Zápasenie je bez akýchkoľvek pochybností jedným z najstarších druhov športu. Dôkazy o tom prežili celé tisícročia. Zápas bol základným prostriedkom existencie jedinca od prvopočiatku vývoja ľudstva. Postupne sa z neho stáva samostatný prostriedok kultovej a neskôr fyzickej prípravy a v jednotlivých vývojových obdobiach spoločnosti bol dôležitým článkom vojenskej prípravy bojovníkov i príslušníkov vznešených vrstiev spoločnosti. Zápas priam odzrkadľuje formovanie človeka v jednotlivých etapách spoločenského vývoja.
Zápasenie bolo aj súčasťou programu antických olympijských hier, a to konkrétne od roku 704 pred Kristom, ale nesmierne bavilo aj starých Sumerov, ktorí sa mu venovali na pobavenie divákov.
V 16. storočí vyšli prvé knihy so zápasníckou tématikou:
- 1512 - Nemec A. Durer napísal Fechthandere Schrift (Zápasenie rukou)
- 1539 - Fabian z Auerewaldu: Ringrehus (Umenie zápasiť)
V 18. storočí sa zápasenie ako športové odvetvie pre svoju popularitu začlenilo do školskej telesnej výchovy a v 90-tych rokoch spracovali vo Francúzsku Doublier Christov a Rigel prvé pravidla zápasenia a nazvali ich grécko-rímsky zápas. Tieto pravidlá sa nezhodovali s pravidlami starogréckeho zápasu, kde boli povolené chmaty na celé telo. Nový zápas sa rozšíril najprv v Európe.
V roku 1896 sa konali prvé novodobé OH a zápasilo sa len v jednej hmotnostnej kategórii, v roku 1904 v siedmich hmotnostných kategóriách v roku 1947 v ôsmich a v roku 1972 v desiatich kategóriách. Podobne ako iné športy aj zápasenie smerovalo k vytvoreniu organizácie, ktorá by v medzinárodnom meradle riadila jeho súťaže, a tak bola v roku 1912 založená Medzinárodná ťažkoatletická federácia. Tá sa v roku 1921 premenovala na Medzinárodnú amatérsku federáciu zápasu (FILA).
Prečítajte si tiež: Významné momenty z histórie Majstrovstiev Sveta v Zápasení
Z dnešného pohľadu je zápasenie súčasťou sústavy telesnej výchovy a športu. Zápasenie je individuálny šport, v ktorom počas stretnutia dvaja zápasníci prekonávajú vzájomný odpor síl, navzájom sa silovo preťahujú, aby jeden druhému narušil stabilitu, alebo sa pretláčajú. Je to vlastne priamy boj obidvoch mužov, ktorí nepoužívajú na získanie víťazstva nad súperom nijaké náčinie, ale jednoduchou i zložitou činnosťou paží, nôh a celého tela prekonávajú silu a šikovnosť súpera, aby dosiahli víťazstvo. Rozsah činností, využívaných v boji o víťazstvo, je pomerne veľký a čo sa týka kvality rozdielny.
Základom celej zápasníckej technickej činnosti na žinenke je čo najefektívnejšie používanie osvojených chmatov. Zápasník vhodné technické činnosti získava, osvojuje si ich a zdokonaľuje v športovej príprave. Cieľom prípravy je získať maximálny rozsah technických činností, ich variácií, kombinácií, obrán i protiútokov, aby zápasník v samotnom stretnutí svojou vlastnou technickou a silovou vyspelosťou dosiahol čo najlepší výsledok. Bohatý arzenál chmatov je najväčšou zbraňou zápasníka: čím je ich rozsah väčší, tým účinnejšie sťažuje súperovi obrannú činnosť. Osvojené technické činnosti dovoľujú zápasníkovi v stretnutí vytvárať celistvý rad na seba nadväzujúcich chmatov, ktorými pôsobí na súpera podľa svojej predstavy a okamžitej situácie.
Vývoj zápasenia na Slovensku
Rozvoj zápasenia na území Rakúsko-uhorskej monarchie sa začal v druhej polovici 19. storočia. Tyrš ho zaradil do sokolskej telesnej a výchovnej sústavy.V krátkom chronologickom prehľade môžeme sledovať vývoj tohto športu:
- V roku 1893 sa zápasenie odčlenilo od Sokola a na Žižkove bol založený samostatný ťažkoatletický krúžok.
- V roku 1903 sa Frištenský na ME amatérov v Rotterdame stal majstrom Európy.
- V roku 1913 Josef Šmeikal na ME profesionálov získal titul majstra Európy a na MS vo Viedni bol druhý.
- V roku 1920 bola ustanovená Medzinárodná federácia amatérskych zápasníkov FKA.
- Praha sa stala v roku 1931 usporiadateľom ME a v roku 1933 boli prvé majstrovstvá ČSR vo voľnom štýle.
Na Slovensku siahajú prvé kroky zápasenia do Košíc. Prvé záznamy sú z roku 1904. V roku 1922 vznikla Slovenská župa ČSZŤA s pôsobnosťou na celé Slovensko a Podkarpatskú Rus. Po vojne došlo takisto k masovejšiemu rozvoju zápasenia a v roku 1947 bolo na Slovensku činných 11 klubov. V rokoch 1952 - 1954 sa vďaka ŠHM rozvíjala členská základňa na Slovensku. Vznikli oddiely v Prievidzi, Ružomberku, Komárne, Novákoch. V roku 1969 bol založený Slovenský zápasnícky zväz (SZZ), ktorý už v roku 1978 združoval 23 oddielov s 1644 členmi, z toho 1321 aktívnych zápasníkov.
S rozvojom zápasenia a s rozširovaním jeho základne prišli aj prvé úspechy. V roku 1976 Dan Karabin z Nitry získal prvenstvo na kontinentálnom šampionáte voľnoštýliarov v Leningrade, bol prvým majstrom vo voľnom štýle. Tento úspech sa prejavil aj v organizačnej sfére a v roku 1980 bola Prievidza poverená usporiadaním ME seniorov. Ešte k výraznejšiemu úspechu dochádza začiatkom 90-tych rokoch po spoločensko-politických zmenách. V roku 1990 získal Jozef Lohyňa, odchovanec Prievidze, na MS v Tokiu titul majstra sveta a Prievidza je o rok na to poverená usporiadaním MS juniorov do 20 rokov v oboch štýloch. Po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993 sa Slovensko stalo riadnym členom medzinárodnej federácie FILA a CELA a v roku 1998 sú v Bratislave po druhýkrát usporiadané ME. Prichádza prelom storočí i tisícročia a nastáva príležitosť na oslavy. Zápasenie je najstarší olympijský šport, organizovaný v Medzinárodnej federácii FILA, ktorá v dnešnom období združuje okolo 170 národných federácií z celého sveta.
Prečítajte si tiež: Bánovce nad Bebravou: Ľudová škola
Jozef Lohyňa - legenda slovenského zápasenia
Najväčšou voľnoštýliarskou osobnosťou je rodák zo Zlatých Moraviec, odchovanec prievidzského zápasenia a reprezentačný tréner, Jozef Lohyňa. Bol vyhlásený za najväčšieho zápasníka storočia bývalého Česko-Slovenska a Slovenska. Za svoju dvadsaťročnú reprezentačnú kariéru získal mnohé ocenenia: majster športu, zaslúžilý majster športu, v roku 1990 bol vyhlásený za najlepšieho športovca ČSFR, bol vlajkonosičom bývalej ČSFR na OH v Barcelone v roku 1992 a prvým vlajkonosičom samostatnej Slovenskej republiky na OH v Atlante v roku 1996. V roku 1986 bol vyhlásený za najlepšieho zápasníka ČSSR a v Eurorebríčku tretí.
Úspechy Jozefa Lohyňu:
- Majstrovstvá sveta Tokio 1999 - 1. miesto
- Majstrovstvá Európy Leningradu 1976 - 1. miesto
- Olympijské hry Moskva 1980 - 3. miesto
Jozef Lohyňa sa zúčastnil na troch olympijských hrách (Soul 1988, Barcelona 1992, Atlanta 1996), pričom v Soule vybojoval bronzovú medailu. Podľa jeho slov bol dokonca pripravený ešte lepšie ako v roku 1990, keď sa stal majstrom sveta. V roku 1990 ho vyhlásili za najlepšieho športovca Československa.
Celou kariérou ho sprevádzal brat Ľubomír, ktorý študoval v Bulharsku vysokú školu so zameraním na zápasenie a po návrate ho začal trénovať.
Jozef Lohyňa má v Bratislave so synom akadémiu, v ktorej trénujú v Tréningovej Akadémii Miletička. V trénerskom tíme má brata aj syna.
Prečítajte si tiež: Železničná vodáreň Fiľakovo