Vzduchová pištoľ patrí do skupiny ručných zbraní, pri ktorých je projektil poháňaný pomocou mechanicky stlačeného vzduchu alebo iného plynu (pričom streľba nezahŕňa žiadnu chemickú reakciu), na rozdiel od ostrých strelných zbraní, ktoré používajú projektil uložený v nábojnici naplnenej výmetnou látkou. Projektil pre vzduchové zbrane je buď guľový brok alebo sférická diabolka. Vzduchovky patria medzi najstaršie pneumatické technológie.
Najstaršia vzduchová pištoľ je uložená v múzeu Livrustkammaren v Štokholme a datuje sa asi k roku 1580. V 17.storočí sa vzduchové zbrane v kalibroch .31 až .51 používali na lov srnčej a diviačej zvery. Tieto vzduchové pušky mali vzduchový zásobník, pomocou ktorého dokázal projektil získať 200 až 300 m/s rýchlosť. V tom čase malo používanie vzduchových zbraní aj veľké výhody. Napr. mohli byť použité aj v daždivom počasí na rozdiel od muškiet, a tiež aj prebíjanie bolo rýchlejšie. Okrem toho boli tichšie, ich výstrely nemali záblesky pri ústí hlavní a nedymili.
To znamená, že vzduchová zbraň neprezradila polohu strelca a ani záblesky či dym im nebránili vo výhľade na rozdiel od zbraní z 18. a 19.storočia, ktoré používali strelný prach ako napr. V boji, v rukách skúsených vojakov, predstavovali výraznú vojenskú výhodu. Napr. Francúzsko, Rakúsko, ale aj ďalšie krajiny mali vytvorené zvláštne oddiely s ostreľovačmi. Napr. rakúska vzduchovka model Windbuchse 1770, ktorá bola vyvinutá v roku 1768 alebo 1769. Táto zbraň bola asi 1,2m dlhá a 4,5kg ťažká s takmer rovnakými parametrami ako muškety. Táto puška používala zásobník na 22 olovených striel s priemerom 13mm a vyberateľný zásobník so stlačeným vzduchom, ktorý umožňoval vystreliť až 60 krát, a z ktorej mohol skúsený strelec vypáliť v priebehu asi 30 sekúnd vypáliť celý zásobník.
Jednu z prvých komerčne úspešných a hromadne vyrábaných vzduchových zbraní vyrábala spoločnosť W.F.Markham CO. Bol to model Challenger, ktorý uviedli na trh v roku 1888. Ďalšími úspešnými modelmi sa stali Chicago a King a ich predajná cena bola okolo 73 centov. V roku 1928 sa spoločnosť premenovala na King Mfg. Co. Počas rokov 1890 sa vzduchové pušky začali používať (hlavne v Birminghame, v Anglicku) na súťažnú streľbu na cieľ. Tieto súťaže sa konali pred verejnosťou, ktorá sponzorovala jednotlivé strelecké tímy. Tento šport sa stal tak populárny, že v roku 1899 bola vytvorená národná strelecká asociácia, ktorá zastrešovala viac ako 4000 streleckých klubov v celej Veľkej Británii.
V súčasnosti sa vzduchové zbrane používajú na lov, proti škodcom, na rekreačnú streľbu a športové súťaže, ako napr. olympijská disciplína vzduchovej pušky a pištole na 10m. Streľba na terč (FT) je súťažná forma športovej streľby, v ktorom sa zostreľujú kovové siluety zvierat zo vzdialenosti v rozmedzí 7,3 až 41,1m a streľba HFT je variáciou streľby FT, ale s odlišnými pravidlami a vzdialenosť strelca a terča je v rozmedzí 7,3 až 50,29m.
Prečítajte si tiež: Všetko o SA vz. 58
Druhy vzduchových mechanizmov
Existujú 3 rôzne druhy vzduchových mechanizmov: pružinovo-piestový, pneumatický a natlačeným plynom CO2.
Pružinovo-piestové vzduchovky
Pružinovo-piestové (skrátene pružinové) vzduchové zbrane využívajú k svojej činnosti kompresnom valec, kde je umiestená pružina a piest, a tento valec leží v osi s hlavňou. Tento mechanizmus funguje tak, že zalomením a ťahaním hlavne smerom dozadu sa stláča pružina s piestom až do istiacej polohy, v ktorej je západka s poistkou pred uvoľnením. Stlačením spúšte sa uvoľní pružina, čo spôsobí, že piest získa jej potenciálnu energiu a pohybom smerom dopredu tlačí pred sebou vzduch vo valci kompresnej komory až k jeho otvoru, kde je umiestnený projektil, ktorý s tlakom vzduchu uvedie do pohybu. Ako náhle je tlak vzduchu dostatočný na to, aby dokázal posunúť brok do vnútra hlavne na miesto, kde je hlaveň už mierne širšia, je brok hnaný smerom dopredu tlakom stlačeného vzduchu. Akumulovaná potenciálna energia pružiny sa tak premení na pohybovou energii vzduchu a náboja.
Pružinové vzduchové zbrane sú schopné dosiahnuť rýchlosť na ústí hlavne skoro totožnú, niekedy aj vyššiu, ako je rýchlosť zvuku. Na stlačenie pružiny je potrebné vynaložiť dostatok energie a úsilia, a táto činnosť má vplyv aj na dosiahnutú rýchlosť na ústí zbrane. Najvyššie rýchlosti, ktoré dosahuje tento druh vzduchových zbraní s 4,5mm brokom je maximálne 380 m/s. Vyššie rýchlosti by už mohli spôsobiť nestabilný let broku a tým aj stratu presnosti, pretože krátko po vyletení broku z ústia hlavne rýchlosť broku prekročí hranicu rýchlosti zvuku. Počas letu stráca rýchlosť - spomaľuje a túto hranicu prechádza opäť a pomocou tlakovej vlny vzduchu letí ďalej.
Klasické pružinové vzduchové zbrane sú jednoranové, ale v súčasnosti sú bežnejšie viacranové. Pružinové sa naťahujú zalomením a potiahnutím hlavne smerom dozadu, pričom hlaveň slúži ako napínacia páka. Iné systémy využívajú napr. Pri klasických pružinových vzduchovkách je potrebné počítať aj so spätným nárazom, ktorý je spôsobený dekompresiou pružiny a následným pohybom piestu vo vnútri kompresného valca. Z tohto dôvodu môže byť ovplyvnená aj presnosť zásahu. Taktiež tento druh vzduchovky má aj ostrý pohyb dopredu, ktorý je zapríčinený dopadom piestu na koniec kompresnej komory, a to pri plnej dekompresii pružiny. Tieto dve akcie znižujú presnosť týchto zbraní, a preto sa výrobcovia snažia potlačiť tieto vibrácie rôznymi modifikáciami ako napr. Tie najkvalitnejšie pružinové vzduchovky môžu mať veľmi dlhú životnosť a sú jednoduché na údržbu a opravy. Vzhľadom k tomu, že poskytujú rovnaké množstvo energie každému výstrelu je ich trajektória konzistentná. V rokoch 1970 až 1980 sa na väčšina olympijských vzduchových súťažiach používali pružinové pištole.
Niektoré vzduchovky používajú namiesto mechanickej pružiny vzduchovú. Stlačený vzduch alebo dusík je valci, ktorý je zabudovaný do piestu v kompresnej komore a tento vzduch sa ďalej stláča naťahovaním zbrane. V skutočnosti je to pneumatický akumulátor. Tento druh vzduchoviek si ale vyžaduje vyššiu konštrukčnú presnosť a pevnosť (z dôvodu minimalizovania trenia), a ktoré vydržia pri výstrele vysoké tlaky.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Pneumatické vzduchovky
Pneumatické vzduchové zbrane používajú na vystrelenie projektilu ako zdroj energie tiež stlačený vzduch. Jedno a viac pohybové pumpovacie mechanizmy natláčajú vzduch do vnútorného zásobníka. Na plnenie tohto zásobníka sa využívajú aj ručné vysokotlakové pumpy alebo prečerpávacie zásobníky. Pri jedno pohybových pumpách - vzduchovkách je pre stlačenie vzduchu dostatočný len jeden pohyb mechanickou pákou. Tento systém sa zvyčajne nachádza v puškách a pištoliach určených na streľbu na terč, kde nepotrebujú dosiahnuť vysokú rýchlosť na ústí zbrane.
Viac krát pumpovacie vzduchovky natláčajú vzduch do kompresnej komory pomocou páky, ktorou sa pumpuje viackrát. Týmto procesom je možné dosiahnuť aj variabilný výkon, pretože užívateľ si môže prispôsobiť úroveň natlačeného - napumpovaného vzduchu v zásobníku podľa vzdialenosti k terčom. Pre jeden výstrel je možné potiahnuť touto pákou až 5 krát. Na 5 striel je potrebných 10 až 20 takýchto pohybov.
PCP vzduchovky
PCP vzduchové pneumatické zbrane sa zvyčajne plnia externým zdrojom vzduchu ako je napr. zásobník so vzduchom alebo vzduchové čerpadlo. Vzhľadom k tomu, že ako zdroj energie sa používajú externé zdroje má tento druh zbraní vyššie počiatočné náklady, ale na druhej strane prevádzkové náklady sú v porovnaní s CO2 bombičkami oveľa nižšie. PCP zbrane majú oveľa nižší spätný náraz a na jeden zásobník natlačeného vzduchu dokážu vystreliť až 100 projektilov. Externý prívod vzduchu priamo do vzduchového zásobníka umožnil vyvinúť polo i plne automatické vzduchové zbrane. PCP zbrane sú veľmi populárne, pretože streľba z nich je jednoduchá a presná.
Prvé modely pneumatickej vzduchovej zbrane mali určité nedostatky, ako únava (ľudská i mechanická), teplotná deformácia materiálov a kondenzácia, ktoré nie sú prospešné pre presnú streľbu alebo životnosť zbrane. Súčasné modely pneumatickej vzduchovej zbrane už majú zabudovanú filtráciu vzduchu, a tým sa podarilo prekonať väčšinu týchto problémov.
Počas streľby je pre PCP zbrane typický cyklus: stlačením spúšte sa uvoľní úderník, ktorý udrie do ventilu. Pohyb úderníka môže byť buď dopredu alebo dozadu, na rozdiel od ostrých zbraní, kde sa úderník pohybuje len smerom dopredu. Ventil drží v uzatvorenej polohe pružina a tlak vzduchu v zásobníku. Tlak pružiny je konštantný, ale tlak vzduchu v zásobníku naopak klesá s každým ďalším výstrelom. V dôsledku toho, keď je zásobník úplne naplnený vzduchom, tak tento ventil sa otvára a zatvára rýchlejšie a naopak, keď je tlak v zásobníku nižší sa otvára a zatvára pomalšie, aby vždy prepustil rovnaký objem vzduchu. Čiže touto samoreguláciou je zaručená určitá konzistencia rýchlosti každého výstrelu.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Iné PCP pušky a pištole sú regulované, čo znamená, že odpaľovací ventil pracuje v sekundárnej komore oddelenej od hlavnej kompresnej komory. Regulátor udržuje tlak v rámci tohto sekundárneho priestoru pre každý výstrel rovnaký (je vždy nižší ako v hlavnej komore) až kým tlak v hlavnom zásobníku klesne do takej miery, že už nemôže dodať vzduch do sekundárnej komory s požadovaným tlakom.
CO2 vzduchovky
Ako zdroj energie pri tomto type CG vzduchových zbraní sa využívajú zásobníky - bombičky s natlačeným plynom CO2. Tento zásobník nazývaný aj „Powerlet“ je jednorazový, väčšinou hmotnosť stlačeného plynu v ňom je 12g, hoci drahšie modely ako napr. CO2 vzduchové zbrane ako aj ostatné pneumatické vzduchové zbrane, dokážu strieľať opakovane bez toho, aby potrebovali stlačiť vzduch do kompresného zásobníka zložitým naťahovaním alebo pumpovaním. Schopnosť uchovávať energiu pre opakovanú streľbu tiež znamená, že je možná viacranová streľba. Na trhu existuje mnoho replík revolverov a poloautomatických pištolí, ktoré využívajú energiu z CO2 bombičiek.
Tieto zbrane sú obľúbené pri tréningoch, lebo či už zbrane alebo strelivo sú lacné, relatívne bezpečné, a nevyžadujú si žiadne bezpečnostné opatrenia. Okrem toho sú dostupné a vlastnené aj v oblastiach, kde je držanie strelných zbraní prísne kontrolované alebo úplne zakázané.
Strelivo
Munícia je súprava, ktorá nabíja strelnú zbraň. Obsahuje minimálne hnaciu náplň a jeden alebo viac projektilov. Etymologicky znamená vec, ktorou je človek vybavený. Je neoddeliteľná od zbrane. Bez nej by zbraň nebola ničím iným než neškodným predmetom. Práve strelivo tvorí samotnú podstatu strelnej zbrane.
Z konštrukčného hľadiska náboj tvoria štyri hlavné časti: nábojnica, strela, prachová náplň a zápalka. Pritom nábojnica je časť, do ktorej sa montujú ostatné časti a tak náboj tvorí jeden celok. Tvar, rozmery a materiál náboja sú určené mnohými požiadavkami, ktoré sú kladené na náboj. V zbrojárstve spravidla náboj má určujúci smer, lebo zbraň sa vyrába pre náboj a nie naopak.
Streľba má päť hlavných zložiek. Bez jednej z nich nebude strelivo funkčné. Známa tiež ako puzdro, hlavnou úlohou tejto časti munície je spojiť všetky komponenty dohromady. Je to akási nádoba, v ktorej sa nachádza prach, zápalná kapsula a zápalka. Na konci nábojnice (jej hrotu), medzi jej prispôsobenými zliatinovými perami, sa nachádzajú strely. Táto časť puzdra je často potiahnutá vrstvou tuku. Keďže sa má deformovať bez toho, aby podľahla, je vyrobená zo zliatiny vhodnej na tento účel. Preto sa puzdro často vyrába z mosadze alebo hliníka. Keď je vyrobené z mosadze, môže sa deformovať bez toho, aby podľahlo. Tento materiál uľahčuje prestavbu nábojnice pri ďalšom nabíjaní.
Prachová náplň je naplnená do dutého priestoru tela nábojnice. Strela je nasadená do hrdla nábojnice, je zaistená lisovaním. Strela je súčasťou náboja, je zalisovaná do hrdla nábojnice. Špára medzi nábojnicou a strelou býva často lakovaná z dôvodu zaistenia vodotesnosti. Strela vystrelením (tlakom horiacej prachovej náplne) opustí hrdlo nábojnice, prechodom v hlavni zbrane dostáva správny smer a roztočí sa (stabilizuje sa rotáciou). Po opustení hlavne letí po balistickej krivke do cieľa, kde pôsobí svojou kinetickou energiou. Je to napísané možno zložito, jednoduchšie sa dá povedať, že strela je jedinou súčasťou náboja, ktorá po vystrelení vykoná svoju prácu v cieli. Ostatné súčasti náboja už sú spotrebované a sú len odpadom.
Strelu náboja do pohybu uvádza chemická energia, ktorá vznikne pri horení prachovej náplne. Prachová náplň je tvorená chemickými zlúčeninami. V minulosti sa používal tzv. čierny prach, v súčasných nábojoch sa prevážne používa bezdýmny prach nitrocelulózový, prípadne diglykolový, či nitroguanidinový. Prach tvoria rôzne veľké zrná, ktorých tvar a rozmery sú určené výrobcom. Pritom limitujúcim faktorom sú požiadavky kladené na prachovú náplň z technologických a balistických hľadísk.
Úlohou zápalky je zapáliť prachovú náplň v nábojnici a to tak, že keď úderník zbrane dopadne na dno zápalky, zo vzniknutého tlaku medzi úderníkom a kovadlinkou prakticky vybuchne zápalná zlož zápalky. Oheň prenikne cez zátravku nábojnice do prachovej náplne, ktorú potom zapáli. Kovadlinka je hrot na dne náíbojnice, alebo je priamou súčasťou zápalky. Z konštrukčného hľadiska rozlišujeme dva typy zápaliek a to: Berdan a Boxer.
Strelivo sa podľa druhu zbrane do ktorej je určené rozdeľuje na strelivo do strelných palných zbraní, expanzných zbraní, pracovných expanzných prístrojov, plynových strelných zbraní, mechanických strelných zbraní a špeciálne strelivo. Toto strelivo sa podľa konštrukcie ďalej rozdeľuje na náboje do guľových zbraní, náboje do brokových zbraní, nábojky a strelivo do zbraní nabíjaných ústím. Náboje do guľových zbraní, t.j. pušiek a pištolí sa vyrábaju v rozličnom prevedení celkovej dĺžky a priemeru. Konštrukčné rozmery náboja sú dané kalibrom na ktorý je komorovaná zbraň pre ktorú je určený. Hlavné časti všetkých nábojov sú však rovnaké s jedinou výnimkou. Touto konštrukčnou odlišnosťou je spôsob zápalu výmetovej náplne. Poznáme dva spôsoby zápalu: stredový a okrajový. U najčastejšieho stredového zápalu sa v dne nábojnice nachádza lôžko s nalisovanou zápalkou na ktorú udrie zápalník čím sa vznieti a zapáli výmetová náplň. U okrajového zápalu ktorý sa vyskytuje u streliva do malokalibroviek sa zápalná zlož vyskytuje v dutom okraji nábojnice, na ktorý udiera zápalník.
U nábojov do brokových zbraní, t.j. brokovníc sa vyrábaju v rozličnom prevedení celkovej dĺžky a priemeru. Konštrukčné rozmery náboja sú dané kalibrom na ktorý je komorovaná zbraň pre ktorú je určený. Hlavné časti všetkých nábojov sú však rovnaké. Podľa charakteru výmetnej náplne poznáme brokové náboje s hromadnou strelou a jednotnou strelou.
Druhy streliva
- Slepé náboje: Tieto, známe aj ako značkovacie náboje, neobsahujú žiadny prach.
- Incendentné náboje: Prvýkrát sa začali používať počas prvej veľkej vojny a sú zložené najmä z fosforu.
- Priebojné náboje: Toto sa vzťahuje na muníciu s tvrdým jadrom.
- Výbušné náboje: Tie obsahujú približne 1 gram nitrocelulózy alebo tetrylu obaleného zápalkou umiestnenou v hlave strely alebo v jej strede.
Kalibre streliva
Kaliber je predovšetkým vonkajší priemer strely. Skutočný kaliber sa používa, keď sa hovorí o priemere strely, a menovitý kaliber, keď sa hovorí o názve streliva. Niekedy skutočný kaliber nezodpovedá presne skutočnému priemeru strely. Pre rovnaký skutočný kaliber môže mať strelivo odlišný názov v závislosti od množstva prítomného prachu. Nábojnica je valcovitá schránka vyrobená z kovu alebo lepenky, ktorá obsahuje strelu aj náboj strelnej zbrane.
Najpopulárnejším strelivom používaným pri vzduchových zbraniach sú diabolky. Tento projektil má zadnú časť dutú a tvar hlavičky je k dispozícii v celej rade štýlov. Diabolka je navrhnutá tak, aby bol jej odpor stabilný. Väčšina vzduchových zbraní používa strelivo s priemerom 4,5mm alebo 5,6mm, ktoré je určené pre streľbu do terča, lovenie malej zveri a na poli. Ešte existujú aj kalibre 5,0mm a 6,4mm. Strelivo BB bolo niekedy najrozšírenejším strelivom v USA. Je to vlastne malá guľôčka, vyrobená z ocele, ktorej povrch je buď medený alebo pozinkovaný s priemerom 4,5mm. Ale vyrábajú sa aj v mnohých iných kalibroch. Vzhľadom k tvrdosti ocele sa tento projektil s rozmer 4,5mm nemôže používať v drážkovaných hlavniach. Pre tento typ hlavní je určený poddimenzovaný priemer broku 4,4mm, čo ale samozrejme prináša aj problémy s horším tesnením a únikom vzduchu už v hlavni. V 18. a 19. storočí bol tento druh streliva veľmi populárny, a to predovšetkým preto, že sa mohli opakovane používať. Hoci toto strelivo je dnes menej populárne vyrába sa niekoľko druhov šípok, ktoré sú určené pre streľbu zo vzduchových zbraní.
- 0,177 (4,5mm): najbežnejší kaliber používaný aj v športovej streľbe. Zo všetkých kalibrov má najplochejšiu trajektóriu letu pre danú úroveň energie, takže tento projektil je najpresnejší.
- 0,22 (5,5mm a 5,6mm): kaliber určený na lov a bežné použitie.
- 0,25 (6,35mm): najväčší bežne dostupný kaliber 20. Väčšie kalibre vzduchových pušiek sú určené pre lov veľkých zvierat a sú to väčšinou PCP vzduchové zbrane.
Vzduchové zbrane, ktoré sú vyrobené na zákazku môžu mať ešte väčšie kalibre, ako sú napr.
V nasledovnej tabuľke je prehľad najbežnejších kalibrov streliva:
| Kaliber | Použitie | Vlastnosti |
|---|---|---|
| 0,177 (4,5mm) | Športová streľba | Najplochejšia trajektória letu, najpresnejší |
| 0,22 (5,5mm a 5,6mm) | Lov a bežné použitie | Univerzálny kaliber |
| 0,25 (6,35mm) | Lov veľkých zvierat (PCP vzduchovky) | Väčší kaliber pre väčší účinok |
Zatiaľ čo v niektorých krajinách nie sú vzduchové zbrane predmetom žiadneho osobitného predpisu, vo väčšine existujú zákony, ktoré sa značne líšia. Každá jurisdikcia má svoju vlastnú definíciu vzduchovej zbrane; a predpisy sa môžu líšiť v závislosti od kalibru, dosiahnutej rýchlosti alebo energie na ústí hlavne, materiálu a munície. Na Slovensku sú vzduchové zbrane zaradené do kategórie D a sú voľne predajné osobám starším ako 18 rokov. Najvyššia dovolená dosiahnutá energia na ústí zbrane nesmie presiahnuť 15J.
Jedným z najdôležitejších momentov pri vývoji zbraní bol nepochybne vznik jednotných nábojov. Umožnili prudký rozvoj revolverov a boli základným predpokladom pre vznik samočinných pištolí a pušiek.