S následkami atentátov sa chladnokrvne vyrovnali viacerà politici Äi panovnÃci v dejinách. Mnohà politici a panovnÃci sa s pokusmi o atentát vyrovnali chladnokrvne.
Atentáty na politikov a panovníkov
Bývalý francúzsky prezident Charles de Gaulle bol podľa Holubovej vystavený útokom až 30 atentátnikov, pri jednom z nich bola prÃtomná aj jeho manželka Yvonne. Kráľovná Alžbeta II. bola terÄom atentátnika pri jazde na koni poÄas prehliadky Trooping the Color v roku 1981. Atentát prežil aj bývalý americký prezident Ronald Reagan.
Holubová tiež pripomenula trojicu atentátov v 80. rokoch. Cieľom bol aj pápež Ján Pavol II.
S depresiou sa podľa nej nauÄil žiÅ¥ aj bývalý americký prezident Abraham Lincoln, trpel nimi aj britský Å¡tátnik Winston Churchill.
Plánovaný atentát na kráľovnú Alžbetu II.
Americký Federálny úrad pre vyÅ¡etrovanie (FBI) zverejnil dokumenty o plánovanom atentáte na zosnulú britskú kráľovnú Alžbetu II. poÄas jej návÅ¡tevy Spojených Å¡tátov v roku 1983.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
V dokumente sa spomÃna istý klub v San Franciscu, ktorý mal povesÅ¥ Ãrskej „republikánskej krÄmy navÅ¡tevovanej sympatizantmi DoÄasnej Ãrskej republikánskej armády.
Informáciu o mužových plánoch sa podarilo agentom tajných služieb zÃskaÅ¥ práve v prostredà tohto klubu. FBI zverejnila i ÄalÅ¡Ã dokument, ktorý súvisel s návÅ¡tevou Alžbety II.
The Guardian tiež upozorňuje, že kráľovnin bratranec Lord Mountbatten zahynul pri bombovom útoku v Ãrskom grófstve Sligo v roku 1979.
Atentát na Johna Fitzgeralda Kennedyho
John Fitzgerald Kennedy zomrel 22. novembra 1963 na následky plánovaného streleckého atentátu, za ktorým stál Lee Harvey Oswald. Vražda 35.
V novembri 1963 sa v americkom meste Dallas udial atentát, ktorého cieľom bolo zastreliť a pripraviť o život prezidenta USA, Johna F. Kennedyho. Tento vážny zločinecký akt voči hlave štátu však nebol v dejinách Spojených štátov prvý.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Pred Kennedym boli totiž zavraždení aj prezidenti Abraham Lincoln (1865), James A.
John F. Kennedy sa stal 35. prezidentom USA v januári 1961, kedy nahradil Dwighta D. Eisenhowera.
Prezidentské cesty naprieč krajinou patria medzi hlavné pracovné povinnosti so zámerom upevňovania moci, získavania nových voličov, či všeobecne pre účasť medzi bežnými obyvateľmi. Rovnako k tomu pristupoval aj Kennedy, ako píše Britannica, ktorý si pracovnú cestu do štátu Texas prvýkrát naplánoval v septembri 1963.
Celý program vrátane plánu cesty autom po Dallase bol verejnosti oznámený 18. novembra. Po návšteve miest San Antonio a Houston sa prezidentská delegácia v zložení Johna F. Kennedyho, jeho manželky Jacqueline a viceprezidenta Lyndona B. Johnsona presunula do mesta Fort Worth, kde strávili noc z 21. na 22.
Všetky zastávky znamenali pre Kennedyho úspech a množstvo nadšených ľudí, pre ktorých bolo stretnutie so 46-ročným prezidentom synonymom splneného sna. Ďalšie ráno sa delegácia po krátkom lete presunula do Dallasu, kde ich na letisku očakávalo vrúcne privítanie od tamojšieho guvernéra Johna Connallyho.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Na podobných sprievodoch bývalo zvykom, že prezident počas spomalenej jazdy máva ľuďom takmer bez akejkoľvek ochranky, aby bol čo najbližšie k davu. Hodinky ukazovali pár minút pred 12:30, keď vozidlo so vzácnou posádkou odbočilo z ulice Elm Street na Dealey Plaza.
Konšpiračné teórie
Samozrejme, že Johna Fitzgeralda nezabil v Dallase Lee Harvey Oswald. Smrť JFK sa stala matkou konšpiračných teórií. Niežeby neexistovali aj predtým, ale vtedy sa šliaplo na plyn.
Prehľad konšpiračných teórií okolo atentátu v Dallase začneme pri človeku menom Alek J. Meno Alek J. Hidell používal Oswald ako svoj alias, napríklad keď si objednával smrtiacu zbraň. Ale vraj to bolo ešte oveľa rafinovanejšie: Hidell bolo pravé meno a Oswald krycie.
Hidell bol totiž špión. Narodil sa v roku 1938 v Pobaltí, ale vyrastal už v Amerike, a pretože vedel výborne po rusky, CIA ho školila, aby sa vrátil do ZSSR ako agent. Tak vznikol plán: Oswalda odpratali niekam k radaru do Japonska a Hidell s jeho identitou odišiel do ZSSR.
Tam sa v Minsku oženil s Marinou Prusakovovou a potom sa vrátil domov, aby prenikol do pripravovaného komplotu na zabitie JFK. Lee Harvey Oswald, v námornej pechote vyškolený ostreľovač, ktorý žil istý čas v Sovietskom zväze.
Podľa všetkého však sám Johnson veril, že za atentátom bol Fidel Castro, ale snažil sa to zakryť z obavy, aby nevznikol konflikt, ktorý by prerástol do jadrovej vojny. Koniec koncov, Oswald pôvodne kontaktoval skupinu kubánskych emigrantov s ponukou, že zabije Castra.
Bol to logický záver: odpravili ho Rusi, za to, ako museli so stiahnutým chvostom odviezť rakety z Kuby. Ale aj toto má slabiny. Chruščov pri kubánskej kríze ukázal, že nie je padnutý na hlavu: prečo by teda nechal atentát urobiť niekoho, kto na ruskú stopu automaticky privedie aj toho najhlúpejšieho vyšetrovateľa?
JFK si s chlapcami z CIA skrátka nerozumel. Veľkou lekciou preňho bola invázia v Zátoke svíň, ktorú mu spravodajcovia opisovali ako vopred vyhratú. Okrem toho sa mu nepáčilo, že špióni majú možnosť zabíjať hlavy cudzích štátov: tak pre istotu sťali tú jeho skôr, než ich o túto výsadu pripravil.
Aj keď je Mosad inak všemocný, toto však vraj urobil v spojení s CIA a americkými gangstrami, napríklad s Meyerom Lanskym.
JFK a najmä jeho brat Robert, ktorý bol ministrom spravodlivosti, išli organizovanému zločinu po krku, takže by pre mafiu bolo výhodné sa prezidenta zbaviť štýlom, na aký bola zvyknutá. Okrem toho mala aj ona s Kennedym nevybavený účet za Kubu.
Podľa tejto teórie musel byt prezident zabitý, pretože sa chcel vŕtať v niečom, o čom nesmel vedieť ani on. Podľa sprisahaneckých teoretikov to vyvolalo poplach medzi bankármi a najbohatšími investormi. Báli sa, že Federálna rezervná banka príde o moc nad americkou menovou politikou.
Zverejnenie utajených dokumentov
Dlho ukrývané predmety a dokumenty súvisiace so zavraždením amerického prezidenta Johna F. Kennedyho v roku 1963 zverejnili po prvý raz v pondelok, takmer dve desaťročia po tom, ako boli uložené v súdnom sejfe.
Dallaský prokurátor Craig Watkins predstavil predmety na tlačovej konferencii v deň sviatku prezidentov USA - akty zhromaždili v hnedých a bielych škatuliach navŕšených do pyramídy. Medzi aktami sa nachádza údajný prepis rozhovoru medzi Kennedyho vrahom Leem Harveym Oswaldom a Oswaldovým vrahom, majiteľom nočného baru Jackom Rubym, alebo kožené puzdro pištole, ktorou Ruby zastrelil Oswalda.
Watkins oznámil, že s obsahom dvojdverového sejfu ho vyšetrovatelia oboznámili krátko po tom, ako sa v roku 2007 ujal úradu. Najkontroverznejšou položkou je práve spomínaný prepis, v ktorej sa spomína aj zabitie prezidenta na príkaz mafie.
Ďalšie pokusy o atentát na prezidentov USA
Prvý atentát na prezidenta sa podľa historického úradu Senátu USA uskutočnil 30. januára 1835.
Problémový nezamestnaný maliar Richard Lawrence sa v ten deň vyzbrojil dvoma pištoľami a ukryl sa za stĺpom v Kapitole, aby prepadol prezidenta Andrewa Jacksona.
Nasledovali ďalšie atentáty na prezidentov USA, pričom štyri z nich boli úspešné - na Abrahama Lincolna v roku 1865, Jamesa Garfielda v roku 1881, Williama McKinleyho v roku 1901 a na Johna F. Kennedyho v roku 1963.
V roku 1975 prezident Gerald Ford prežil dva atentáty v priebehu jedného mesiaca.
Dňa 5. septembra 1975 sa Lynette „Squeaky“ Frommeová, členka kultu Charlesa Mansona, pokúsila zastreliť Forda pred kalifornským Kapitolom v Sacramente. Bola od neho vzdialená asi na dĺžku paže. Keď však stlačila spúšť, jej zbraň nemala v komore náboj.
O tri týždne neskôr Sara Jane Mooreová, ktorá sa sama označovala za radikálku, vystrelila na Forda pred hotelom St. Francis v San Franciscu, ale netrafila.
Dvaja portorickí nacionalisti sa 1. novembra 1950 pokúsili spáchať atentát na prezidenta Harryho S. Trumana v Blair House, kde sa prezident zdržiaval. Truman, ktorý zostal vnútri, nebol zranený.
Dňa 15. februára 1933 atentátnik takmer zabil novozvoleného prezidenta Franklina D. Roosevelta na zhromaždení v Miami. Nezamestnaný murár Guiseppe Zangara, ktorý tvrdil, že nenávidí úradníkov a bohatých ľudí, vystrelil päťkrát. Rooseveltovi sa nič nestalo, ale guľky zranili štyroch ľudí a zabili starostu Chicaga Antona Čermaka.
Bývalý prezident Theodore Roosevelt viedol 14. októbra 1912 v Milwaukee kampaň za tretie funkčné obdobie, keď ho postrelil duševne chorý majiteľ baru z New Yorku John Schrank, keď Roosevelt vychádzal z hotela.
Dňa 4. apríla 1968 bol v Memphise zavraždený vodca za občianske práva Martin Luther King Jr.
Atentát na Roberta F. Kennedyho
Dňa 5. júna bol v Los Angeles zavraždený prezidentský kandidát a americký senátor Robert F. Kennedy.
Štyri roky po tom, čo jeho staršieho brata, prezidenta Johna F. Kennedyho, zabil v Dallase Lee Harvey Oswald, bol Robert F. Kennedy zastrelený v hoteli v Los Angeles počas predvolebnej kampane.
Roberta F. Kennedyho strelil do hlavy kresťanský Palestínčan Sirhan Sirhan, keď Kennedy prechádzal v blízkosti kuchyne v hoteli, kde mal prejav. Sirhana nahnevala Kennedyho podpora Izraela. Sirhan bol odsúdený na trest smrti, ale neskôr bol rozsudok zmenený na doživotie.
Vývoj ochrany ústavných činiteľov
Zabezpečovanie ochrany určených osôb v sebe zahrňuje problematiku, ktorá sa priamo dotýka drvivej väčšiny všetkých krajín sveta. Táto skutočnosť nás utvrdzuje v tom, že riešenie skvalitňovania procesu danej oblasti má celosvetový charakter.
Pri vymedzovaní jednotlivých východísk ochrany určených osôb budeme vychádzať z podrobnej charakteristiky historického vývoja osobnej ochrany vo vybraných krajinách sveta, pričom na základe dosiahnutých poznatkov, sa budeme snažiť potvrdiť svoj globálny charakter spracovanej oblasti.
Práve z tohto dôvodu považujeme za potrebné vymedzenie jednotlivých historických období, v rámci ktorých sa osobná ochrana vyvíjala až do súčasnej podoby. Podrobné preskúmanie konceptuálneho aparátu tohto vývoja nám umožní vzájomné porovnávanie rámcových zmien a trendov, ktoré sa zaslúžili o rozvoj praktických činností súčasnej ochrany ústavných činiteľov.
Historický vývoj osobnej ochrany
Dejiny ochrany ústavných činiteľov majú v celosvetovom meradle pomerne dlhú a veľmi bohatú tradíciu. Ako potvrdzujú zachované pramene, „ochranka" panovníkov, vladárov mocných tohto sveta vznikla už na začiatku písania samotných dejín ľudstva.
Je známe, že už v starej Mezopotámii sa vládcovia obklopovali družinou svojich vyvolených. V tomto smere nemožno zabudnúť ani na rímskych cisárov, ktorí vládli počas svojho rozmachu veľkému územiu, mali podrobené množstvo národov a keďže práve preto sa stali cieľom častých útokov, vytvárali si pre svoju ochranu vlastné osobné gardy, ktoré pozostávali z tzv. prétoriánov.
Prétoriánske gardy (kohorty), ako sa vtedy nazývali, predstavovali elitnú skupinu rímskych vojakov. Na čele prétoriánskych gárd sa nachádzal veliteľ nazývaný praefectus praetorio, ktorý bol spoločensky veľmi uznávaný, pretože patrili spravidla k tým najlepším bojovníkom.
Hlavnou podmienkou regrutačného procesu do prétoriánskej gardy bolo, že o miesto v garde sa mohli uchádzať iba muži, ktorí mali rímske občianstvo a pochádzali z územia vtedajšej Itálie. Táto veľmi dôležitá podmienka znamenala, že príslušníkom gardy sa nemohol stať žiadny obyvateľ priľahlých provincií.
Postupne sa však od tejto tradície upustilo z dôvodu nedostatku ľudských zdrojov, pretože v tom období prebiehali vojny a kruté boje, ktoré si vyžiadali veľmi veľa ľudských obetí. Do radov prétoriánskej gardy boli približne od 2. storočia n. l. prijímaní aj obyvatelia priľahlých rímskych provincií a to prevažne z južnej Gálie, Hispánie a Macedónie.
Prétoriáni boli za čias svojej existencie považovaní za dokonale vyzbrojenú, vycvičenú a organizovanú kohortu. Počty prétoriánov, z ktorých pozostávali jednotlivé kohorty, sa neustále menili, pričom zo začiatku mali približne 500 mužov a neskôr sa tento počet navýšil až na 1000.