Veľmi málo slovenských hádzanárok malo vo svete také zvučné meno ako Mária Ďurišinová. Košická rodáčka pochádzajúca z Trebišova sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea - 17. júla oslavuje šesťdesiatku. Ako sama tvrdí, ani pred desaťročiami, keď bola na vrchole svojej hádzanárskej slávy a rešpektovaná vo svete hádzanej, si o sebe nemyslela, že je výnimočná hráčka.
"Nikdy som nemala pocit a ani som si neuvedomovala, že nie som bežná hráčka. Skôr ma to viackrát prekvapilo, keď sa o mne takto vyjadrovali iní. Nežijem však minulosťou, ale snažím sa naplno vychutnávať život v prítomnosti," rozhovorila sa jubilantka a vrátila sa k svojim hádzanárskym začiatkom. "Ešte ako dieťa sme išli do Prešova, kde som spoza mantinelu videla strieľať Janu Kernerovú z deviatich metrov do šibenice. Povedala som si, že by bolo úžasné niekedy vedieť takto zakončovať. Vtedy mi ani nenapadlo, že raz budem reprezentantka. Chcela som len hrať hádzanú, čo ma veľmi bavilo. Každý šport som však mala rada. V Trebišove som sa venovala aj tenisu, večer sme si ako deti zvykli zahrať aj futbal. Mamka bola rada, že sme takto vypĺňali voľný čas."
Z brankárky renomovaná kanonierka
K hádzanej sa dostala ešte na základnej škole. "V každom malom mestečku má nejaký šport tradíciu. Trebišov nebol výnimkou. U nás bol riaditeľ školy hádzanársky fanatik. Hádzanej sa venovala moja sestra, ja som najskôr chodila len zbierať lopty. Až mi raz povedali, aby som to skúsila." Najskôr však bolo jej miesto v bránke. "Keď som už hrávala za žiačky, tak dorastenky mali ísť do Púchova, ale pre cirkevný sviatok ich viacero nemohlo prísť. Tak mi povedali, aby som si zobrala dres a išla s nimi. Mala som trinásť rokov a hneď v prvom dueli v dorasteneckej ligy som strelila 9 z našich 11 gólov a hoci sme prehrali, viac ma už do bránky nedali."
Aj vďaka ostaršeniu, keď mohla nastupovať aj za staršie vekové kategórie, sa zrodila renomovaná kanonierka. "Hrávala som takpovediac na všetkých frontoch, teda potom už aj za ženy. Bola to veľká výhoda. V mladom veku som mohla toho veľa odohrať, čo mi pomohlo výkonnostne vyrásť. Dennodenne som bola na ihrisku a práve tým som herne dozrievala a zároveň to prispelo k tomu, že som sa ľahšie vedela prispôsobiť počas pôsobenia v rôznych družstvách. Talentov je vždy dosť, ale v zápase sa k slovu dostane len sedem - osem hráčok. Aj talent potrebuje predovšetkým hrať, na lavičke žiaden hráč nevyrastie."
Vraj najnepríjemnejšia strelkyňa
Počas kariéry na rôznych úrovniach a súťažiach potvrdzovala kanonierske schopnosti a atakovala najvyššie priečky v poradí strelkýň. "Brankárka som bola pôvodne len preto, lebo som sa silou-mocou chcela dostať medzi hádzanárky. Všade som mala šťastie, dostala som sa do takých kolektívov, ktoré mi sadli. Rusky mali vysoký spojkový rad, poľská hádzaná bola známa svojou ,lajnou´, keď krídla zakončovali skoro zo spojkového uhla. My sme boli povestné dobrou prvou, druhou i treťou vlnou, čo sme v reprezentácii za trénera Jiřího Zerzáňa i v Štarte Bratislava dosť nacvičovali. Snažili sme sa o rýchlu hádzanú do nekonsolidovanej obrany. Keď sme museli hrať na postavenú obranu, využívala som svoju rýchlu ľavačku. Bola som si vedomá menšieho vzrastu, preto som sa skôr schovávala za hráčku a potom obstreľovala.
Prečítajte si tiež: Ivan Spišiak Karate
Brankárka Marika Končeková ma všade označovala za najnepríjemnejšiu strelkyňu, vraj ma ani nie je vidieť a lopta aj tak skončí v bránke. Nedá sa povedať, že som streľbu špeciálne cibrila, v mojom podaní to bola taká všehochuť vynútená somatotypom. Mala som dobrý švih, vedela som loptu zatočiť, ale bola to z núdze cnosť." Gólová potencia neunikla tímom súperov, ktorých obrany si ju začali čoraz viac všímať. "Hneď v prvom ročníku v drese Štartu som bola najlepšia strelkyňa ligy. Samozrejme, v ďalších rokoch bolo čoraz ťažšie sa presadzovať. Súperky ma bránili aj osobne, potom bol problém dostať sa k lopte, nieto ešte k streľbe," priznáva Ďurišinová.
Od nej sa očakávalo, že bude gólmi ťahať družstvo. "Hnevalo ma to a čím som bola staršia, tým som to vnímala intenzívnejšie. Čoraz častejšie som bola radšej, keď som dala napríklad len 5 gólov, ale veľa gólových akcií som vypracovala aj tým, že som stiahla na seba viac brániacich hráčok a potom uvoľnila spoluhráčku. Mala som z toho fantastický pocit. Keď som prišla domov, mamka sa ma vždy ako prvé spýtala, koľko som dala gólov. Pre mňa to však nebolo podstatné. Keby som ich dala aj dvanásť a prehrali by sme, to by ma netešilo. Pre mňa bol vždy podstatný kolektív, kde sa víťazstvo i smútok z prehry delí s ostatnými."
MÁRIA ĎURIŠINOVÁ
- Narodila sa 17. júla 1960 v Košiciach, ale vyrastala v Trebišove.
- Začínala ako brankárka, ale potom sa z nej vďaka šikovnej a nebezpečnej ľavačke stala obávaná pravá spojka.
- Bývalá československá hádzanárska reprezentantka odohrala za reprezentačný tím ČSSR/ČSFR 285 zápasov a dosiahla 1557 gólov.
- Patrila k najlepším kanonierkam v histórii svetovej hádzanej, do povedomia sa zapísala aj úspešným premieňaním pokutových hodov.
- Bola najlepšia strelkyňa československej, juhoslovanskej ligy i rakúskej ligy.
- S československou reprezentáciou, v ktorej debutovala v roku 1978 na turnaji v Chebe, bola piata na majstrovstvách sveta 1982 v Maďarsku, v roku 1984 si vybojovala v Trenčíne striebro na turnaji Družba, ktorý bol pre krajiny zo socialistického bloku náhradou za bojkotované olympijské hry v Los Angeles.
- Je vicemajsterka sveta z roku 1986, keď na MS v Holandsku pomohla ako jedna z kľúčových hráčok a najlepšia strelkyňa tímu ČSSR k zisku striebornej medaily. V oboch prípadoch stroskotali so spoluhráčkami vo finále na súperkách zo Sovietskeho zväzu.
- Štartovala aj na OH 1988 v Soule, kde československé hádzanárky obsadili 5. miesto. Spolu s legendárnym oštepárom Janom Železným skladali olympijský sľub pred odchodom čs. výpravy.
- Na klubovej úrovni hrávala za Trebišov, Štart Bratislava, Belinku Olimpija Ľubľana, Slovan Duslo Šaľa, Hollabrunn, Austriu a WAT Fünfhaus Viedeň. Ligové tituly získala dvakrát so Štartom (1982, 1983) a raz so Šaľou (1992).
- V Pohári IHF sa s bratislavským Štartom prebojovala v sezóne 1986/1987 až do finále, v ktorom nestačili na Budučnost Titograd.
- Päťkrát ju vyhlásili za najlepšiu hádzanárku Slovenska (1981, 1984, 1985, 1986, 1987), trikrát uspela v ankete o najlepšiu československú hádzanárku. V ankete o najlepšiu hádzanárku SR 20. storočia skončila druhá. V roku 2011 bola medzi prvými laureátmi, ktorí sa stali členmi Siene slávy slovenskej hádzanej.
Najskôr útek a potom 12 rokov v Štarte
So životom Márie Ďurišinovej je späté cestovanie. Počas MS junioriek ju tréner Ján Kecskeméthy zlákal do bratislavského Štartu, ale štúdium na gymnáziu v Bratislave nemalo dlhé trvanie. A tak zdupkala späť do Trebišova a do slovenskej metropoly sa vracala len na zápasy. Takto bez pravidelných spoločných tréningov vydržala dva roky. Aj teraz tvrdí, že presuny po koľajniciach či občas vzduchom jej dali zabrať. "Po strednej škole ma veľmi lákala medicína, ale v Košiciach nebola ženská hádzaná na najvyššej úrovni. Navyše, zo Štartu ma v tom čase už nechceli pustiť, a tak som si vybrala právo. Vďaka hádzanej som mala asi najscestovanejšie skriptá, ktoré som si brávala všade so sebou," zaspomínala si.
V Štarte strávila napokon tucet rokov svojej kariéry, počas ktorých získala dva československé ligové tituly a dosiahla aj účasť vo finále Pohára IHF v roku 1987. "Vtedy sme mali sedem - osem kvalitných hráčok, ale pri náročnom programe zápasov na nás doľahla únava. Vtedy urobil tréner Tomáš Kuťka z môjho pohľadu veľkú chybu. Chceli sme, aby nám dal aspoň jeden deň voľno. Doplatili sme na to potom vo finále ligy s Prešovom i vo finále Pohára IHF proti Budučnosti Titograd. Pre mňa to bol smutný rok, ale čo by za to iní dali..."
Jeden gól zmenil životný úspech na športovú tragédiu
Dodnes sa jej tisnú slzy do očí. Pre drvivú väčšinu športovcov je vrchol kariéry účasť a prípadne aj úspech na olympijských hrách. Maja o účasť na OH 1980 v Moskve prišla pre podvrtnutý členok, ale bola mladá a vedela, že jej chvíľa ešte raz príde. Stalo sa to o osem rokov. Pre Ďurišinovú a spoluhráčky, ktoré štartovali pod piatimi kruhmi v Soule 1988, kde si československé družstvo vybojovalo 5. miesto, však olympijské hry priniesli najväčšie športové sklamanie. Dva roky predtým boli vicemajsterky sveta...
Prečítajte si tiež: Výber chráničov na karate pre deti
"Aj teraz tvrdím, že v najhoršom prípade sme mali na striebro, tak sme boli skvele zohraté. Mali sme lepší tím ako Rusko, vo väčšine štatistík sme boli prvé či druhé, len v jednom ukazovateli tretie, ale skončili sme piate. Nad Juhosláviou sme potrebovali vyhrať o 7 gólov, aby sme postúpili do finálovej skupiny. Necelú minútu pred koncom sme viedli potrebným rozdielom, ale potom Nataša Kolegová vystrelila a hoci brankárka Anna Hradská vedela, že to pôjde vpravo dole, lopta aj tak skončila v sieti. Na všetky nás to neskutočne doľahlo. Ja som v šatni vracala krv. Roky našej snahy vyšli navnivoč. Je to najväčšia športová tragédia pre našu generáciu. Ešte aj teraz, keď počujem oficiálnu pieseň OH 1988 Hand in hand, tak je mi do plaču. Pol roka po hrách som nevedela normálne fungovať," prezrádza.
Faktorov, prečo účinkovanie nemalo pokračovanie v bojoch o medaily, bolo podľa Ďurišinovej viac. "Žiaľ, nikto nás pred prvým duelom neupozornil na detaily v hracom systéme, najmä na to, že ak posledný tím tabuľky nezíska aspoň 25 percent zo všetkých možných bodov, výsledok s ním sa nebude rátať. História sa však na toto už pýtať nebude. Boli sme deprimované, sklamané, ale zvyšné duely sme vyhrali s ľahkosťou, hoci nám už chýbala motivácia," priznala po vyše troch desaťročiach Upozornila na ďalší kľúčový moment: "V prvom dueli proti domácim Kórejčankám vynechal tréner Zerzáň zo základnej zostavy tri hráčky vrátane mňa. V krátkom čase sme prehrávali vysoko, pričom akoby sme si neuvedomovali, že je dôležité vyhrať čo najvyšším rozdielom, alebo prehrať čo najmenej. Išlo o každý gól. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale išla som sa za ním zo slovami, že chcem ísť na ihrisko. Napokon sa už rozdiel nezvýšil, ale v konečnom dôsledku sme na to doplatili. Keď som sa ho na to po rokoch pýtala, prečo to urobil, tak povedal, že nás mali naštudované a chcel ich zaskočiť. Žiaľ, zaskočil viac nás."
Napriek tomu práve reprezentácia ČSSR z OH 1988 bola najlepší tím, v akom kedy Ďurišinová hrala. "Áno, tak veľa o sebe vedeli. Z roka sme strávili 10 mesiacov na sústredeniach. Niektoré spoluhráčky mali mladé rodiny a našli sa aj takí manželia, ktorí to neustáli a prišli rozvody. Hovorí sa, že najlepšie hádzanárske roky sú od 23 do 28 rokov. My sme boli v tomto veku. Aj v Štarte bolo vynikajúce družstvo, ale tento reprezentačný tím bol najlepší. V národnom tíme hrali tie najlepšie hráčky, mal najlepšiu skladbu a boli to priateľstvá na celý život."
"Ja som nedeľné dieťa, o ktorých sa hovorí, že ide o šťastné deti. Mala som fantastické šťastie na ľudí okolo seba, čo platí aj o hádzanárske kolektívy. Hádzaná mi priniesla skvelé spoluhráčky, parťáčky, kamarátky, veľa z tých priateľstiev pretrváva až dodnes."
V Slovinsku mohla mať hádzanársku školu, namiesto toho utekala pred občianskou vojnou
Svoje budúce pôsobisko si Mária Ďurišinová vyberala podľa toho, ako ďaleko bolo od Bratislavy. Mohla ísť napríklad aj do Japonska, ale napokon bola z toho Juhoslávia, kde zamierila do slovinského klubu Belinka Olimpija Ľubľana. "Doma sa ma postupne zmocnil pocit, že sa na ligu už neteším. Angažmán v Belinke sa mi zdal sympatický. Ľubľana bola vzdialená len 450 km, čo bola autom takpovediac malina. To rozhodlo. Aj tam som mala mimoriadne šťastie na spoluhráčky. Boli sme tam len dve staršie, inak bol vekový priemer len 16,5 roka. Mladé dievčatá sa veľmi chceli učiť a napredovať. V prvej sezóne nám o jediný bod ušla účasť medzi prvou štvorkou, pričom nám predpovedali vypadnutie. Ja som sa stala navyše najlepšou strelkyňou. Potom odvolali trénera Zerzáňa. Chcela som odísť aj ja, ale napokon ma prehovorili. Ligu sme opäť udržali, znovu som ovládla poradie kanonierok. Chceli tam založiť Hádzanársku školu Márie Ďurišinovej, mala byť v Ľubľane, Maribore a ešte na jednom mieste. Bola to finančne zaujímavá ponuka, ale ja som už vedela, že nie. Chcela som sa vrátiť a navyše vzápätí v Juhoslávii vypukla vojna..."
Prečítajte si tiež: Úvod do karate
Šlapku odmietla, Weiss ju presvedčil
Z Juhoslávie sa za dramatických okolností vrátila na Slovensko, stala sa hráčkou Slovana Duslo Šaľa, s ktorým si vybojovala federálny majstrovský titul. Zároveň to bola bodka za vrcholovou hádzanárskou kariérou a nasledoval vstup do politiky. "Chcela som sa venovať už právnickej činnosti. Boli sme práve na kolotočoch, keď mi sestra povedala, že sa chce so mnou rozprávať Peter Weiss zo Strany demokratickej ľavice. Aj on v minulosti hrával hádzanú. Kým ja som ho chcela presvedčiť, že nemám v politike čo robiť, jeho cieľom bol presný opak. Moja mamka bola členka komunistickej stranky, ale zároveň aj slušný človek. V minulosti aj mne prostredníctvom šéfa mestského výboru strany v Bratislave Gejzu Šlapku ponúkali členstvo v KSČ, ale je som to odmietla. Nikdy som nemala vnútornú potrebu mať takýto papier, hoci som ľavicovo orientovaný človek. Keď sa to dozvedela moja mama, skoro skolabovala. Paradoxne, Šlapka moje rozhodnutie prijal. Ja som si potom povedala, že aspoň pomôžem vtedajšej SDĽ naťahať hlasy."
Ďurišinová sa tešila z titulu, pričom netušila, že sa začína nová kapitola jej života. "Mne sa už začala predvolebná kampaň, s Petrom Weissom a Robom Ficom sme tvorili takú trojčlennú úderku. Finále ligy sa hralo v Prahe, takže to bolo mimoriadne náročné obdobie. Za odmenu sme potom išli so Šaľou na mesiac do Kanady a ja som ani nevedela, či ma zvolili. Až po návrate som zbadala plnú poštovú schránku s rôznymi pozvánkami vrátane tej na ustanovujúcu schôdzu v parlamente," prezradila hráčka v hádzanárskych kruhoch oslovovaná ako Maja. Dostala do zákonodarného zboru, hoci nebola členkou SDĽ, za ktorú kandidovala. "Až po troch či štyroch rokoch som sa na jednom mítingu spýtala jednej staršej pani, že prečo vstúpila do strany ona. Odvetila mi, že má strach, že keď umrie, nebude mať ju kto pochovať... Ona bola presvedčená, že ju dôstojne pochováme. Pre mňa to bol silný motív a na druhý deň ráno som si v centrále vypýtala členský preukaz. Potom ma prehovárali aj na vstup do Smeru, ale som hrdá, že som tam nikdy nevstúpila."
Rakúska bodka za aktívnou činnosťou
Na úplnom sklonku aktívnej hádzanárskej kariéry si ešte vyskúšala pôsobenie v rakúskych kluboch Hollabrunn, Austria a WAT Fünfhaus Viedeň. "Do Hollabrunnu som chodila na jeden - dva tréningy týždenne a odohrala som zápas. Postupne však pribúdali povinnosti, nočné zasadnutia parlamentu, tak som si po dvoch rokoch povedala, že stačilo. Následne som sa náhodou stretla s bývalými spoluhráčkami, ktoré ma ešte na rok presvedčili obliecť si dres Austrie. Ďalšia sezóna už bola v plnom prúde, keď mi zavolala moja kamarátka Janka Stašová. Ani neviem ako, ale tušila som, že sa ma spýta, či si ešte spolu nezahráme. Po niekoľkých kol..."