Raketomet je typ delostreleckej zbrane, ktorá vystreľuje veľké projektily buď jednotlivo, alebo v salvách. Pojem „raketomet“ sa často používa na označenie raketometnej batérie, najmä v kombinácii s raketometmi, ako sú raketové systémy zem-vzduch alebo protitankové zbrane.
Raketomety sa používajú ako útočná zbraň aj ako obranný nástroj proti lietadlám, raketám a iným raketám. Väčšina moderných raketometov je vybavená navádzacími systémami, ktoré pomáhajú rakete sledovať cieľ.
Raketomet je zbraň, ktorá vystreľuje rakety. Raketomety môžu byť výkonné, ale nie sú vždy najspoľahlivejšie. Niektoré sa spoliehajú na schopnosť používateľa správne zamieriť a vystreliť, iné sú však pokročilejšie a na automatické zamierenie a vystrelenie používajú senzory.
Vlastnosti raketometov
Raketomet sa dá použiť aj ako zbraň. Váži až 200 ton a dokáže naraz vypustiť až 20 rakiet. Cena jednej rakety je 10 miliónov dolárov.
Raketomet stojí približne o 60 % viac paliva než riadená strela, čo znamená, že v prípade potreby má dostatok paliva na dva štarty. To ho robí veľmi užitočným na vojenské účely, pretože umožňuje viacero štartov v krátkom čase, čo iné zbraňové systémy neumožňujú.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Najvýkonnejšie raketomety na svete
HIMARS
Najvýkonnejší raketomet na svete je Himars. Môže naraz vystreliť až 15 rakiet, z ktorých každá nesie 9,5 tony výbušnín. Rakety sú napájané malým kanónom, ktorý ich vystreľuje z rúry namontovanej na streche vozidla. To umožňuje ich vystrelenie z ľubovoľného miesta na zemi, čo veľmi sťažuje ich zastavenie.
Himar má tiež pancierovaný podvozok, ktorý ho chráni pred väčšinou streľby z ručných zbraní, ako aj namontované guľomety na sebaobranu. Presne tak, ľudia, najvýkonnejší raketomet na svete je Himars.
HIMARS je raketomet, ktorý môže vystreliť až osem rakiet naraz. M142, táto M142 strieľa náboje M260HE, strely s priemerom 9 palcov, ktoré sa pohybujú rýchlosťou približne 1 000 stôp za sekundu. Pneumatika M270 penetrátora M45A1 s kinetickou energiou, ktorá má o 12 palcov väčší priemer, ale pohybuje sa rýchlosťou približne 700 stôp za sekundu. Raketomet HIMARS M270, M270 je vylepšená verzia tejto zbrane, ktorá bola časom zdokonalená. Je to veľmi silná zbraň, ktorú môžu používať vojaci aj civilisti.
Úsťová rýchlosť M30 a M31 je približne 900 m/s, čo je približne rýchlosť lietadla. Raketa môže letieť do 190 metrov a jej maximálny dolet je 3 km. Raketu možno odpaľovať zo statívu alebo z držiaka na vozidle. Môže byť účinný vo výškach a v závejoch.
M30 je 83 mm raketomet, ktorý môže vystreliť až šesť rakiet naraz. Každá raketa je schopná zasiahnuť ciele vzdialené viac ako 30 km a má maximálny dolet 40 km. Dokáže vystreliť 30 mm guľky schopné preniknúť pancierom.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
M31 je 120 mm raketomet určený na odpaľovanie z vozidla alebo lode. Má maximálny dolet 30 míľ a môže naraz vystreliť až šesť rakiet. Ide o ďalšiu verziu tejto zbrane, ktorá dokáže vystreliť dve rakety naraz. Himars, najvýkonnejší raketomet na svete. Má dolet 60 kilometrov a dokáže vypúšťať rakety rýchlosťou až 3 000 kilometrov za hodinu.
Smerch
Smerch, najsilnejší raketomet na svete jeruský Smerč, ktorý dokáže vystreliť 600 mm rakety rýchlosťou až 2 výstrely za minútu. Smerch bol navrhnutý na použitie s tankami, ale môže byť namontovaný aj na nákladné vozidlá a prepravovaný duchmi.
HARM
HARM, alebo výškový raketový motor je raketomet vyvinutý Nemeckom v 60. a 70. rokoch 20. storočia na použitie Bundeswehrom (nemeckou armádou) v jeho stíhacích lietadlách Tornado. Odpaľovacie zariadenie je schopné vypúšťať rakety vo výške 65 000 stôp - viac ako 25 míľ nad morom - rýchlosťou až Mach 5. HIMARS je vzdušný raketomet vyvinutý americkou armádou. HIMARS má dva palebné oblúky: jeden pre vysoko presné útoky a jeden pre nízko presné útoky.
História raketometov
Rakety sú najstaršou delostreleckou zbraňou na svete. Už starí Číňania ich používali celé storočia pred prvým západným delom na strelný prach, ktoré sa objavilo až v stredoveku. Dnes tvoria neodmysliteľnú súčasť moderných armád.
Po prvej svetovej vojne muselo Nemecko, jeden z najväčších svetových výrobcov zbraní, prestať vyrábať pušky, pancierové dosky a delá. Zmluva Nemecku zakazovala stavať lietadlá a ponorky; lode vojnového námorníctva, kedysi tretieho najväčšieho na svete, museli byť hanebne potopené do vôd Scapa Flow, domovského prístavu Britskej flotily. Zostala z neho iba žalostná flotila zastaralých plavidiel pobrežnej ochrany.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Reichswehr, zvyšok nemeckej armády, nesmel prekročiť 100 000 mužov, nesmel byť vyzbrojený tankmi a delostrelectvom kalibru vyššieho, ako 105 mm. Štát musel platiť obrovské reparácie a Militärtechnische Akademie („Vojensko-technická akadémia“) v Postupime musela byť zavretá. Nič však nebolo také, ako sa na prvý pohľad zdalo.
Už za Weimarskej republiky sa nemeckej vláde a priemyselníkom podarilo skryte vyvíjať nové zbrane; a to tým, že presadzovali technológiu použiteľnú vo vojne, ako aj v civilnej sfére, alebo tým, že vojenský výskum tajne prebiehal v zahraničí (napríklad vývoj teoreticky vojensky použiteľných lietadiel prebiehal vo Švédsku, Švajčiarsku, či Španielsku; lodiarske firmy tajne vyvíjali a stavali ponorky v Holandsku a podobne).
Obmedzenia týkajúce sa lietadiel sa nevzťahovali na bezmotorové klzáky a tak sa plachtenie stalo v Nemecku po vojne národnou vášňou s militaristickým podtónom. Vzniklo veľa spolkov plachtenia, pričom v mnohých pôsobili bývalí vojenskí piloti.
V období prvej svetovej vojny boli rakety na bojisku používané len obmedzene. Nemci ich používali na vystreľovanie hákovacích kotvíc pri odstraňovaní ostnatého drôtu, zatiaľ čo Francúzom slúžili proti pozorovacím balónom a vzducholodiam.
V 20. rokoch vypuklo v Nemecku doslova „raketové šialenstvo“- odvážlivci i firmy experimentovali s autami, motorkami, saňami či dokonca so železničnými vagónmi, ku ktorým boli primontované rakety. Vzlietlo dokonca viacero klzákov, ktoré vo vzduchu poháňali rakety (napríklad Lippischov) stroj Ente, Espenlaubov E7, alebo Opel- RAK.1).
Toto bolo čiastočne spôsobené tým, že vyšlo mnoho publikácií zaoberajúcich sa raketovou technikou a možnosťou dosiahnuť s pomocou nej hranice zemskej atmosféry. Medzi ne patrila aj práca Hermanna Obertha Die Rakete zu den Planetenräumen („Raketou do vesmíru“) z roku 1923, v ktorej pojednával o otázke, ako by mohli byť vyriešené problémy kozmického letu pomocou mnohostupňových nosných rakiet na kvapalný kyslík a kvapalný vodík. Z nej v roku 1929 vznikne rozsiahlejšia práca Wege zur Raumschiffahrt („Cesty k letom do vesmíru“). V októbri tohto roku vzbudil masový záujem o kozmické lety film Fritza Langa Frau im Mond („Žena na Mesiaci“) s montážou záberov kozmického letu.
Spoločnosť sa usadila v starej strelnici Reichswehru (vtedajší názov nemeckej armády) v Reickendorfe, na predmestí Berlína, kde testovala rakety. Miesto preto pomenovali Raketenflugplatz Berlin („Raketová strelnica Berlín“). Spoločnosti sa podarilo získať od Obertha dokumentáciu jeho pokusov a na jej základe vyvíjala vlastné rakety na kvapalné palivo. Prvou bola Mirak (skratka od slovného spojenia Minimum Rakete), ktorá mala preveriť niektoré Oberthove návrhy raketových motorov.
Mirak bola dlhá 3,5 metra a jej priemer činil 10 cm; vážila 20 kg. Skladala sa z dvoch neveľkých nádrží na palivo (benzín) a okysličovadlo (tekutý kyslík) a motora umiestneného medzi nimi. Skúšky sa začali v lete roku 1930. Motor dokázal vyvinúť ťah 68,7 Newtonov po dobu 90 sekúnd, pričom spotreboval 1 kg benzínu a 6 kg tekutého kyslíka.
V auguste 1930 sa v Bernstadte uskutočnili statické skúšky rakety Mirak I, ktorá mala niesť tento motor. Ukázalo sa však, že jeho ťah kolísal a motor explodoval kvôli pretrhnutiu nádrže s tekutým kyslíkom, ktorá obaľovala spaľovaciu komoru a tak ju chladila. Jej zohrievaním kyslík zmenil skupenstvo z kvapalného na plynné, expandoval, roztrhol stenu nádrže a explodoval. Preto bolo rozhodnuté zostrojiť motor spaľujúci tekutý kyslík a benzín, ktorého spaľovacia komora by bola chladená vodou. Výsledkom tejto a ďalších zmien bol motor s ťahom 314 N s dobou horenia 200 sekúnd. Spotreba bola 160 g tekutého kyslíka a benzínu za sekundu.
Raketa Repulsor I (pomenovaná po vesmírnej lode z jednej vedecko-fantastickej novely) odštartovala 14. mája 1931 a dosiahla výšku 61 metrov. Vylepšená verzia, Repulsor II, bola po prvý raz odpálená 23. Repulsor III dokázal doletieť do výšky jedného kilometra a vďaka padáku sa neporušený vrátiť späť na zem.
Rudolph sa narodil 9. novembra 1906 v Meiningene a od roku 1921 študoval strednú technickú školu v Schmalkaldene, ktorú skončil v roku 1924 a potom pracoval v továrni v Brémach. V roku1928 začal štúdium na Berlínskom inštitúte techniky, kde získal titul bakalára v obore mechanického inžinierstva a od mája 1930 pracoval vo firme Heylandt, kde sa zoznámil s raketovým konštruktérom Maxom Valierom a pridal sa k jeho experimentom s raketami, ktoré vo firme prebiehali. V roku 1931 vstúpil do NSDAP a neskôr do SA.
V lete roku 1931 sa uskutočnilo 87 odpálení rakety s motorom, ktorý vyvinuli Rudolph a Riedel. VfR však mala problémy s financiami a nedokázala hradiť nájomné za strelnicu v Reickenorfe. Navyše sa o jej aktivity začala zaujímať polícia, ktorá sa obávala, že rakety by mohli zasiahnuť obytné zóny a rastúci vplyv nacistov, ktorí sa domnievali, že niektoré aktivity spoločnosti sú nebezpečné (členovia VfR boli v kontakte s raketovými inžiniermi aj v iných krajinách, napríklad USA) taktiež situáciu nezlepšovalo.
Tvárou v tvár hrozbe zániku VfR v lete roku 1932 prijala ponuku armády, aby odpaľovala rakety v jej zariadení v Kummesdorfe. Viacmenej, väčšina jej členov začala pracovať pre armádny program vývoja rakiet. Waffenamt Prüfwesen („Skúšobné oddelenie Úradu pre výzbroj“) Heereswaffenamt, HWA („Úrad pre výzbroj pozemného vojska“) zriadil spadajúce podv základni v Kummersdorfe Versuchsstelle Kummersdorf-West („Skúšobné stanovište Kummersdrof-Západ“), kde sa skúšali raketové motory a rakety pre pozemné vojsko a pomocné štartovacie raketové motory pre lietadlá. Záznamy VfR zhabala armáda a činnosť raketových vedcov už plne spadala pod velenie ich chlebodarcov, teda ozbrojených síl.
Okrem VfR pracovala v medzivojnovom období na vlastnom raketovom programe aj nemecká armáda, ktorá hľadala náhradu za ťažké delostrelectvo zakázané Versaillskou zmluvou a rakety jej pripadali ako vhodná alternatíva. Tajne skúšala pomerne malé rakety ma tuhé pohonné hmoty s doletom približne 8 km, ktoré mali v hlaviciach niesť bojové plyny. Pre neúspechy však bol program prerušený.
Walter Dornberger sa narodil 6. septembra 1895 v meste Gießen. Bojoval v prvej svetovej vojne, kde získal hodnosť poručíka delostrelectva. Po vojne vyštudoval strojárske inžinierstvo na Berlínskej technickej univerzite, kde v roku 1935 získal doktorát a stal sa dekanom Fakulty vojenskej techniky. Už v roku 1930 bol menovaný do Výboru pre balistiku, ktorý spadal pod HWA.
Ďalšou významnou postavou bol plukovník Karl Becker, narodený 8. apríla 1879. od roku 1901 do roku 1903 študoval Delostreleckú a strojársku školu v Mníchove, od roku 1906 do roku 1911 študoval na Vojenskej strojárskej akadémii v Berlíne so špecializáciou na balistiku. Po jej skončení bol do roku 1914 členom Skúšobnej komisie pre delostrelectvo. Po vypuknutí prvej svetovej vojny velil do roku 1916 batérii vyzbrojenej húfnicami M-Gerät 14 („Zariadenie M 1914“) známymi pod prezývkou Dicke Bertha („Tučná Berta“). Potom, od roku 1917 do roku 1919 bol poradcom Inšpekcie pre zbrane a výstroj (Inspektion für Waffen und Gerät), z ktorej sa neskôr stal už spomínaný Heereswaffenamt (HWA).
Po skončení vojny študoval Becker chémiu a metalurgiu, v roku 1922 získal doktorát zo strojárstva. Potom pôsobil ako poradca HWA. Becker si bol vedomý výhod spojenia vedy a armády a preto presadzoval vytvorenie centrálneho vojenského inštitútu pre fyziku a chémiu, ale to sa mu podarilo až v roku 1926, keď sa stal riaditeľom Oddelenia pre balistiku a muníciu HWA. Od roku 1929 sa zaujímal o rakety na tuhé aj kvapalné pohonné hmoty a od Ríšskeho ministerstva obrany (Reichswehrministerium,RWM) dostal povolenie na začatie ich vývoja. V roku 1932 získal titul profesora a prednášal ma Berlínskej technickej univerzite, kde sa zoznámil s Walterom Dornbergerom a zaradil ho do armádneho raketového programu. Tomu však chýbali ľudia, ktorí mali skúsenosti na tomto poli a preto sa armáda obrátila na amatérov, ktoré mali znalosti z oboru raketovej techniky.
Na jar 1932 sledovali Dornberger a Becker demonštratívne odpálenie rakety, ktoré pre armádu usporiadala Spoločnosť pre vesmírne lety. Na oboch zapôsobila a ozbrojené sily ju začali podporovať. Becker chcel, aby ľudia z VfR pracovali pre armádu, to ale vyžadovalo, aby ich práca zostala utajená, s čím väčšina jej členov nesúhlasila. Výnimkou však bol mladý študent Berlínskej technickej univerzity Wernher von Braun. Narodil sa 23. marca 1912 v nemeckom meste Wirtsitz v rodine junkera, jeho otcom bol bývalý minister poľnohospodárstva. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska a stal sa členom Verein für Raumschiffahrt.
Keďže prijal ponuku armády, v roku 1932 bol aj napriek mladému veku povolaný do armádneho programu vývoja rakiet pod vedením Beckera a Dornbergera. Von Braun začal na Berlínskej technickej univerzite robiť doktorát v obore aplikovanej fyziky. Von Braun bol krátko po svojom vstupe do armádneho raketového programu vymenovaná za riaditeľa Versuchsstelle Kummersdorf-West a k jeho tímu sa postupne pridávali aj ďalší vedci, napríklad Hans Pohlmann, či Walter Riedel. Napokon sa k nemu pripojila aj väčšina ľudí z VfR, ktorá v medzičase zanikla.
Wernher von Braun a jeho tím navrhli pre nemeckú armádu celú sériu rakiet pomenovanú „Aggregat“, ktorá dohromady obsahovala až 15 návrhov. V roku 1931 si HWA od tímu v Kummersdorfe objednal malý raketový motor na kvapalné palivo. Výsledkom bol pomerne veľký motor poháňaný 75%-ným roztokom etanolu a tekutým kyslíkom. Jeho ťah nemohol byť nameraný, pretože hneď po štarte explodoval. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo a bola skonštruovaná zmenšená verzia tohto motora s hmotnosťou 20 kg, ktorá fungovala bezchybne a mala sa vyrábať vo firme Heylandt.
Arthur Rudolph analyzoval príčiny výbuchu prvého motora a na základe záverov, ku ktorým dospel skonštruoval vylepšený model, ktorý pracoval viac, ako 60 sekúnd bez prestávky a bol schopný vyvinúť ťah až 330 N. Nehody, ktoré sprevádzali pokusy s raketami a pri ktorých zahynulo niekoľko ľudí (okrem iných aj jeden zo zakladateľov VfR Max Valier) dlhodobo znepokojovali nemecké úrady. Keď sa k moci dostali v roku 1933 nacisti, vláda zakázala akékoľvek civilné vedecké práce na raketách. To viedlo k tomu, že do armádneho raketového programu sa zapojili aj tí vedci, ktorí dovtedy váhali.
V tomto roku bola navrhnutá A1, prvá raketa série Aggregat. Hoci statické testy motora, ktoré sa uskutočnili 3. augusta 1934 prebehli úspešne, pri prvom pokusnom odpale rakety strela pol sekundy po štarte vybuchla. A2 bola vylepšená verzia rakety A1. Strela bola dlhá 1,6 m a jej revolučný tvar bol predchodcom riadených striel budúcnosti. Konštruktéri vychádzali z A1, ale odstránili nedostatky, ktoré spôsobili neúspech prvej rakety. A2 bola vybavená dôkladne izolovanými a oddelenými nádržami na palivo a kvapalný kyslík, aby sa predišlo explózii spôsobenej presakovaním. Medzi nádržami, pri ťažisku strely sa nachádzal gyroskop, ktorý zaisťoval dobré ovládanie a lepšiu stabilitu. Spaľovacia komora bola predĺžená, aby malo palivo viac času na zhorenie.
V rámci testu boli zhotovené dve rakety, Max a Moritz, pomenované podľa kreslených hrdinov nemeckého karikaturistu a básnika Wilhelma Buscha. Kvôli bezpečnosti mali odpálenia prebehnúť na malom ostrovčeku Borkum v Severnom mori, na ktorom bol postavený skromný raketový polygón. Maxa vypustili 19. decembra 1934. Jeho let bol dokonalý. Na druhý deň odštartoval aj Moritz, ktorý dosiahol výšku až 3,5 km. Boli to prvé rakety s gyroskopickým riadením letu (stabilizáciou smeru).
V marci 1936 analyzovali Becker a Dornberger predpokladané možnosti doposiaľ vyvinutých rakiet, pričom čím ďalej, tým viac vnímali rakety ako prelomové zbrane. Po prvý raz sa rozhodli špecifikovať požiadavky na skutočnú bojovú raketu. Podľa nich mala byť schopná 1tonu vážiacu bojovú hlavicu na dvojnásobok dostrelu „Parížskeho dela“ (Paris-Geschütz- nemecké superdelo z obdobia prvej svetovej vojny s dostrelom 125 km), teda na vzdialenosť 250 km, pričom by mala lepšiu presnosť, 3 až 5 km. Raketa mala vážiť 12 ton a jej motor mal byť schopný vyvinúť ťah 25 kN po dobu 65 sekúnd, pričom by spotreboval 8 ton paliva. Jej dĺžka mala byť 14 metrov a priemer trupu 1,6 m. stabilizačné krídelká na konci trupu mali mať rozpätie 3,5 metra. Strela sa mala pohybovať rýchlosťou 5-krát väčšou, než je rýchlosť zvuku a to všetko v dobe, keď ešte žiadna armádna raketa neprekonala zvukovú bariéru. Pravdepodobne vtedy sa po prvý raz objavilo „A4“ ako označenie takejto rakety.
Bolo však jasné, že najprv treba overiť získané poznatky a odskúšať technológiu na menšej rakete, ktorá dostala označenie A3. Strela bola dlhá 7,7 m, priemer mala 0,68 m a vážila 750 kg. Prvý zo série štartov A3 sa konal 4. decembra 1937 na ostrove Greifswalder Oie, niekoľko kilometrov severne od pobrežia ostrova Usedom, za prítomnosti rôznych vysoko postavených divákov. Tam bol postavený ďalší, väčší a bezpečnejší polygón.
Počasie bolo mimoriadne nepriaznivé. Prvej rakete pomenovanej Deutschalnd sa asi 3 sekundy po štarte predčasne otvoril padák dopadla späť na zem, kde následne explodovala. Druhej rakete otestovanej 6. decembra sa stalo to isté. Tretia odpálená 8. decembra vystúpala do výšky približne 900 metrov, než sa vymkla spod kontroly a zrútila sa do mora. Po havárii poslednej, štvrtej A3 z 11. decembra 1937 bol projekt ukončený. Von Braun usúdil, že za zlyhanie môže zlý navigačný systém, teda chybný trojosový gyroskop.
Po neúspešných odpaloch A3 pokračovalo testovanie komponentov pre A4 na novej, zdokonalenej rakete A5, ktorá mala lepší aerodynamický tvar, podobný A4. A5 bola dlhá 5,825 m, priemer mala 0,78 m, vážila 1300 kg a nový motor jej dával ťah 15 kN. Jej dolet činil 13 km. Prvý štart sa uskutočnil v lete roku 1938 na ostrove Greifswalder Oie. Strela dosiahla výšku 8 km a jej rýchlosť sa blížila sa k rýchlosti zvuku, ale neprekročila ju. Nasledovali mnohé ďalšie odpaly. Pri teste v septembri 1939, keď bola A5 zhodená z bombardéra Heinkel He 111 sa podarilo prekročiť rýchlosť zvuku. Potom sa aktivoval padák a strelu pred dopadom do mora za... lat. tech.
Porovnanie vybraných raketometov
| Raketomet | Krajina pôvodu | Maximálny dolet | Rýchlosť rakiet |
|---|---|---|---|
| HIMARS | USA | 60 km | 3 000 km/h |
| Smerch | Rusko | N/A | N/A |
| HARM | Nemecko | N/A | Mach 5 |
tags: #zbran #na #odpalovanie #rakiet #definicia