Názov zápasníckeho klubu ZK 1904 Košice napovedá, že korene tohto športu v metropole východu siahajú až do Rakúsko-Uhorska.
Košičania sú na svoju bohatú históriu právom hrdí a pri príležitosti 25. Medzinárodného turnaja olympijských nádejí si tak diváci v Starej jazdiarni neužili len atraktívne súperenie 96 zápasníkov do 17 rokov zo šiestich krajín, ale aj defilé veľkých osobností, ktoré písali dejiny tohto športu u nás.
Začiatky a Rozvoj Zápasenia v Košiciach
Košické zápasenie zažilo najväčší rozvoj po druhej svetovej vojne, keď sa okolo známeho trénera Ladislava Nagya vytvorila silná skupina úspešných zápasníkov ako boli Rimár, Mihálik, Kronoweter, Wágner, Athanasov a ďalší.
Založila sa tak zanietená zápasnícka rodina a hneď v roku 1946, po vzniku Telovýchovnej jednoty Lokomotíva Košice sa zápasníci začlenili do jej radov.
No a práve tento klub sa pri príležitosti osláv 120 ročnej histórie od vzniku organizovaného zápasenia v Košiciach rozhodol oceniť najúspešnejších zápasníkov, trénerov, rozhodcov a funkcionárov zápasenia, ktorí pôsobili v Košiciach.
Prečítajte si tiež: Vývoj ME v biatlone
„Pri príležitosti krásneho jubilea sme sa rozhodli skĺbiť súťažné súperenie s oslavou osobností nášho zápasenia.
Priznám sa, že bolo ťažké vybrať len pár mien, pretože 120-ročná história je na legendy nesmierne bohatá.
Pamätné plakety odovzdávali legendám súčasní mladí zápasníci.
„To bol náš zámer.
Aby si aj deti chytili ruky tých, ktorí tvorili históriu a zbierali úspechy na svetových žinenkách.
Prečítajte si tiež: MS juniorov v biatlone: Slovenská história
Medzi ocenenými nechýbali in memoriam Attila Boris a Mikuláš Athanasov, pamätnú plaketu si prišiel osobne prevziať aj otec súčasného prezidenta klubu Ján Tokár starší.
V košickom klube Lokomotíva zápasil od útleho veku a ako kapitán ligového družstva prispel v rokoch 1971 až 1981 k zisku siedmich titulov majstrov Československa.
„So zápasením som začínal ako dvanásťročný a tie začiatky boli najkrajšie.
Vtedy bolo zápasenie v Košiciach veľmi populárne a mne sa zapáčilo tiež.
Ako deti sme si merali sily takmer stále a potom sa z toho stala láska na celý život.
Prečítajte si tiež: Osrblie a svetový biatlon
Keď som skončil s aktívnym zápasením, venoval som sa deťom cez dvadsať rokov ako tréner,“ uviedol bývalý reprezentant Československa a účastník majstrovstiev Európy, podľa ktorého boli zápasenie a Košice v každom období spojenými nádobami.
„Hlavne 70-te a 80-te roky boli krásnym obdobím rozvoja športu v tomto meste.
Medzi tých, ktorí šírili dobré meno košického zápasenia, patrí bezpochyby Miroslav Luberda.
„Osobne sa teším, že som mohol byť súčasťou krásnych osláv 120-výročia slovenského zápasenia a že som mohol aspoň malou troškou pomôcť k jeho úspešnej histórii,“ rozhovoril sa účastník olympijských hier z roku 1988.
„Človek musí mať svoj sen a snom každého športovca by mala byť olympiáda.
Som rád, že mne sa tento sen splnil a rád na to spomínam.
V tom čase sme mali v Československu výborný systém športu.
Tá podpora sa časom stratila, ale musíme si uvedomiť, že šport je stále tou najlepšou reklamou.
Ak vyslovíte kdekoľvek vo svete mená ako Sagan či Vlhová, tak vám všetci povedia, že sú zo Slovenska.
Podľa Luberdu je potrebné vytvoriť víziu pre mladých športovcov.
„Do sedemnástich rokov je to ešte fajn, ale čo potom?
Tí, čo sa nedostanú do reprezentačnej Dukly, tak v podstate končia.
Za našich čias bolo o športovcov postarané.
Po škole boli zápasníci zamestnaní v železiarňach či Hutných stavbách, fungovali strediská vrcholového športu.
„Keď som bol predsedom zväzu, tak sa hovorilo o udelení občianstva Musuľbesovi.
Nebol som proti, pretože v zápasení potrebujete mať kvalitný tím ľudí a dostatočným počtom sparingpartnerov.
Trend udeľovania pasov pokračoval a viacerí z naturalizovaných zápasníkov získali krásne výsledky.
Pre nás je ale dôležité, aby sa tu aj po ukončení kariér usadili a odovzdávali skúsenosti a vedomosti našim deťom.
„Začínal som u Janka Tokára staršieho a Peťa Letka.
Potom som prešiel k Marcelovi Mičekovi a neskôr k Attilovi Borisovi.
Po páde opony prišli noví tréneri Gabi Juhás a Ďuri Dancák a okrem toho som bol pár rokov v Prahe,“ zaspomínal si bývalý úspešný zápasník, ktorý absolvoval svoje prvé majstrovstvá Európy ako sedemnásťročný.
V tom čase sa tomuto športu venoval iba tri roky.
„Mojimi vzormi boli vtedy Július Strnisko a Poliak Adam Sandurski.
Po olympijskej účasti v Soule 1988 mal našliapnuté aj do Barcelony 1992.
„V decembri ma do nominácie zaradili a v januári vyradili.
To ma trochu mrzelo, ale Soul som si užil naplno.
Strávil som tam celú olympiádu a užil som si tak aj kolektívne športy ako hádzaná či basketbal.
Skvelé výsledky sme vtedy mali v tenise a na to všetko sa nedá zabudnúť,“ podotkol M.
„Cením si to.
Znamená to pre mňa, že som už niečo dosiahol.
Je pre mňa cťou byť ocenený spoločne s takými legendami,“ vyznal sa z pocitov strieborný muž z tohtoročných majstrovstiev Európy.
Makojev reprezentuje Slovensko od roku 2017, pričom od svojho príchodu k nám je členom klubu ZK 1904.
„Košice som si vybral ako krásne mesto a tento klub považujem za najlepší na Slovensku.
Mám tu kvalitné podmienky pre tréning je tu cítiť aj tú históriu.
Keď zápasím za Košice, tak cítim taký pozitívny tlak.
Makojev nepôsobí v Košiciach počas celého roka.
tags: #majstrovstva #sveta #zapasenie