História vojny je často písaná v mužských obrazoch - hrdinovia so zbraňami v ruke, hrdinské gestá, dramatické boje. Bojovali aj ženy, no nie vždy so zbraňou. Ich úloha bola často prehliadaná. Pritom mnohé ženy v čase vojny ukázali odvahu, ktorá sa vyrovnala odvahe mužov na bojisku. V druhej svetovej vojne sa ženy stali neoddeliteľnou súčasťou odboja.
Boli to ošetrovateľky, spojky, kuchárky, prali oblečenie partizánov, prenášali zbrane a muníciu. Starali sa tiež o zranených či organizovali zázemie pre odboj.
Erika Meszárosová, umelkyňa a výskumníčka, vytvára efemérne (pozn. red. dočasné, pominuteľné) pamätníky priamo na miestach spojených s príbehmi žien, aby vzdala hold ich neviditeľnej práci počas vojny. Umelkyňa vytvára efemérne pamätníky priamo na miestach spojených s príbehmi žien počas vojny.
Jedným z príbehov, ktoré oživila, je osud Paulíny Dubeňovej z Kuneradu. Tá spolu s rodinou každú noc piekla chlieb pre partizánov a tajne ho vozila do lesa na dohodnuté miesto. Erika tento príbeh preniesla do improvizovaného pamätníka v podobe chlebov, ktoré piekla na špeciálnych formách na pňoch stromov.
„Potom keď sme tam prišli aj s ostatnými účastníkmi pamätníka, tak sme tam našli chlebíky, pod ktorými boli utierky, na ktoré som povyšívala časti príbehu pani Dubeňovej, aby si každý mohol zobrať domov časť jej príbehu aj chlebík,“ priblížila Meszárosová.
Prečítajte si tiež: Policajná naháňačka po streľbe
Ženy počas vojny dokazovali, že odvaha a odhodlanie majú mnoho podôb - od starostlivosti o zranených až po organizovanie zásobovania či špionáž.
„Vyžadovalo si to veľkú odvahu, lebo mohli nechať všetko plynúť okolo seba, ale to volanie po povinnosti a túžba prispieť k oslobodeniu, musíme to len obdivovať, že sa takto obetovali a riskovali vlastný život. Zdenka Vicenová, zdravotná sestra počas SNP, ošetrovala ranených v náročných podmienkach,“ uviedol historik Ústavu pamäti národa Tomáš Klubert.
„Naozaj tam boli boje tak silné, že bolo veľa ranených, takže denne sme ošetrovali aj 20 ranených, zvyčajne vo večerných hodinách, takže sme koľkokrát aj do po noci robili. Boli tam aj dvaja pacienti Nemci, to nás vlastne zachránilo,“ opísala Zdenka Vicenová.
Okrem aktívnej účasti v odboji a starostlivosti o zranených, ženy zohrávali dôležitú úlohu aj v priemysle, najmä vo výrobe munície. Práve vďaka ich práci dokázali továrne zabezpečiť nepretržitú produkciu pre vojnové potreby.
Muničná továreň v Komárne
O starej továrni, ktorá bola za svojich čias najväčším závodom v okrese, dnes vie už len málokto. Muničná továreň v Komárne bola založená v roku 1908. Umiestnená bola na pozemku medzi sútokmi riek Dunaj a Váh, kde sa predtým rozprestierali močariská.
Prečítajte si tiež: Umenie tetovania na ženskom chrbte
Podľa dostupných informácií v továrni počas prvej svetovej vojny pracovalo 3 až 4 tisíc zamestnancov, ktorí mali na starosti výrobu rôznych druhov munície. Po vzniku ČSR sa však strojné zariadenie vo fabrike demontovalo a bolo odvezené do Brna. Táto udalosť znamenala koniec jedného z najväčších závodov v komárňanskom okrese. Budovy následne slúžili tabakovému priemyslu - uskutočňoval sa tu výkup tabaku, jeho uskladňovanie či fermentácia.
Keďže v minulosti museli mnohé noviny čeliť silnej a prísnej cenzúre, niet divu, že sa v bodových novinách nenašla jediná zmienka o fungovaní továrne. Vo veľkej miere tu pracovali hlavne ženy, ale našlo sa aj niekoľko mužských zamestnancov. Najmä takých, ktorí boli z nejakého dôvodu oslobodení od povinnej vojenskej služby. Presný počet zamestnancov sa dones nevie, keďže všetky údaje o fabrikách podobného charakteru boli v minulosti prísne šifrované.
V roku 1891 sa vojenský priemysel pomerne intenzívne rozbehol v susednej Budapešti, pričom o rok neskôr vznikla továreň na výrobu nábojov či vojenských vozidiel v Győri. Najväčšia továreň na výrobu pušného prachu v celej monarchii bola otvorená v Magyaróvári. Iba krátko pred vypuknutím vojny sa dalo povedať, že okolo 36% vojenskej produkcie monarchie pochádzalo z okolitých miest - vrátane lietadiel, vojnových lodí a dokonca aj ponoriek.
V už spomínanom roku 1908 prišlo aj na otvorenie Muničnej továrne v Komárne. Predtým močaristý areál medzi riekami Dunaj a Váh bol ideálny vďaka miestnej zemine a štrku. Rozhodli sa tu teda postaviť potrebné výrobné haly a dokončila sa železničná trať od železničnej stanice (koľaje viedli pred mostom), na ktorej boli umiestnené medené plášte delostreleckých granátov rôznych veľkostí z českých a moravských vojenských závodov.
Oficiálny názov Muničnej továrne znel Výskumný ústav cisárskeho a kráľovského delostrelectva (Kaiser-Königliche Artillerie Farschung Anstalt). K jeho najväčšiemu rozvoju pritom došlo medzi rokmi 1914 až 1916, teda priamo počas diania prvej svetovej vojny. V roku 1917 bolo navyše do areálu nainštalované parné kúrenie.
Prečítajte si tiež: Tetovanie žien: Prehľad a interpretácia
V továrni sa údajne pracovalo vo dvoch predĺžených zmenách. Prvá trvala od šiestej hodiny rannej do šiestej do večera. Pracovníkov následne vystriedali kolegovia, ktorí takisto pracovali dvanásť hodín, čiže do šiestej hodiny ráno. Výroba v továrni bola teda nepretržitá.
Hoci sa neuchovali žiadne oficiálne písomné záznamy, existujú tvrdenia, že aj napriek maximálnej bezpečnosti vypukol v roku 1914 v továrni požiar. Iba o dva roky neskôr mal byť závod poškodený obrovským výbuchom v hale č. 1. Tento incident si vyžiadal aj niekoľko obetí. Na podobný incident bolo myslené už počas stavby haly - kým steny boli z tehál, na strechu sa využilo drevo, aby tak spôsobila pri prípadnom zrútení čo najmenej škody.
Počas najkritickejších a pre mnohých ľudí najchudobnejších rokov, kým na okolí prebiehala vojna, bola továreň jediným záchranným lanom. Tisícky rodín v núdzi dokázalo tieto časy prečkať práve vďaka skromnému platu, ktorí zamestnanci dostávali výmenou za výrobu vojenskej munície.
Mnohé dokumenty a iné cenné papiere následne prevzali Rakúšania, pričom vojenskú techniku dostali na starosť československé úrady. Budovy továrne prešli do vlastníctva československej posádky, neskôr sa z nich stala už spomínaná tabaková továreň.
Presný počet vyrobených nábojov, granátov a inej munície sa asi nedozvieme nikdy. Existuje však niekoľko odhadov, ktoré môžu aspoň priblížiť všetko úsilie miestnych pracovníkov. Údajne každá väčšia vojenská operácia si vyžadovala niekoľkomesačnú produkciu munície. Vtedajší generálny štáb monarchie vypočítal, že armáda by mala v prvých troch mesiacoch potrebovať približne milión kusov delostreleckej munície. Skutočný dopyt ale mal byť trojnásobne väčší.
Na talianskom fronte počas 10. bitky pri Isonze vypálilo rakúsko-uhorské delostrelectvo zhruba 1,6 milióna nábojov, kým v 11. bitke ich vystrieľali až dva milióny. Výroba delostreleckej munície vojenského priemyslu Rakúsko-Uhorska pritom svoj vrchol dosiahla v septembri 1917, kedy továrne vyrobili spolu 2,6 milióna nábojov. Podľa hrubých odhadov vyprodukovali muničné závody monarchie okolo 72 miliónov delostreleckých granátov. O sume, ktorá bola na ich výrobu potrebná sa pri takomto množstve zjavne neoplatí ani premýšľať. Pri jej predstave by sa nám zjavne všetkým zatočila hlava.
Súčasťou vojnového dedičstva sú aj nálezy munície, ktoré sa objavujú dodnes. Polícia opakovane upozorňuje na opatrnosť pri náleze munície a na to, aby sa s ňou v žiadnom prípade nemanipulovalo.
Policajní pyrotechnici sa na súčasné krásne počasie pozerajú trochu s obavami. Jar je totiž obdobím, keď ľudia častejšie ako inokedy nájdu muníciu z čias druhej svetovej vojny. Zhrdzavenú, ale stále schopnú výbuchu.
Podľa Eleny Anatalovej, trenčianskej krajskej policajnej hovorkyne, na území kraja ľudia objavia za štvrťrok v priemere 60 kusov starej munície. „Natrafia na ňu najmä v miestach, kadiaľ prechádzal front alebo kde pôsobili partizánske oddiely. U nás je to celé slovensko-české pohraničie, potom Valaská Belá, Nitrianske Pravno, Nitrianske Rudno.
Časť nájdenej munície z druhej svetovej vojny pyrotechnik zlikvidoval v utorok v kotline uprostred kameňolomu neďaleko Čachtíc. Boli to delostrelecké míny rôznych kalibrov, československý ručný granát a delostrelecká strela kalibru 152 mm sovietskej výroby. Pri tejto strele je bezpečný priestor pol kilometra. Nebezpečné sú črepiny, v menšej vzdialenosti je nebezpečný aj tepelný a tlakový účinok. Strelu vyoral vlani na jeseň obyvateľ Moravského Lieskového na záhrade. Okrem nej privolaný pyrotechnik našiel na pozemku ďalších sedem rovnakých striel.
„Táto delostrelecká strela má hmotnosť asi 50 kg a je v nej okolo 8 kg výbušniny, trinitrotoluénu. Vyrobená je zo zvláštneho materiálu, ktorý sa po výbuchu rozštiepi na ostré triesky, ktoré zlikvidujú aj obrnené auto. Aj keď každý rok stará munícia niekoho usmrtí alebo zraní, pre mnohých je to stále hračka, ktorej nedokážu odolať. Niektorí nevedia, čo to je, a snažia sa nález rozobrať, iní zase vedia, čo to je, aj tak urobia to isté. Napríklad preto, aby vybrali výbušninu a nechali si kovový „obal“ ako suvenír. Výbušninu potom hodia do kontajnera na odpadky. Alebo muníciu rozoberajú práve kvôli výbušnine. Je to neuveriteľné, ale ľudia sú schopní nájdenú muníciu rezať aj karbobrúskou. Keď ju vidia, aká je hrdzavá a zanesená hlinou, myslia si, že je nefunkčná. Ale ak bola pri výrobe dobre zakonzervovaná a bol dodržaný technologický postup, tak sú mechanizmy a zapaľovače stále aktívne. Pyrotechnici skúšali hádzať staré ručné granáty z rokov 1936 až 1938. Vybuchli aj po toľkých rokoch.
Munície bolo cez vojnu vyrobené obrovské množstvo. Po vojne sa likvidovala tak, že čo sa našlo, to sa zasypalo. Nezvážali ju na miesta, kde by sa bezpečne ničila. Alebo povyberali zapaľovače a míny nechali v lese. Preto je stále toľko nálezov. A ľudia si z toho spravili zdroj zisku. Pomocou detektora kovov hľadajú muníciu a potom ju predávajú zberateľom. A kým ju nepredajú, uskladnia ju hoci aj v paneláku, ako to urobila skupina mladíkov z východného Slovenska. Muníciu uložili do šachty s teplovodným potrubím.
„Ľudia by si v prípade nálezu akejkoľvek munície mali dávať v prvom rade pozor, nedotýkať sa jej, v žiadnom prípade s ňou nemanipulovať a už vôbec nie ju prenášať.