So záujmom sme sledovali tému vrátenia pôvodného symbolu - umeleckej kópie sochy československého vojaka na pamätník a vojnový cintorín 1. čs. armádneho zboru na Dukle. Vráťme sa však do histórie.
Československý vojak na Dukle
Umelecké dielo, ktoré slávnostne odhalili 4. októbra 1949, znázorňovalo československého vojaka vo vojenskej rovnošate vzor 45, s prilbou, v plnej poľnej výstroji, vrátane pušky vzor 24 so vztýčeným bodákom. Vojak s puškou stojí vzpriamene v pozore, v postoji na poctu zbraň a vzdáva česť padlým bojovníkom. V roku 1951 ju komunistický režim odstránil ako ideologicky nevhodnú a do dnešnej doby sa nezachovalo ani jej torzo.
Pôvodnú sochu československého vojaka od akademického sochára Jana Adolfa Víteka vystriedalo v päťdesiatych rokoch súsošie, ktorého tvorcom bol akademický sochár Josef Malejovský. Jeho umelecké dielo stvárňovala socha slovenského dievčaťa ako odovzdáva kyticu vďaky sovietskemu vojakovi v prítomnosti príslušníka československého armádneho zboru.
Zhruba o desať rokov neskôr bolo aj toto dielo odstránené a nahradené súsoším Žalujem, od autora Jána Kulicha, ktoré tu umiestnili v roku 1964. Vojenský historický ústav v Bratislave pod vedením Miloslava Čaploviča vedomý si odkazu bojovníkov proti fašizmu našiel pre súsošie Žalujem dôstojné miesto vo vstupnej hale vyhliadkovej veže na Dukle.
Rovnako rozhodol na pamätník vrátiť aj pôvodný znak s českým levom a slovenským dvojkrížom, na aký prisahali vojaci, ktorí sú tu pochovaní. V septembri v roku 2014 odznela prvotná informácia o tom, že pamätník československých vojakov na Dukle bude mať novú sochu.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Hovoril, že pôjde o vernú kópiu sochy, ktorá na pamätníku bola od jeho odhalenia v roku 1949 do roku 1951. „Pôvodná socha sa nezachovala, preto teraz realizujeme fázu vytvárania umeleckého diela, lepšie povedané vernej kópie sochy československého vojaka, ktorý vzdáva na poctu zbraň svojim mŕtvym spolubojovníkom.
Odhalenie sochy naplánovali na deň spomienkových osláv 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie, teda na 6. októbra. Zaujímavosťou novej sochy, ktorá je ozajstnou vernou kópiou tej pôvodnej, je to, že jej autorom je už spomínaný sochár Peter Mészároš.
Tak trochu kuriózna situácia nastala koncom septembra 2014. Z duklianskeho pamätníka vraj zmizlo súsošie. „Byla tady nejaká socha,“ povedal v septembri český turista, ktorý sa pozeral na akosi poloprázdny Pamätník československých vojakov na Dukle. Zmätení zostali aj mnohí ďalší turisti.
Dukliansky pamätník sa im totiž zdal akýsi iný. „Veď tam chýba socha.“ Rovných 50 rokov pamätník tvorila podobizeň sovietskeho vojaka a ďakujúcej i žalujúcej matky. Toto súsošie vytvoril známy akademický sochár Ján Kulich.
Socha však nezmizla, umiestnili ju do vestibulu vyhliadkovej veže na Dukle. „Modernizovaný interiér vyhliadkovej na Dukle je podľa nášho názoru dôstojným miestom, kde súsošie Žalujem vynikne, keďže zároveň ide o miesto, ktoré je v podduklianskom regióne najnavštevovanejšie,“ vysvetlil premiestnenie súsošia do priestorov vyhliadkovej veže na Dukle riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Miloslav Čaplovič.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
6. október 2014: Odhalenie sochy
Za účasti všetkých troch najvyšších ústavných činiteľov našej krajiny sa 6. októbra na Dukle a vo Svidníku konali spomienkové oslavy pri príležitosti 70. výročia Karpatsko-duklianskej operácie a Dňa obetí Dukly. Prezident Andrej Kiska spolu s ministrom obrany Martinom Glváčom a priamym účastníkom bojov na Dukle, brigádnym generálom Jánom Iľanovským odhalili sochu československého vojaka na Pamätníku československých vojakov na Dukle.
Pamätník československého armádneho zboru v Duklianskom priesmyku má definitívne podobu, akú mal v roku 1949 podľa architektonického návrhu architekta Jozefa Grusa. 28 metrov vysoký pamätník je súčasťou cintorína, kde je pochovaných 565 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie.
Na predpolie pamätníka najprv osadili vernú kópiu pôvodnej sochy československého vojaka. Ako píšeme vyššie, v októbri 2014 počas osláv Karpatsko-duklianskej operácie odhalili vernú kópiu pôvodnej sochy, no ani tá nebola definitívna.
„Každý, ktorá pozná sochárske postupy, vie, že to takto prebieha. Najprv sa robí forma, sadrový odliatok a až postupne originál socha,“ vysvetlil riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Miloslav Čaplovič. Epoxidový model sochy československého vojaka bol predzvesťou toho, že socha bude o pár mesiacov taká, aká v skutočnosti bola. Tak sa aj stalo.
Hoci na pohľad vyzerá nová socha rovnako, než tá, odhalená v októbri 2014, v skutočnosti je predsa len iná. „Táto socha je vyrobená z bronzu a bude tu už navždy, pretože doteraz tu bol model, ktorý bol použitý pri slávnosti,“ ozrejmil autor sochy, sochár Peter Mészároš.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Bronzovú sochu československého vojaka vyrábali na základe dobových fotografií a už spomínaného epoxidového modelu. Na veľkom prívesnom vozíku za osobným autom ju na Duklu viezli 414 kilometrov. Uložená bola na vreciach plnených slamou a na matracoch a zabezpečená tak, aby sa počas prepravy ani len trochu nepohla.
Všetko však prebehlo bez najmenších problémov, nielen preprava, ale i samotná inštalácia sochy. „Táto bronzová socha je pevne ukotvená, bude tu, dúfajme, že stáročie. Váži 700 kíl a nie je možné ju odmontovať,“ vyhlásil v roku 2015 sochár Peter Mészároš.
Najprv však z predpolia pamätníka za pomoci žeriava odstránili spomínanú epoxidovú sochu, a potom rovnako za pomoci žeriava osadili tú bronzovú. Československý vojak na predpolí pamätníka dáva poctu zbraň a vzdáva úctu padlým spolubojovníkom.
Hodnota sochy - vernej kópie tej pôvodnej, ktorá sa nezachovala, sa vraj vyčísliť nedá. „Pre nás je to hodnota morálna. Dočasná socha v Duklianskom priesmyku takisto zostáva.
Na pamiatku ju umiestnili do priestorov vyhliadkovej veže, kde je okrem iného umiestnené aj súsošie Žalujem od Jána Kulicha a pribudlo tam aj kompletne zrenovované lietadlo AVIA B-33, ktoré bolo po vojne vyrobené v Československu v licencii Iljujšin.
Pušky vz. 23 a vz. 24
Základom výzbroje povstaleckej 1. čs. armády na Slovensku boli opakovacie pušky. Zbrane pochádzali zo skladov slovenskej armády, ktorá používala výzbroj československého, nemeckého a rakúsko-uhorského pôvodu. Okrem menšieho počtu starších zbraní systému Mannlicher to boli najmä opakovacie pušky vz.23 a vz.24 systému Mauser.
Po 1. sv. vojne Československo zakúpilo linku na výrobu pušiek Mauser a tieto pušky sa postupne stali aj štandardnou zbraňou československého vojaka. Po viacerých úpravách pôvodnej pušky bol do armády zavedený vz.23 a následne definitívny vz.24. Pušky sa vyrábali v Zbrojovke Brno a pomerne hojne boli exportované do celého sveta.
Počet pušiek vz.23 a vz.24 vo výzbroji slovenskej armády bol pomerne dostatočný, aj keď časť mobilizačnej potreby musel byť pokrytý staršími puškami systému Mannlicher. Postupom času, používaním a bojovým nasadením zbraní došlo nielen ku bojovým stratám, ale aj k technickému opotrebovaniu pušiek.
V prípade starších pušiek vz.23 bola snaha ich odsunúť na „druhú koľaj“ a vybaviť nimi jednotky Pracovného sboru Národnej obrany. Vzhľadom na nedostatok pušiek tento plán nebol realizovaný a oba vzory slúžili v rámci celej armády. Okrem opráv pušiek vz.23 a vz.24 došlo aj k zavedeniu adaptácie pušky vz.24, ktorá následne umožnila používanie nemeckého puškového granátometu (Gewehr Granat Geräte) používaného v slovenskej armáde ako 3 cm puškový granátomet vz.41.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania boli použité všetky dostupné pušky. Povstalci disponovali asi 40 tisícami pušiek vz.23 a vz.24, ktoré dopĺňali pušky dodané zo Sovietskeho zväzu pre partizánov a v rámci vzdušného mostu, pričom išlo najmä o koristné nemecké pušky Mauser K98k, len v menšej miere sovietske pušky Mosin.
V priebehu povstania sa prejavil nedostatok ručných zbraní vrátane pušiek. Ručné zbrane museli v prospech bojových jednotiek odovzdať všetky tylové útvary. Napriek tomu na konci októbra 1944 ostávalo asi päť tisíc povstaleckých vojakov bez zbrane. Koniec októbra znamenal aj koniec povstaleckej armády.
V roku 1973 našli lesníci nad obcou Nižná Boca pušku vz.24 vrastenú v strome. Strom bol spílený a dopravený do Múzea SNP. Múzejníci rozbehli v tlači pátranie po osudoch objavenej zbrane, podarilo sa však získať len časť príbehu. Objavenú pušku používal v roku 1944 neznámy povstalecký vojak.
Po jeho zranení bola puška odložená medzi dva mladé stromy a vojak bol odsunutý na ošetrovňu. Na pušku sa zabudlo a postupne ju strom obrástol.
Išlo však o československú adaptáciu konštrukcie Petra Paula von Mausera, ktorej medzivojnová výroba sa v Československu realizovala vo veľkých sériách nielen pre potreby domácej armády, ale aj pre zahraničných zákazníkov. Bolo to preto, lebo aj napriek zavedenej strojovej výrobe sa ešte stále pomerne veľa najmä menších súčiastok vyrábalo ručne.
Spomínaný problém sa podarilo vyriešiť na zasadaní výzbrojnej komisie čs. armády 7. februára1924, keď bola definitívne stanovená jednotná podoba novej pechotnej pušky. Puška dostala v septembri 1924 označenie ako puška vzor 24, pričom od svojich predchodkýň (najmä od pušky vzor 23 a 23a) sa líšila len v drobných detailoch. Sériová výroba pušiek vzor 24 pre potreby armády sa v Brne naplno rozbehla začiatkom roka 1925.
Takmer kompletné prezbrojenie útvarov čs. armády puškami vzor 23, 23a a 24 systému Mauser sa podarilo dosiahnuť na jar 1927. Cena jednej pušky predstavovala 507 Kč za kus (bez bodáka). Do 15. marca 1939 bolo celkovo pre potreby armády vyrobených 762-tisíc pušiek vzor 24.
Od roku 1937 sa ich produkcia rozbehla aj v novovybudovanom závode v Považskej Bystrici. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava sa pušky vzor 24 systému Mauser vyrábali aj naďalej, tentoraz pre potreby nemeckej armády, do výzbroje ktorej boli zavedené pod označením Gewehr 24(t). Celkovo sa pre potreby nemeckej armády od marca 1939 do konca roka 1942 vyrobilo 330-tisíc kusov.
Po skončení druhej svetovej vojny mala československá armáda k dispozícii približne 50-tisíc pušiek vzor 23, 23a a 24 systému Mauser, ktoré pochádzali z medzivojnovej produkcie. S ďalšou výrobou týchto pušiek sa však v povojnovom období nepočítalo, keďže predstavitelia armády hľadali už nový typ štandardnej pechotnej pušky, ktorá by bola jednotná pre celú armádu.
Zaujímavosťou je, že hoci hlavným odberateľom pušky vzor 24 systému Mauser bola, prirodzene, československá armáda, tak celkový súhrn produkcie na export výrazne prevýšil objednávky MNO. Puška vzor 24 systému Mauser bola vo svojich časoch veľmi modernou a spoľahlivou zbraňou.
Právom bola považovaná za jednu z najlepších adaptácií a modernizácií nemeckej pušky Mauser model 1898. V medzivojnovom období išlo v rámci československej armády o najrozšírenejšiu zbraň zavedenú do výzbroje.
Tabuľka: Technické údaje vybraných zbraní
| Zbraň | Dĺžka | Hmotnosť | Účinný dostrel |
|---|---|---|---|
| Mosin-Nagant M91/30 | 1232 mm | 4,05 kg | cca. 800 m |
| PPŠ-41 Špagin | 828 mm | 5,4 kg | cca. 200 m |
| PPS-43 Sudajev | 820 mm / 615 mm | 3,04 kg | cca. 150 m |
| DP28 Ľahký guľomet | 1270 mm | 9,12 kg | cca. 800 m |
| SVT-40 | 1226 mm | 3,85 kg | cca. 600 m |
| SG-43 Gorjunov | 1120 mm | 13,6 kg / 40,4 kg (s podstavcom) | cca. 800 m |
Puška s pérovým bodákom
V zbierke Vojenského historického múzea v Piešťanoch sa nachádza puška, ktorá svojou zvláštnosťou zaujme už na prvý pohľad. Ide o pušku s perovým teleskopickým bodákom zakončenú gumovou hlavicou. Určená bola predovšetkým ako výcviková pomôcka k nácviku boja s bodákom muža proti mužovi. Disciplína, pomocou ktorej sa toto umenie malo rozvíjať, dostala pomenovanie „šerm bodákom“.
V Československu dejiny šermu bodákom siahajú do raného obdobia existencie republiky. Z prvej polovice 20. rokov 20. storočia pochádzajú výcvikové pušky, ktoré sa dostali neskôr do povedomia aj vďaka vystúpeniu na prvej celoštátnej spartakiáde v roku 1955. V tom čase to predstavovalo vyvrcholenie bodákového športu. Pre cvičencov Zväzarmu bola zložená špeciálna skladba, pričom nácviku sa zúčastnilo približne 12 000 cvičencov a 5 000 z nich vystúpilo priamo na spartakiáde.
Z obdobia 50. rokov 20. storočia pochádza aj druhý model československej pušky na šerm bodákom určenej pre armádu. Rozmermi, približnou hmotnosťou a tvarom mala predstavovať pušku vz. 24 s nasadeným bodákom. Spoločné črty možno pozorovať aj s vojenskou vzduchovkou vz. 47.
Na rozdiel od prvého modelu boli pušky vybavené aj úchytmi na nosný remeň, na kovovej časti boli značené výrobným číslom a vojenskou preberacou značkou. V niektorých prípadoch sa môžeme stretnúť aj so značením na pažbe, kde sa razila preberacia vojenská značka a rok výroby.
V armáde mala význam pri nácviku behu cez prekážky, odzbrojovania protivníka, bodania do terčov, potýčky s pohyblivým panákom ozbrojeným palicou, výcviku boja zblízka, zabíjania v prepadoch a samozrejme aj šermu bodákom.
Pri športovom šerme bodákom platili zásahy iba v prípade, keď boli dosiahnuté bodnutím a nie úderom. Rátali sa zásahy hlavy s výnimkou tyla, zásahy celého tela od kolien vyššie a paží od lakťov vyššie. Pri oficiálnom zápase boj prebiehal počas 5 minút na ploche širokej 1,8 - 2 m a dlhej 24 m.
Po každom zásahu si súperi vymenili strany a športovec s najvyšším počtom platných zásahov sa stal víťazom. Disciplíne sa v prvej polovici minulého storočia pripisoval veľký význam v oblasti brannosti. V roku 1952 došlo preto k jej zavedeniu ako brannej disciplíny podľa sovietskeho vzoru. O rok neskôr bol zavedený šerm bodákom do činnosti Zväzarmu, kedy bol doplnený ako povinná štvrtá disciplína šermu.
Masívnosť pušky však spôsobovala na turnajoch nevýhodu, keďže šermiari mali unavené paže a následne v zápase s použitím menej zaťažujúcich predmetov strácali cit. V druhej polovici 50. rokov 20. storočia čs. reprezentanti šermu bodákom skúšali aj kvalitu bodáku a pohotovosť samonabíjacej pušky vz. 52/57 pre boj zblízka pri vojskových skúškach.
Ako športová disciplína zanikol šerm bodákom v Československu v 60. rokoch 20. storočia. Disciplína sa vo svete naďalej uplatňovala napríklad v sovietskej armáde alebo v japonskej armáde pod názvom džukendó. V súčasnosti je šerm bodákom v našich podmienkach už kuriózna a takmer zabudnutá disciplína.