Nech už človek vo svojej domýšľavosti o sebe súdi čokoľvek, má pevné miesto v systéme živočíchov. Patrí do triedy cicavcov, radu primátov, čeľade ľudí (Hominidae). Značná časť cicavcov vrátane človeka je všežravá t.j. omnivorná.
Prví ľudia boli zberači rastlinnej potravy, mäkkýšov a na mäsitú potravu si privykali skôr tak, že sa zmocňovali zvierat náhodou uhynutých alebo úlovkov šeliem. Až drsné podmienky doby ľadovej urobili z pravekého človeka lovca, ktorý sa odvážil zaútočiť aj na veľkú korisť vlastnoručne vyrobenými zbraňami a bol schopný organizovať spoločné lovy.
Praveké zbrane
K najstarším nástrojom pravekých ľudí patrili rohy, zuby a kosti. Prvé ľudské výrobky nemali vyhranené určenie. Mohli slúžiť k lovu, k boju s inými ľuďmi a k mierumilovným účelom, napr. ku spracovaniu dreva, kože a mäsa. Preto sa neoznačujú ako zbrane, ale neutrálnym slovom industrie.
Pôvodne poslúžili človeku kamene alebo kyjaky. Menšie vrhacie nástroje sa dômyselnejším opracovaním zmenili na bumerangy rôzneho tipu. Najjednoduchšou a zrejme prvou zbraňou bol prak, takisto v rôznych podobách dochovaný do dnes.
Avšak skutočným veľkým pokrokom vo vývoji loveckých zbraní bol vynález luku. Prvý luk sa objavil v mladšom paleolite, sú teda dielom dnešného človeka rozumného (Homosapiens). Ten ich používal k lovu vtákov a sobov a na sklonku doby ľadovej i v našich krajinách. Gravettienci (Pavlovienci) a magdalenienci, lovci mamutov, sobov a neskôr vtákov už vytvárali dokonalé opracované, účelné a elegantné zbrane, do dnes vzbudzujúci obdiv.
Prečítajte si tiež: Zbrane, ktoré spôsobili hrôzu v prvej svetovej vojne
Zdokonalením luku bola zložitejšia a výkonnejšia kuša, pôvodne zvaná samostreľ. Prvé pokusy o konštrukciu kuše nachádzame už v praveku, zdokonalená bola už v dobe historickej, v staroveku, ale všeobecného použitia sa dočkala až v stredoveku, a to predovšetkým vo vojenstve.
Pravekí ľudia iste používali rôzne pasce. Avšak dochované doklady sú príliš kusé, niekedy dokonca sporné (kresby mamutov).
Zmena životného štýlu a nové zbrane
So zmenou podnebia a krajiny došlo taktiež k zmene flóry a fauny a prirodzene sa zmenil aj život ľudí, ktorí v tejto krajine žili. Na konci doby ľadovej stratili početné skupiny lovcov možnosť uloviť dostatok veľkej zveri k prežitiu a mezolitický človek, ktorý vystriedal lovca staršej doby kamennej, žil v malých kočovných tlupách, živiacich sa zberom, rybolovom a lovom podľa podmienok, v ktorých sa ocitli. Boli závislý skôr na drobnej koristi, ale mali už aj psieho spoločníka, ktorý sa výrazne líšil od svojich vlčích predkov.
Ak už znie titulok značne nadsadene, zodpovedá skutočnosti. Až do tej chvíle žil človek ako súčasť prírody a nijak z nej nevybočoval. Potravu si zbieral a lovil, útočište hľadal podobne ako ostatné živočíchy a do prírodného diania podstatne nezasahoval. Ale až človek - hospodár sa vyčlenil z prírodných spoločenstiev a významne zmenil vlastný život a kultúru. Začal vytvárať stále a početné spoločenstvá, ktoré tak či onak ovplyvnili rovnováhu krajiny a tieto spoločnosti nakoniec vyrástli v mestá.
V určitých častiach sveta sa vyskytovali rastliny s veľmi výživnými semenami. Rastliny sa dali veľmi jednoducho pestovať na úrodných náplavoch a pri troche pozornosti prinášali značnú úrodu. V oblasti „ úrodného polmesiaca “ v Prednej Ázii to bola pšenica, v juhovýchodnej Ázii ryža, v Strednej Amerike kukurica.
Prečítajte si tiež: Ako si vybrať zbraň
Ľudia pracne zbierali jednotlivé klásky, pochopili výhodu pestovania týchto rastlín na chránených miestach a stali sa poľnohospodári. O niečo skôr ľudia na niekoľkých miestach takmer súčasne objavili základy chovu zvierat a stali sa pastieri. Tak získali dostatok potravy a mohli uživiť väčšiu, rýchlo sa rozrastajúcu populáciu.
Lov v staroveku a stredoveku
Lov zveri bol samozrejmou súčasťou života všetkých praobyvateľov Európy a plne zodpovedal miestnym podmienkam. Správy o organizácii lovu vrátane využitia loveckých psov nám zanechali antický autori už v prvom tisícročí pred n. l., a to ako v dielach umeleckých, tak v odborných statiach vedcov a cestovateľov.
V staroveku sa už k lovu využíval aj vycvičený kôň. Lov v staroveku už nebol obyčajným zaobstarávaním zveriny ani ochranou proti škodlivým druhom. Bola to zábava, šport a veľakrát aj slávnostná udalosť. V dobe rímskej bol lov zameraný nielen na zabíjanie zvierat, ale aj na chytanie živých exemplárov, predovšetkým slonov a šeliem. Starovek pojem ochrany zvierat ešte nepoznal.
Až s rozvojom franskej ríše a po zlepšení pomerov vo východorímskej ríši došlo k novému rozkvetu lovu, tento krát však už vyhradený predovšetkým feudálom a vysoko postaveným skupinám ľudí. Lov veľkej zveri sa stal privilégiom. V stredovekej Európe sa lovecké zákony veľmi sprísnili. Pre poddaných prakticky neexistovala žiadna možnosť lovu. Králi a kniežatá rozhodovali o loveckých privilégiách a v rámci svojej domény vymedzili lovecké územia, ktoré spravovali poverení ľudia, väčšinou šľachtici.
Od 9. a 10. storočia sa už vytvára osobitný stav, ktorého povinnosťou bolo starať sa o lesy a o zver. Behom 10. až 12. storočia sa vyhradili osobitné spôsoby lovu a zákaz lovu určitej zveri, ktorá bola vyhradená buď priamo vládcovi, alebo dokonca osobám s ešte vyšším postavením, napríklad cisárovi.
Prečítajte si tiež: Využitie držiakov na zbrane
Zmeny v loveckom práve
Lov prestal byť prostriedkom obživy a stal sa zábavou, súčasne sa stal pompéznou záležitosťou. V 13. storočí už došlo k zjednoteniu loveckého práva v niektorých zemiach a lovecký zákonník ovplyvnili aj zásady držby pôdy. Behom 16. storočia už bol zákon lovu v európskych zemiach obmedzený ohľadom na potrebu poľnohospodárskej výroby. Zver sa začala deliť na vysokú a bežnú lovnú zver, objavil sa taktiež pojem škodnej zveri a jednotlivé druhy zveri boli lovené predpísaným spôsobom.
Je zaujímavé, že veľké lesné majetky správou lovu patrili aj kláštorom. Lovecké právo na kráľovskej pôde sa nazývalo regál. Ostané lovecké oblasti začali podliehať rozdielnym úpravám. Zároveň sa venovala väčšia starostlivosť budovaniu loveckých zariadení- od obôr a bažantníc až po rôzne lovecké stavby.
Veľkému záujmu sa tešili osobitné hromadné lovy, spojené často z nadháňaním zveri do sieti alebo do vody. Pokiaľ neexistovali dostatočne presné palné zbrane, hrali pri všetkých druhoch lovu dôležitú úlohu lovecké psy a v nemalej miere aj cvičený dravci.
Až koncom 17. a 18. storočia sa začala vytvárať poľovnícka morálka a súbor zásad, ktoré sa pomaly presadzovali najprv na panstvách uvedomelých šľachticov a neskôr prostredníctvom rôznych spolkov aj vo verejnosti.
Zbrane a remeslá starých Slovanov
Základňu historického vývoja dávnych Slovanov tvoril ich hospodársky život, roľnícka a remeselná výroba. Tu sa preto otvára priestor pre archeologický výskum, ktorý získava pracovné a výrobné nástroje, taktiež výrobky, hospodárske predmety a pod. Slovania boli roľníci v tom najširšom slova zmysle. Hlavným a najdôležitejším zamestnaním väčšiny obyvateľstva bolo pestovanie obilnín a chov domácich úžitkových zvierat, predovšetkým hovädzieho dobytka a prasiat.
Neodmysliteľnou súčasťou života bolo aj vojenstvo. S jeho úrovňou súvisela možnosť expanzie a osídľovania nových území. Bez vojnových schopností by sa nikdy nemohla uskutočniť rozsiahla slovanská expanzia v 6. - 8. stor. Obrovský vývin nastáva aj v remeselnej výrobe. Prví slovanskí osadníci si vyrábali všetky životné potreby - náradie, nádoby, odev, obuv, zbrane - podomácky, alebo ich získavali výmenou, prípadne ako korisť.
Nové sídla sa skonsolidovali a roľnícka výroba si vyžadovala stále väčší počet dokonalejších nástrojov. Postupne sa začala presadzovať deľba práce ako predpoklad nového stupňa ekonomického a spoločenského vývoja. Technika tavenia železa sa do Európy rozšírila z Prednej Ázie už v prvom tisícročí pred. n. l. Slovanom bola známa už z ich zakarpatskej pravlasti. Na prelome 8. a 9. storočia sa táto výroba začala sústreďovať v hutách, čo zaisťovalo hromadnú produkciu. Na Morave bolo napr. objavených 24 taviacich pecí z tohto obdobia. Ako ukazujú rozbory železných predmetov, Slovania zvládli výrobu ocele už v 9. stor.
V 8. storočí boli pece podzemné, vyhĺbené do rastlinného terénu. Vnútorný pracovný priestor bol opatrený žiaruvzdornými výmazmi vysokej kvality. Slovanskí hutníci zakladali blízko nálezísk železnej rudy celé železiarske huty, v ktorých získavali železo pomerne vysokej kvality. Slovanskou domácou zbraňou boli luky, šípy, oštepy a sekerky. Západní Slovania dovážali na prelome 8. a 9. stor. Čoskoro však začali Slovania vyrábať meče, kopije, prilby a ľahké brnenie zo šupín alebo drôtenej košele sami. S kováčskou prácou sa spojili aj umelecké remeslá, ktoré mali na starosti náročnú výzdobu. Zbrane boli nie len kvalitné ale aj pekné. Hlavne meče východných Slovanov sa stali cenným vývozným artiklom.
Najstaršie slovanské štíty boli ľahké, kruhové alebo oválne, z kože, z dreva, alebo z prútia. Boli spevnené a zároveň zdobené kovaním. Od 10. stor. sa šírili veľké mandľovité štíty, určené predovšetkým pre jazdcov, ktorí sa nimi chránili celé telo od ramien až k nohám. Po roku 1200 sa jazdecké štíty opäť zmenšovali, súviselo to s tým, ako sa skvalitňovalo brnenie a celá ochrana tela bojovníka.
Aj kamenárske remeslo sa vyvinulo až v období feudalizmu, kedy sa stavali chrámy a paláce. Predtým sa z kameňa vytesávali len žarnovy, prasleny, formy na odlievanie kovových predmetov či stavebný materiál na opevnenia.
V slovanských zemiach prekvitalo remeslo v 9. - 10. stor., ale jeho počiatky siahajú do obdobia 7. - 8. stor. Spracovávali nielen kovy menej ušľachtilé ako napr. meď, cín, z ktorých sa zlievala bronz, ale aj striebro či zlato. Remeselníci žili v podhradiach alebo vo vznikajúcich mestách často sústredení podľa svojej špecializácie. Stretávame sa preto so zaujímavým javom, tzv. služobnými osadami. Zistilo sa že staré názvy dedín vznikli podľa zamestnania ich obyvateľov - Kováčová, Štítare, Dravce, Sokolovce ...