muža a jeho blízkych? Čo spôsobilo, že náhle ukončil svoju činnosť - smrť, resp. nepokračoval v kováčskom remesle? A prečo jeho nasledovníci nechali jeho nástroje a polotovary nedotknuté na mieste?
Analýza nálezov
Medzi nálezmi sa nachádzala aj sekera, ktorá je dobre zachovalá. Tyl je obdĺžnikovitý a ostrie má dĺžku 65 mm. Spôsob a postup jej výroby boli nasledovné:
- Medzi otvorom a ostrím sa steny stenčujú.
- Tvrdšia časť, pochopiteľne použitá na ostrie sekery, bola pomerne rýchlo ochladené.
- Časť nástroja (sekera, krátka kosa) bola vykovaná z jedného kusu materiálu.
- Zistilo sa značné množstvo nečistôt a nízka teplota (obstarávacia).
Ďalším nálezom bola krátka kosa, zužujúci sa nástroj, jej dĺžka je 168 mm. Boli zistené obdobné znečistěniny ako u sekery. Okrem toho, bol nájdený aj predmet dĺžky 310 mm pretiahnutého tvaru s obdĺžnikovým prierezom, ktorý slúžil pre nasadenie násady. Tieto nálezy poukazujú na technológiu výroby nástrojov z rôznych druhov železa, z ktorých každý má iný obsah uhlíka. Spodná časť má štruktúru feriticko-perlitickú, pričom časť s vyšším obsahom uhlíka má väčšiu tvrdosť.
Prečítajte si tiež: Športové luky a ich konštrukcia
Tento postup bolo možné sledovať u sekery. Boli dávané na ostrie nástrojov, do hrotov, na ktoré boli vrazené rukoväte.
Zistené značné množstvo nečistôt a nízka teplota spracovania naznačujú, že vršatecký kováč pracoval s lokálnymi zdrojmi železa. Mohla byť železná ruda ťažená v novoveku z hory Hašková? Alebo pochádzalo železo vo forme tzv. čiastočne spracovanú železnú hrivnu z iných oblastí, a to buď z Uničovska alebo zo Slovenského rudohoria?
Veľkomoravské meče
Meče obdobia Veľkej Moravy radíme k tzv. karolínskym mečom (polovica 8. storočia - polovica 11. storočia). Je to stredoveký meč, so sploštenou, plne vyvinutou hlavicou a stredovým odľahčujúcim, tzv. „krvným“ žliabkom na čepeli, dlhej viac ako 70 cm. Štandardná dĺžka mečov na Slovensku v tejto dobe sa pohybovala okolo 90 cm, šírka čepele pri priečke asi 6 cm. V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 6,8%. Využívala ich hlavne jazda, sú však zdokumentované aj hroby s mečom, bez jazdeckých atribútov.
Kvalitný meč mal vysokú cenu a patril do rúk profesionálnych bojovníkov. Na Slovensku bolo nájdených niekoľko exemplárov veľkomoravských mečov a nálezové okolnosti takmer vždy nasvedčujú, že pochovaný patril k vyššej sociálnej vrstve. Meče sa nachádzali výlučne v mužských hroboch, väčšinou s nadštandardnou výbavou. Ženské a detské hroby úplne absentujú. V hroboch s mečmi sú takmer pravidlom aj ostrohy.
Nálezy mečov u nás hovoria o vysokej umeleckej a remeselnej zručnosti kováčov, ktorí tieto vznešené zbrane vyrábali. Kováči, ktorí ale meče zhotovovali, museli byť skúsení a pravdepodobne sa výroba uskutočňovala v špecializovaných dielňach. Vedecká obec tvrdí, že Slovania meče v skorších dobách dovážali, pretože ich nepoznali a tým pádom ich nevyrábali. Je pravdepodobné, že dovážané boli hlavne čepele, hlavice a priečky mečov boli aj domácim produktom.
Prečítajte si tiež: Postup výroby dreveného luku
Meč bol v prvom rade symbolom moci, pretože hocikto si meč dovoliť rozhodne nemohol a tak tieto zbrane vlastnili iba tí najmajetnejší. Výroba meča bola nielen finančne ale aj časovo náročná.
Na území dnešného Slovenska meče naberajú na význame od konca 8.storočia. K Slovanom sa vtedy (aj napriek zákazom zo strany Franskej ríše) dostávali vysoko kvalitné meče z franských dielní v Porýní. Tieto meče boli často zhotovované technikou zvárkového damasku (čo zvyšovalo ich pevnosť a odolnosť), boli opatrené značkami mečiarov, ktorí ich vyrobili (najvýznamnejším mečiarom tej doby bol porýnsky majster Ulfberth) a mali zdobenú rúčku aj hlavicu.
Sekery
Sekera je najbežnejšou zbraňou Slovanov, v kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje hodnotu 55%. Nálezy môžeme rozdeliť do troch najzákladnejších typov.
- Najbežnejším typom boli „bradatice“ (74%), ktorých štandardná dĺžka sa pohybuje od 15 do 17 cm.
- Menej časté boli „úzke sekery“ (19,2%). Ich dĺžka kolísala medzi 14 až 17 cm.
- V rovnakej miere ako meče, boli zastúpené aj „široké sekery“ (6,8%), ich dĺžka je v rozmedzí 13,5 - 16 cm.
Tieto percentuálne údaje sa prekvapivo zhodujú s nálezmi so susednej Moravy, preto môžeme tvrdiť, že aj tunajší obyvatelia mali rovnaké kritériá pre vkladanie sekier do hrobov.
Väčšinu nálezov sekier v hroboch odborníci považujú za zbrane, aj keď ich využitie pri práci a remesle nie je vylúčené. Čisto vojenské využitie s väčšou istotou platí pre bradatice, a vôbec pre všetky sekery s obuchom. Sekera v domácnosti vari ani nemohla chýbať a na ranostredoveké pomery bola pre nižšie sociálne vrstvy najvhodnejším riešením v prípade boja.
Používala ju najmä pechota, máme však doložených niekoľko prípadov jej použitia veľkomoravskou jazdou. V boji sa vyrovná meču, na dlhej násade a vďaka fyzikálnym vlastnostiam jej konštrukcie a rozloženia hmotnosti má obrovskú prieraznosť. Napriek relatívne nízkej hmotnosti - 350 - 500g spôsobovali vďaka vysoko posunutému ťažisku a pomerne úzkemu ostriu smrteľné zranenia.
V hroboch so sekerami boli často nachádzané nože, niekedy ostrohy.
Kopije
Kopije sú jedným z najstarších druhov zbraní v histórii ľudstva vôbec. V kolekcii hrobov s militáriami na Slovensku predstavuje diel s hodnotou 12,7%. Bola rozšírená u menej majetných bojovníkov, z rovnakého dôvodu ako sekera, avšak mocnou zbraňou bola aj v rukách jazdcov. Staršie písomné zmienky ale hovoria o omnoho väčšej rozšírenosti tejto zbrane u Slovanov.
Klasická veľkomoravská kopija má listový tvar, s dĺžkou hrotu 26 - 33cm, ojedinelý, ale tiež zaujímavý je typ kopije s bočnými krídelkami, ktorých dĺžka hrotu presahuje 40cm.
V boji sa kopija používala v prvej fáze, keď boli formácie od seba vzdialené. Na boj zblízka sú málo použiteľné. Účinné v skrumáži sú jedine vtedy, ak sú formované v zadných radoch. Kopija používaná v pešom boji dosahovala dĺžku rovnajúcu sa výške bojovníka, alebo väčšiu, niektoré hroty sa ale v hroboch nachádzajú aj vo výške pleca. Obvyklá dĺžka násad bola teda 160 - 200 cm u peších bojovníkov.
Tieto zbrane mohli byť alternatívne používané aj na lov, avšak údaje z hrobov s kopijami v globále potvrdzujú úzku väzbu pochovaného jedinca k vojenstvu. V hroboch mali časté zastúpenie nože, zanedbateľné ale nie sú predmety dennej potreby.
Nože
Bol základom výbavy každého človeka, muža, ženy ale aj detí, bez rozdielu veku, či príslušnosti k sociálnej vrstve alebo remeslu. Je však potrebné dívať sa naň ako na zbraň, ale aj ako na predmet každodennej potreby a nástroj.
Za zbraň sa odborníkmi považuje nôž dlhší ako 15,1 cm, pričom krátke nože (do 10 cm) a stredne dlhé nože (10,1 - 15 cm) sú považované za predmety dennej potreby. V hroboch dominujú stredne dlhé nože. V rámci hrobov, kde sa našli aj iné predmety dennej potreby a nástroje, tvoria nože 86,3%. V kolekcii všetkých hrobov s pohrebným inventárom ide o 38,4%. Zavesené boli v drevených, kožených či textilných pošvách, často v kombinácii s kovom. Drevené pošvy ale výrazne dominujú.
Vo funkcii zbraní vystupujú na našom území takmer výlučne jednoostré nože. Bojový nôž (dlhý) zastupuje 21,5% všetkých nožov. O jeho vojenskom využití možno hovorí aj fakt, že sa nosil inak, teda zavesený na ľavej strane tela.
Luky
Existencia lukov u Slovanov na našom území je doložená nálezmi hrotov šípov, ale aj kostenými obloženiami reflexných lukov už od 7. storočia. Hrotmi šípov boli obdarené aj ženské a detské hroby, ako aj hroby nedospelých jedincov, v 20% sa nepodarilo určiť pohlavie. V hroboch s militáriami predstavujú štatistickú hodnotu 55,8%.
Lukostrelci tvorili prevažne pechotné obranné vojenské útvary. Typický je jednoduchý, dlhý oblúkový luk, vyrobený z pružného tisového, jaseňového, svíbového či dubového dreva. Boli dlhé 150 - 190 cm, so zárezmi pre osadenie tetivy na konci.
Kombinácia značne dlhého luku a dĺžky šípov pohybujúcej sa okolo 80 cm, umožňovala dostrel aj viac ako 200 m. Na túto vzdialenosť možno odhadnúť smrtiaci účinok strely, dostrel však mohol byť oveľa väčší. A.Ruttkay ho odhaduje i na 400m.
Šípy boli prenášané v tulci a nálezy nasvedčujú tomu, že boli v tulcoch vkladané aj do hrobov. Lukostrelec nosil tulec na chrbte, pozdĺž ramena a lakťa až panvy z pravej strany, alebo pozdĺž lakťa, panvy až kolena z ľavej strany tela.
Z predveľkomoravskej doby, z územia Slovenska, máme aj nálezy šípov s dierkami s neznámou funkciou. Uvažuje sa o forme psychologického efektu hvízdajúcich šípov, ale tiež o využití dierok na uväzovanie zápalných látok.
Tieto nálezy a historické poznatky nám umožňujú lepšie pochopiť život a remeselnú zručnosť ľudí, ktorí obývali Vršatecké Podhradie a okolie v minulosti. Výroba zbraní bola dôležitou súčasťou ich existencie a svedčí o vyspelosti a schopnosti prispôsobiť sa náročným podmienkam.