Ženská tvár vojny sa pokúsila už v minulom storočí nájsť bieloruská spisovateľka a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexijevič. Nenašla ju. Nie preto, že by ženy v Sovietskom zväze neboli súčasťou krutých bojov druhej svetovej vojny. Práve naopak. No ich spomienky, zážitky a následky brutality ostávajú v tieni mužského sveta.
„Podľa Karin Doreen vo všeobecnosti muži pokladajú vojnové spomienky za svoje vlastníctvo. Spomienky žien na vojnu tak bývajú zanedbávané, nehrajú takmer žiadnu rolu, prinajlepšom majú sekundárnu úlohu,“ vysvetľuje historička Denisa Nešťáková z Herderovho inštitútu v nemeckom Marburgu.
Takto nejako to bolo podľa nej aj v prípade Sloveniek. Tie počas druhej svetovej vojny nielen pomáhali partizánom, ale aj bojovali na frontoch, kde položili život. Museli sa vysporiadať so sexuálnym obťažovaním, ukryť svoju ženskosť pred sovietskymi partizánmi a potýkali sa aj s tým, ako zvládnuť biologické osobitosti ženského tela v podmienkach nulovej hygieny.
Úloha Sloveniek v Odboji
Významná úloha Sloveniek sa neraz ukázala práve ku koncu vojny - v Slovenskom národnom povstaní. Po jeho vypuknutí v auguste 1944 sa do protifašistického odboja zapojili najmä ako spojky. Partizánom nosili lieky, potraviny či iný zdravotnícky materiál. Málokedy žili s povstalcami priamo v horách. Angažovali sa najmä mladé ženy a dievčatá.
Historička Nešťáková upozorňuje, že pri ženách existovala prekážka, ktorá ich držala ďalej od bojov - materstvo. „Ak sa partner týchto žien pridal k partizánom, jeho manželka pravdepodobne musela zostať doma a starať sa o deti. Rod hral aj v SNP veľkú úlohu. ,Rodičovská dovolenka‘ sa nediskutovala, nejestvovala možnosť, že by muž zostal doma s deťmi a žena odišla do hôr bojovať. Preto máme medzi priamymi bojovníčkami najčastejšie slobodné mladé dievčatá a ženy,“ dodáva.
Prečítajte si tiež: Policajná naháňačka po streľbe
Podľa historika Adama Šumichrasta z Historického ústavu Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne sa so zapojením žien rátalo, nie však v podobe priameho nasadenia do boja.
K pomoci partizánom ženy vyzývala aj vtedajšia povstalecká tlač - noviny Pravda: „Slovenské ženy! Dajte sa do služieb Národným výborom. Pomáhajte všemožne chrabrým partizánom a našej armáde! Povzbudzujte svojich synov a mužov v boji a vytrvalosti. Pozorujte a odhaľujte zákerného nepriateľa! Toto je príkaz dneška...“
Príbehy Odvahy a Obetavosti
K partizánom odišla aj 15-ročná Viola Valachová z Bratislavy. Pridala sa k partizánskej brigáde Alexeja Semionoviča Jegorova, pôsobiacej v chotári turčianskej obce Slovany. Odboj sa jej stal osudným - nemeckí vojaci ju pri Turčianskom Ďure dobili na smrť po tom, čo hodila granát na nemecký transportér.
„Zabila síce troch fašistických dôstojníkov, ale streľbou nemeckého transportéra bola aj ona ranená. Fašistickí vojaci sa na ňu vrhli, ťahali ju za vlasy, kopali a bili, až kým ju nezavraždili,“ uvádza sa na stránke obce Slovany. Dnes má Viola pamätnú tabuľu na Tobruckej ulici v Bratislave, kúsok od budovy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.
Ako zásobovacia a informačná spojka fungovala aj Zuzana Petreje. I v nebojovom nasadení sa ocitla v ohrození života, keď nemeckí vojaci robili domové prehliadky.
Prečítajte si tiež: Umenie tetovania na ženskom chrbte
„Do nášho domu vošli dvaja. Jeden bol spočiatku veľmi nepríjemný, s tým druhým sa dalo lepšie komunikovať. Ja som v sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, v senníku bol ukrytý rozobratý samopal a ďalšie veci, ktoré tu partizáni ukrývali. Vedela som, že keby to u nás našli, tak je nám koniec,“ uviedla Zuzana v spomienkach pre projekt Paměť národa.
Život s Partizánmi a Ochrana pred Obťažovaním
S partizánmi priamo do hôr odišla Helena Karafová. So skupinou dvadsiatich mužov žila v jaskyni v horách v okolí Banskej Štiavnice. Zabezpečovala im jedlo, neskôr ošetrovala ranených. Na bojoch sa však priamo nezúčastňovala.
„Boli to diery v skalách. Dvere upletené z kukurice a inak nič, žiadne okná. Držalo sa tam teplo a prespávali sme tam ako zvieratá,“ opísala Helena svoje zážitky.
Jej spomienky sa viažu aj na časy strávené so sovietskymi partizánmi. Napriek tomu, že boli zvyknutí „konať kruto“ a boli to muži, ktorými „mykala mladosť“, voči Helene sa vraj správali slušne a k žiadnemu obťažovaniu nedošlo. Pomôcť mohla aj skutočnosť, že v úkryte sa nachádzal aj Helenin otec.
Obozretnejšie sa k príchodu Sovietov postavila Dalma Špitzerová, ktorá sa dostala do tlačového oddelenia kapitána Jegorova, kde robili dokumentáciu z povstania. Po páde Banskej Bystrice sa presunuli do hôr. Bola zima.
Prečítajte si tiež: Tetovanie žien: Prehľad a interpretácia
V jednom bunkri sa ocitla s mužmi zo Sovietskeho zväzu. Pred možným sexuálnym obťažovaním ju vtedy ochránil hrubý overal, vďaka ktorému sa vydávala za mladého muža.
„Uverili mi, bola zima, boli sme naobliekaní, ja som nosila taký overal. Volali ma Malčik. No ale potom, keď raz vyšlo slnko, som vyšla a rozpustila si vlasy. Zostali v nemom úžase. ‚Smotri, to devuška!‘ Ale už si tak na mňa zvykli, že mi dali pokoj, našťastie,“ uviedla Dalma vo svojich spomienkach.
Tabuizovaná Témy: Sexuálne Obťažovanie a Spomienky Žien
Ženy okrem priamych zážitkov hovorili aj o sexuálnom obťažovaní svojich spolubojovníčok, kamarátok, známych či iných žien. „Iba málokedy ženy hovorili o sexuálnom zneužívaní v prvej osobe. Mnohokrát svedkyne preferujú hovoriť o iných ako o sebe, i keď sa skutok stal priamo im. Takýmto spôsobom často chránili seba pred spoločenským odsúdením či vlastným pocitom hanby,“ ozrejmuje Nešťáková.
Obťažovanie zo strany nemeckého vojaka zasa zažila aj poľsko-židovská utečenkyňa Lucja Kornhauser, ktorú zajali počas SNP.
„Nemecký vojak ma začal hladiť a navrhol mi, aby som s ním išla do postele. Odpovedala som, že jedine cez moju mŕtvolu a ak neprestane, zavolám dôstojníka. To ho zastavilo. Zjavne nikto nevedel o mojom židovskom pôvode,“ opísala svoje zážitky.
Účasť v Zahraničných Armádach
Československé ženy pôsobili aj v armádach v rámci zahraničného odboja. Približne 50 ich zastávalo nebojové pozície v britských pomocných službách, v rámci Národnooslobodzovacej armády v Juhoslávii spomedzi 120 padlo v bojoch 24. Najviac žien pôsobilo v jednotkách československej armády Sovietskom zväze - bolo ich okolo tisíc. V bojoch o Dukelský priesmyk padlo 5 žien.
Priamo do bojových operácií boli ženy nasadzované menej často, predovšetkým plnili úlohy ako spojky, sanitárky/zdravotníčky, spravodajkyne, pisárky... Štrnásť žien sa zúčastnilo (ako výsadkárky) aj priamo bojov na povstaleckom území v rámci 2. československej paradesantnej brigády.
Peripetie Ženského Tela vo Vojne
Vojna-nevojna, biológia nepoznala výnimky ani počas neľahkého života v horách či na fronte. „Zatiaľ čo všetci partizáni čelili ťažkostiam, ženy zápasili s ďalšími problémami, ako je menštruácia,“ opisuje peripetie, s ktorými sa museli ženy vysporiadať historička Nešťáková.
Na základe výskumov pôsobenia partizánok v litovských lesoch možno podľa nej uviesť detaily, ktorým pravdepodobne čelili aj partizánky na Slovensku. U niektorých žien, ktoré trpeli podvýživou, menštruácia prestala. Zdravšie sa s ňou však museli v náročných podmienkach vysporiadať. Pravidelné sprchovanie či pranie odevov bolo takmer nemožné, o hygienických pomôckach sa ženám ani nesnívalo.
„Niektoré používali namiesto hygienických výrobkov listy, potrhané plachty alebo handry získané od miestnych roľníkov. Základná hygiena bola vážnym problémom,“ hovorí historička.
Vojna sa na ženskom tele mohla podpísať aj iným spôsobom. Napríklad neplodnosťou, o ktorej otvorene hovorili mnohé respondentky, s ktorými sa stretla spomenutá bieloruská spisovateľka Svetlana Alexijevič. Výnimkou nebolo ani to, že mladé dievčatá sa vracali domov so sivými či bielymi vlasmi.
Zdravotné Sestry: Neviditeľné Hrdinky Bojísk
Práca zdravotných sestier síce nemusí byť na prvý pohľad celkom viditeľná, ale len vďaka ich usilovnosti, úsiliu a odhodlaniu sa podarilo zachrániť státisíce ľudských životov. Zdravotné sestry vykonávali na bojisku aj v tyle mimoriadne náročnú a nebezpečnú službu. Rovnako ako vojakom v prvej línii, ani im sa nevyhýbalo bombardovanie, strelné zranenia či posttraumatická stresová porucha, ktorá stála život mnoho vojakov na fronte aj v "bezpečí" domova. Aj napriek všadeprítomnému riziku sa ale ženy nevzdávali. Mnohým raneným tak prinášali nádej na záchranu života aj v tých najzúfalejších okamihoch.
Na začiatku roku 1914 sa mnoho žien nechalo zlákať romantickou predstavou vojny, ktorá bola spájaná s prestížnym miestom pri Červenom kríži, ktorého uniformy symbolizovali hrdosť, odhodlanie a mimoriadnu významnosť. Zdravotné sestry ale už po príchode do poľných nemocníc zistili, že na vojne nič romantické ani v najmenšom nie je. Prostredie a klíma v okolí nemocníc bolo drsné a sestričky si neraz siahli na úplné dno vlastných síl. Takmer každý deň sa museli vysporiadať s novými výzvami, ako boli napríklad do tej doby neznáme infekcie zo strelného zranenia.
Na fronte tak vznikol rad svojráznych postupov, ktoré sa pravidelne využívali. Jedným z nich bola transfúzia krvi. Tá sa vykonávala jednoduchým prepojením hadičky medzi pacientom a darcom. Niektoré sestry tiež zasypávali rany jodidom alebo soľou. Telo potom pevne obviazali a zranených vojakov prevážali veľa kilometrov do vojnových nemocníc.
Na začiatku vojny sa velitelia snažili sestričky udržať čo najďalej od vojnovej vravy. Z toho dôvodu ich umiestňovali do spomínaných vojnových nemocníc. Panoval totiž názor, že ženy do prvej línie nepatria a že v tyle budú v bezpečí. Prax ale neskôr ukázala, že zdravotné sestry dokážu v blízkosti prvej línie zachrániť oveľa viac životov. Došlo preto k presunu do poľných nemocníc, kde boli ženy zároveň menej chránené pred delostrelectvom.
Sestry pracovali striedavo na smeny. Denná smena začínala o 7:50 a trvala až do 20:00, ihneď potom nadväzovala smena nočná, ktorá končila nástupom dennej smeny. Pracovný deň začínal prípravou raňajok pre pacientov a vydaním ranných liekov. Následne prevádzali sestry ranené do umyvární, kde sa vykonávala ranná hygiena. V prípade ťažkého zranenia umývali sestry pacientov priamo na nemocničnom lôžku. Ihneď po kúpaní sa pacientom obväzovali rany, tento proces mohol trvať od pár minút až po dlhé hodiny.
Príklady Zdravotných Sestier na Oboch Stranách Frontu
Český ošetrujúci personál pôsobil na oboch stranách frontu. Pôvodne naše zdravotné sestry slúžili na strane Rakúska-Uhorska. Veľká časť sa tiež pridala do služieb Ruska na začiatku vojny v roku 1914.
Medzi zdravotnými sestrami, ktoré pôsobili na strane Rakúsko-Uhorska, je známa napríklad dobrovoľníčka Evelyn Hrouda, ktorá sa po absolvovaní základného kurzu dostala do haličského Rezervného špitálu. Tu sa starala o ranených, ktorí boli dopravení zo severného frontu.
V júli roku 1917 odchádza Evelyn na juhozápadný sočský front ku IV. maltézskej chirurgickej skupine. Nemocnica sa plní obrovským množstvom zranených a umierajúcich vojakov. Evelyn sa tak v krátkom čase stretla s takmer všetkými druhmi zranení. Starala sa o vojakov s prestrelenou hlavou, prestrelenými pľúcami, paralýzou končatín.
Na ruskej strane je známa ošetrovateľka a zdravotná sestra Mariw Treťjaková Dostálová, ktorá sa zúčastnila záchranných prác už od začiatku vojny. V roku 1919 odchádza Marie znova na front. Za chrabrosť, obetavosť a neuveriteľne statočné správanie je zdravotná sestra Marie Treťjaková Dostálová vyznamenaná vojnovým krížom, čsl. revolučnou medailou a zlatou medailou sv. Anny a sv. Juraja.
Zdravotné Sestry v Druhej Svetovej Vojne
Podobne ako v prvej svetovej vojne, aj v tej druhej sa zdravotné sestry presúvali bližšie k frontovým líniám. Všetko sa stalo rýchlejším, nebezpečnejším a dynamickejším v porovnaní s bojiskom pred 25 rokmi.
Hlavnou odlišnosťou sú predovšetkým typy bojísk a armád, v ktorých sestry pôsobili. Rozhodli sme sa vám preto priblížiť pôsobenie amerických, nemeckých a aj československých sestier.
V druhej svetovej vojne slúžilo viac ako 59 000 amerických zdravotných sestier. Americké ženy pôsobili bližšie k frontovým líniám než kedykoľvek predtým. Vďaka schopnostiam a obetavosti zdravotných sestier mala americká armáda veľmi nízku úmrtnosť po zranení.
Mimoriadnou obetavosťou a odhodlaním sa zapísala do dejín Jane Kendeighová, ktorá sa stala prvou zdravotnou sestrou pracujúcou pod paľbou na aktívnom bojisku v modernej histórii.
Nemecké ženy mohli ako zdravotné sestry najčastejšie pracovať v dvoch rôznych organizačných jednotkách. Išlo o Nemecký Červený kríž (Deutsches Rotes Kreuz) a Wehrmachthelferinnen. Nemecké sestry pôsobili v takmer všetkých oblastiach frontu. Boli nasadené v okupovaných oblastiach Poľska, Francúzska, ale aj Grécka, Rumunka či Juhoslávie.
Po príchode nacistov k moci bola do výcviku zdravotných sestier zaradená okrem nacistických pozdravov aj nacistická ideológia. V rámci prípravy na vojnu sa DRK zameral na výcvik ľudí pre prípad náletov a plynových útokov. Organizovali sa aj spoločné cvičenia s políciou a hasičmi. Adolf Hitler už od začiatku svojho nástupu k moci vyhlasoval, že Nemecko žiadny ženský oddiel bojovníčok nikdy nevytvorí, a preto sa po dlhú dobu nemohli nemecké ženy do vojnového úsilia nijako zapojiť. Po niekoľkých rokoch ale prišiel zlom, do vojny odchádzalo čoraz viac mužov, a tak boli vyčlenené činnosti, ktoré mohli ženy v armáde vykonávať. Medzi nimi bolo okrem telefonickej, administratívnej či protivzdušnej jednotky vytvorené miesto aj pre dobrovoľné sestry vo vojenskom zdravotníctve.
Po všetkých stranách sa tak stali právoplatnými členkami Červenej armády. Jednou z najznámejších sovietskych zdravotných sestier sa stala Jekaterina Michajlovna Demina, ktorá svoju kariéru začala úspešným absolvovaním kurzu pre sestričky Červeného kríža. Po skončení bitky o Stalingrad sa Jekaterina stala zdravotníckou inštruktorkou pri 369. samostatnom námornom výsadkovom prápore, s ktorým sa zúčastnila operácií v Rumunsku, Maďarsku, Bulharsku či Juhoslávii. Pri vylodení v Temrjuku zachránila celkom 17 svojich spolubojovníkov, ktorých pod paľbou odtiahla do bezpečia a následne ošetrila. Za tento odvážny čin bola dekorovaná Rádom Červenej Hviezdy.
Život Heleny Akovej počas Druhej Svetovej Vojny
Vojna zasiahla do života Rozvadžanov rovnako ako do života ostatných Slovákov. Helena mala v tom čase sedem rokov a začala chodiť do školy. V Rozvadziach v tom čase stálo 46 domov a v nich žilo približne 270 obyvateľov. Priamo v dedine Židia nebývali, no Helena si zo školských čias spomínala na niekoľko židovských rodín, ktoré žili v okolitých dedinách. Po vzniku slovenského vojnového štátu museli Česi odísť naspäť do Protektorátu.
Helena chodila do školy a pomáhala rodičom v domácnosti a na veľkom hospodárstve. Chvíľu navštevovala aj meštianku v Trenčíne, kam chodila peši. „Prišla vojna, nálety. Prišli sme do školy a museli sme zase utekať domov. Škola bola dobrá, len sme sa málo učili. V dome u Vaškovcov v tom čase žila v podnájme rodina Ochodnických, otec rodiny patril k partizánom. Ale keďže mal doma štyri malé deti, vrátil sa napokon domov. Hľadali partizánov a tento nález ich presvedčil o tom, že obec partizánov schováva.
Po incidente v stodole Vaškovcov a odhalení niekoľkých prípadov partizánskej činnosti nemecké jednotky v Rozvadziach a v okolitých dedinách posilnili. Ľudí z dediny využívali na budovanie muničných skladov, kopanie protitankových kanálov, budovanie betónových zátarasov a zamínovanie ciest. Na ich dvore si Nemci zriadili aj poľnú kuchyňu a varili vo veľkých kotloch jedlo pre vojakov. V dedine bolo vyhlásené stanné právo a ľudia si museli zatemniť všetky okná na domoch. Po okolitých horách sa potulovalo viacero skupín partizánov rôznych národností. S príchodom frontu sa však situácia dramaticky menila.
„Nemci museli potom ujsť. Nemcov po čase na jar roku 1945 vystriedali zložky sovietskej oslobodzovacej armády. Na dvore veľkostatku si tiež postavili poľnú kuchyňu. Vaškovci sa aj k nim správali slušne a ani s nimi nemali žiadne konflikty. “Vaškovci sa aj k nim správali slušne a ani s nimi nemali žiadne konflikty. Z historických záznamov obce vyplýva, že front v Rozvadziach a okolí stál 13 dní. Vtedy sa časť Rozvadžanov ukrývala mimo dediny v lesoch, kam so sebou brali aj dobytok, aby ho uchránili pred streľbou. Helena po odchode všetkých vojakov z ich dvora našla veľkú nerezovú lyžicu.
Helena sa vydávala v roku 1951 za Pavla Aka, ktorý býval o pár domov ďalej ako Vaškovci. Akovcom sa postupne narodili štyri deti - Jožko, Marienka, Danka a Ľubka. Neskôr si našla prácu v Trenčíne v Zlatokove, kde pracovala 17 rokov. Počas tejto etapy života zažila aj vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.
„Chvála pánubohu, všetko sme zdolali. Rozmýšľali sme všelijako, pravdaže. Nevedeli sme, čo bude ďalej, aj družstvo sme museli udržať, aby sme sa na ňom mohli uživiť a aby sme aj z čohosi žili. Muž robil predsedu družstva za 7 korún denne. Za 210 korún na mesiac. Bola som pracovitá a povedala som si, že mám zdravé ruky, musíme robiť. Dosť bolo aj doma, či to boli kačky, husi, kury. Ona ani jej rodina nepatrili medzi rebelov, nikdy sa politicky neangažovala. Mala svoju rodinu a prácu, ktorá ju bavila a pomáhala žiť slušným životom.
Gisela Fleischmannová - Židovská Aktivistka
Ústrednou postavou dokumentárnej drámy Rabínka, ktorú napísala dramatička Anna Grusková, je Gisela Fleischmannová - židovská aktivistka, ktorá sa počas druhej svetovej vojny snažila odvrátiť hrozbu transportov Židov do koncentračných táborov. Preto komunikovala so zahraničnými židovskými organizáciami, aby od nich získala finančné prostriedky na uplácanie slovenských a nemeckých úradníkov. Okrem týchto aktivít koordinovala vysťahovalectvo a pomáhala utečencom. Bola vedúcou osobnosťou ilegálnej židovskej Pracovnej skupiny, jedinou ženou vo vysokej funkcii v európskom protinacistickom odboji.
Inscenácia Rabínka sa snaží uchopiť životný príbeh Gisi Fleischmannovej v jeho komplexnosti. Na pozadí dejinných udalostí, ktoré sa prezentujú prostredníctvom korešpondencie či dobových dokumentov, totiž odkrýva aj jej osobný rozmer. Gisi je v inscenácii vykreslená nielen ako občianska aktivistka, ale aj ako dcéra, matka a žena. Dcéra starajúca sa o chorú matku, ktorá jej vyčíta naivitu jej konania, ako aj túžbu po vplyve a moci. Matka, ktorá pre službu komunite stráca kontakt so svojimi dvoma dcérami. Žena, ktorá po smrti manžela, napriek atrofii intímneho života neprestáva snívať o naplnení s mužom.
Autorka hry Anna Grusková pritom Gisi vôbec neheroizuje, naznačí aj jej tienisté stránky a pripomenie, že veľké idey si vyžadujú aj veľké obete. Paralelným motívom inscenácie je starozákonný príbeh perzskej kráľovnej židovského pôvodu Ester. Tá presvedčila kráľa Xerxa I., aby zmenil svoj niekdajší rozkaz vyvraždiť židovské obyvateľstvo.