Ľudovít Štúr zomrel 12. januára 1856. Skonal pokojne, „po velkých bolestech a mnohém krvácení“. Zvlášť posledných 15 rokov bolo nadmieru plodných a tvorivých. Nemožno síce hovoriť iba o úspechoch, ale Štúrovi sa podarilo zmeniť mnohé, hoci sa veci menili pomaly - najmä získať si ľudí pre svoju víziu.
Z nesporných úspechov treba vyzdvihnúť novú kodifikáciu slovenského spisovného jazyka, úspešné zjednotenie katolíckej a evanjelickej časti slovenskej inteligencie a vytvorenie širokej bázy verejnosti, ktorá sa identifikovala s potrebou riešenia slovenskej otázky. Činnosť generácie štúrovcov pomaly gradovala od polovice 30. rokov 19. storočia. Zlom nastal po revolúcii „meruôsmych rokov“, ktorá v mnohom znamenala vyvrcholenie slovenských národných snáh.
Po rozpustení dobrovoľníkov v novembri 1849 žil Štúr začas v Brezovej - bez úradu, utiahnuto, „ticho v družných rozhovoroch a poradách“, zvlášť s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Tesne pred Vianocami sa presťahoval do rodného Uhrovca. Štúr nakoniec úrad od štátu neprijal, bolo to jeho osobné rozhodnutie, aby sa mohol lepšie venovať národnej práci. Azda preto sa možno už na konci roku 1849 dostal pod policajný dohľad. Nehodlal sa ale vzdať: v auguste 1850 podal žiadosť o povolenie vydávať noviny. Bola zamietnutá.
Zakrátko, 13. januára 1851, zomrel Štúrov starší brat Karol. Zanechal po sebe vdovu a sedem detí. Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa o osirelú rodinu postaral. Zabezpečil si tu, evidentne kvôli dobovým mravom, samostatný byt. Hoci sa naďalej snažil vrátiť do aktívneho života, čoskoro ho postihla ďalšia rana - 27. júla mu zomrel otec.
Na jar roku 1853 Štúra dostihla ďalšia zlá správa - „nervovej horúčke“ (šlo o týfus) podľahla 18. marca Adela Ostrolúcka, „zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šlechetnosti neobyčajnej, a lásky k nám … najvrelejšej“. Nezotaveného z tohto otrasu ho postihol ďalší, keď v auguste 1853 po dlhej chorobe zomrela jeho matka. Existenčná situácia bola neľahká, bol vlastne dlhodobo nezamestnaný, respektíve „živil sa spisovateľstvom“. Výnosné to nebolo.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Život v Modre a nešťastná poľovačka
Prísny policajný režim sa však Štúrovi darilo obchádzať. Návštevy prijímal podvečer či v noci, s priateľmi sa stretával vo viniciach. Nebolo ich málo, hoci častejšie bol v styku s tými lokálnymi. Patrila medzi nich inteligencia aj mešťania a remeselníci. Výraznou oporou mu bol najmä Ján Kalinčiak, s ktorým sa opäť udobril; začas sa ukázal Hurban. Až do smrti vychovával nám neznámeho Srba „Kostu“.
Napriek tomu ho jeho položenie privádzalo do ťažkých depresívnych stavov. Ventilom býval Kalinčiak: „neraz hľadal u mňa útulok, príduc: ‚Janko môj, duša moja je smutná až k smrti,‛ slovami evanjelia hovoriac. I keď nebol sám, musel sa často cítiť nesmierne osamelo. Dohonila ho vlastná koncepcia života slovenského národovca.
Medzitým prišiel onen osudný deň. Hoci bol Štúr dohodnutý na poľovačku na pondelok, prišli k nemu v sobotu 22. decembra 1855 dvaja chlapci - honci - a tak sa na lov vydal mimo všetkých plánov. Pri love, bližšie k Šenkviciam „prišiel ku priekope, oddeľujúcej vinohrady od rolí. Keď mal priekopu preskočiť, z opatrnosti spustil kohútiky a pušku zavesil si na plece, majúc jej cievy nahor obrátené. Ale ako preskakoval, noha sa mu na zamrznutej zemi skĺzla, následkom čoho nazad sa prešinul, t. j. padol; pri páde obrátila sa mu puška dolu cievami a jeden kohútik, silne naraziac na zamrznutú zem, rozbil kapsľu - cieva vypálila a celý nábitok i s fujtášom vohnala mu do nohy.
Honci Štúra rýchlo naložili na rebrinový voz, ktorý sa tu naďabil šťastnou náhodou. Bol ale úplne prázdny, a tak Štúr cestu do Modry absolvoval opretý chrbtom o reťaze. Priviezli ho do bytu vdovy po bratovi, kde počkal na lekára z Bratislavy. Nakoniec ranu prehliadli hneď traja lekári - liečba pozostávala z neustáleho dezinfikovania rany, aby sa neprejavila gangréna. Namiesto lekárom predpísanej „smradľavej, zelenej vody“, ktorá po aplikácii neznesiteľne pálila, Štúr na radu jedného zo svojich ošetrovateľov súhlasil, aby mu ranu omývali - konským močom.
Posledné chvíle a pohreb
Po troch týždňoch opatery sa rana na povrchu zacelila. Vtedy si Štúr všimol, že sa poranená noha stiahla, bola kratšia ako zdravá, na čo upozornil lekára Gajaryho pri rannej prehliadke. Na takto vyslovenú žiadosť Gajary chytil opatrne nohu a proboval ju natiahnuť; ale keď pri tom Štúr boľastne zastonal, pustil Gajary nohu, a keď sa mu boľasť trochu utíšila, musel zase probovať ju naťahovať. Štúr, myslím, následkom pocítenej veľkej boľasti ohmatal svoju ranenú nohu a v tom pustila sa mu krv z rany. Zbadajúc to, povedal: ‚Už je zle so mnou‛ - a v ten istý deň v noci umrel.“ Stalo sa to 12. januára 1856.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Hoci Štúrov modranský priateľ Lačný veril, že by sa Štúr uzdravil, keďže rana bola už zahojená, také jednoduché to nebolo. Štúrove šance pri dobovej úrovni medicíny jasne ukázala pitva: „Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso; ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka (hlavice bedrového kĺbu) nadol bola rozštiepaná.“ Rana sa nachádzala v hornej časti stehna, čo zrejme znemožnilo amputáciu. Rozhodujúcou bola nekróza tkanív stehenných svalov.
Pohreb Ľudovíta Štúra sa konal 15. januára o 14. hodine na evanjelickom cintoríne v Modre. Pochovával ho jeho priateľ J. M. Hurban. Pohreb bol veľkolepý nielen na Modru. „Pred rakvou kráčali dvaja študenti, krížmo šable držiaci s nadstoknutými na nich citrónmi; za nimi išla panna, nesúca venec na tanieri; rakev nieslo 12 remeselníkov, 12 študentov a 12 roľníkov zamieňavo; s oboch strán rakve neseno bolo 12 horiacich fakiel.“ Zúčastnilo sa ho mnoho osobností slovenského národného života, obyčajní ľudia či študenti.
Špekulácie o smrti
Po smrti každej významnej osoby prídu po čase na pretras špekulácie. V Štúrovom prípade sa, samozrejme, uvažovalo o cudzom zavinení (vraj na objednávku viedenskej vlády) - ale túto teóriu treba zavrhnúť - keď Štúra navštívili žandári, aby nehodu prešetrili, povedal im, „že ho nikto nepostrieľal, že jemu samému sa to prihodilo“.
Ešte obľúbenejšou a hlbšie zakorenenou je hypotéza o nepodarenej samovražde. Treba poukázať iba na niekoľko faktov: spôsob vykonania (strelením do nohy) by bol celkom nepraktický. Vyvstáva otázka, prečo by Štúra sprevádzali dvaja honci, ak mohol takýto čin vykonať i sám v ústraní. Napokon nesedí ani motivácia: aj keď vieme, že mal mnohé depresívne myšlienky a chvíľky, snažil sa byť v rámci možností stále aktívny. Niesol nezmazateľný záväzok - opateru siedmich detí svojho nebohého brata. Napriek ťažkostiam nepatril do starého železa a jeho dni sa nemuseli skončiť.
Čo po ňom zostalo?
Čo po ňom zostalo? Reč, kultúra, literatúra, hrdinské sociálne činy, vedomie spoločnej idey, národ. Dostala sa do matičných zbierok, no v roku 1874 ju vtedajší matiční činovníci nechali odniesť do Banskej Bystrice. Teda dve pištole, šabľa a puška. Nič viac, lebo prípadné zvršky v šatníku nie sú nikde zaznamenané. Ostatné veci sa po rôznych peripetiách dostali tam, kam patria - do múzeí. Z prvého matičného múzea do Slovenského národného múzea v Martine, neskôr i v Bratislave, no a do Múzea Ľudovíta Štúra v Modre.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
No zostala nám aj jedna relikvia. Je to úlomok kosti zo zranenej nohy Ľudovíta Štúra, ktorú si so súhlasom dvoch lekárov i právnika po úradnej pitve odložil jeho najlepší priateľ spomedzi modranských občanov Daniel Lačný.